Príbeh študentky: Umenie nie je o tom, aby sme ho hneď pochopili
Michaela Jónová je študentkou tretieho ročníka odboru slovenčina a história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je veľmi umelecky založená, píše nielen básne, ale aj poviedky. Jej verše nájdete na blogu SME, no okrem toho prispievala aj do vedecko-odborného časopisu Prekroč svoj tieň či do časopisu študentov Filozofickej fakulty UK s názvom Kulturárium. Jej básne odkazujú na spoločenskú situáciu či na jej osobné zážitky.
Medzi jej obľúbené básne patrí tá s názvom Demagóg, ktorú publikovala aj na svojom blogu. Ak si ju prečítate prvýkrát, možno vám rozmiestnenie veršov príde zvláštne. Je to preto, že začiatok básne – čierno-biela súhra tónin – odkazuje na klávesy klavíra. „Neskrýva sa v nej žiadna veľká spoločenská reflexia, no je o mojom priateľovi a citoch k nemu. Je pre mňa vzácna, pretože je niečím iná ako moje ostatné básne, pôsobí na všetky zmysly. Okrem toho mám ešte jednu srdcovku – ide o báseň s názvom Prázdne hniezda, v ktorej reflektujem stav množstva rodín na Slovensku. Vo veršoch sa objavujú naturalistické obrazy, ktoré svojou surovosťou prenesene opisujú názorové strety jednotlivcov, často sú to až strety dvoch odlišných civilizácií, “ opisuje Michaela.
Najmä v tejto básni vidno, že Michaela študuje kombináciu odborov slovenčina – história na Filozofickej fakulte UK. Spomína v nej napríklad Hodvábnu cestu či uzbecké mesto Samarkand. „V dejinách nachádzam inšpiráciu. Slovenčinu som si zvolila, hoci pochádzam z Českej republiky. Vedela som, že chcem písať a musela som sa so slovenčinou viac zblížiť. Nakoniec ma štúdium slovenčiny veľmi baví a napĺňa. Históriu študujem preto, lebo už odmalička som sa zaujímala o historické príbehy, čo mi zostalo dodnes.“
K písaniu básní sa dostala už na strednej škole. Kedysi tvorila rapové texty, keďže tento štýl veľmi rada počúvala. „Chcela som si to vyskúšať, a preto som si púšťala rôznu hudbu z YouTube, do ktorej som tvorila svoj vlastný text. Každý verš mal rovnaký, presný počet slabík. Toto zanechalo stopu aj na poézii, ktorú som písala neskôr. Poézii sa venujem približne sedem rokov. Predstavovala pre mňa najlepší model literárneho útvaru, do ktorého sa zmestili moje emócie či pocity. V poslednej dobe však píšem aj poviedky. Po pár rokoch tak zisťujem, že sa mi próza píše oveľa lepšie, keďže rada opisujem všetko okolo seba. Mám pocit, že tu mám väčší priestor,“ vysvetľuje.
Inšpirujú ju aktuálne udalosti, ale aj rodina
Michaeline básne sa vôbec nerýmujú. Vidieť to aj v básni Demagóg, ale aj v Skládke krásnohľadov, ktorú publikovala v časopise Filozofickej fakulty UK Kulturárium. Má to svoje opodstatnenie. „Kedysi som písala texty, ktoré sa rýmovali. Neskôr som sa dostala do bodu, keď som potrebovala väčšiu voľnosť pri písaní. Mala som pocit, že ma rým tak trochu zväzoval a niekedy som mu podriadila aj obsah. Preto som si zvolila takúto cestu, ako obísť rým. Nemyslím si, že sa poézia musí nutne rýmovať. Aj mnoho nových, dnešných autorov píše poéziu, ktorá sa vôbec nerýmuje.“
V básni Skládka krásnohľadov sa vypísala z osobnej frustrácie. Poukazuje na smutné udalosti, ktoré sa odohrali v poslednom roku – vojna na Ukrajine, vražda na Zámockej, klimatická kríza, ale aj dlhodobý problém ľudí bez domova. „Vidím, že v mnohých rodinách nie je bezpečné prostredie. Sme plní negatívnych udalostí, ktoré na nás vplývajú zvonka, a preto nedokážeme spolunažívať medzi sebou ani ako rodina. Nevieme komunikovať. Okrem toho v tejto básni spomínam aj patriarchálne rodiny, keďže sa s tým osobne stretávam. Muži sa cítia byť nadradení nad ostatnými v rodine, čo je obraz ako z minulého storočia. Toto ma celkom zasiahlo,“ opisuje svoje skúsenosti.
Práve každodenný život, veci, ktoré nás neustále obklopujú, Michaele prinášajú veľkú inšpiráciu. Vo svojich básňach tiež reflektuje spoločenskú situáciu. „V poviedkach mi inšpiráciu poskytli moji rodinní príslušníci. Mám prastrýka, ktorý celý život žije sám. Nemal rodinu, je uzavretý a zvláštny. Niekedy má až extrémistické názory, a keď ho navštívim, tak ho iba počúvam, pretože viem, že debata nemá zmysel. Je naturalistický, dokonca nemá nohu, preto je pre mňa ideálnou literárnou postavou. Okrem toho ma inšpirujú aj silné momenty, ktoré zažívam vo vzťahu s priateľom,“ vysvetľuje Michaela.
Mladí ľudia už nečítajú
Dnes už poéziu číta z mladých ľudí málokto. Vidí to aj Michaela, najmä vtedy, keď dá prečítať svoje texty kamarátom či rodine. Našťastie, jej spolužiaci jej poskytujú na texty dostatočnú spätnú väzbu. Básne vedia lepšie ohodnotiť a v umeleckých textoch si všimnú veci, ktorým laik nevenuje až takú veľkú pozornosť.
„Okolo mňa sú samí študenti, ktorí sa venujú písaniu umeleckých textov. Keď však vykročím mimo tejto ‚bubliny‘ a stretávam sa s kamarátmi, ktorí neštudujú slovenčinu alebo sa jej nevenujú, oni vôbec nečítajú. Nielenže nečítajú poéziu, ale celkovo ani prózu. Maximálne tak príspevky na Instagrame, ktoré obsahujú pár veľmi jednoduchých veršov a ktoré sú veľmi prvoplánové... Vidím to aj na svojich známych, keď im dám prečítať svoje básne, tak ich nevedia zhodnotiť a nerozumejú im. Aj ľudia, ktorí píšu poéziu, menej čítajú. Keď už niečo napíšu, mám pocit, že je to oveľa jednoduchšie a tie básne v sebe neskrývajú hlbší zmysel. Ak aj čítajú poéziu, tak si inštinktívne vyberajú také diela, ktoré ľahšie chápu. Aj ja som to zažila, keď som dala prečítať moju poéziu známym, tak sa ma pýtali, prečo to tak zložito píšem. Umenie predsa nie je o tom, aby sme ho hneď pochopili. V texte nemusí byť explicitne napísané, o čom je.“
Medzi jej obľúbených básnikov patrí Charles Baudelaire. Jeho zbierka básní Kvety zla je pre Michaelu veľkou srdcovkou. Zo slovenských autorov obľubuje Dominiku Moravčíkovú, ktorá napísala zbierku Deti Hamelnu. „Autorka reflektuje spoločenskú situáciu, navyše má veľmi zaujímavý štýl písania. Dokonca dostala už množstvo ocenení zo Slovenska aj Česka a je mi veľmi ľúto, že ju ľudia takmer nepoznajú,“ tvrdí Michaela.
Aké sú Michaeline plány po skončení školy? Rada by vydala svoju zbierku básní. Keďže vydanie vlastnej knihy je celkom nákladné, musí na ňu ešte trochu našetriť. „Išlo by o niekoľko desiatok strán s fotografiami. Okrem toho by som sa chcela venovať aj vzdelávaniu našej mládeže a zamerať sa na lepšiu budúcnosť našej krásnej krajiny. Bohužiaľ, s platmi v školstve je to dosť nerealistické. Preto ešte uvažujem nad tým, čo budem robiť,“ dodáva.
Báseň DEMAGÓG:
čierna
-
biela
súhra tónin.
Chopin v odleskoch tvojich pier
mlčí.
Závrat
a teraz pár žetónov na mramor
v sériách
sneží.
Roztrieštená fľaša kopíruje ostrosť bledej sánky
morušu prehltne
do útrob anticky inšpiratívnej schránky.
biela architektúra s vôňou vanilky
Zhustené oblaky
sledujú klaustrofobický záchvat miest,
a v nich demagóg
bez slov hypnotizuje dav.
Po piesku putujúc hodvábnou cestou, oči kúpil v Samarkande
v karaváne s čiernym korením.
V štvrtiach, kde hrával,
dodnes stojí smog,
medový súzvuk z fláut
pozýva kobry do flakónov toaletných vôd.
Radka Rosenbergová