Martin Činovský: Nesmiem sa pomýliť
Výtvarník Martin Činovský ocenenia za svoju známkovú a inú grafickú tvorbu už takmer nevie spočítať. Najkrajšia známka roka, Najkrajšia známka sveta, Najkrajšia rytá známka EÚ, Cena ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, Krištáľová známka... tieto všetky má vo svojej zbierke. Grafickým návrhom na ceniny, ktorými sú okrem známok aj bankovky, akcie, vkladové certifikáty, eurové mince, sa venuje už od svojich študentských čias. Tento rok oslavuje okrúhle životné jubileum a Naša univerzita nechce chýbať medzi gratulantmi. Majster Činovský sa totiž okrem intenzívnej vlastnej umeleckej tvorby už dlhé roky pedagogicky venuje tiež študentkám a študentom Pedagogickej fakulty UK na katedre výtvarnej výchovy.
Ako vzniká poštová známka? Je to zmenšenina niečoho, čo nakreslíte vo väčšom na papier?
Výtvarný návrh – maketa známky je robená v šesťnásobku veľkosti známky. No samotnú rytinu známky ryjem do oceľovej doštičky v tej veľkosti, ako bude známka, 1 : 1. Ja robím známky technikou rytej oceľotlače. Pri viacfarebnej rytine je potrebné pre každú farbu vyryť zvlášť dosku a na záver urobiť sútlač. V lise otláčam jednotlivé vyryté doštičky, až kým na jeden papier nedostanem všetky farby. Medzi jednotlivými farbami musím čakať tri dni, kým tlačiarenské olejové farby riadne uschnú. Pri každej doske musím namiešať správny tón farby, jej hustotu, tlak lisu a pasery na sútlač. Odpad je veľký a napokon mám iba zopár dokonalých vzorových výtlačkov z tých napríklad 500 odtlačkov. Keby som niekde urobil vo farbe zlý odtieň, musel by som celý proces opakovať. Táto technika – oceľotlač z plochých platní je medzi filatelistami najviac cenená a takto realizované slovenské poštové známky získavajú aj svetové ocenenia.
Dá sa to aj ináč?
Existuje čisto ofsetová tlač, také známky nazývam „nálepky“. A potom kompromis – kombinácia ručnej oceľorytiny s ofsetom.
Aký to má význam, robiť to takto ručne?
Vo výsledku má takáto prvotlač reliéf, obrázok na papieri nie je plochý. Preto sa ručná rytina používa aj pri ceninách, na bankovkách ako jeden z ochranných prvkov proti falšovaniu. Pri takejto technike nexistuje raster ako pri ofsete. Ručne ryté známky majú u zberateľov oveľa vyššiu hodnotu. Je to klasická grafická technika, miniatúrne umelecké dielo.
Dnes sa poštové známky používajú oveľa menej ako kedysi, ľudia nepíšu listy alebo pohľadnice. Myslíte si, že známky prežijú?
Áno. Ako zberateľský predmet. Napríklad národná banka stále vydáva pamätné mince aj v zlate a striebre. Sú platné a dalo by sa nimi platiť aj v obchode. Pritom už väčšinou používame platobné karty. Známky sa lepia na pohľadnice a listy v oveľa menšej miere ako kedysi, no používajú sa hlavne na vidieku okolo Vianoc a Veľkej noci. Je stále potrebné robiť čo najkvalitnejšie známky, také, čo ostanú nepoužité v albumoch filatelistov. Vtedy je to aj ziskový predmet pre poštu, lebo nemusí zásielku doručiť. Keď sa porovná výrobná cena známky s jej predajnou cenou, ktorou je nominálna hodnota, nepoznám ziskovejší tovar. Okrem toho známka – cenina s nápisom Slovensko – našu krajinu reprezentuje – jej históriu, pamiatky, kultúru, umenie. Bola to známka, ktorá 1. 1. 1993 od 0.00 hodiny dala signál do sveta, že je tu Slovenská republika. Vtedy som ako autor na hlavnej pošte dal okolo 3 000 podpisov na hárčeky so známkami.
Poštovné sa dnes stále mení, musíte potom aj vy znova zmeniť celý výtvarný návrh známky?
Máte pravdu. Ani nedokončíte prácu na známke a už sa zmení nominál. Preto sa číslica ryje ako posledná, alebo je tlačená ofsetom, aby sa ľahšie dala zmeniť. Pamätám si 0,30 Kčs ako najnižší nominál, teraz je 0,90 €.
Ako ste sa vlastne dostali k známkam?
Na vysokej škole, keď som študoval u prof. Albína Brunovského na oddelení knižnej tvorby, často som robil miniatúrne grafiky. Z úsporných dôvodov – šetril som kvalitný grafický materiál, ktorý mi vtedy posielali známi až z Kanady. Albín Brunovský pozýval na prednášky významného rytca a tvorcu poštových známok z Prahy Josefa Herčíka. Albín ma nabádal, že to by bolo niečo pre mňa a že na Slovensku to nikto nerobí. Šesť rokov štúdia na VŠVU sa mi málilo, podarilo sa mi pokračovať na treťom stupni štúdia problematiku tvorby cenín a rytectva.
Boli ste aj vy filatelistom?
Nie, nebol a nie som. Keď som sa po vysokej škole zúčastnil prijímacieho konania na umeleckú ašpirantúru, bola taká otázka jedného z členov komisie. Odpovedal som, že zbieram známky ako umelecké diela, grafiky. Vtedy pán z federálneho ministerstva spojov zahlásil: „V tom případě dělat známky může.“
Prečo?
Filatelisti totiž zbierajú rarity, známky, na ktorých je niečo iné, ako sa dá bežne získať. Normálnu známku si kúpia hocikde, ale Modrý Maurícius už nie. Napríklad známka s prezidentom Michalom Kováčom vyšla v náklade niekoľko miliónov kusov. Ale pre filatelistu majú najvyššiu cenu štyri tlačové listy po 50 známkach, na ktorých zabudli vytlačiť nominálnu hodnotu 3 Sk. Za krátky čas sa takáto známka objavila na filatelistickej burze za viac ako 3 000 Sk a celý tlačový list mal cenu okolo 120 000 Sk. Filatelisti sa ma často pýtajú, či nemám chuť urobiť falošnú známku, vyryť nejakú chybu – chceli by mať takú, ktorú nemá nikto iný. Takéto známky však nerobím, ja robím pravé.
| Doc. Martin Činovský, akademický maliar, ArtD. (1953) |
|---|
pochádza z Levoče, v rokoch 1971 – 1977 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v oddelení knižnej tvorby u profesora Albína Brunovského. Piaty ročník štúdia absolvoval na École Nationale Supérieure des Arts Décoratifs v Paríži. Výtvarnú grafickú špecializáciu si rozšíril internou umeleckou ašpirantúrou v odbore rytectva poštových cenín na VŠVU pod vedením Josefa Herčíka a Albína Brunovského (1979 – 1984). Na Katedre grafiky VŠVU viedol oddelenie tvorby cenín a rytectva. Od roku 2006 vyučuje na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK. Venuje sa hlavne tvorbe poštových známok a bankových cenín, voľnej a úžitkovej grafike, knižnej ilustrácii, maľbe a komponuje hudbu. Jeho tvorba bola prezentovaná na množstve samostatných i kolektívnych výstav u nás aj v zahraničí. Realizoval okolo 150 výtvarných návrhov a rytín emisií poštových známok. Za známku „400. výročie konania Žilinskej synody“ (výtvarný návrh Dušan Kállay) získal v r. 2010 1. miesto v súťaži o Najkrajšiu rytú známku Európskej únie, Grand Prix de l’Art Philatélique v Bruseli a 3. miesto v súťaži o Najkrajšiu známku sveta Grand Prix de l’Exposition WIPA vo Viedni. Podieľal sa aj na založení špecializovanej tlačiarne zameranej na oceľotlač z plochých platní, čo je technológia, ktorou sa tlačia umelecky najhodnotnejšie poštové známky. V roku 2004 mu bol udelený francúzsky rad Rytiera umenia a literatúry. V roku 2014 mu prezident republiky udelil Štátne vyznamenanie: Pribinov Kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenska v oblasti výtvarného umenia. |
Ktoré motívy na známky robíte najradšej?
U nás vychádza približne 25 známok do roka a emisný plán Slovenskej pošty určuje námety, aké známky majú v tom-ktorom roku vyjsť, sú to osobnosti, šport, technické pamiatky, ochrana prírody, umenie, deň poštovej známky, Vianoce, Veľká noc, prezident, takže vyslovene tvorivých známok za rok nie je až tak veľa. Najradšej robím hrady, zámky a prírodu. Pochádzam z Levoče, manželka z Tatranskej Lomnice, takže keď treba robiť niečo z Tatier, Spiša, to je moje. Portréty sú tiež zaujímavé.
Aké tváre sa dobre portrétujú na známky?
Výhoda je, ak má chlap výrazné fúzy a okuliare, stačí ich dobre zachytiť a už sa podobá. Hladké oholené tváre sa robia ťažšie. Našťastie, u nás je tradícia, že portréty žijúcich osobností sa na známky nerobia, okrem hlavy štátu a olympijských víťazov. A tí nežijúci sa už nemôžu sťažovať. Robil som národných buditeľov, spisovateľov, vedcov, vynálezcov, Štefánika, Dubčeka... A tiež prezidentov Slovenskej republiky, od Michala Kováča po Andreja Kisku.
Zuzanu Čaputovú nie?
Nie, jej známka bola fotografia tlačená ofsetom, nie oceľorytinou.
Ryť maličké obrázky na oceľové platničky si vyžaduje nesmiernu precíznosť, zmysel pre najmenší detail. Čo vás pri tom drží?
To, že sa musíte sústrediť na ten jeden milimeter, do ktorého treba vtesnať 6 – 8 liniek. Vtedy nič iné neexistuje, všetko musíte vypnúť, netrápi vás byrokracia, peniaze, akreditácia. Je to moment totálneho sústredenia. Pracujem vždy na ploche maximálne jedného štvorcového centimetra, ktorý som schopný na jedno posedenie spracovať. Nejakú hodinu sa rozcvičujem na menej dôležitých partiách. Až neskôr si môžem dovoliť napríklad zrenicu oka, krivku úst, nesmiem sa pomýliť, oprava nie je možná. Podľa podpisu sa pozná kvalita rytca. Je vysoký 0,3 mm a v tom mojom je veľa oblúkov. Problém skôr je, že sa z tohto „iného sveta“ musíte potom vrátiť späť.
Ako ste sa dostali k štúdiu umenia? Boli ste už odmalička chlapcom, ktorý si stále kreslí?
K umeniu ma to ťahalo odmalička, mal som problém rozhodnúť sa medzi hudbou a výtvarným umením. Dodnes sa venujem obom, som zároveň hudobný skladateľ, urobil som hudbu k mnohým filmom. Ale pri štúdiu vyhralo výtvarné umenie, od prvého ročníka na VŠVU som chcel ísť študovať k Brunovskému, čo sa mi aj podarilo.
Aký to bol učiteľ?
Bol to príma chlap, boli sme uňho ako jedna rodina. No bol náročný a veľa nás naučil. Svojich študentov sa vždy zastal, podporoval ich. Ak napríklad zistil, že niekto z jeho študentov dal svoju prácu do nejakej súťaže, v ktorej mal aj on svoje veci, tak ich radšej stiahol, aby mal študent šancu. Vďaka nemu som sa dostal na štúdium do Francúzska, na Vysokú školu dekoratívnych štúdií v Paríži. Aj tam som však nerobil len výtvarné umenie, s jednou Belgičankou sme nacvičili pásmo spievanej poézie a robili sme verejné vystúpenia, mali sme angažmán v Klube poetov, kde som sa zoznámil s Georgesom Moustakim, ktorý robil ešte piesne pre Edith Piaf.
Vy ste už roky tiež vysokoškolským učiteľom. Čo vás teší na pedagogickej práci?
Učím od skončenia vysokej školy, 46 rokov, na Pedagogickej fakulte UK pôsobím sedemnásty rok. Teší ma prednášať študentom to, čo nenájdu v knihách. Rozprávam im o svojich vlastných skúsenostiach, zdieľam svoje receptúry, finty, zážitky. Učím predmety, ktoré sa týkajú kresby, grafických techník, ilustrácie, počítačovej grafiky. Štyri semestre som ako externista učil aj zvukovú dramaturgiu audiovizuálneho diela. Je pravda, že dnes sú študenti iní ako kedysi, napríklad keď im dám za úlohu viesť si skicár a kresliť, čo vidia okolo seba, mnohí kreslia radšej podľa fotiek v mobile ako z reálneho prostredia, v ktorom žijú. Potešila by ma istá kontinuita. Keby niektorí z mojich žiakov neskôr spomenuli, že som bol ich pedagógom. Tak ako Brunovský nám hovoril o svojom profesorovi Vincentovi Hložníkovi aj Karol Ondrejička (kedysi vedúci Katedry výtvarnej výchovy na Pedagogickej fakulte UK) a ja hovoríme o Brunovskom.
Ako sa žije umelcovi v univerzitnom systéme?
Umelec musí mať fantáziu, nadhľad, cit, tvorivosť, empatiu, to sa ťažko dá merať, zobraziť v grafoch či vtesnať do tabuliek. V ostatnom období je tej byrokracie priveľa a potláča umeleckú tvorivosť. Ale ak svoju prácu beriete ako prirodzenú činnosť, poslanie, súčasť života, dajú sa ľahšie prekonávať aj problémy. Keby to tak nebolo, asi by som to takú dlhú dobu nerobil.
Barbora Tancerová