Čo čaká našich mladých? Dospelosť sa posúva na neskôr
Od 18 rokov sú dnešní mladí ľudia formálne dospelí so všetkými právami a povinnosťami. V porovnaní s generáciou svojich rodičov ich však čaká úplne iná životná cesta k dosiahnutiu toho, čo sa v sociológii hodnotí ako skutočná dospelosť.
Medzi tradičné sociálne znaky dospelosti patrí tzv. veľká päťka dielčích prechodov do dospelosti. Ide o také míľniky, akými sú:
- ukončenie vzdelávania;
- vstup na pracovný trh a získanie stabilného zamestnania;
- odsťahovanie sa od rodičov a založenie vlastnej domácnosti;
- sobáš (stabilné partnerstvo);
- rodičovstvo.
„Socialistický“ model – všetko za sebou a rýchlo
V 60. až 80 rokoch minulého storočia sa inštitucionalizoval socialistický štandardizovaný a skoro univerzálne rozšírený model prechodu do dospelosti. Mladý človek v 18 rokoch ukončil formálne vzdelávanie, povinne sa zamestnal v zamestnaní, v ktorom bol predpoklad, že zotrvá celý život. Pomerne skoro sa odsťahoval od rodičov, oženil sa a stal sa rodičom. Toto všetko sa udialo rýchlo, v priebehu niekoľkých rokov. Slobodní muži už po 25. roku boli pokladaní za starých mládencov, priemerný vek rodičiek bol 22 rokov. V tomto modeli s veľkou pravdepodobnosťou fungovala generácia starých rodičov a aj rodičov dnešných študentov a študentiek.
Tridsiatka je nová dvadsiatka
Tento model sa však ukázal ako neudržateľný v demokratických podmienkach. Po roku 1989 boli identifikované výrazné odlišnosti v dosahovaní spomínaných prechodov. Ich poradie a časovanie je oproti minulosti voľnejšie, nevytvárajú úzko prepojený zhluk. Narastá podiel mladých, ktorí stále dlhšie časové obdobie svojho života venujú vzdelávaniu, neskôr (a s ťažkosťami) vstupujú na trh práce, zostávajú v domácnosti svojich rodičov, odkladajú vstup do manželstva či založenie rodiny v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami mladých ľudí. Prechod do dospelosti vo všeobecnosti zástupcovia Generácie Y aj Generácie Z posúvajú hlboko do štvrtej dekády svojich životov, teda po tridsiatke.
Bývanie s rodičmi
Kľúčovým krokom dospievania je postupné odpútanie sa od rodičov. Dnešní mladí ľudia sa sťahujú z rodičovskej domácnosti v neskoršom veku. Údaje Eurostatu v roku 2020 uvádzajú, že až 91,7 % mladých ľudí vo veku 18 – 24 rokov ešte žije v detských izbách u svojich rodičov. Prispieva k tomu nárast dĺžky štúdia a zotrvania vo vzdelávacom procese a tým trvanie určitej miery ekonomickej závislosti od rodičov. Hoci v prípade tých, ktorí bývajú v študentských domovoch, na privátoch a pod., sa dá hovoriť o tzv. semiautonómii.
Ale aj u kategórie 25- až 29-ročných, teda u tých, ktorí už ukončili (alebo končia) svoje vysokoškolské štúdium, až 67,4 % z nich v roku 2020 žilo s rodičmi. Muži dnes opúšťajú rodičovské hniezdo v priemere ako 32,2-roční, ženy ako 29,4-ročné. Slovensko tak patrí dlhodobo medzi štáty Európy s najvyšším priemerným vekom odchodu z rodičovského domu. Vyšší podiel mladých ľudí zostáva dlhšie žiť s rodičmi v Európe už iba v Albánsku, Čiernej Hore, Grécku, Chorvátsku, Portugalsku, Srbsku a Španielsku.
Tento stav spôsobuje kombinácia viacerých faktorov – odlišné nastavenie medzigeneračnej solidarity ako v iných krajinách (dôraz na medzigeneračnú výpomoc), nastavenie systému sociálneho zabezpečenia a ekonomické faktory, ako je neistota zamestnania, relatívne nízka úroveň miezd či nízka kúpna sila, výrazný nárast cien nehnuteľností, pretrvávajúca nedostupnosť finančne prístupného bývania.
Dobrovoľne alebo nie?
Zotrvávanie v rodičovskej domácnosti nemusí byť vnímané len negatívne. Hoci 53 % tých, ktorí žijú v domácnosti s rodičmi, vo výskumoch uviedli, že by sa osamostatnili, ak by im to dovoľovala finančná situácia, až vyše štvrtina mladých ľudí (28 %) reflektuje život s rodičmi ako komfortné a najjednoduchšie riešenie v ich súčasnej situácii.
Zmena sobášneho správania
Súčasní mladí dospelí stále častejšie budú odkladať vstup do manželstva na neskoršie obdobie. Kým v roku 1990 bol priemerný vek prvosobášiacich sa žien 22,2 a mužov 24,5 rokov, v roku 2020 hodnota tohto ukazovateľa u žien narástla na 28,9 rokov a u mužov na 31,5 rokov. Až vyše jedna tretina (35 %) opýtaných 18- až 26-ročných a jedna tretina (33 %) 27- až 35-ročných nepociťuje normatívny tlak manželskej inštitúcie. Zvyšuje sa tolerancia voči iným ako manželským formám partnerstva. Ľudia žijúci v netradičných typoch rodín a vzťahov teda nemusia prekonávať silné negatívne dôsledky spoločenských konvencií. Sobáš sa stáva u zväčšujúcej sa kategórie mladých dospelých ich slobodnou voľbou.
Odklad rodičovstva
Rodičovstvo a aj materstvo sa stáva jednou z mnohých, aj keď určite dôležitých súčastí dospelej identity, nie nevyhnutnou pre vnímanie svojho statusu ako dospelého. Dnešní mladí ho odkladajú stále na neskôr. Priemerný vek prvorodičky sa zvýšil z 22,7 rokov v roku 1990 na 28,2 rokov v roku 2020. Legitímnou voľbou sa stáva plánovaná (celoživotná alebo len na určité obdobie) bezdetnosť – výskum z roku 2021 medzi mladými ľuďmi vo veku 15 – 29 rokov ukázal, že až 19 % opýtaných neplánuje mať deti.
Bumerangový efekt
Prechody do dospelosti sa tiež v porovnaní s predchádzajúcou generáciou dnes považujú za menej trvalé a podliehajú reverzibilite. Dochádza k tzv. „bumerangovému efektu". Znamená to pravdepodobnosť alebo reálnu možnosť vrátiť sa zo stavu nadobudnutej samostatnosti opätovne do závislého statusu, najčastejšie ekonomickej či rezidenčnej závislosti od rodičov. Dôvod spätného návratu z vlastnej domácnosti k rodičom býva najčastejšie rozpad partnerského vzťahu a zlá finančná a bytová situácia.
Variabilita vs. univerzalita
Celkovo môžeme zhrnúť, že v dôsledku výraznej individualizácie životných štýlov a odďaľovania jednotlivých dielčích prechodov od seba narastá variabilita v organizácii životnej dráhy (usporiadanie/následnosť a časovanie) mladých dospelých. Vzniká niekoľko flexibilných modelov prechodu do dospelosti a stráca sa univerzalita pomerne jednotného a predvídateľného generačného dizajnu, typického pre povojnovú generáciu dospievajúcu v období socializmu. Určitá časť mladých niektoré z prechodov do dospelosti ani neabsolvuje, či už zo svojho slobodného rozhodnutia, alebo nedobrovoľne.
doc. Roman Džambazovič, Katedra sociológie FiF UK