Dám do toho všetko, čo je vo mne
Rektor Marek Števček začal 1. februára 2023 svoje druhé funkčné obdobie na čele Univerzity Komenského. Ako hodnotí svoje prvé obdobie, poznačené do veľkej miery koronavírusovou pandémiou, bojom o vysokoškolský zákon, vojnou na Ukrajine a rastom cien energií? O tom, čo sa podarilo za uplynulé štyri roky dosiahnuť, prečo sa rozhodol znova sa uchádzať o mandát a tiež o plánoch na svoje druhé funkčné obdobie, hovoril pre Našu univerzitu.
Spomínate si ešte na svoje pocity, keď ste nastupovali do funkcie pred štyrmi rokmi? V čom sú tie dnešné iné?
Cítim zodpovednosť. Voči ľudom, ktorí mi dali ešte širší mandát než pred štyrmi rokmi. Je to pre mňa satisfakciou a výrazom dôvery, ale hlavne záväzkom do ďalšieho obdobia. Obrovský pocit zodpovednosti, aby sme dotiahli veci, ktoré sme nestihli, a naplánovali mnohé ďalšie, ktoré chceme zrealizovať. Mám tiež pocit hrdosti na tie predošlé štyri roky, hrdosti na našich ľudí, ktorí nespočetnekrát preukázali, že sú špičkou naprieč spektrom humanitných či prírodovedných odborov, ale aj na našu univerzitu ako celok, ktorá plní významnú úlohu nielen v oblasti vedy, výskumu a vzdelávania, ale aj v spoločnosti.
Veľkú časť vášho prvého funkčného obdobia poznačila covidová pandémia. Ako sa podľa vás s ňou univerzita vysporiadala?
Doteraz si spomínam na tú nedeľu 8. marca 2020, keď sme sedeli v tejto miestnosti (kancelária rektora). Prevládal vtedy verejný naratív, že v podstate o nič nejde, a my sme boli spolu s Bratislavským samosprávnym krajom prví, ktorí sme zavelili do režimu: pozor, toto je vážne, a musíme sa k tomu tak aj postaviť. Prijali sme rozhodnutie o zatvorení univerzity. Za toto rozhodnutie sme si „užili svoje“. Čas nám dal za pravdu a boli sme nasledovaniahodným príkladom, nielen pre vysoké školy, ale aj pre celý verejný priestor. Toto opätovne s hrdosťou konštatujem, s vďakou všetkým ľudom, ktorí na tom participovali – krízovému štábu, ľuďom vo vedení univerzity i vo vedeniach fakúlt. Môj celkový dojem je, že sme to zvládli so cťou, do online priestoru sme sa dokázali preklopiť bez väčších problémov, dovolím si povedať, že sme boli v zmenených podmienkach priam priekopníkmi. Mnohé z toho nám už zostane – niektoré online mítingy, prednášky, hovory cez Teams. Napriek tomu by som sa tejto skúsenosti pro futuro radšej vyhol. Nemyslím si, že vo všetkých segmentoch univerzitného života je online a prezenčné fungovanie nahraditeľné jedna k jednej.
Počas uplynulých štyroch rokov sa mnohé podarilo posunúť k lepšiemu. Zrekonštruovalo sa niekoľko internátnych blokov, priestory viacerých fakúlt, jedáleň Družby, klub UniK, vzniklo nové Infocentrum. Na ktorý z týchto projektov ste hrdý? Kam rád chodíte?
Teším sa z každej pozitívnej zmeny k lepšiemu. Napriek škrtaniu rozpočtu sa nám podarilo investovať bezprecedentnú čiastku do obnovy a rekonštrukcií priestorov. Rád chodím napríklad do obnoveného UniKu na diskusie so študentmi alebo do Infocentra, to je veľmi vydarený projekt. Ale najviac hrdý som na ľudí, ktorým sa podarilo tieto projekty dotiahnuť.
Čo vás zároveň mrzí, že sa nepodarilo?
Mnohé plány boli zabrzdené tým, že pôvodné rozpočty zrazu vyleteli na dvojnásobok a viac. To bol aj prípad napríklad univerzitnej materskej školy. Plánovali sme ju financovať z vlastných peňazí a účelovej dotácie od ministerstva, ale to stále nestačí. Rovnako komplexná obnova výškového bloku Štúrak B. Pôvodný projekt na 29 miliónov zrejme už nebude aktuálny. Ale vláda ho zaradila na zoznam strategických verejných investícií a pracujeme na tom, aby sme rekonštrukciu spustili čo najskôr. Chcem poprosiť o trpezlivosť, lebo táto doba nie celkom praje investičným projektom. Máme tiež rezervy v oblasti digitalizácie a elektronizácie procesov na univerzite. Tu nás brzdia rôzne faktory, na prvom mieste financie. V tejto dobe nie je skrátka mysliteľné ísť do rizika výmeny veľkých informačných systémov ako napríklad AIS.
Koncom roku 2022 ministerstvo vydalo periodické hodnotenie vedy a výskumu. Ako by ste ho zhodnotili? Čo vás pri výsledkoch za UK prekvapilo, prípadne potešilo?
Je obrovský zázrak, čo dosahujeme, v tých podmienkach, ktoré máme, ktoré sú neporovnateľné so zahraničnými univerzitami. Podľa predbežnej analýzy UK vychádza najlepšie v takmer 40 percentách oblastí vedy a výskumu. To je fascinujúci výsledok. Myslím si, že jedným z dôsledkov periodického hodnotenia musí byť prekvalifikovanie názoru, že slovenské vysoké školy sú zlé. Lebo v mnohých odboroch sme na špičkovej a svetovej úrovni, a obzvlášť UK. Padol tiež mýtus o tom, že kvalitné sú u nás najmä prírodné vedy, a nie humanitné a spoločenské. Toto hodnotenie ukázalo, že táto ruptúra neexistuje, aj v spoločenských vedách dokážeme byť absolútne špičkoví a porovnateľní s kýmkoľvek na svete. Naši ľudia však robia špičkovú vedu v neporovnateľných podmienkach. Pokiaľ sa tento štát nespamätá a nebude investovať do vedeckej a inej infraštruktúry, stále to bude odkázané (primárne) na entuziazmus ľudí. Pokiaľ nezačneme robiť systémové opatrenia na zlepšenie vedeckej infraštruktúry, prostredia, ktoré majú slovenskí vedci a pedagógovia, tak sa nepohneme ďalej. Vidíme to aj vďaka projektu ENLIGHT, kde sa snažíme bojovať o každé euro, aby sme boli aspoň trochu konkurencieschopní.
Dlho ste zvažovali, že budete znovu kandidovať?
Dlho, veľmi dlho, či mi to niekto verí, alebo nie. Takáto funkcia by mala byť vždy istou formou služby. Zvažoval som, či som univerzite schopný poskytnúť to, čo som sľuboval. Ale moji spolupracovníci ma presvedčili, že to zmysel má.
Ako na rozhodnutie znovu kandidovať a znovuzvolenie reagovali vaši najbližší? Predsa len, znovu ich čakajú štyri roky, počas ktorých na nich budete mať menej času.
Ak akúkoľvek verejnú funkciu robíte s nasadením, ktoré k nej patrí, strácate časť svojho súkromia, zamestnáva vás to na temer sto percent času, ktorého potom máte menej na všetko ostatné, čo vás baví. U mňa je to predovšetkým pedagogická práca. Trpí tiež rodinné zázemie. Mojím najväčším kritikom a fanúšikom zároveň je moja mama, ktorá mi vyčíta, že sa vídame asi tak často, ako keby som žil na Novom Zélande. Ale v konečnom dôsledku ma aj ona podporila.
Druhú voľbu ste vyhrali hladko. Očakávali ste to?
Nie, nemal som žiadne očakávania. Mal som pred druhou voľbou obrovský rešpekt, lebo v tom čase boli rôzne tlaky. Vyčítalo sa nám, že voľby robíme „predčasne“, že ich urýchľujeme, len aby sme zvolili konkrétneho rektora... Ale nebolo to tak. Bola to posledná možnosť, keď si akademická samospráva mohla zvoliť akademickú samosprávu. Po novele vysokoškolského zákona platnej od apríla 2022 už do toho bude zasahovať externé prostredie vo forme správnej rady. Vyčítali nám, že sa s voľbou príliš ponáhľame, ale čas nám dal za pravdu. Riziká, na ktoré sme upozorňovali, sa naplnili. Dnes je jasné, že správna rada sa kreovala dlho a zložito, jej prvé zasadnutie bolo zvolané len na koniec januára. Nestihla by participovať na voľbe rektora do konca jeho predchádzajúceho funkčného obdobia a univerzita by bola bez vedenia. Univerzita sa prostredníctvom svojich volených zástupcov rozhodla, že voľby chce takto. Ja som to rešpektoval, a netajím sa, že aj podporoval. Bol som za to, aby sa voľba uskutočnila ešte podľa starých predpisov, teda aby rektora volil akademický senát. Predvolebná kampaň bola v podstate neviditeľná a musím povedať, že vo vzťahu k môjmu protikandidátovi doc. Danielovi Olejárovi aj korektná a absolútne férová, za čo mu chcem zároveň poďakovať. Výsledok ma veľmi potešil a o to viac ma zaväzuje, pretože si uvedomujem, že môj mandát je skutočne silný. Beriem to ako vstupenku pokračovať vo veciach, ktoré sme nastolili, a tiež je to obrovsky zaväzujúce bremeno. Keď som už do toho išiel, dám do toho všetko, čo je vo mne.
Prorektorský tím ste obmenili len minimálne. Ste teda so svojím poradným tímom spokojný?
Samozrejme. Aj keď dvaja už nebudú pokračovať, neznamená to, že som s ich prácou nebol spokojný. Napríklad pani prorektorka Kovačičová odchádza po dvoch funkčných obdobiach len preto, že osobne považujem princíp „dvakrát a dosť“ za akademickú tradíciu tejto univerzity. Aj pri tejto príležitosti by som jej chcel poďakovať.
Čo ste si stanovili ako tú hlavnú prioritu pre nasledujúce štyri roky? Čo by ste chceli, aby takpovediac zostalo akademickej obci UK v pamäti ako „vtedy, keď za rektora Števčeka...“?
Nemám jednu prioritu, neplánujem, aby po mne zostal nejaký pomník. Chcel by som, aby si ľudia hovorili, že za rektora Števčeka sa univerzita nespreneverila svojim princípom, bola konzistentná vo svojich postojoch, verejne sa vyjadrovala k veciam, ku ktorým sa mala vyjadrovať. Že obstála. Táto univerzita prežije bez ohľadu na to, kto je rektorom alebo kto je vo vedení. Univerzitu tvoria ľudia na fakultách, vedci, vedkyne, študenti a študentky.
Veľkou témou predchádzajúcich štyroch rokov bola nová akreditácia, zosúlaďovanie vnútorných predpisov s novým systémom kvality. Ako sa podľa vás UK s touto úlohou popasovala? V čom pocíti akademická obec najväčšie zmeny?
Bolo to pomerne náročné, tým, že sme takí veľkí a diverzifikovaní. Chcel by som sa poďakovať ľuďom v akreditačnej rade UK a v akreditačných radách fakúlt, ktorí odviedli absolútne skvelú prácu. Konečný verdikt vynesie akreditačná agentúra pre vysoké školstvo, ale z našej strany sme urobili všetko, čo sa od nás vyžadovalo, možno aj o kúsok viac. Podarilo sa nám zoštíhliť ponuku študijných programov o takmer 200. Sme radi, že sa nám podarilo zachovať viaceré unikátne odbory, v ktorých sme na Slovensku jedineční. Vznikli tiež nové zaujímavé odbory, ktoré môžu pritiahnuť zahraničných študentov, napríklad psychológia v anglickom jazyku, alebo v rámci aliancie ENLIGHT budeme mať Joint Degree program medzi našou fakultou managementu a Univerzitou v Bordeaux.
Z európskeho výskumného priestoru prichádzajú viaceré témy diskurzu, napríklad dôraz na rovnosť príležitostí, väčšiu otvorenosť vedy, zapojenie univerzity do spoločnosti, spoločenskú zodpovednosť a angažovanosť, podporu celoživotného vzdelávania. Ako na ne bude UK reagovať?
Na tieto témy už reagujeme, ako jedna z prvých vysokých škôl na Slovensku sme prijali napríklad Plán rodovej rovnosti UK. Nielen preto, aby sme sa mohli uchádzať o granty európskeho výskumného priestoru, ale aj preto, že to považujem za normálne vyústenie vývoja. Takisto venujeme patričnú pozornosť aj ostatným témam, snažíme sa vytvárať adekvátne a žičlivé prostredie pre ľudí, ktorí s tým pracujú.
Veľkou témou posledných mesiacov bolo zdražovanie energií a hrozba, že univerzita nielenže nebude mať peniaze na energie, ale ani dodávateľa. Aký je momentálny stav?
Podarilo sa nám s vypätím všetkých síl zabezpečiť základný chod univerzity a vysúťažiť dodávateľov energií. Žiaľ, je to nastavené na tzv. spotové ceny, teda nevieme úplne presne odhadnúť, za aké ceny sa bude nakupovať na svetových burzách. Zatiaľ sa našťastie vyvíjajú dobre, tak sme mierni optimisti. Ale už teraz vieme, že nám na energie budú v rozpočte chýbať peniaze, tak ako mnohým iným verejným inštitúciám. Budeme očakávať, že tak ako minulý rok bude výpadky sanovať štát. Nechcel by som však týmito problémami zaťažovať univerzitné prostredie, je našou úlohou ako manažmentu sa snažiť, aby to ľudia nepocítili.
V predchádzajúcom funkčnom období ste si „užili“ aj mnohé ceremoniálne funkcie, veľakrát ste kráčali aulou v talári, predsedali promóciám, vedeckým radám, udeľovali čestné doktoráty či ocenenia rektora. Aký máte vzťah k tejto časti svojej práce?
Práve toto je tá časť práce rektora, ktorú mám veľmi rád. Na rozdiel od mnohých iných, najmä byrokratických. Dáva mi najväčší zmysel. Som na naše tradície hrdý, dávajú nám pocit príslušnosti k akademickej komunite. Tým, že to nie je každodenné, je to len pri výnimočných príležitostiach, má to punc jedinečnosti. Prostredníctvom symbolov sa identifikujeme s inštitúciou, budujeme hrdosť na ňu. Ako povedala líška Malému princovi – zvyk je niečo, čo odlišuje jeden deň od druhého. Keď zaznejú Suchoňove fanfáry, tak mám vždy rovnaký pocit výnimočnosti.
Už ste rozmýšľali nad svojím portrétom pre galériu rektorov v Rektorskej sieni?
Ja sám vôbec, ale viem, že ľudia v mojom okolí neformálne oslovili VŠVU, aby univerzite niekoho odporučili. Úprimne – desím sa toho pózovania.
Spomínate si na niečo, čo vás pri detailnejšom spoznávaní univerzity pozitívne prekvapilo, nadchlo?
Pozitívnych momentov bolo veľmi veľa. Za všetky by som spomenul jeden: v Martine na Jesseniovej lekárskej fakulte UK som v sprievode svojho priateľa profesora Mirka Zibolena navštívil neonatologickú kliniku. Odvádzajú tam fantastickú prácu, dokážu zachrániť tie najmenšie bábätká, ktoré by už nikto iný na Slovensku nedokázal zachrániť. Cítiť tam veľkú lásku a zanietenosť k svojmu povolaniu, sú ako jedna rodina. Odtiaľ som naozaj odchádzal dojatý a so slzami v očiach.
Barbora Tancerová