Univerzita má byť hnacím motorom zodpovedného pokroku
Na čelo UK nastúpil práve v roku, keď si univerzita pripomína 100. výročie založenia. Ako hodnotí cestu, ktorou si Univerzita Komenského prešla od svojho vzniku? Obstála podľa neho v dejinných skúškach komplikovaného 20. storočia? Prečo sa v oblasti autonómie a slobody akademického prostredia musíme mať na pozore aj dnes? O nie vždy ružovej minulosti, súčasných potrebách i budúcich výzvach univerzitného vzdelávania sme sa porozprávali s rektorom Marekom Števčekom.
Máme za sebou veľkolepé oslavy univerzitnej storočnice s množstvom podujatí. Ktoré z nich malo pre vás osobitný význam?
Máte pravdu, oslavy boli naozaj veľkolepé a úctyhodné, koniec koncov oslavovala najväčšia a najlepšia slovenská univerzita. (smiech) Keďže nám prípravy na tieto oslavy zabrali podstatné penzum času od februára 2019, považujem každé z podujatí tak trochu za svoje dieťa a, ako iste viete, medzi deťmi sa zásadné rozdiely robiť nemajú. Keby som však naozaj mal vybrať ten „naj“ moment, bola by to pre mňa zrejme výstava k storočnici univerzity, ktorú bezchybne a svedomito pripravila Mária Grófová. Mnohí kolegovia a priatelia mi povedali, že niektoré údaje a fakty sa dozvedeli prvýkrát na spomínanej výstave. Chcem však oceniť prácu všetkých, ktorí sa na príprave osláv centenária podieľali.
Ich dôstojným vyvrcholením bolo slávnostné akademické zhromaždenie v aule, na ktorom ste odovzdali najvyššie ocenenie univerzity Pavlovi Rychetskému, predsedovi Ústavného súdu ČR. Prečo sa univerzita rozhodla oceniť práve jeho?
Osobnosť Pavla Rychetského pre mňa stelesňuje etalón individuálnej odvahy, morálky a zodpovednosti za veci verejné. Jeho celoživotná práca a prínos do oblasti rozvoja humanizmu v jeho najčistejšej podobe je pre mňa, a pevne verím, že i pre celú univerzitu, nielen vzorom, no i zárukou, že Veľká zlatá medaila UK je v tých najpovolanejších rukách.
Bolo to zároveň ocenenie tej „českej stopy, ktorú sme ako univerzita dostali do vienka“, čo ste spomínali vo svojom prejave? Mali by sme vôbec bez českej pomoci šancu na úspešný akademický štart?
Aby som bol úprimný, zachytil som aj negatívnu reakciu na spomínanie českej stopy pri vzniku najväčšej slovenskej univerzity. Pre mňa je to však nespochybniteľný fakt – bez pomoci českých kolegov by naša univerzita vznikala veľmi ťažko. Práve teraz si pripomíname storočnicu Lekárskej fakulty UK ako prvej historickej súčasti našej univerzity. Pri príležitosti jej osláv som mal možnosť pozrieť si prezentáciu docenta Vojtecha Ozorovského, v ktorej objasnil prínos tzv. hynekovských profesorov (profesorov združených okolo prvého rektora Kristiana Hyneka) pre vznik Univerzity Komenského (vtedajšej Československej štátnej univerzity). Netvrdím, že bez ich pomoci by naša univerzita nevznikla vôbec, ale pravdepodobne by bol náš „stav zrodu“ o poznanie dlhší a bolestivejší.
Hoci sme oproti univerzitám zakladaným niekedy v stredoveku pomerne mladou inštitúciou, pravdou je i to, že od založenia UK uplynulo snáď najdynamickejšie storočie v doterajšej histórii ľudstva, pričom tá dynamika mala asi všetky pozitívne aj negatívne charakteristiky, ktoré mať môže. Ako podľa vás naša univerzita obstála v historicko-spoločenských a neraz i ideologických tlakoch?
Nuž tak, že niekedy obstála a inokedy už menej. Je pravdou, že v zlomových historických okamihoch sme často boli akoby „svetlonosičmi“, napríklad pri absolútne kľúčových udalostiach našej histórie odohrávajúcich sa koncom roka 1989. Naproti tomu obdobie slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945 zrejme nebude patriť k „výstavným“ artefaktom našej histórie. Ako som spomenul aj vo svojom príhovore na slávnostnom akademickom zhromaždení, na tvári našej univerzity sú i šrámy a dlho sa hojace jazvy, no napriek tomu všetkému si myslím, že ako inštitúcia sme v dejinných skúškach obstáli a osvedčili sme svoju životaschopnosť a cit pre pravdu, poznanie a spoločenskú zodpovednosť.
Sme v tomto smere dnes už „za vodou“ alebo v oblasti autonómie a slobody akademického prostredia vnímate nejaké hrozby? Nie je to tak dávno, čo sme mohli u našich južných susedov sledovať nie práve povzbudivý vývoj v prípade Stredoeurópskej univerzity...
Nie sme za vodou, v žiadnom prípade. Ak pozorne vnímame súčasné hodnotové nastavenie (nielen) strednej Európy, musíme byť viac ako len ostražití. Celospoločenské pomery velia mať sa na pozore pred relativizáciou stáročných európskych hodnôt a prvoplánovou cestou „rýchlych a efektívnych“ riešení. Akademické prostredie má byť akýmsi lakmusovým papierikom spoločenských nálad, má citlivo a zodpovedne vyhodnocovať spoločenský vývoj. V súčasnosti existuje mnoho impulzov, kvôli ktorým je nevyhnutné razantnejšie vstupovať do spoločenského diskurzu a ovplyvňovať ho proti smeru súčasnej náchylnosti k mnohým nevedeckým či pseudovedeckým konšpiráciám, polopravdám a rýchlo kvaseným riešeniam.
Vy ste na Právnickej fakulte UK študovali v 90. rokoch. Ako sa podľa vás odvtedy zmenilo štúdium či univerzitné vzdelávanie?
Deväťdesiate roky sú zo sociologického hľadiska nepochybne zdrojom mnohých zaujímavých spoločenských úkazov. Bola to špecifická doba transformácie nielen ekonomiky, no i hodnôt a myslenia. Tak ako sa menilo právo a právny systém, tak sa postupne a pozvoľna menilo i štúdium a vzdelávanie. Naštartovala sa nebývalá hypertrofia právnej regulácie, ktorú považujem vo svojej podstate za nezdravú a zhubnú. Tomu sa musia prispôsobovať i metódy výučby súčasnej generácie študentov. Viac sa treba sústreďovať na rozvoj kognitívnych schopností či takzvaných soft skills. Viac treba akcentovať logické a kritické myslenie, komparatívne a jazykové vybavenie súčasných študentov. Súvisí to s procesom globalizácie, ktorý je na objektívnom práve badať akosi prima facie. Pokiaľ by som mal skusmo zhodnotiť univerzitné vzdelávanie a jeho diferencie oproti 90. rokom, akcentoval by som rapídny nárast informačného šumu, s ktorým úzko koreluje schopnosť kriticky reflektovať výber relevantných a verifikovaných dát. Rovnako nespochybniteľne je dnešné univerzitné štúdium (treba dodať, že našťastie) podstatne internacionalizovanejšie so širokými možnosťami štúdia v zahraničí. Ako sa zmenilo celkové tempo doby, tak sa nepochybne akcelerovalo i univerzitné vzdelávanie.
Bol súčasný rektor vlastne vzorným študentom?
Treba povedať, že asi bol. Študoval som nielen právo, no i filozofiu a históriu (štúdium filozofie som dokončil podstatne neskôr), takže štúdiu som musel venovať značnú časť svojho času. Popritom som začal pracovať v advokátskej kancelárii a venoval som sa i fakultnej samospráve – už počas študentských čias som bol podpredsedom Akademického senátu Právnickej fakulty UK. Tým však nechcem tvrdiť, že som sa nezúčastňoval toho najkrajšieho na študentskom živote, čím je vlastne študentský život sám. Jediné, čo museli moji spolužiaci akceptovať (a to platí aj o mojich kolegoch do dnešných dní), bolo to, že som zarytý abstinent.
Naša univerzita sa vo svetových rebríčkoch dlhodobo pohybuje v 2 % najlepších. Má šancu posunúť sa výrazne vyššie? Na čom treba popracovať, aby sa tak stalo? Aké sú v tomto smere strategické plány súčasného vedenia?
Možno poviem niečo, čo vás prekvapí – rankingy by som výrazne nepreceňoval. V žiadnom prípade to neznamená, že ich podceňujem, chcem povedať len to, že ako každé rebríčkové hodnotenie aj univerzitné rankingy treba brať s istou rezervou. Každý ranking totiž zohľadňuje špecifické vstupné dáta, z ktorých sú niektoré v našom prostredí až úsmevné (napríklad počet nositeľov Nobelových cien pôsobiacich na univerzite). Najpodstatnejšie však je, že dosahujeme porovnateľné výsledky so špičkou európskej a svetovej vedy v často neporovnateľných vstupných podmienkach. Som hrdý na to, že naši vedci, ako i systém nášho vzdelávania stále v mnohých smeroch držia krok s moderným svetom. A k strategickým plánom vedenia? Moje vedenie sa nesústreďuje špecificky na to, aby sme sa „umelo“ posúvali v rankingoch a hodnoteniach, no robí s nasadením všetko, čo je v jeho silách, aby akcentovalo špičkovú vedu, špičkové a hodnotovo orientované vzdelávanie a k tomu prináležiaci sociálny rozmer študentov, pedagógov a vedcov našej univerzity. Tvoríme špecifické spoločenstvo ľudí, ktorých spája viera, že vzdelaný, rozhľadený a kultivovaný človek je základom modernej a spravodlivej spoločnosti.
Hoci ste mnohé z nich už pomenovali, čo ešte považujete za najväčšie výzvy nielen našej univerzity, ale i akademického prostredia ako takého do nasledujúcich rokov?
Za najväčšiu výzvu považujem budovanie univerzity ako spoločensky zodpovedného, erudovaného a špičkového činiteľa ovplyvňujúceho dianie okolo seba. V tom je zahrnuté tak budovanie excelentnej vedy, ako i výchova a vzdelávanie budúcich generácií. Viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme podchytiť globálne procesy (napríklad v oblasti klimatických zmien či globalizujúcej sa spoločnosti) prostredníctvom vzdelaných a hodnotovo správne ukotvených ľudí. Univerzity skrátka majú byť hnacím motorom zodpovedného pokroku.
Bude tu Univerzita Komenského aj o 100 rokov?
Ak sa nestane nič dramaticky nepredvídané, tak som si istý, že áno. Jedinou otázkou je, v akej spoločnosti, v akom životnom prostredí a v akom hodnotovom nastavení tu táto univerzita bude fungovať. Spolu s mojimi kolegami vo vedení univerzity spravíme všetko pre to, aby krok do tejto ďalšej storočnice niesol v sebe étos spomínaného hodnotového nastavenia akademického prostredia a našej univerzity osobitne.