Ľudia o ochrane prírody viac hovoria, než sa jej reálne venujú
Ak by ste mali opísať ideálneho študenta ekológie, čím by ste mu zaplnili životopis? Určite by tam bolo okrem študijných úspechov i nadšenie pre ochranu prírody, šírenie osvety či dobrovoľníctvo. Pridajte k tomu nakrúcanie dokumentárnych filmov s ochranárskou tematikou, fotografovanie slovenských prírodných krás, angažovanie sa v ekologickom krúžku, bicykel v lete, v zime a získate veľmi strohú predstavu o kvalitách Jakuba Cíbika, tretiaka na doktorandskom, ktorý na Prírodovedeckej fakulte UK študuje všeobecnú ekológiu a ekológiu jedinca a populácií.
„Ľudia majú vo všeobecnosti – a mám pocit, že na Slovensku zvlášť – problém s tým, čo je to ekológia. Z ekológie sa stal dosť sprofanovaný pojem, ktorý si laická verejnosť často nesprávne zamieňa s environmentalistikou. V skratke: Ekológ skúma vzťahy medzi organizmami a ich životným prostredím a vzťahy medzi organizmami navzájom. Nevenuje sa teda problematike triedenia odpadov, znečisťovania životného prostredia či produkcie skleníkových plynov. Práve tieto záležitosti totiž spadajú pod samostatný odbor zvaný environmentalistika. Je však pravda, že tá znalosti z ekológie hojne využíva,“ približuje častý omyl Jakub.
Učaroval mu život na dne
„Ekológia je ako veda trochu osobitá v tom, že sa prelína a preniká do mnohých iných vedeckých disciplín, napríklad fyziológie, chémie, geológie, pedológie, hydrológie či klimatológie,“ objasňuje ďalej doktorand, ktorého dizertačná práca je toho sama jasným príkladom. Jakub sa v nej pod vedením školiteľa docenta Tomáša Derku totiž zameriava na pramene v krasových oblastiach, pričom skúma tzv. makrozoobentos. Čo sa skrýva za týmto výrazom? „Ide o makroskopické bentické bezstavovce. To makroskopické znamená, že ide o bezstavovce viditeľné voľným okom; to ,bentos‘ naznačuje, že ide o spoločenstvo organizmov žijúce na dne vodných ekosystémov, v mojom prípade na dne prameňov,“ vysvetľuje. A prečo sa rozhodol práve pre túto tému? „Na rozdiel od potokov či veľkých riek, ako je Váh či Dunaj, sú pramene v krasových oblastiach na Slovensku veľmi málo preskúmané. Je to škoda, pretože sa vyznačujú obrovskou biodiverzitou, najmä na regionálnej úrovni,“ hovorí. Okrem toho sa už v bakalárke venoval podobnej téme, a to vplyvu regulácie vodných tokov na spoločenstvá potočníkov, ktorých larvy sú zaujímavé tým, že si stavajú schránky a úkryty z kamienkov či zvyškov rastlín. V diplomovke prešiel na pramene a tým ostal verný dodnes.
Ako takýto výskum vyzerá v praxi? „Najprv treba tie pramene nájsť – napríklad na mapách a v literatúre alebo sa pýtame miestnych ľudí či ochranárov. Problém je, že potrebujeme veľké, vodnaté pramene. Často narazíme na drobné upravené pramienky, ale to pre nás nemá veľký význam. Keď tam totiž tečie len pár kvapiek vody za sekundu, nami skúmané živočíchy tam zväčša nežijú alebo ich je príliš málo. Problémom sú často aj pramene zachytené ako zdroje pitnej vody, z ktorých prebytková voda vyteká do nejakého umelého koryta, prípadne z nich už do prírody netečie vôbec nič,“ objasňuje. Ďalším krokom je už návšteva danej lokality a odobratie vzorky. Najbežnejšie používanou metódou pri odbere bentosu je tzv. kopacia technika, pri ktorej sa kopaním rozrušuje dnový substrát, čím sú bentické bezstavovce uvoľňované do vodného stĺpca, kde ich zachytí odberové zariadenie. Tým je najčastejšie hydrobiologická sieťka. „Takto získanú vzorku následne spracovávame v laboratóriu, t. j. vytriedime jednotlivé živočíšne skupiny, ktoré treba ďalej určiť, ideálne až na úroveň druhu,“ vysvetľuje. Práve to je pre Jakuba, ktorý má už dáta nazbierané, nemalá výzva. „Na Slovensku momentálne nemáme dosť odborníkov napríklad na vodné chrobáky či dvojkrídlovce, ktorí vedia spoľahlivo determinovať jednotlivé taxóny, keďže ich je naozaj veľmi veľa. Veď len v tých 100 prameňoch, čo sme zatiaľ preskúmali, sme našli takmer 400 rôznych taxónov vodných bezstavovcov,“ priznáva Jakub, ktorý vďaka svojmu výskumu videl mnohé kúty Slovenska. To, že ubúda klasických zoológov, taxonómov, je však podľa jeho slov celosvetový problém: „Mnohých prírodovedcov dnes totiž viac láka genetika a molekulárny výskum, zatiaľ čo klasické metódy a odbory zostávajú trochu v úzadí.“
Skúmanie makrozoobentosu však nie je zaujímavé len z pohľadu spoznávania rôznych taxónov. „Bentické bezstavovce sa používajú napríklad aj na hodnotenie kvality vôd, pretože štruktúra ich spoločenstiev odráža nielen momentálny stav kvality vody, ale aj dlhodobé zásahy, ktoré mohli pozmeniť ich životné podmienky,“ vysvetľuje Jakub. Pre ešte lepšie získanie ekologických poznatkov s ním lokality navštevuje aj jeho kolega chemik, ktorý meria rôzne fyzikálno-chemické parametre vody (teplotu, pH, jej zloženie atď.). „Potom to v zložitých štatistických analýzach dávame celé dohromady a snažíme sa zistiť, ktoré faktory ovplyvňujú život v nami skúmaných prameňoch, teda druhové zloženie spoločenstiev, biodiverzitu a podobne,“ dodáva.
Ochranár na plný úväzok
Jakub však nie je len nadšeným ekológom, cudzia mu nie je ani praktická ochrana prírody. Už dlhé roky je aktívnym členom občianskych združení Pre Prírodu a KOZA, ktoré chránia prírodné poklady stredného Považia – predovšetkým Bielych Karpát, ktoré sú Jakubovou srdcovou záležitosťou. „Hoci som z Púchova, v detstve som strávil množstvo pekných chvíľ v okolí dedinky Bolešov v podhorí Bielych Karpát, kde bývali moji starí rodičia. Práve tam som začal chodiť do prírody, tam som sa sám prvýkrát motal popri potoku, po lesoch, lúkach. Zamiloval som si to tam,“ vyznáva sa.
Nie je to však len o nostalgii z detstva. „V Bielych Karpatoch sa nachádza veľa cenných prírodných území, pre ktorých zachovanie je dôležitá aktívna starostlivosť. Keďže nie všetko stíha robiť štátna ochrana prírody, spoločne s ďalšími podobnými ,bláznami‘ pravidelne kosíme a hrabeme orchideové lúky, odstraňujeme náletové a nepôvodné dreviny na skalných bralách, sadíme staré ovocné odrody a podobne,“ približuje činnosť dobrovoľníkov z OZ Pre Prírodu Jakub, ktorý sa práve takto naučil ručnému koseniu kosou. Okrem toho sa venujú i environmentálnej výchove a vzdelávaniu širokej verejnosti či podpore a propagácii prírodovedného výskumu v regióne. Praktickej starostlivosti o chránené územia Bielych Karpát sa ešte o čosi dlhšie venuje aj KOZA, čo je skratka pre Karpatské ochranárske združenie altruistov. Odborným partnerom oboch združení, ktoré úzko spolupracujú, je Správa Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Biele Karpaty, jedna z organizačných zložiek Štátnej ochrany prírody SR.
Koľko času týmto dobrovoľníckym aktivitám počas roka venuje? „Našimi hlavnými sezónami sú skorá jar a jeseň, počas ktorých vždy organizujeme tri až štyri víkendovky. V lete je to zas niekoľko táborov či ochranársky splav Váhu. Je to však vždy veľmi rôznorodé,“ odpovedá. Ako však hovorí, výzvou nie je ani tak množstvo času, ale skôr nedostatok dobrovoľníkov. „I keď sa o ochrane prírody veľmi veľa rozpráva v médiách a verejnosť sa k tejto téme čoraz nadšenejšie hlási, ľudí v teréne nám aj napriek osvete, paradoxne, ubúda,“ sťažuje sa. Ešte viac ho zaráža, že k ochrane okolitej prírody majú často laxný až negatívny prístup aj miestni obyvatelia. Pozná však aj takých, ktorí v krajine vzorne hospodária. „Koncom septembra som sa počas jednej ochranárskej víkendovky na kopanici v obci Horná Súča mal možnosť zoznámiť s mladým párom, čo tam rozbehol vlastnú koziu farmu a so Správou CHKO Biele Karpaty spolupracuje priam ukážkovo,“ teší sa. „Vidieť mladých ľudí, ktorí majú záujem robiť v krajine niečo pozitívne, bolo pre mňa veľmi motivujúcim nakopnutím,“ dodáva s úsmevom.
Fotograf aj filmár
Tým sa však výpočet jeho aktivít ani zďaleka nekončí. Jakub, ktorý si nevie predstaviť deň bez bicykla a celoročne na ňom dochádza aj na fakultu v Mlynskej doline, je totiž už od strednej školy aj zanieteným fotografom. Od rodičov vtedy dostal fotoaparát, a keďže ho odmalička zaujímala príroda, rozhodol sa ním dokumentovať práve jej krásy. Práve cez fotenie sa postupne dostal k ochrane prírody. „Keďže som chcel fotiť aj chránené územia, musel som si vybaviť potrebné povolenia, vďaka čomu som sa o ne začal viac zaujímať. Preto som sa stal členom dobrovoľnej stráže prírody. A zvyšok už poznáte,“ približuje. Asi vás neprekvapí, že sa predmetom jeho fotografickej tvorby stala krajina, fauna a flóra Bielych Karpát a priľahlej časti stredného Považia.
Od fotografovania viedol už len krôčik k nakrúcaniu filmov. „Okolo roku 2012 prišla móda videí vo fotoaparátoch, navyše kvalitná technika sa stala finančne dostupnejšou. Na internete sa vtedy začalo šíriť kopec videí, ale takých bezduchých, zväčša to boli len nejaké náhodne zoradené zábery prírody a do toho dramatická hudba,“ spomína na moment, keď sa rozhodol, že skúsi spraviť niečo hodnotnejšie.
Jeho debutový dokumentárny film Biele Karpaty – Kráľovstvo strážené Vršatcom, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 2014, jednak približuje typické zložky bielokarpatskej krajiny – ľudské sídla, vodné toky, kvetnaté lúky a pasienky, polia, skalné bralá, lesy i ovocné sady, jednak poukazuje na problematiku spojenú s ochranou prírodných krás tejto oblasti. S absenciou tradičného hospodárenia sa totiž postupne vytráca pestrá krajinná mozaika a množstvo vzácnych organizmov. „Preto som aj týmto spôsobom chcel poukázať na nevyhnutnosť obnovy takých foriem hospodárenia v krajine, ktoré sú blízke prírode,“ vysvetľuje svoj zámer. Film, ktorý si mohla pozrieť nielen široká verejnosť v mestách a obciach daného regiónu, ale i návštevníci viacerých medzinárodných filmových festivalov, získal dokonca 1. miesto na festivale Horalfest 2014 na Štrbskom Plese. „Odvysielala ho aj RTVS a vyšiel aj na DVD a teraz je voľne dostupný na internete,“ dodáva Jakub, ktorý ako samouk zvládol nielen natáčanie filmu, ale i jeho réžiu, strih či napísanie scenára.
„Momentálne pracujem na dokumente venovanom záchrane bielokarpatského ovocného pokladu,“ prezrádza. Prečo práve táto téma? „Biele Karpaty nie sú len útočiskom pre tisíce druhov rastlín a živočíchov, ale aj pre stovky starých a krajových odrôd jabloní, hrušiek, čerešní či sliviek. Pre nezáujem o hospodárenie sa nám, žiaľ, začal tento vzácny genofond vytrácať priamo pred očami,“ objasňuje. Našťastie, tunajší ochranári sa ho pred pár rokmi rozhodli zachrániť. Práve to nakoplo aj Jakuba k nakrúteniu filmu o tejto téme. Tá je oveľa komplexnejšia, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. „Bielokarpatský ovocný poklad totiž netvoria iba spomínané stovky odrôd, ale aj stáročné solitérne stromy, historické sady a záhrady či sušiarne ovocia a v neposlednom rade aj miestni ovocinári, vďaka ktorým sa tento sladký poklad zachoval až do súčasnosti,“ priblížil.
Skúsenosti využíva aj vo výučbe
Svoje bohaté ochranárske skúsenosti si nenecháva pre seba. Medzi jeho povinnosti doktoranda totiž patrí nielen výučba hydrobiológie, t. j. náuky o organizmoch žijúcich vo vode, o ich vzťahu k prostrediu a o procesoch, ktorými svojou činnosťou vo vodách pôsobia, ale i participácia na rôznych predmetoch, ktoré sa venujú ochrane prírody. Mladších kolegov oboznamuje napríklad s ekologickými princípmi ochrany prírody, teda s tým, ako by mali ako budúci ochranári pristupovať k poznatkom z ekológie. „To je veľmi dôležité pri manažmente chránených území. Pokiaľ totiž niekto nedisponuje dostatkom informácií z tejto oblasti, môže v teréne narobiť viac škody ako osohu,“ upozorňuje Jakub. Okrem toho sa pravidelne zúčastňuje na niektorých zoologických konferenciách a rôznych limnologických seminároch, ktoré združujú odborníkov z viacerých oblastí venujúcich sa výskumu vody.
Aktívny je aj v rámci ekologického krúžku, ktorý na fakulte funguje pri katedre ekológie. Podieľa sa tak na organizácii rôznych aktivít, najmä prednášok s odborníkmi na rôzne témy. „Nedávno sme zorganizovali mimoriadne zaujímavú prednášku o klimatických zmenách v perspektíve posledných storočí a tisícročí s českým paleoekológom Petrom Pokorným,“ uvedie príklad. Okrem toho v krúžku v spolupráci s pedagógmi organizujú aj exkurzie pre študentov. Pravidelne chodia do Slovenského krasu, Veľkej a Malej Fatry či do Tichej a Kôprovej doliny vo Vysokých Tatrách, ale aj do delty Dunaja v Rumunsku.
Čo vlastne plánuje po skončení doktorandského? „Ešte nie som úplne rozhodnutý, nemám vo zvyku robiť si plány do vzdialenej budúcnosti. Ale či už zostanem vo vedeckej sfére, alebo v tej praktickej, určite chcem, aby bola moja práca aj naďalej prínosom pre poznanie či ochranu prírody,“ odpovedá Jakub. A čo by ako skúsený harcovník odporučil maturantovi, ktorý zvažuje na UK štúdium biológie? „Aby si dobre popozeral študijné programy, ktoré sa u nás dajú študovať. Ak už je rozhodnutý, že uprednostňuje skôr tzv. zelené biologické vedy, čiže ekológiu, zoológiu alebo botaniku, mal by zvážiť prihlášku na systematickú biológiu. Tá je totiž zameraním ,zelenšia‘ než trebárs všeobecná biológia, ktorej súčasťou je aj biochémia či molekulárna biológia,“ hovorí. „Nie každý na prírodovedeckej fakulte musí byť nevyhnutne odborník na chémiu,“ dodáva povzbudivo.
Erika Hubčíková