Katedra biblických vied RKCMBF UK
Tento rok uplynie presne 1600 rokov od smrti Hieronyma, autora známeho latinského prekladu Biblie z prelomu 4. a 5. storočia – tzv. Vulgáty. Preto katolícka cirkev od adventu slávi Rok Božieho slova. V lepšie načasovanie návštevy Katedry biblických vied Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK sme ani nemohli dúfať. O aktivitách našich biblistov i kráse biblických spisov, ukrývajúcej sa často v detailoch, sme sa porozprávali s doktorom Jozefom Jančovičom.
V snahe zistiť, čo všetko vlastne spadá pod biblické vedy, ktorými sa katedra v názve pýši, pýtam sa na ponuku predmetov, ktoré sa tu vyučujú. „V prvých semestroch teologickej akademickej formácie sa študenti stretávajú s predmetmi úvod do Svätého písma a biblická archeológia. V rámci úvodu sa zameriavajú na základné a kľúčové témy pre správne pochopenie Biblie,“ začne Jozef Jančovič. Napríklad? „Okrem teologických tém, akými sú Božie zjavenie, problematika kánonu s úzko súvisiacou problematikou inšpirácie, dôsledky, dejiny a pravidlá výkladu Písma, predmet objasňuje aj sakrálnosť posvätných textov vo všeobecnosti či dejiny biblického textu. Zaoberá sa teda základnými charakteristikami Biblie ako knihy i ako posvätného textu, jej vznikom a vierou, ktorá je v nej obsiahnutá,“ objasňuje.
Všeobecný úvod sa následne dopĺňa predmetmi, ktoré sa venujú viac jednotlivým knihám Písma. „Študentom tu už prezentujeme nielen úvod do jednotlivých kníh, ale zároveň im ponúkneme nástroje, vďaka ktorým dokážu hlbšie preniknúť k podstate a výpovedi tých textov,“ hovorí Jančovič, ktorý vyučuje Tóru – päť kníh Mojžišových a tzv. múdroslovné knihy v rámci Starého zákona, ako aj synoptické evanjeliá a vybrané kapitoly z Nového zákona. Vedecky sa zameriava na texty biblickej predhistórie v Knihe Genezis, na stvoriteľskú teológiu v Písme a na kánonický prístup k Biblii.
Na katedre sa vyučujú aj cudzie jazyky, ktoré sú potrebné pri práci s Bibliou, a to biblická hebrejčina (pôvodný jazyk Starého zákona), biblická gréčtina (pôvodný jazyk Nového zákona) a latinčina. Do akej hĺbky sa vo výučbe ide? „Biblická hebrejčina je u nás len introduktívnym kurzom,“ priznáva, „ak sa však nájdu záujemcovia, otvára sa seminár.“ V prípade biblickej gréčtiny je to lepšie. „V rámci ročného kurzu sa pracuje už aj s výkladom novozákonných textov,“ hovorí. „Bratia evanjelici sú na tom s časovou dotáciou hebrejčiny i gréčtiny omnoho lepšie, majú totiž omnoho silnejšiu tradíciu práce s biblickým textom a výkladom,“ pripúšťa. Najlepšie je to s latinčinou: „Učí sa tri roky. Nie je to síce biblický jazyk, ale Hieronymova Vulgáta bola veľmi dôležitým prekladom. Okrem toho sa učí aj kvôli teologickým textom písaným v origináli po latinsky.“ Stačí toto poznanie na to, aby sa čerstvý absolvent mohol vrhnúť na preklad Biblie? „Naša katedra nedokáže poskytnúť licenciát z biblických vied, takže tí, ktorí sa rozhodnú ísť touto cestou, chodia študovať do zahraničia, kde sú na to priamo profilované školy,“ hovorí Jančovič, ktorý sám študoval v Ríme aj v Jeruzaleme.
A čo predmet biblická archeológia? „Študentov počas jedného semestra zbežne oboznámim s technikami, ktoré archeológovia používajú pri vyhľadávaní zvyškov či artefaktov, a potom prejdeme niektoré kľúčové lokality vo Svätej zemi, aby mali aspoň základnú predstavu o tom, ako môže byť biblická archeológia užitočná pre lepšie pochopenie reálií vtedajšej doby,“ približuje. Okrem toho so študentmi štvrtého a piateho ročníka pravidelne absolvujú cesty do Izraela. Vtedy už majú Starý aj Nový zákon z veľkej časti za sebou. „Púť do Svätej zeme je pre nich také piate evanjelium. Veľmi im to pomáha komplexnejšie vnímať veci, o ktorých sa učia,“ dodáva.
Biblické spisy nie sú učebnicou dejepisu
Rozprávať sa o činnosti katedry biblických vied a obísť tému Biblie, to by nešlo. Odkiaľ vlastne prišlo pomenovanie Biblia? „Pochádza z gréckeho slova ,biblion‘, čo znamená kniha. Plurál tohto slova má v gréčtine podobu ,biblia‘. V stredoveku sa prepis do latinčiny udomácnil natoľko, že sa chápal ako podstatné meno ženského rodu v singulári, a najmä kresťania ho používali pre spisy tak Starého, ako aj Nového zákona,“ vysvetľuje.
Ako pristupovať k jej čítaniu? „Treba si uvedomiť, že Biblia nie je faktografiou v modernom ponímaní, je to najmä teologicko-literárne podanie o vzťahu Boha k svetu a k ľuďom na pozadí historických udalostí. Inými slovami: biblické texty nie sú vedeckou štúdiou ani učebnicou dejepisu, sú najmä svedectvami viery. Preto niektoré výpovede nemôžeme brať doslovne, rovnako tak z nich nemôžeme automaticky robiť návody na správanie v súčasnosti. Musíme ich čítať v kontexte danej doby,“ upozorňuje. Okrem toho je pre správne pochopenie nevyhnutné vedieť identifikovať, čo je nosnou výpoveďou daného textu. „Často totiž nie je v texte primárne historické podanie udalostí, ale nosný je jeho morálno-duchovný zámer,“ vysvetľuje. Odlíšiť to nie je jednoduché, vyžaduje si to komplexnejší a diferencovanejší pohľad na veci. „Je však veľmi dôležité, aby sme biblické texty nezjednodušovali. Aj preto dbáme na to, aby naši študenti, zväčša budúci kňazi a učitelia náboženstva, mali potrebný rozhľad. Zároveň sa im snažíme pomocou nástrojov exegézy pomôcť pochopiť, čo je v texte to primárne, a na tom postaviť uhol interpretácie,“ hovorí.
Poprosím ho o konkrétny príklad. „Z pohľadu súčasného čitateľa sú zvlášť problematické niektoré starozákonné state, najmä tie spojené s násilím pri potrestaní istej viny. V Biblii sa dočítame v Knihe Levitikus 20,10, že Židia mali oboch cudzoložníkov – muža i ženu – ukameňovať. Išlo o mimoriadne krutý a neprimeraný trest, zodpovedajúci starovekým štandardom spravodlivosti, ktoré sú pre dnešnú dobu nemysliteľné. Čo však zostáva na tom texte ,aktuálne‘, je morálne kritický pohľad na cudzoložstvo, ktoré vážne narúša manželské vzťahy oboch hriešnikov. Neprimeranosť spomínaného trestu pripúšťa už Ježiš v Jánovom evanjeliu v kap. 8. Hoci tiež neschvaľuje cudzoložstvo (v tomto smere sú starozákonné a novozákonné state jednotné), žene, ktorú chceli zákonníci takto potrestať, povie: ,Choď a už nehreš.‘ Prepustí ju bez potrestania a krutý trest odmietne a originálnym spôsobom morálne vyrieši prípad ženy, ktorá bola vtedy za daný hriech primárne postihovaná,“ vysvetľuje so zápalom. „Preto je ďalšou dôležitou podmienkou pre správne pochopenie Biblie nutnosť vidieť jednotu medzi Starým a Novým zákonom. Ten istý Boh je na pozadí autorstva oboch častí Biblie,“ dodáva. „Biblia je symfónia viacerých hlasov, kde jednotlivé hlasy musíme zvažovať v tej pestrosti, v ktorej zaznievajú. Nemôžeme sa sústrediť iba na jednu výpoveď, lebo v Biblii často zaznievajú k danej téme aj iné výpovede. Práve zvažovaním tejto rôznorodosti dostávame adekvátnu odpoveď,“ upozorňuje.
„Aby sme však Bibliu pochopili v jej komplexnosti, pri čítaní a výklade biblických textov nesmieme zabúdať ani na spôsob podania a reč, ktorá je niekedy poetická, so symbolmi a obrazmi, napríklad v žalmoch, proroctvách, múdroslovných výrokoch a požehnaniach. Inokedy je táto reč prozaická, je viac faktická, najmä v rozprávaniach, tzv. naráciách, a v zákonných zbierkach. To všetko sú dôležité ukazovatele, ktorých pochopenie prispieva k úplnosti interpretácie,“ objasňuje. Preto biblista pri výklade biblických textov kombinuje viacero metód a prístupov.
Metodologické inštrumentárium biblistu
Ktoré to sú? „Existuje určitá pluralita metód pre výklad Písma. Vo všeobecnosti však možno povedať, že rozlišujeme metódy diachrónnej a synchrónnej povahy a viaceré prístupy. Z metód diachrónneho typu, ktoré vnímajú text tak, ako vznikal v čase, je najprepracovanejším spôsobom vedeckého výkladu Biblie tzv. historicko-kritická metóda, ktorá bola rozvíjaná od začiatku 19. do polovice 20. storočia,“ vysvetľuje. Čím je výnimočná? „Veľmi silne vníma vzťah textu k vonkajším skutočnostiam.“ Čo to znamená? „Za svoj cieľ si kladie nájdenie pôvodného významu biblických spisov, ktorý mali v dobe svojho dejinného vzniku, a to na základe rekonštrukcie pôvodnej podoby textu,“ približuje jej prvú fázu. V ďalšej fáze sa záujem venuje práci redaktorov, ktorí spájali jednotlivé pramene a celky do väčších kompozícií. Výsledkom dlhodobého bádania je množstvo poznatkov a literatúry k najrôznejším aspektom Písma. Na druhej strane sa však môže stať, že učenec rozdelí text na množstvo literárnych jednotiek a prameňov, pričom jeho historická rekonštrukcia neraz zostane silne hypotetická a úplne neoveriteľná. Dochádza k atomizácii Písma a predpokladané pôvodné texty boli niekedy postavené nad doloženú podobu textu. Preto v 20. storočí došlo k určitej kríze historicko-kritickej metódy a vznikali nové prístupy a východiská.
„V polovici 20. storočia sa začal text vnímať viac synchrónne, akoby vznikol v jednom časovom okamihu. Berú sa tiež do úvahy novšie tézy literárnej vedy, napríklad téza Umberta Eca, ktorý vníma text, a teda aj Bibliu ako ,opera aperta‘ (otvorené dielo). Inými slovami, že text si žije svojím životom cez čitateľa a komunitu, ktorá ho prijíma a interpretuje,“ približuje. „Keďže však analýzy synchrónnej povahy pripisujú väčšiu dôležitosť vnútornej jednote textov a študujú ich vo svojej finálnej podobe a oddelene, je treba ich výklad doplniť aj o platné poznatky z historicko-kritickej analýzy a zároveň upresniť vzťahy textu aj s inými textami, lebo texty Písma sú popri svojej odlišnosti svedectvami jednej veľkej tradície,“ objasňuje. Práve táto perspektíva je vlastná tzv. kánonickému výkladu Písma, ktorý je zo svojej podstaty holistický, t. j. zameriava sa na Bibliu ako celok, na jej konečnú podobu textu a tiež jej určitú jednotu z hľadiska zámerov. Cieľom je odhaliť také vzájomné vzťahy a prepojenia medzi textami, aké mali na mysli ich autori. „Žalm sa napríklad nevykladá už len ako samotné dielo, ale ako súčasť určitej zbierky, ktorá je spojená s inými knihami žalmov, a tie sú previazané s komplexnou štruktúrou celého starozákonného kánonu,“ uvádza príklad.
Prekladmi bližšie k človeku dneška
So správnym výkladom biblických textov úzko súvisí ich preklad. Práve to je ďalšia doména členov katedry. V rokoch 1990 do 2007 participovali na slovenskom ekumenickom preklade. Čím je výnimočný? „Je prvým medzikonfesijným prekladom Biblie z pôvodných jazykov – hebrejčiny, aramejčiny a gréčtiny – do súčasnej slovenčiny. Spolupracovali na ňom odborníci z oblasti biblistiky a jazykovedy z celého Slovenska a z cirkví združených v Ekumenickej rade cirkví,“ objasňuje Jančovič, ktorý sa na ňom tiež podieľal. „I keď je – ako každá ľudská práca – nedokonalý, stále sa cizeluje a postupne vychádzajú opravené vydania, dodnes ho používame pri študijných a ekumenických aktivitách. Niektoré state sú v ňom totiž preložené lepšie než v našom katolíckom preklade, napríklad v Knihe Sirachovca,“ priznáva. Ako sám hovorí, bol to úžasne plodný projekt aj pre neho osobne. „Mohol som tak spoznať okrem svojej aj inú tradíciu, čo je veľmi obohacujúce. Občas sa bojíme spoznať pohľady tých druhých, a pritom nám pomáhajú verbalizovať a lepšie formulovať tie svoje,“ dodáva.
Jeden konkrétny príklad, čím sa preklady Biblie jednotlivých konfesií líšia okrem počtu kníh zaradených do kánonu? „Typickým príkladom je rôzny preklad Božieho mena JHVH čítaného spočiatku ,Jahve‘, ktoré je najčastejším menom Starého zákona. Židia tetragram JHVH z úcty k Božiemu menu od istého času nahrádzali výrazom ,adonai‘, čo znamená Pán. V tradícii protestantskej a pravoslávnej sa meno prekladá ako Hospodin. Rímskokatolícke preklady čítajú Boží tetragram menom Pán. V spomenutom ekumenickom preklade však figuruje meno Hospodin,“ uvádza.
Členovia katedry tiež iniciujú preklady významných dokumentov Pápežskej biblickej komisie pre slovenskú odbornú teologickú verejnosť, napr. Inšpiráciu a pravdu Svätého písma či Židovský ľud a jeho sväté písma v kresťanskej Biblii. „Momentálne s kolegami Milanom Sovom, Blažejom Štrbom a Pavlom Vilhanom participujeme tiež na príprave Komentárov k Starému zákonu, z ktorých vyšlo už sedem zväzkov,“ približuje Jančovič. Zapojený je aj do APVV projektu na SAV „Terminologické diskurzy a špecifiká biblických jazykov vzhľadom na preklady Biblie do slovenčiny“, ktorého cieľom je nový preklad Evanjelia podľa Jána (vyšiel minulý rok vo Vede) a Evanjelia podľa Lukáša a vytvorenie metodologickej platformy pre preklad ďalších kníh. Preklady sú doplnené o aktualizovaný stručný úvod k statiam a o kritický komentár k jednotlivým veršom.
Prečo je vlastne nevyhnutné stále revidovať preklady biblických textov? „Prvým dôležitým dôvodom je snaha ponúknuť dnešnému človeku bohatstvo biblických textov v modernom jazyku, ktorý mu je blízky, lebo ako hovoril už Wittgenstein: ,Jazyk žije v používaní.‘ Preto doň vstupujú aj filológovia, ktorí pomáhajú preklad založený na formálnej ekvivalencii urobiť prístupným pre súčasného poslucháča,“ vysvetľuje. „V rámci spomenutých Komentárov k Starému zákonu sa pripravuje tzv. komentárový preklad. Ten je doslovnejší, lebo chce vystihnúť originálny jazyk biblických spisov,“ dodáva.
Detaily, ktoré menia optiku
Nie je to však iba o jazyku. „Každý preklad je vždy aj interpretáciou textu,“ hovorí. Prečo je potrebné zamýšľať sa vždy odznovu nad pravým významom biblických textov, keď už boli toľkokrát interpretované? „Preklad je ľudská snaha pretlmočiť originál do iného jazyka čo najvýstižnejšie, no všetko, čo je ľudské, sa dá zdokonaľovať. Pozrime sa napríklad na známe vianočné zvolanie v Evanjeliu podľa Lukáša: ,Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.‘ Zisťujeme, že tento preklad, ktorý vychádza z Vulgáty, nie je najvýstižnejší v spojení ,ľuďom dobrej vôle‘. V tomto zvolaní totiž v gréckom origináli zaznie ,anthrópois eudokias‘. Hieronym slovo ,eudokia‘ čítal ako dobrú vôľu ľudí, teda, že jej subjektom je človek. Pod vplyvom starozákonných a kumránskych textov sa však zisťuje, že ,eudokia‘ sa v drvivom počte slovných spojení chápe ako záležitosť Božej priazne, teda, že Boh je jej subjektom. Preto by to spojenie malo byť skôr preložené ako ,pokoj ľuďom Božieho zaľúbenia‘, čo je navrhnutý variant aj pre nový preklad,“ prezrádza. Práve tieto upresnenia robia podľa neho preklad zaujímavým, lebo čitateľovi tak pomáhajú nájsť odpoveď na otázku, ako sa dá nájsť zaľúbenie v Božích očiach. „To je pre veriaceho kľúčová otázka. Nový preklad predkladá výzvu dívať sa na tieto slová novým spôsobom: Boh narodením Ježiša Krista prejavuje priazeň celému ľudstvu, zároveň sa však človek môže vo vzťahu k nemu dostať bližšie práve cez Krista, on je tou cestou k Bohu,“ vysvetľuje. „Okrem toho treba brať pri preklade do úvahy literárno-teologický zámer biblického spisu. Ten sa prejavuje napríklad výberom a opakovaním kľúčových slov, ktoré vystihujú isté skutočnosti. V Lukášovom evanjeliu je jedným nielen substantívum ,eudokia‘, ale aj sloveso ,eudokeo‘, ktoré zaznieva pri Ježišovom krste: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.‘ Je zásadné pochopiť význam týchto slov v spise, správne ich pretlmočiť do dnešného jazyka a zároveň byť pri ich preklade dôsledný,“ objasňuje.
„Alebo iný príklad. V Jánovom evanjeliu v kap. 2 máme príbeh o svadbe v Káne Galilejskej, na ktorej Ježiš urobil zázrak obdarovania. Tým, že premenil okolo 600 l vody na výborné víno, zachránil radosť na viacdňovej svadbe, na čo starejší pochválil ženícha takto: ,Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až po tom, keď si hostia vypili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.‘ Posledná veta sa však dá v rámci gréckeho finálneho spojenia ,heos arti‘ preložiť aj ako: ,Ty si však zachoval dobré víno až pre túto chvíľu.‘ Na prvý pohľad je to drobnosť, kristologicky je to však veľmi podnetné, najmä ak je víno znakom mesiášskych čias.“ Čím? „Mení sa tým optika na Krista. Starejší pochválil ženícha za to, že sa vyhol bežnej praxi – teda, že by podával najprv dobré víno a potom už menej kvalitné víno. Chváli ho za to, že to najlepšie víno prišlo až teraz. Práve cez takto formulovanú pochvalu pochopíme lepšie podstatu Ježiša, ktorý je Mesiášom, od ktorého pochádza kvalitné víno a je fakticky tým skutočným adresátom pochvaly, i keď celý čas stojí v úzadí,“ vysvetľuje. Zároveň dodáva, že je dôležité, aby pri preklade biblista neskĺzol do nadinterpretácie. Do úvahy musí brať nielen úmysel autora, ale i čitateľa, ktorý na základe prekladu môže dospieť k správnej interpretácii. „Pri výklade textu sa treba držať samotného textu a jeho literárneho zmyslu tvoreného sieťou slov a logikou výpovedí, ktorá nepustí a pripúšťa pár možností výkladu (možno dve-tri), ale nie nekonečné množstvo. Okrem toho nemôžem vnášať do dobového textu súčasný pohľad, to by bola už nie exegéza, ale eisegéza, čiže vnášanie svojich pohľadov, ktoré nemajú textovú oporu v texte ani v spise,“ vystríha.
Keď sa aj v osvete zatiahne na hlbinu
Pod gesciou katedry vychádza vedecký exegetický časopis Studia Biblica Slovaca. „Jeho šéfredaktorom je kolega Blažej Štrba, výkonnou redaktorkou je naša absolventka Martina Korytiaková, ktorá si ako prvá Slovenka po licenciáte aktuálne robí doktorát z biblickej exegézy na prestížnom Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme,“ hovorí Jančovič, ktorý je zástupcom šéfredaktora. Časopis vychádza dvakrát do roka, okrem toho má aj svoje tematicky zamerané dodatky, tzv. supplementá. Časopis je od nového roku zaradený do najvýznamnejšej teologickej elektronickej databázy článkov a publikácií ATLA.
Doktor Blažej Štrba je pravidelne v letnom semestri hosťujúcim profesorom na františkánskom biblickom inštitúte Studium Biblicum v Jeruzaleme. Je tiež organizátorom významných vedeckých podujatí – naposledy to bola konferencia Vnútrobiblická interpretácia skorších prorokov v decembri 2019 v Badíne. Pozvanie na ňu prijali i viaceré zahraničné vedecké kapacity. Medzi nimi aj Emanuel Tov, emeritný profesor z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, ktorý je jedným z najlepších textových kritikov na svete.
Okrem toho sa katedra zapojila aj do APVV projektu piatich fakúlt UK „Paradigmatické zmeny v nazeraní na vesmír a človeka z filozofickej, teologickej a fyzikálnej perspektívy“. „Za našu katedru chcem priblížiť literárne a teologické akcenty biblických statí o stvorení a tiež pohľady Biblie na človeka a stvorenie,“ približuje Jančovič. V tejto súvislosti opäť pripomenie, že Kniha Genezis nie je vedeckou správou, ale teologicky originálnou výpoveďou o svete a človeku a o jeho úlohe vo svete. „Za stvorením zmysluplného sveta a zvlášť človeka je Boh, ktorý s ním komunikuje a má s ním plán nielen v tomto živote. Takúto odpoveď na zmysel existencie vám materialistický výklad sveta nedá,“ hovorí Jančovič, ktorý sa z tejto multidisciplinárnej spolupráce veľmi teší. „S kolegami z iných fakúlt sme nútení diskutovať, čo nejde bez ťažkostí, lebo každá vedecká disciplína používa svoj systém jazyka, svoje metafory, ako i svoju metodológiu. Je to však veľmi obohacujúce,“ pochvaľuje si teológ, ktorému však ani pohľad prírodných vied nie je úplne cudzí. Jozef Jančovič je totiž i vyštudovaný inžinier. „Počas štúdia biotechnológií na STU, ktoré som úspešne ukončil, som sa rozhodol, že by som chcel hlbšie spoznať svoju vieru a tradíciu, v ktorej som vyrastal, preto som sa rozhodol pre štúdium katolíckej teológie,“ objasňuje cestu na RKCMBF UK.
Katedra sa však otvára i neodbornej verejnosti. „V rámci Roku Božieho slova v letnom semestri sme pripravili cyklus šiestich verejných prednášok nazvaný ,Nádej a výzvy z Knihy Genezis 1–11‘, počas ktorého záujemcom ponúkame možnosť exegeticky preniknúť hlbšie do výpovede prvých kapitol z Knihy Genezis,“ približuje biblista. On sám na osvetu a popularizáciu Písma a nových prístupov k nemu využíva napríklad aj Facebook, kde pravidelne uverejňuje komentáre k nedeľným evanjeliám. „Mnohé state a výklady k nim majú ľudia dôkladne napočúvané, sú pre nich už notoricky známe, preto oceňujú, keď sa im ukáže aj hlbší význam týchto textov. Práve to je úloha pre nás kňazov – prenikať k hlbšiemu významu evanjelií,“ hovorí Jančovič, ktorý je v Dúbravke výpomocným duchovným. „Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že ako kresťania, ale ani ako kňazi nevieme o Božom svete úplne všetko a stále môžeme z neho poznať a zakusovať viac. Človeka to vedie k pokore a skromnosti, ale aj k vďačnosti Bohu za to, že sa v jeho poznaní pomaly posúvame a môžeme na tejto ceste ako prvolezci pomáhať i druhým,“ dodáva s úsmevom.
Erika Hubčíková