Cirkev a politika – kadiaľ vedie akceptovateľná hranica?
Porozumieť okolitému svetu, svetonázorom a vývoju regionálnej a globálnej politiky nie je možné bez oboznámenia sa s kultúrou daného spoločenstva, ako i náboženstvom, ktoré ju – zvlášť v našom prostredí – pomáhalo formovať. Treba mať však na pamäti, že náboženstvo má sprostredkovať predovšetkým hodnoty, nie politiku. Žiaľ, dejiny ľudstva poskytujú nepopierateľné svedectvá závažného zneužívania náboženstva na politické účely. Svetské zasahovanie do duchovnej sféry, ako aj duchovná moc manipulujúca svetskú vládu reprezentujú skúmanú problematiku cirkevných dejín, z ktorých môžeme ako príklady spomenúť reconquistu, boj o investitúru, križiacke výpravy, inkvizičné procesy, príčiny vzniku reformácie, protireformáciu či kolonizáciu a s ňou spojené násilné pokresťančovanie pôvodného obyvateľstva. Hranica medzi akceptovateľnou a žiaducou sociálnou angažovanosťou cirkví a náboženských spoločností a priamym vytváraním politiky nie je na Slovensku ani dnes zdravo nastavená.
Cirkvi majú slúžiť aj ľuďom za múrmi kostolov
Politická strana, ktorá nie je ochotná otvoriť sa vnútornému a vonkajšiemu kritickému dialógu, nie je zrelá prijímať opatrenia napomáhajúce celej spoločnosti. Nezrelá politická strana zneužíva konzervatívnu verejnosť, pričom svojimi nielen neopatrnými a neodbornými vyhláseniami, ale predovšetkým extrémistickými zavrhnutiahodnými stanoviskami prehlbuje v spoločnosti všetky desivé formy náboženského fundamentalizmu. Extrémizmus ponúka zdanlivo ľahké riešenie háklivých tém a citlivých rán, ktoré však vo svojej podstate nie je absolútne schopné vyliečiť. Naopak, práve sociálnym a náboženským znevýhodňovaním už znevýhodnených ich výrazne zhoršuje. Napokon kresťanstvo nie je ani národné a už vôbec nacionalisticky orientované.
Akákoľvek cirkevná inštitúcia neschopná jednoznačne sa dištancovať od prejavov xenofóbie, antisemitizmu, islamofóbie a homofóbie mrazivo zlyháva v službe ľuďom za múrmi kostolov. A tak cirkev namiesto bázňou naplneného budovania mostov a búrania múrov dáva okolitému svetu burácajúcim hlasom najavo prvoradosť zachovania akejsi konfesionálnej pravovernosti. Cirkev v takýchto prípadoch spoločnosť neoslobodzuje milosrdnosťou evanjelia, ale zväzuje ustráchané svedomia. V tomto prípade platia slová perzského sufijského mystika Rūmīho (1207 – 1273): „Pozdvihnite svoje slová, nie hlas. Je to dážď, ktorý dáva rastlinám rásť, nie hrom.“ A toho dažďa je na slovenskom poli zatiaľ obzvlášť nedostatok.
Neliečené fóbie ako znak nezrelej spoločnosti
Naša spoločnosť bude skutočne slobodná až vtedy, keď židia budú môcť v bežný deň nosiť kippu (jarmulku) ako prejav viery nezaťaženej strachom pred psychickým nátlakom alebo fyzickými útokmi, keď miliarda moslimov nebude automaticky považovaná za teroristov, keď ľudia prichádzajúci z rozvojových krajín nebudú vnímaní ako menejcenné ľudské bytosti degradované na druhotriedne predmety odsúdené na nepovšimnutie. Ak je naša spoločnosť presiaknutá neliečenými fóbiami, nie je možné ju považovať za kultúrnu a zrelú. Okrem toho je takáto spoločnosť svojím zmýšľaním protiústavne nastavená.
Na základe Ústavy Slovenskej republiky (čl. 12 ods. 2) sa totiž zaručujú základné práva všetkým bez ohľadu na vieru a náboženstvo, sociálny pôvod alebo etnickú príslušnosť. Odsek článku je zakončený zásadným stanoviskom: „Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Ústava deklaruje sekularizmus ako jeden zo svojich základných pilierov, avšak zdôrazňovaniu ústavne garantovanej náboženskej rovnoprávnosti sa mnohí politici z populistických dôvodov vyhýbajú.
Nepriateľom kresťanstva nie je sekularizmus
Politické strany plávajúce bezradne a bezcieľne na vlnách populizmu využívajú na jednej strane reklamu „kresťanskej etiky“, na druhej strane u nich absentuje akákoľvek diferenciácia kresťanských etických perspektív. V takomto prípade sa to tzv. „kresťanské“ prezentuje výlučne v zmysle regionálnej skúsenosti s náboženskou „pravdou“, akousi nemennou a všeobsahujúcou tradíciou, pri ktorej práve sekularizmus zohráva nevďačnú úlohu vinníka, narušiteľa morálnych zásad a iluzórneho nepriateľa cirkví.
Človek by mal raz a navždy upustiť od snahy vybudovať „Boží štát“ založený na cirkevných nariadeniach a dogmatizme, aby mohol vybudovať sekulárnu spoločnosť pre všetkých, ktorej súčasťou budú skutočné a pravé hodnoty ľudskosti. Boží štát, ktorý sa násilne nevnucuje a neubližuje blížnemu, je ukotvený v srdci, v mieste ľudských túžob, náklonností, pohnútok, uvažovania a vášne. Rozkvetu spoločnosti nenapomáhajú moralizujúce obušky, rozkvet spoločnosti sa nemeria priamoúmerne s rastúcim ziskom; jedinec ho pociťuje na základe miery svojho vnútorného vnímania prijatia spoločnosťou.
Maroš Nicák, teológ, Evanjelická bohoslovecká fakulta UK