Súd žeravým železom ako dôkaz pravdy
Na Slovensku prvýkrát vychádza úplný slovenský preklad Varadínskeho registra, významného prameňa k dejinám Uhorska v 13. storočí. Kritické vydanie pripravil autorský kolektív Miroslav Lysý (PraF UK), Vincent Múcska a Daniela Rošková (FiF UK). Nadviazali ním na výskum polyhistora Mateja Bela.
Varadínsky register je prameň zo začiatku 13. storočia, známy aj ako Obrad skúmania pravdy. Záznamy, ktoré obsahuje, vznikli v r. 1208 – 1235, v období vlády kráľa Ondreja II. v katedrále vo Varadíne v Sedmohradsku, kde bolo sídlo biskupa a kapituly, a konali sa tam tzv. súdy pravdy, božie súdy. Spory medzi stranami rozhodovalo popálenie žeravým železom.
„Varadínsky register je jedinečná pamiatka, nielen na dobové súdne konania, ale je aj fantastickým zdrojom pre dejiny osídlenia, sociálnu štruktúru, verejnú správu, miestne názvy či osobné mená v prvej tretine 13. storočia,“ hovorí člen autorského kolektívu Miroslav Lysý.
Popálenina ako dôkaz
Ako vyzeral stredoveký Boží súd? Ako vysvetľuje Miroslav Lysý, odborník na dejiny práva, pálenie žeravým železom neslúžilo ako trest, ale ako dôkaz v spore. „Ak mal niekto s niekým spor, obvinil ho na svetskom súde. Sudca predvolal a vypočul obe strany, a ak sa nevedeli dohodnúť, často nechal rozhodnutie na vyššiu moc, na Boha, a poslal ich na súd pravdy. Tam sa znova konalo vypočúvanie oboch strán s cieľom, aby sa pomerili. Ak sa ale naozaj nevedeli dohodnúť, prebehol proces božieho súdu.“
Samotná skúška pálenia železom spočívala v tom, že jedna alebo aj obe strany sporu museli na istú dobu chytiť do dlane kus rozžeraveného železa. Vzápätí im ruku obviazali a obväz zapečatili. O niekoľko dní sa mali probanti dostaviť na kontrolu. Spor vyhral ten, u koho zistili, že sa mu po odviazaní obväzu popálenina pekne hojí. Ten, komu sa ruka správne nehojila, spor prehral. Prehral aj v prípade, že sa na kontrolu nedostavil, ak bola pečať na obväze poškodená alebo ak vyhlásil, že nechce, aby mu súd ruku skontroloval. Platilo, že ešte aj tesne pred odviazaním obväzu sa mohli strany medzi sebou dohodnúť. „Popálenie vôbec nepredstavovalo trest, ako to bolo potom vo vrcholnom stredoveku a v ranom novoveku napríklad v procesoch s čarodejnicami. Takéto popálenie ani nemalo trvalé následky, človeka nezmrzačilo. Bola to dobová forma dokazovania. Dnes sú dôkazom odtlačky prstov, svedecká výpoveď alebo listina. Vtedy to mohol byť výsledok božieho súdu,“ vysvetľuje Miroslav Lysý.
Tento spôsob tzv. ordálov, Božích súdov, sa používal aj inde v Európe. Z Uhorska je dochované len dokazovanie rozžeraveným železom, inde existovali aj skúšky horúcou či studenou vodou alebo súboj.
Krádeže, podpaľačstvo, majetkové spory
Varadínsky register obsahuje 389 záznamov, 87-krát uvádza, že probant „sa popálil“, teda že v spore prehral. 163-krát sa uvádza „očistenie“, teda rana sa hojila. Vo zvyšných prípadoch došlo k dohode strán, stiahnutiu žaloby alebo ku kontumačnej prehre. Aké boli najčastejšie spory, ktoré sa dostali pre Boží súd? „Boli to krádeže, podpaľačstvo, zabitie, rôzne násilie, spory o majetok, v jednom zázname sa spomína cudzoložstvo. Veľa sporov sa týka sociálnych vzťahov medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva. Napríklad keď jedna skupina obvinila druhú, že nie sú jobagióni (slobodné osoby), ale iba hradčania (castrenses, poloslobodné osoby podriadené hradnému pánovi). Z príslušnosti k istej vrstve totiž vyplývali poplatky či povinnosti,“ hovorí Miroslav Lysý.
Záznamy sú písané suchým úradníckym štýlom, predmet sporu je opísaný len stručne, viac priestoru je venovaného presnému identifikovaniu žalujúcej a žalovanej strany, sú uvedené ich mená a pôvod. Register je preto skvelým prameňom na skúmanie vtedajších vlastných mien a topografických názvov. Z územia Slovenska register spomína približne dve desiatky názvov z oblastí ako Abov, Zemplín a Novohrad.
V stopách Mateja Bela
Božie súdy sa vykonávali v stredoveku v každom biskupskom sídle alebo sídle kapituly, svoj súd pravdy mala aj Bratislava. Záznamy však máme dochované len z Varadína, vďaka tomu, že ich v polovici 16. storočia v Koložvári vydali tlačou v niekoľkých exemplároch. Originály dnes už nejestvujú, vzácne koložvárske vydanie v 17. storočí začali skúmať historici a učenci. Jedným z prvých vzdelancov, ktorí si uvedomili jeho jedinečnosť, bol Matej Bel, ktorý registru venoval niekoľko prác a nanovo ho vydal pod názvom Ritus explorande veritatis (Obrad skúmania pravdy) aj s prvým poznámkovým aparátom. Vďaka Belovi sa o tento prameň začali uhorskí historici a právnici viac zaujímať, niekoľkokrát už vyšiel v maďarčine.
Prvý kompletný slovenský preklad
Súčasné vydanie je prvým kompletným prekladom tohto latinského prameňa do slovenčiny. Autorský kolektív spoločne hľadal najvhodnejšie znenie prekladu. S ohľadom na úradný charakter textu mnohé prekladové problémy vyriešila doktorka Rošková, ktorá má vyštudovanú aj klasickú filológiu. „Text Varadínskeho registra nie je žiaden Horácius, ako hovorí docent Múcska. Je v ňom pomerne monotónny jazyk, občas až nudný, stále sa opakujúce frázy. Bolo vidieť, že pre pisárov, ktorí vytvárali záznamy, išlo o rutinu. Preto sme sa ani my nesnažili tento štýl nejako meniť, ale zároveň sme chceli, aby preklad znel súčasne, dobre sa čítal. Zaujímavými prekladateľskými orieškami boli niektoré mená a najmä právne výrazy. Každý spor sa začína formuláciou impecire, doslovne, že jedna strana napadla druhú. Môže sa to preložiť ako žalovať aj obžalovať, čo je však v súčasnej právnej terminológii rozdiel. Vtedy sa však len rodil odlišnosti medzi civilným a trestným právom. Rozhodli sme sa pre výraz obviniť,“ približuje prácu na preklade M. Lysý.
Vydanie obsahuje latinský originál, slovenský preklad, poznámkový aparát a tiež komplexnú úvodnú štúdiu. Nový preklad, okrem toho, že prispieva k ustáleniu slovenskej právnej terminológie, bude slúžiť ako prameň laickej i odbornej verejnosti, ktorá sa zaujíma o obdobie stredoveku v Uhorsku. Siahnuť po ňom musí každý historik, ktorý sa venuje vzniku šľachty či miest na našom území.
Knihu vydalo vydavateľstvo UK v originálnej grafickej úprave, je dostupná aj online.
Barbora Tancerová
Foto: Michal Valentin
Stredoveký rozvod? Jedným z kurióznych prípadov, ktoré opisuje Varadínsky register, je rozluka manželov, ktorú biskupský súd povolil a schválil aj vysporiadanie majetku medzi manželmi. „Ondrej, Scerbenov syn, tvrdil, že sľúbil ísť do Jeruzalema a nikdy sa odtiaľ nevrátiť. Prepustil svoju manželku s tým, že jej dal povolenie vydať sa za iného manžela a dal jej dvoch ľudí. Jeho manželka dosvedčila prostredníctvom svojho brata Štefana, že svojho manžela uvoľnila z manželstva a z celého vena a všetkých záväzkov, ktorými jej bol ako jej manžel zaviazaný, vyhlasujúc, že je spokojná s tými dvoma ľuďmi, ktorých jej manžel daroval.“ Varadínsky register ukazuje, že ženy mali v 13. storočí pred súdom rovnaké postavenie ako muži, mohli byť žalovanými i žalujúcimi stranami. V jednom zo zaznamenaných prípadov je dokonca istá pani Eufémia v pozícii sudkyne. |