Absolventka: Štúdium na UK bolo najlepším rozhodnutím v mojom živote
Veronika Weberová bola od detstva manuálne zručná. Aj keď jej snom bolo stať sa vyšetrovateľkou alebo spisovateľkou, knižné ilustrácie v nej prebudili akýsi druh citlivosti k výtvarnému umeniu. Počas štúdia mala šťastie na dobré učiteľky, ktoré ju umelecky nasmerovali. Od hry s drôtikmi sa prepracovala až k unikátnej maľbe na vode, no počas svojej umeleckej cesty okúsila viacero výtvarných techník. Tie dnes odovzdáva svojim žiakom, na ktorých nedá dopustiť a ktorí ju volajú tak, ako podpisuje svoje diela v rámci vlastnej tvorby – VeWe.
Kedy ste sa začali venovať maľovaniu? Mali ste talent už od malička?
Keď som bola malá, nebavilo ma kresliť, skôr som vyrábala predmety zo všetkého, čo mi prišlo pod ruku. Dedovi som kradla drôtiky v pivnici a robila z nich košíčky. Považovala som sa za antitalent, to bol často aj môj argument na výtvarnej. Dnes sa na tom smejem. Keď som si však musela vybrať strednú školu, učiteľka fyziky mi poradila, aby som skúsila navrhovanie šperkov, lebo to bolo blízke drôtu. Tak som išla na strednú školu scénického výtvarníctva a bolo to dobré rozhodnutie. Mali sme výborných učiteľov, získala som prvé ocenenia a skúsenosti s vystavovaním svojich šperkov.
Prečo ste si vybrali štúdium na Univerzite Komenského (UK)?
Už na strednej som vedela, že chcem ďalej študovať. Najprv som sa skúšala dostať na Vysokú školu výtvarných umení, no to nevyšlo. Výtvarná výchova sa v tom čase dala študovať aj na Pedagogickej fakulte UK, no v kombinácii s iným odborom. Vtedy mi poradila učiteľka angličtiny, ktorá si práve robila na univerzite doktorát, aby som išla na občiansku a etickú výchovu, lebo sú tam vraj najlepší pedagógovia, a mala pravdu.
Ako vás štúdium na UK ovplyvnilo?
Počas bakalárskeho štúdia som na výtvarnej skúšala rôzne techniky, to ma bavilo, ale nebola som tam úplne doma. Na občianskej som bola ako v inom vesmíre, objavovala som filozofiu, religionistiku, chodila som na výberové predmety, s pedagógmi sme si vymieňali tipy na knihy, mala som pocit, že môžem lietať a hľadať sa. Skúšky ale boli náročné, musela som sa naučiť argumentovať a vychádzať najmä z prečítanej literatúry a rôznych zdrojov, čo bol iný systém výučby než ten, na ktorý som bola dovtedy zvyknutá. Argumentácia sa napokon prenášala aj do mojej umeleckej tvorby, kde som našla priestor na vyjadrenie iným spôsobom ako písaným textom.
Tomu ste sa však nevyhli pri písaní rigoróznej práce a napokon ste nastúpili aj na doktorandské štúdium. Na svojej alma mater ste teda zostali dlhšie.
Áno, titul PaedDr. som si urobila v rámci učiteľstva výchovy k občianstvu. Potom som si dala rok pauzu, vtedy som opatrovala jedno dievčatko, no pocítila som volanie vrátiť sa k výtvarnému umeniu. Som rada, že sa mi podarilo dostať na doktorandské štúdium, bola som tam veľmi spokojná. Venovala som sa maliarskym technikám a ich uplatneniu v školskom prostredí. S kolegami sme chodili na konferencie, organizovali sme besedy s výtvarníkmi aj exkurzie pre študentov. Po kolegovi a kamarátovi, ktorý žiaľ tragicky zahynul, som prevzala katedrový časopis Artefakt. Podarilo sa mi ho inovovať, no po skončení môjho doktorátu vyšlo ešte jedno číslo a časopis napokon zanikol.
V súčasnosti pôsobíte najmä ako výtvarná pedagogička. Čím si vás pedagogická prax získala?
Hneď po strednej škole som začala učiť v ateliéri malé deti. Vtedy som ešte nemala žiadny systém, bolo to také voľné. Po doktorandskom štúdiu som nastúpila na základnú umeleckú školu, kde som predtým praxovala. Úväzok mi ponúkli deň pred obhajobou doktorátu. Najprv som plánovala, že tam zostanem rok, no deti som si veľmi obľúbila a túto prácu si zamilovala. K učeniu občianskej výchovy som sa napokon nikdy nedostala, lebo mi nevyhovovali podmienky, v akých sa tento predmet u nás učí. Na výtvarnej v rámci ZUŠky som naopak cítila veľkú voľnosť a s deťmi sme skúšali rôzne techniky, napr. linoryty, suchú ihlu, enkaustiku (maľbu horúcim voskom), vyrábali sme chemlonové koberčeky a dokonca sme urobili aj animovaný film. Minulý rok sme knižne vydali aj sprievodcu maliarskymi technikami, ktorý vychádzal z výsledkov dizertačnej práce a doplnila som ich detskými prácami. Niekedy sme používali alternatívne materiály, takže trieda vyzerala ako po výbuchu, deti boli celé špinavé, ale všetci boli spokojní. Žiaci potom ku mne chodili kontinuálne a do mojej skupiny sa už nedalo zapísať. Po tom, čo som sa presunula z Bratislavy do Hodonína, som zo školy odišla, no naďalej budem spolupracovať s bývalými študentmi v rámci vlastných workshopov.
Mali ste popri práci s deťmi čas aj na vlastnú tvorbu?
Áno, ale nebolo ho nazvyš. Vystavujem však pomerne veľa na kolektívnych výstavách, posledné roky najmä v zahraničí, kde sa mi darí diela aj predávať. V portfóliu mám už 21 krajín. Dnes mi napríklad začína výstava v Tokiu, kam som poslala tri obrazy, a v Taliansku mi ešte beží jedna výstava. Tam spolupracujem s lokálnymi kurátorkami a podarilo sa mi získať aj nejaké ocenenia. Mám ponuky aj na samostatné výstavy, niektoré sa už zrealizovali, ale je to dosť náročné zorganizovať. Na to sa ešte len chystám, keď budem mať viac času, lebo nebudem každý deň v škole a budem mať na to priestor.
Tvoríte vo viacerých výtvarných médiách a neobmedzujete sa na jednu výtvarnú techniku. Ktorá vám je najbližšia, resp. ktorej sa najviac venujete a rozvíjate ju?
Na strednej škole sme skúšali maľbu na vodnej hladine, tzv. ebru. Nenašla som o nej veľa informácií, tak som s ňou začala experimentovať, a keďže som si nevedela zohnať farby, vytvorila som si vlastný postup. Neskôr som zistila, že ide o tradičnú tureckú výtvarnú techniku z 15. storočia. Základom je nádoba s vodou, v klasickej technike sa voda kombinuje s práškom z rias, aby bola taká hustá ako lepidlo na tapety, a potom sa obraz na hladine vytvára pigmentmi spojenými hovädzou žlčou a maľba sa otláča na papier. Papier sa musí stiahnuť cez okraj nádoby, aby hustá hladina zostala v nádobe. Ja pracujem s čistou vodou a inak upravujem farby. Mám techniku upravenú tak, aby som mohla omáčať plátna. Môžem ich ponoriť a zdvihnúť a nemusím už nič ťahať cez okraj. Využívam na to veľké nádoby podobné bazénikom. Ponorov robím niekoľko a farby sa na seba pekne vrstvia, čím vznikajú bohatšie vzory. V súčasnosti pracujem prevažne s dvomi technikami a okrem ebru sa venujem aj šrafovanej perokresbe. Niekomu pripomína výšivku, mne zase grafiku, suchú ihlu alebo lept. Vyzerá to tak, ako keby obraz bol nakreslený v štyroch až piatich čiernobielych vrstvách. Ebru v tejto modifikácii aj čiaraná kresba sú moje autorské techniky, ktoré sa snažím posúvať ďalej, a už sa veľmi nevraciam k iným.
Čím sa pri vlastnej tvorbe inšpirujete?
Niekedy potrebujem len tvoriť a ono to samo príde. Inokedy mám konkrétnu myšlienku, ktorú chcem zobraziť. Okrem toho inšpiráciu nachádzam v každodenných veciach alebo keď niečo zažijem, tak to chcem aj nejakou technikou reflektovať. Preferujem abstraktnú maľbu, lebo je expresívnejšia, voľnejšia, emocionálna a kresba je oproti nej prísna a treba na ňu veľa trpezlivosti.
Eva Kopecká
Foto: Michal Valentin