Je táto škola ťažká? Áno, a sme na to hrdí

Nechýbate na žiadnom z veľkých veľtrhov vzdelávania, na ktorých sa UK zúčastňuje. Koľko veľtrhových dní ročne absolvujete?  

Nedávno sme to s kolegom zrátali a vyšlo nám, že sme absolvovali 40 dní veľtrhov mimo fakulty počas jedného akademického roku. Okrem toho sme mali dva dni otvorených dverí u nás na fakulte a jeden na rektoráte. To sú vyše dva mesiace z pracovného roku, ktoré strávime kontaktom so stredoškolákmi.  

Ako sa na ne treba pripraviť? 

Najprv mentálne. Treba mať pozitívne naladenie a akýkoľvek osobný problém je dobré v deň veľtrhu jednoducho hodiť za hlavu. Sme tu pre stredoškolákov a ich rodičov, prípadne učiteľov. A potom fyzicky. Kto už aspoň raz skúsil celý deň rozprávať v jemnom hluku okolitých stánkov, počúvať a sústrediť sa dva či tri dni po sebe, pochopí, že termoska, cmúľacie tabletky a pohodlné topánky sú základom výbavy.  

Pripraviť sa samozrejme musíme aj informačne, sledujeme nielen zmeny na našej fakulte, ale aj zmeny v prijímacom konaní na konkurenčných fakultách, nové trendy v propagácii, hlavne na sociálnych sieťach, kde sa zmeny dejú závratnou rýchlosťou, a to, čo bolo včera in, je dnes úplne out. Musíme často tvoriť a snažiť sa prísť s niečím novým, čo zaujme a neodradí. 

Ste známi tým, že na veľtrhoch takmer vždy robíte experimenty a zážitkové aktivity. Kto je za nimi? Ako ich vymýšľate?  

Celá moja kariéra v propagácii sa vlastne začala jednoduchými pokusmi. Prvý deň otvorených dverí, na ktorom som bola ako prezentérka, bola vlastne prednáška plná pokusov, ktoré sme predvádzali s doktorom Martinom Belušom. Doteraz na to spomínam s láskou, boli to krásne roky, keď nám plná prednášková sála tlieskala po každom vydarenom pokuse, do ktorého pridal Martin pre seba vlastné vtipné vsuvky.  

Pokusy nachádzame hlavne medzi kolegami ma oddelení didaktiky fyziky, ale veľkým vzorom je pre nás aj pán docent František Kundracik, ktorý nám už neraz pomáhal s prípravou na veľtrhy. Tiež oslovujeme informatické katedry, aby pripravili interaktívne aplikácie, najmä na akcie typu Y Games či majstrovstvá Slovenska v elektronických športoch. Ani matematiku nezanedbávame, vždy máme poruke nejaké hlavolamy, prípadne úlohy, ktoré môžu potrápiť všetky znalostíchtivé hlavičky. 

Funguje to na mladých?  

Fyzika je fascinujúca veda a pokusy sa páčia všetkým bez rozdielu veku. Pokusy používame na to, aby sme prilákali študentov k stánku, zaujali aj tých, ktorí by sa ináč nepristavili. Väčšina určite nepríde študovať k nám, ale možno niekto z nich spomenie napríklad svojmu kamarátovi: Videl som takú fakultu, kde robia super veci s 3D tlačou, pozri si to.  

Myslíte si, že to má význam, takto oslovovať mladých „tvárou v tvár“? 

Jednoznačne áno. Najlepšie je, keď sa o tom, ako sa na fakulte študuje a čo im to prinesie do života, porozprávajú so svojimi rovesníkmi. Predsa len, to, kde je najlepšie a najlacnejšie pivo, im už ja nepoviem. Preto sa snažíme brať na veľtrhy aj aktuálnych študentov.  

Aké otázky najčastejšie dostávate od záujemcov? 

Najčastejšia je: Je táto škola ťažká? Rokmi som sa naučila odpovedať priamo – Táto škola je ťažká a my sme na to hrdí. Každý matfyzák odchádza s diplomom, ktorý má v spoločnosti váhu a preukazuje, že náš absolvent sa bude vedieť v spoločnosti uplatniť. No a potom sú to otázky na prijímačky a aké študijné programy máme. 

Odbory ako matematika, fyzika a informatika stále priťahujú viac chlapcov ako dievčat. Máte iný prístup k dievčatám, ktoré sa pristavia pri vašom stánku a zaujímajú sa o tieto odbory? 

Veľmi si vážim všetky, ktoré nepodľahnú dojmu, že „matfyz je pre chlapcov“, a snažím sa, aby som každú, ktorá za mnou príde, čo najviac podporila a neodradila. Ukázať im, že niekedy je dobré byť tou výnimkou, jedinou medzi mnohými. Spolupracujem aj s rôznymi projektmi, ktoré sa snažia podporiť dievčatá, aby sa týchto odborov nebáli, ako napríklad Aj Ty v IT. Dievčatá v týchto odboroch jednoznačne majú na to, aby úspešne vyštudovali, sú skvelé vedkyne, ženský element do týchto vied prináša veľa pozitív.  

Aká bola vaša cesta k tejto práci? 

Teraz spätne môžem zhodnotiť, že tá cesta bola priama, aj keď byť PR manažérkou určite nebol môj sen. Vyštudovala som na našej fakulte učiteľstvo matematiky a fyziky a už ako doktorandka som sa zúčastňovala dní otvorených dverí, kde sme predvádzali pokusy. Boli sme medzi prvými stánkami vtedy ešte v PKO na veľtrhu Bibliotéka a pedagogika, keď ešte nebývali veľtrhy vzdelávania. Vtedy sme to ešte nenazývali propagáciou, ale už sme tušili, že fakulta sa bez takejto pozitívnej prezentácie nezaobíde. Na chvíľu ma síce od propagácie odklonilo vytvorenie Centra projektovej podpory, ale aj táto práca mala v svojom obsahu skrytú propagáciu. Po dvoch materských dovolenkách a období, keď som svoj čas a energiu venovala niečomu inému, mi však bola propagácia ponúknutá priamo, a ja som sa tejto možnosti chytila rada. Vzniklo oddelenie propagácie a post manažéra propagácie.  

Máte aj spolupracovníkov? 

Mala som veľké šťastie na mladého kolegu Stana Griguša, ktorý sa chopil sociálnych sieti a s ktorým ma brainstorming neprestáva baviť ani po viac ako 10 rokoch spolupráce. Zároveň mi chrbát kryje spolužiak z výšky Miro Šedivý, ktorý ma vie vždy podržať.  

Tiež veľmi oceňujem, že univerzita má vlastné propagačné oddelenie plné skvelých a tvorivých ľudí, bez ktorých by pozícia fakúlt na veľtrhoch a iných akciách bola podstatne slabšia. To, že vystupujeme teraz jednotne ako univerzita, prinieslo do propagácie veľa pozitívneho. Prešli sme dlhú cestu od stánku niekde v rohu k pozíciám v strede veľtrhov. 

Čo vás na vašej práci baví? Čo vás pri nej drží? 

Rozmanitosť. Každý veľtrh, akokoľvek je náročný, prináša nové stretnutia a nové možnosti. Práca samotná obsahuje aj veľmi tvorivé časti, ktoré nám prinášajú potešenie, napríklad príprava experimentov. A pocit, že vieme niekoho správne nasmerovať, zmeniť mu doslova život. Za tie roky mám množstvo zaujímavých príhod s mladými.  

Napríklad? 

Napríklad vlani na veľtrhu prišiel za nami otecko s dcérou. Otec bol silno presvedčený o tom, že jeho dcéra chce ísť študovať informatiku. Dcéra stála spočiatku úplne v úzadí za ním. Podarilo sa mi otca zaujať pokusom a dostala som šancu rozprávať sa priamo s ňou. Otvorila sa a vypadlo z nej, že ona by radšej študovala fyziku. Stretla som ich potom aj na DOD. Otec pobehoval po fakulte v márnej snahe dcéru nájsť, lebo v ten deň sa od neho doslova odtrhla. A videla som jej rozžiarené oči, keď prišla z prednášky Juraja Tekela. Nakoniec aj otec uznal, že fyzika nebude najhoršia voľba a nechal ju ísť vlastnou cestou. Zapísala sa dokonca na teoretickú fyziku. Je to celkom čerstvý prípad, neviem, ako úspešne fakultu doštuduje, ale verím, že urobila správne, lebo sa rozhodla za seba a nenechala rozhodovať niekoho iného.  

Aká je podľa vašich skúseností táto mladá generácia? 

Je silno ovplyvnená sociálnymi sieťami, kamarátmi, rodinou či školou. Čo prináša pozitívne aj negatívne dôsledky. Ako v každej generácii, aj tu je časť cieľavedomých študentov s jasným cieľom. Časť z nich nemá predstavu o štúdiu, skôr majú predstavu o tom, že chcú po škole dobre zarábať, a preto si povedia: Matfyz. A potom sú tu takí, ktorí nemajú jasnú predstavu o svojej budúcnosti a veľtrhy im pomáhajú sa zorientovať. Tých mám najradšej, lebo vedia prebádať celú našu ponuku študijných programov. V mnohých prípadoch si nájdu to svoje a sú často prekvapení, že aj to sa dá študovať. Niekedy potrebujú postrčiť tým správnym smerom.  

Akú radu do života dávate stredoškolákom? 

Aby nepodliezali akúsi pomyselnú latku svojich schopností a radšej si zvolili trošku ťažší odbor štúdia, lebo im to môže v budúcnosti priniesť benefity v podobe či už vyššieho platu alebo silnejšieho zadosťučinenia z výsledkov svojej práce. Je lepšie skúsiť ťažšiu cestu. Možno si potom budú musieť uznať, že niečo nezvládnu a zvoliť si ľahšiu cestu, ale aspoň to skúsili. A možno v sebe objavia schopnosti a zvládnu aj náročné štúdium. A nebudú celý život ľutovať, že si mohli zvoliť aj niečo lepšie. 

Okrem veľtrhov a dní otvorených dverí máte na starosti aj množstvo ďalších nielen popularizačných akcií, poďme ich spomenúť. 

Som aj štatutárkou občianskeho združenia Alumni FMFI, ktoré pomáha fakulte s rôznymi aktivitami, ako sú ŽIPOMAT (kariérny deň) či Študentská vedecká konferencia. Už viac ako tri roky píšem každý mesiac do časopisu Quark text, v ktorom predstavujem nejaký pokus. Pre deti zamestnancov robíme fakultný letný tábor a športový deň, pre zamestnancov a študentov ples, majáles, vianočnú kapustnicu, brigády. Každý rok máme tiež Prvácke sústredenie a rozbehli sme aj Matfyz Connections, vnútornú konferenciu fakulty, na ktorej sa navzájom oboznamujeme s tým, čo kto robí.  

Na akciách, aj priamo vo veľtržnom stánku, máte niekedy so sebou psa, labradora. Prečo? 

Som dobrovoľníčka podieľajúca sa na výchove psov pre Výcvikovú školu vodiacich a asistenčných psov. Už som vychovala tri fenky – Nevadu, Jesse a Viki, ktoré s nami strávili prvý rok svojho života. Počas výchovy je dôležitá hlavne socializácia psa, pes musí byť 24 hodín denne v kontakte s človekom. Preto so mnou chodia naozaj všade, aj na veľtrhy. Zároveň sa musí naučiť znášať aj odlúčenie a separáciu. Je to hlavne o dodržiavaní pravidiel a láske.  

Ako ste sa k výchove psov dostali?  

Ako dieťa som túžila mať psa, ale dostala som ho až ako takmer dospelá, bol to práve labrador. Dožil sa s nami 15 rokov. Potom sme si povedali, že sa nechceme viazať zase na minimálne 15 rokov, ale pes nám chýbal. Našla som teda toto krásne riešenie, projekt pes na jeden rok.  

A aby toho nebolo málo, ste trénerkou lukostreľby.  

Lukostreľbe najskôr podľahli moje deti, starší syn sa venuje 3D lukostreľbe už viac ako 4 roky. Postupne sme začali strieľať v rodine všetci okrem manžela. Tento šport ma tak zaujal, že som si najskôr spravila inštruktorský kurz a tento rok aj trénerský kurz. Založili sme si v Stupave aj vlastný oddiel Fityfal (fityfál – luk po záhorácky). Inšpiruje ma aj docent František Kundracik z našej fakulty, ktorý je viacnásobným majstrom Slovenska v streľbe holým lukom a veľmi úspešným trénerom lukostreľby.  

Pomáhajú vám teoretické znalosti z fyziky v presnejších zásahoch?  

Áno! Najmä pri 3D lukostreľbe, čo je lukostreľba v teréne, kde strieľame napríklad aj do kopca a z kopca. Nemusím empiricky vystreliť 100-krát, aby som pochopila, ako mi to bude letieť, ale pomocou fyzikálnych znalostí si to po dvoch – troch výstreloch viem skorigovať. 

Barbora Tancerová