Irán nie je len náboženský štát, je to kultúra s historickou hrdosťou, hovorí historik Lukáš Rybár
Súčasné dianie na Blízkom východe opäť upriamilo pozornosť na Irán. Krajinu, ktorú vnímame cez prísnu náboženskú optiku, však formujú tisícročia dejín, hlboké traumy z veľmocenského zasahovania aj špecifická identita, ktorá ju ostro odlišuje od arabského sveta. O histórii a súčasnosti Iránu sme sa rozprávali s docentom Lukášom Rybárom z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK, ktorý sa špecializuje na dejiny Blízkeho východu.
V Európe sme po stáročia hovorili o Perzii, dnes krajinu vnímame ako Irán. Čo stálo za týmto premenovaním v roku 1935?
Názov Perzia je exonymum – označenie používané zvonka, ktoré sme v Európe prevzali od starých Grékov z ich výrazu Persis. V domácom prostredí sa používal pojem Erān (krajina Árijcov). V roku 1935 šach Rezá Pahlaví oficiálne požiadal medzinárodné spoločenstvo, aby sa názov Perzia prestal používať. Chcel tým zdôrazniť národnú identitu a ukázať, že Irán nie je len nejaká exotická krajina, ale moderný a sebavedomý štát, ktorý sa hrdo hlási k vlastným koreňom a identite.
Bežný Stredoeurópan má tendenciu Iráncov hádzať do jedného vreca s Arabmi. Prečo je to chyba?
Je to zásadné nepochopenie. Ak v Teheráne označíte Iránca za Araba, pravdepodobne sa hlboko urazí. Arabi sú semitského pôvodu, zatiaľ čo Iránci majú indo-iránske korene. Hoci po arabskej expanzii v 7. storočí prijali islam, Iránci si na rozdiel od Egypta či Mezopotámie ubránili perzštinu a zachovali si svoj štátny aparát. Sú nesmierne hrdí na to, že ich kultúrna sila prežila pád ríš. Táto hrdosť ich dodnes ostro vymedzuje voči arabským susedom, napríklad voči Iraku alebo Saudskej Arábii.
Spomínali ste, že Irán si zachoval svoj charakter aj po prijatí islamu. Od väčšiny moslimského sveta sa však líši aj tým, že tam dominuje šíitska vetva islamu. V čom je ten hlavný rozdiel oproti sunnitom, ktorých je vo svete väčšina?
To je ďalší dôležitý pilier iránskej identity. Rozkol medzi sunnitmi a šíitmi nastal už krátko po smrti proroka Muhammada a v jadre išlo o spor, kto má viesť moslimskú obec. Kým sunniti verili, že vodcom má byť človek zvolený z radov najbližších stúpencov na základe svojich schopností, šíiti tvrdili, že ním môže byť len pokrvný príbuzný proroka. Pre Irán sa šíizmus stal kľúčovým v 16. storočí za dynastie Safíjovcov, kedy bol vyhlásený za štátne náboženstvo. Nebola to náhoda – safíjovskí panovníci tým chceli vytvoriť jasnú hranicu medzi Iránom a vtedajšou Osmanskou ríšou, ktorá bola sunnitská. Šíizmus tak Iráncom časom dodal pocit výnimočnosti a stal sa neoddeliteľnou súčasťou ich štátnosti, čo vidíme dodnes.
V Iráne ste boli niekoľkokrát. Aká je vaša osobná skúsenosť?
Iránska pohostinnosť je legendárna a pre nás niekedy až neuveriteľná. Ako akademik som mal dvere otvorené všade. Často ma ľudia, ktorých som poznal len krátko, pozvali k sebe domov na večeru. U nich to nie je len zdvorilostná fráza. Práve v rodinách som videl ten najväčší paradox: navonok prísna islamská republika, no za zatvorenými dverami bytov žijú často vzdelaní a kriticky mysliaci ľudia, ktorí majú rovnaké sny ako my. Tento rozpor v televíznych správach nikdy neuvidíte.
Táto silná identita a pocit výnimočnosti sa však v 20. storočí dostali do konfliktu s ambíciami veľmocí. Ak sa pozrieme na moderné dejiny, kedy sa začala formovať tá hlboká bariéra medzi Iránom a Západom, ktorú vidíme dnes?
Vzťah Iránu a „Západu“ bol dlhodobý proces, ktorý striedali svetlé a temné momenty. Zvrhnutie premiéra Mossadeka bol zlomový predovšetkým pre USA, nie celý Západ. Vtedy sa USA stali rozhodujúcou veľmocou, ktorá ovplyvňovala Irán. No najmä v neskoršom období sa zvrhnutie Mossadeka stál pre Iráncov „mníchovským diktátom“, kedy sa o nich rozhodlo bez nich. Potvrdilo im to, že predovšetkým USA nešlo o šírenie vlastnej predstavy demokracie, ale najmä o kontrolu nad zdrojmi. Táto historická trauma je dodnes živá a je jedným z dôležitých aspektov súčasnej iránskej zahraničnej politiky.
Paradoxne, práve toto zvrhnutie demokracie v roku 1953 vydláždilo cestu k neskoršej islamskej revolúcii o štvrťstoročie neskôr. Keď však dnes vidíme archívne videá z Teheránu 60. a 70. rokov, pôsobia veľmi moderne, západne. Bol režim naozaj taký ideálny, ako sa na týchto nostalgických záberoch zdá?
Tento obraz „zlatej éry“ je veľmi selektívny a v súčasnosti sa tieto archívne videá často využívajú ako nástroj propagandy. Majú vyvolať dojem, že pred rokom 1979 bol Irán bezproblémovým rajom, čo je pre mladú generáciu lákavá, no skreslená predstava. Skutočnosť bola oveľa komplexnejšia. Modernizácia za šacha Muhammada Rezá Pahlavího bola síce vizuálne prozápadná, ale benefitovala z nej len úzka politická a mestská elita. Zvyšok krajiny trpel sociálnou nespravodlivosťou, vysokou infláciou a represiami tajnej služby SAVAK. Práve toto nahromadené napätie viedlo k tomu, že sa v roku 1979 proti režimu spojili okrem šíitskych duchovných takmer všetci – od reformistov až po komunistov. Duchovní na čele s Chomejním tento všeobecný odpor napokon len ovládli a využili.
Od revolúcie v roku 1979 uplynulo takmer pol storočie a vzťahy Iránu so svetom prešli rôznymi fázami – od totálnej izolácie až po krátke obdobie deeskalácie po podpise jadrovej dohody v roku 2015. Dnes sme však svedkami otvoreného a priameho konfliktu medzi Iránom, Izraelom a USA. Kam to podľa vás smeruje?
Dnes sme v bode, v ktorom roky stupňujúce s napätia vyústilo do súčasnej situácie – prešli sme od nepriameho ovplyvňovania k priamej konfrontácii medzi štátmi. Na jednej strane iránska teokratická vládnuca garnitúra a Revolučné gardy, na druhej republikánmi vedené USA a nacionalistická konzervatívna vláda v Izraeli. Iránskemu režimu vonkajší tlak a sankcie paradoxne čiastočne vyhovujú – využíva ich na vnútornú mobilizáciu a štylizuje sa do roly obrancu pred vonkajším nepriateľom. Navyše, celkové udalosti na Blízkom východe a predovšetkým posledné dianie v Palestíne tento proces eskalácie len urýchlili a posunuli nás do nebezpečnej fázy, ktorú sme v takejto priamej forme doteraz nezažili. Ostáva nám len veriť, že súčasná snaha o diplomatické urovnanie konfliktu bude úspešná. Konečný výsledok však nevie predikovať žiadny analytik.
Boli ste v Teheráne aj v roku 2020, keď zabili generála Solejmáního. Ako ste to vnímali?
Niektoré svetové a slovenské média vtedy očakávali vypuknutie konfliktu. Blízki mi zo Slovenska vystrašene volali, nech hneď odídem. No Iránci ma s úplným kľudom upokojovali: „Nič nebude, uvidíš. Ľudia pôjdu do ulíc a za pár dní bude pokoj.“ Mali pravdu. Iránci sú na krízy zvyknutí. Ukázalo mi to obrovský rozdiel medzi tým, ako tie hrozby vnímame my zvonku a ako ich prežíva tamojšia spoločnosť.
Existuje podľa vás šanca, že by v Iráne v dohľadnej dobe vnútorne zmenil, alebo sú štruktúry štátu príliš silné na to, aby ich niečo podkopalo?
Spoločnosť je hlboko nespokojná, najmä mladí. Systém je však štrukturálne a mocensky veľmi prepojený. Dejiny nás učia, že zmeny prichádzajú skôr zvnútra, keď sa štát začne rúcať pod váhou vlastnej korupcie a ekonomickej neschopnosti. Vojenský zásah zvonka málokedy prináša stabilitu – skôr krajinu zomkne okolo aktuálnej moci. Irán je príliš komplexná kultúra na jednoduché riešenia, ktoré im ponúka vonkajší aktér.
Eva Kopecká