Drony v roku 2040: Dobrý sluha alebo zlý pán?
Sú malé, relatívne lacné a dokážu zmeniť priebeh vojny aj fungovanie ekonomiky. Drony už dávno nie sú len hračkou pre nadšencov, ale strategickým nástrojom, ktorý vymazáva staré istoty o bezpečnosti a moci štátu. Slovenskí akademici v spolupráci s expertmi z krajín V4 a NATO vypracovali dve unikátne štúdie, ktoré modelujú, ako budú tieto stroje formovať našu realitu v horizonte roku 2040. O štyroch možných scenároch budúcnosti dronov z jednej z týchto štúdií sme sa rozprávali s Viliamom Ostatníkom z Katedry politológie Filozofickej fakulty UK.
Ste politológ, no venujete sa témam, ktoré si ľudia spájajú skôr s technikmi. Ako sa politológ dostane k dronom?
Drony menia vojenstvo aj spoločnosť a politológia má k tomu čo povedať. Snažíme sa pochopiť stratégie štátov, a drony do nich vstupujú ako „rozbíjač symetrie“. Zrazu máme na bojisku nových aktérov – operátor drona za pár tisíc dolárov môže byť príslušník ozbrojených síl, ale aj súkromná osoba alebo paravojenská jednotka. To rozbíja tradičnú doménu štátu, ktorý mal doteraz monopol na tanky a divízie. Druhá rovina je civilná: ako ovplyvňujú drony moc štátu voči vlastným obyvateľom? Môžu byť nástrojom represie, zvýšenej kontroly alebo zásahu do súkromia a ľudských práv a slobôd. To je politológia par excellence.
Vaša štúdia využíva metódu „foresightu“. Čo si pod tým máme predstaviť?
V slovenčine hovoríme o strategickom výhľade. Nejde o predpovedanie jednej konkrétnej budúcnosti, ale o modelovanie možných scenárov vývoja. Používame takzvaný kornútok možných budúcností. Táto metóda nám otvára možnosti a ukazuje, že scenáre sa môžu prelínať alebo nastať súčasne. Pre štúdiu o dronoch sme si zvolili horizont roku 2040. Je to strednodobý výhľad – 5 rokov je málo na zachytenie hýbateľov zmien a rok 2060 je už príliš vzdialený, chceli sme zostať v rovine reality a nie sci-fi.
Prečo ste sa zamerali práve na región strednej Európy a Vyšehradskej štvorky?
Projekt, o ktorom sa rozprávame, vznikol v spolupráci s Vyšehradským fondom, pričom druhá štúdia, čisto o vojenských aplikáciách dronov, bola robená priamo pre Kanceláriu hlavného vedca NATO (NATO Chief Scientist Office). Každopádne na Slovensku je téma dronov mierne zaspatá v porovnaní s Poľskom či Českom, kde majú aj na úrovni štátu celé inštitúty venujúce sa tejto oblasti. Chceli sme priniesť strategický pohľad, ktorý tu chýbal. Dáta sme zbierali mesiace – od analýz otvorených zdrojov až po štruktúrované rozhovory s expertmi a intenzívne workshopy v Bratislave, Prahe, Varšave a Budapešti. Relevantné dátové vstupy sme mali aj z Ukrajiny.
V rámci výskumu ste definovali štyri scenáre vývoja do roku 2040. Aké sú tie kľúčové?
Scenáre sa pohybujú od toho pozitívneho až po taký, ktorý je pre nás výstrahou. Na jednej strane máme scenár Bonanza, kde sú drony nástrojom zvyšovania produktivity a efektivity v poľnohospodárstve či priemysle. Stanú sa súčasťou inteligentných miest, riešia krízové situácie. Na opačnom konci je scenár, v ktorom vzniká nebezpečná závislosť od štátu alebo zneužívanie technológie. Štát ako hlavný aktér môže využívať drony na to, aby dramaticky zvýšil kontrolu nad obyvateľstvom. Problémom je, že legislatíva väčšiny štátov EÚ dnes napríklad nedovoľuje drony narušiteľov len tak, teda rýchlo a efektívne, zneškodniť, čo nás stavia do nevýhody voči nepriateľským aktérom.
Vidíte riešenie v lepšej spolupráci, v prísnejšej legislatíve, alebo je kľúčom niečo iné?
Kľúčovým faktorom, ak teda chceme odomknúť potenciál tzv. ekonomiky nízkych výšok letu (low-altitude-economy), ktorú drony prinášajú, je najmä budovanie infraštruktúry a úprava príslušnej legislatívy. Jedna vec je technológiu vyvinúť, no bez adekvátneho zázemia nebude v praxi nikdy plnohodnotne použiteľná. Práve o tom sme nedávno diskutovali na Drone World Expo vo Varšave, čo je jedna z najväčších výstav bezpilotných systémov v strednej Európe. Pre nás bolo kľúčové, že tam zaznel slovenský hlas a mohli sme predstaviť výsledky našej štúdie práve v Poľsku, ktoré je v dronovom priemysle dôležitým hráčom.
Na druhej strane, netreba podceňovať ani náš domáci potenciál. Mohlo by sa zdať, že u nás sa nič nedeje, no v skutočnosti máme na Slovensku množstvo firiem, ktoré vyrábajú špičkové riešenia a komponenty do dronov, či už ide o softvér, alebo hardvér. Máme aj združenie a dokonca sa každoročne organizuje veľká dronová konferencia v Piešťanoch. Problémom ale je, že nám v porovnaní s Českom či Poľskom doteraz chýba ucelená štátna stratégia a solídne inštitucionálne zázemie – a popravde asi aj presvedčivý záujem a snaha byť v tejto téme úspešný. Musíme preto udržiavať kontakt so svetom a nastaviť legislatívne rámce tak, aby sme chránili bezpečnosť, práva a slobody, ale zároveň nezabili tento dynamický priemysel, v ktorom majú naši vývojári a výrobcovia šancu uspieť.
V rámci vašich scenárov spomínate aj hrozbu zneužitia štátom. Kde sa končí bezpečnosť a kde sa začína totalitná kontrola?
To je jedna z najcitlivejších otázok nášho výskumu, a pre mňa obzvlášť. V scenári, kde dominuje štát, sa drony stávajú predĺženou rukou represívnych zložiek. Predstavte si inteligentné mestá, kde drony vybavené mimoriadne vyspelou technológiou rozpoznávania tvárí a predmetov monitorujú pohyb obyvateľstva 24/7. Argumentom je vždy bezpečnosť – boj proti kriminalite alebo terorizmu. Avšak hranica so sledovaním je veľmi slabá. Ak štát získa prakticky absolútnu kontrolu nad vzdušným priestorom v mestách a nad užívaním dronov, môže to viesť k obmedzeniu slobôd a práv, napríklad zhromažďovania, súkromia, majetku či pohybu, alebo aj k zastrašovaniu oponentov. Je kľúčové, aby demokratické inštitúcie a civilná spoločnosť nastavili mantinely skôr, než sa táto technológia stane všadeprítomnou.
Znie to pomerne pesimisticky. Existuje z tejto pasce cesta von?
Riešenie je zložité. Cesta von vedie cez budovanie digitálnej gramotnosti, odolnosti a hľadanie zdravého stredu. Ľudia by si mali začať uvedomovať, že existuje určitá úroveň expozície novým technológiám, ktorá je ešte v poriadku, ale za ňou už riskujeme stratu autonómie. Nemusíme mať každú jednu vec v dome pripojenú na internet len preto, že je to moderné alebo pohodlné. Na štátnej úrovni to znamená investovať do kybernetickej bezpečnosti, digitálnej infraštruktúry, a diverzifikovať systémy tak, aby výpadok jednej časti nespôsobil kolaps celku. Musíme sa naučiť s dronmi aj umelou inteligenciou žiť, ale musíme si nad nimi udržať kontrolu.
Môžeme teda povedať, že dron je „dobrý sluha, ale zlý pán“?
Jednoznačne. Naším cieľom bolo dať tieto scenáre na stôl, aby si ich všimli nielen firmy, ale aj tvorcovia verejných politík. Je lepšie byť pripravený než prekvapený. Musíme vytvárať legislatívne rámce a odolnosť štátu tak, aby sme chránili súkromie, slobodu a bezpečnosť, ale zároveň nezabili tento rastúci priemyselný sektor s veľkým potenciálom nám pomôcť, napríklad v spomínanej otázke produktivity práce. Politológovia musia mať v tejto debate tiež slovo, pretože dokážu poukázať na faktory a riziká, ktoré technici alebo predajcovia nevidia alebo vidieť nechcú.
Eva Kopecká
Viliam Ostatník pôsobí na Katedre politológie Filozofickej fakulty UK a ako riaditeľ v think-tanku Adapt Institute. Spolu s kolegami Imrichom Martonom (Katedra politológie Filozofickej fakulty UK), Filipom Šandorom (Katedra regionálnej geografie a rozvoja regiónov Prírodovedeckej fakulty UK) a Matejom Kandríkom nedávno predstavili prelomové štúdie o budúcnosti dronov v strednej Európe: Drone Futures 2040: Foresight from Central Europe a The Future of Drones: Strategic interregnum.