Podcast Komunita – Daša Bombjaková: Keď sa ženy ráno vybrali do lesa zbierať plodiny alebo loviť ryby, išla som s nimi
Daša Bombjaková z Ústavu sociálnej antropológie Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave strávila mesiace medzi lovcami a zberačmi BaYaka v centrálnej Afrike, kde skúmala komunitu fungujúcu na princípoch zdieľania, rovnosti a úzkeho prepojenia s prírodou. V podcaste Komunita sa s moderátorkou Evou Kopeckou porozprávala o živote v pralese, o každodenných pravidlách tejto spoločnosti aj o tom, čo si z nej priniesla do vlastného života. O svojich zážitkoch napísala aj knihu Hovor ústami Yaka.
V rámci výskumu ste odišli z Európy priamo do afrického pralesa. Čo bol ten úplne prvý moment, keď ste si uvedomili, že ste v úplne inom svete, inom nastavení ľudskej psychiky a fungovania, a že dovtedajšie pravidlá tam už vôbec neplatia?
Asi najvýraznejšie som to pocítila pri jedle. Videla som, že niekto varí vo veľkom hrnci obrovské množstvo jedla a nedá mi ani trochu. Bola som z toho veľmi rozrušená, pretože som si predstavovala, že ak ide o egalitársku spoločnosť, kde sa veci zdieľajú, bude to fungovať úplne inak. Pritom som si ešte pred odchodom čítala odborné texty a vedela som, že tam existuje niečo ako „zdieľanie na požiadanie“. To znamená, že človek si musí vec vypýtať. Ak sa neopýta, ostatní predpokladajú, že ju nechce. Veľmi ťažko som si na toto zvykala. Bolo to jedno z pravidiel, ktoré som sa musela dlho učiť. Naučiť sa žiadať a neočakávať automaticky, že ľudia budú všetko zdieľať bez hraníc.
Práve toto skúmanie “inakosti” a snaha pochopiť, ako žijú druhí, je podstatou vašej profesie.
Áno, to je jedna stránka antropológie. Na jednej strane skúmame, v čom sa ľudia odlišujú a prečo. Na druhej strane sa pýtame, čo nás spája, v čom sme si podobní a čo máme spoločné. Antropológovia sa snažia vysvetľovať obe tieto roviny. Je pravda, že v posledných rokoch sa v mnohých etnografiách často zdôrazňuje najmä inakosť, ale podľa mňa je to problém. Nemalo by to byť len o exotizovaní rozdielov.
Čiže je to zároveň veda aj umenie porozumieť tomu, ako druhí žijú?
Áno, je to kombinácia oboch. Tak ako v iných spoločenských vedách sa snažíme vysvetľovať ľudské správanie, ale robíme to trochu inak. Kľúčová metóda je pobývanie s ľuďmi, ktorých skúmame, a snažíme sa robiť veci tak, ako ich robia oni. Hovorí sa tomu zúčastnené pozorovanie.
Poďme si to predstaviť na konkrétnom príklade. Ako vyzeralo zúčastnené pozorovanie u BaYaka?
Keď sa napríklad ženy ráno rozhodli, že pôjdu do lesa vykopávať divé hľuzy, išla som s nimi. Keď si zobrali nošu, zobrala som si ju aj ja. Keď si vzali mačetu, vzala som si ju tiež. Snažila som sa imitovať ich správanie a robiť to, čo ony. Keď som videla, ako vykopávajú hľuzy, snažila som sa ich napodobňovať a ony ma pri tom učili. Keď bolo treba sa postarať o deti, robila som to tiež. Jednoducho som robila to, čo ostatní.
Neexistuje úplne presná definícia toho, čo ešte je a čo už nie je zúčastnené pozorovanie. Niektorí tvrdia, že stačí byť prítomný a sledovať dianie. Iní hovoria, že treba robiť všetko spolu s komunitou – zobrať mačetu, kopať jamy, nosiť drevo. Je to vlastne škála rôznych foriem zapojenia.
To znamená, že ak chce antropológ niekoho skutočne skúmať, musí sa ním na chvíľu aj stať?
O tom sa vedú debaty. Poznám prípady antropológov, ktorí boli v teréne dvadsať rokov, ovládali jazyk, mali tam rodinu, a napriek tomu boli stále vnímaní ako cudzinci. Úplne sa stať súčasťou komunity možno ani nie je možné. Ale určite sa jej človek musí čo najviac priblížiť. Musí sa naučiť jazyk, humor, spôsob komunikácie, rytmus života.
Nemusí to pritom byť len vzdialená komunita v Afrike. Aj keby som robila výskum v Petržalke alebo v nejakej subkultúre na Slovensku, snažila by som sa pochopiť ich jazyk, slang a spôsob života.
Je najťažšie dostať sa do takejto komunity a získať si dôveru?
Áno, to je jedna z najdôležitejších vecí. A práve zúčastnené pozorovanie tomu veľmi pomáha. Keď ľudia vidia, že sa úprimne zaujímate o ich život, snažíte sa naučiť ich jazyk a robiť veci spolu s nimi, začnú vám dôverovať. Až potom vás pustia aj do situácií, ktoré by pri krátkej návšteve alebo dotazníkovom výskume nikdy neukázali.
BaYaka vnímali, že ste vedkyňa a že toto je vaša práca?
Áno, snažila som sa im to vysvetliť čo najlepšie. Neustále sa ma pýtali, čo si stále vyrývam do zápisníka, tak som im ukazovala poznámky a vysvetľovala, čo robím. Snažila som sa byť maximálne transparentná, čiže oni vedeli, že sa učím.
V celej audio verzii podcastu sa dozviete aj:
- kde je hranica medzi vedkyňou a členkou komunity,
- akým spôsobom BaYaka riešia konflikty, hádky či nevhodné správanie,
- aké postavenie majú ženy a muži v každodennom živote,
- prečo vnímajú inak koncept viny, trestu a zodpovednosti,
- aký silný vzťah majú k prírode a lesu,
- ako prebieha lov, zber potravy a spoločné stolovanie,
- čo všetko dokáže ľudské telo pri živote v pralese,
- a ktoré skúsenosti si antropologička preniesla aj do vlastného života.
Túto aj ďalšie epizódy podcastu Komunita si môžete vypočuť na platforme Spotify.