Rekonštrukcie internátov: list rektora akademickej obci
Vážená akademická obec!
Rektor sa väčšinou zvykne univerzite prihovárať pri výnimočných príležitostiach, akými sú rôzne výročia, otvorenie akademického roka, promócie či pri iných vznešených či menej vznešených udalostiach. Tentokrát však chcem upriamiť Vašu pozornosť na tému financovania rekonštrukcií našich internátov a možno aj na financovanie vysokých škôl ako také.
Miera informačnej asymetrie vo verejnom priestore – výrazne v neprospech našej univerzity – už dosiahla takú úroveň, že mi nedá mlčať. Ospravedlňujem sa preto za trocha dlhší text, pripíšte to, prosím, miere mojej frustrácie, ako aj miere dôležitosti témy.
V pondelok 17. júla Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) definitívne ukončilo nádeje na komplexnú rekonštrukciu jedného z najväčších slovenských internátov – Internátu Ľ. Štúra, tzv. „Štúraku“ bloku B v Mlynskej doline – z Plánu obnovy a odolnosti Slovenskej republiky (ďalej len „plán obnovy“). Aj keď všetky indície smerovali k takémuto výsledku, napriek tomu nás prekvapila argumentácia zástupcov ministerstva, ktorí na jednej strane zdôraznili, že jednotlivé projekty budú limitované maximálnou sumou 9,9 milióna eur a pre jednu verejnú či štátnu vysokú školu sumárne vo výške necelých 20 miliónov eur, a na druhej strane opätovne vyzývajú univerzity k tomu, aby sa spájali, a to formou konzorcií. Pravidlá výzvy sú však formulované tak, že Univerzite Komenského je jej veľkosť skôr príťažou. Nehovoriac o ďalších podmienkach – ukončené verejné obstarávanie, preukázateľná energetická úspora min. 30 % a pod. Náklady na komplexnú rekonštrukciu spomínaného bloku sú totiž vo výške približne 35 miliónov eur. Urobíme však všetko pre to, aby sme sa nejakými, rozsahom menšími projektmi, do výzvy napokon mohli zapojiť. Dovoľte mi však pár informácií k pozadiu celej situácie.
Ministerstvo sa snaží robiť všetko pre to, aby splnilo nezmyselný a zbytočný míľnik, ktorý si samo stanovilo v pláne obnovy, a tým je spájanie vysokých škôl. Spájanie má možno význam pre menšie vysoké školy, ktoré by spojením síl azda vedeli dosiahnuť isté synergie. Pre univerzitu ako sme my – s 13 fakultami, 724 študijnými programami a 22 648 študentmi – to až taký veľký význam nemá. A pri výzve na komplexnú modernizáciu budov a internátov verejných a štátnych vysokých škôl sa skôr javí, že veľkosť je príťažou. Ak je cieľom plánu obnovy zlepšenie podmienok na štúdium a zvýšenie kvality vzdelávania, nemá autoritatívne spájanie vysokých škôl žiadny zmysel. Inak povedané, neexistuje žiadna priama korelácia medzi takto vyvolaným zlučovaním a zvyšovaním kvality vysokých škôl.
Do pôvodnej výzvy na „tvrdé“ spájanie vysokých škôl sa napokon nezapojila žiadna vysoká škola. Akousi „mäkšou“ verziou spájania, ku ktorej ministerstvo prikročilo po fiasku s prvou výzvou, bola výzva na vytváranie konzorcií. Nastavené podmienky však boli pre našu univerzitu v danom časovom rámci nesplniteľné. Už len integrácia akademických informačných systémov by vzhľadom na našu veľkosť bola projektom na niekoľko mesiacov a alokované prostriedky by v žiadnom prípade nepokryli všetky procesy vyžadované výzvou. Výzva bola šitá horúcou ihlou a neodrážala reálne potreby a očakávania vysokých škôl. Vytvárať takéto konzorcium nasilu nám nedávalo ekonomický ani žiadny iný zmysel.
Tlak na spájanie vnímame ako snahu zakryť hlavný a možno jediný základný problém slovenského vysokého školstva, a tým je katastrofálne a trestuhodné podfinancovanie sektora, ktorý produkuje jedinú ozajstnú devízu tejto (akejkoľvek) krajiny: vzdelaných a rozhľadených ľudí. Integrácii ako takej sa nebránime, Univerzita Komenského napokon veľmi úzko spolupracuje so Slovenskou technickou univerzitou, ale aj so Slovenskou akadémiou vied a mnohými ďalšími subjektmi. V európskom kontexte intenzívne spolupracujeme v rámci európskej aliancie špičkových univerzít ENLIGHT, ktorej sme súčasťou a sme na to hrdí. Naša spolupráca prebieha najmä na úrovni vytvárania vedeckých tímov a realizácii spoločných projektov. Spájať sa na formálnej úrovni neplánujeme, nič by nám to neprinieslo.
Od prvých zmienok o pláne obnovy sme boli pripravení s projektom komplexnej rekonštrukcie už spomínaného internátu v Mlynskej doline. Ministerstvo a ďalšie príslušné autority však tak dlho (takmer rok) strácali čas s nastavovaním výzvy, až to napokon znemožnilo podporu väčších projektov. Určujúcim kritériom na podporu projektu takto nie je jeho význam pre spoločnosť, pre vysoké školy, pre našich študentov, ale čas, za ktorý ho žiadatelia vedia zrealizovať – len aby boli splnené merateľné ukazovatele. To nedáva zmysel. Univerzita Komenského je najstaršou a národnou univerzitou. Študujú u nás mladí ľudia z celého Slovenska a sveta, a áno, rekonštrukcie, ktoré potrebujeme zrealizovať, sú rádovo väčšie, nákladnejšie a budú trvať dlhšie, no o to viac ich potrebujeme. Máme hotovú projektovú dokumentáciu, máme právoplatné stavebné povolenie, projekt prešiel všetkými schvaľovacími procedúrami. Vláda dokonca projekt svojím uznesením zaradila do rozvojového programu priorít verejných prác na roky 2023 – 2025. Teraz nám ministerstvo odkázalo, že podporia len „miniprojekty“, lebo to sa dá stihnúť, kým veľká, naozaj seriózna a prepotrebná rekonštrukcia nie?
Náš odhad investičného dlhu len pre komplex v Mlynskej doline sa už teraz počíta v stovkách miliónov eur, pričom bratislavské vysoké školy dlhé roky prakticky nemohli čerpať prostriedky z európskych štrukturálnych fondov (minimálne na rekonštrukcie, teda „železo a betón“). Úprimne povedané, nepoznám krajinu, ktorá by sa správala k svojim národným univerzitám v metropolách tak macošsky, ako sa správa Slovensko. Základným problémom je pre nás nepredvídateľnosť financovania, ako aj zásadná a kritická nedostatočnosť zdrojov. Pár čísel: na všetky slovenské verejné vysoké školy ministerstvo vyčleňuje v posledných rokoch kapitálovú dotáciu (teda na „železo a betón“) cca 7 miliónov eur. Tento rok na našu univerzitu pripadlo niečo viac ako 800-tisíc. Len rekonštrukcia kotolne na Družbe nás stála viac ako 750-tisíc eur... Navyše, to, koľko dostaneme týchto „kapitálok“, sa spravidla dozvieme niekedy v máji príslušného roka. Spolu s alarmujúco nízkou agregovanou kapitálovou dotáciou takýto prístup prakticky znemožňuje akékoľvek dlhodobé plánovanie. Tým pádom len hasíme tam, kde je požiar vždy najväčší a najkritickejší.
A ako to teda v skutočnosti bolo s oným bájnym „nevyčerpaním“ dotácie z roku 2018, ktorým sa v médiách kadekto oháňa?
Je pravdou, že v roku 2018 naša univerzita dostala v rámci predvolebných iniciatív vtedajšej vládnej strany k dispozícii mimoriadnu dotáciu 14 miliónov eur. Rovnako je pravdou, že v tom čase univerzita nemala pripravený projekt komplexnej rekonštrukcie – to by sa za daný čas dalo stihnúť pri menších internátoch, nie pri Štúraku. Každý, kto realizoval aspoň stredne veľkú investičnú akciu vo verejnom sektore, vie, o akú tortúru ide. Keď sme ten projekt konečne pripravili, boli za tým dva roky úsilia, nemalých prostriedkov a tisíce „človekodní“. Takéto projekty sa skrátka nedajú robiť „do šuflíka“: projekt technicky a morálne zastaráva, po pár rokoch bude neaktuálny a môžete začať odznova, lebo sa menia ceny vstupov, materiály, legislatívno-stavebné požiadavky, atď. Navyše príprava samotného projektu je mimoriadne časovo a finančne náročná. Už len toho, kto Vám naprojektuje rekonštrukciu, musíte vysúťažiť prostredníctvom verejného obstarávania – ešte nemáte v rukách reálne nič a už ste o niekoľko mesiacov a niekoľko desiatok (stovák) tisíc eur v mínuse.
Napriek tomu sme pridelenú dotáciu dokázali využiť. Každý, kto tvrdí niečo iné, je buď trestuhodne neinformovaný, alebo priamo klame (myslím, že skôr to druhé). Pridelenú dotáciu, ktorá sa z pôvodných 14 miliónov napokon zúžila na cca 9,3 milióna eur (áno, pretože sme skrátka neboli pripravení, a ani sme objektívne byť nemohli, viď argumenty vyššie), sme vyčerpali prakticky celú. Posledné faktúry budú uhradené do konca tohto kalendárneho roka. To, že univerzita nebola pripravená v roku 2018 ihneď začať s prácami, je spôsobené faktormi opísanými v predošlom odseku. Ešte raz: chýba tu akýkoľvek sústavný, systematický a predvídateľný model financovania, umožňujúci reálne investičné plánovanie. V roku 2018 nám politici podhodili kosť, no my nemôžeme neustále čakať pripravení s kompletnými podkladmi na to, kedy sa niektorý z politikov rozhodne nám v rámci predvolebnej kampane vyčleniť pár miliónov v domnienke, že tak najneskôr do troch mesiacov bude za prítomnosti médií strihať pásku na zrekonštruovanom niekoľkotisícovom internáte. Len realizácia pripravenej (to zdôrazňujem!) rekonštrukcie spomínaného Štúraku B je naplánovaná na 30 mesiacov, niekoľko mesiacov bude trvať verejné obstarávanie dodávateľa (žiaľ, aj to sú legislatívne podmienky, s ktorými sa boríme dennodenne).
Dokázali sme, nazdávam sa, pomerne veľa - vymenili sme výťahy, rekonštruovali jadrá šiestich blokov Átriových domkov, rekonštruovali sme strechy na dvoch blokoch, podarila sa rekonštrukcia ciest a dopravného značenia v areáli Mlynov, veľká rekonštrukcia kotolne na Družbe, výmena nábytku či osvetlenia a mnoho iného. Momentálne prebieha rekonštrukcia bloku A Internátu Ľ. Štúra. Dohromady sme do internátov za štyri roky investovali spolu s vlastnými zdrojmi už viac ako 11 miliónov eur. Okrem toho sme urobili množstvo ďalších opatrení pre skvalitnenie života na našich internátoch – odstránili sme vizuálny smog, staráme sa o areál a zeleň, nájomcov vyberáme v transparentných súťažiach s participáciou študentov, nastavili sme cenové mapy pre nájomcov, snažíme sa šetriť energie a lepšie hospodáriť. Ak má niekto záujem sledovať naše investičné akcie, tak ich pravidelne aktualizujeme na stránke Mlynov, resp. Družby.
Ja a moji kolegovia a kolegyne dostávame veľa podnetov, nápadov a rád, ako by sa situácia s internátmi dala riešiť. Hneď ako však zdôrazním, že sme verejnou vysokou školou, sme závislí od štátnej dotácie s ťažko predvídateľným financovaním a vzhľadom na veľkosť univerzity sa každé obstarávanie natiahne na dlhé mesiace, prúd dobrých nápadov ustane. Navyše, bývanie na internátoch je sociálnou službou. Už pri súčasných cenách predstavuje pre niektoré rodiny významný výdavok. Ďalšie ich zvyšovanie nad rámec inflácie (infláciu sme, žiaľ, z ekonomických dôvodov nútení zohľadňovať v cene tzv. bytného) by štúdium na našej univerzite zneprístupnilo mnohým mimobratislavským študentom a študentkám.
Koncom júna uplynulo 104 rokov od založenia našej univerzity, ktorá vznikla preto, aby plnila zásadnú úlohu rozvoja vzdelanosti v slovenskom jazyku. Sľubujem, že urobím všetko pre to, aby univerzita túto svoju úlohu plnila naďalej. Otázkou ostáva len to, či budeme s vypätím všetkých síl len udržiavať súčasný stav našej infraštruktúry, alebo získame priestor na rozvoj. Odpoveď má v rukách najvýznamnejší odberateľ našich služieb – vláda Slovenskej republiky.
Medzitým sa budeme snažiť ďalej a urobíme všetko pre to, aby sme internáty – minimálne Štúrak – do konca nášho funkčného obdobia zrekonštruovali.
Želám Vám krásne leto, oddýchnite si a v septembri opäť dovidenia.
Srdečne Váš
Marek Števček