Sto rokov rozhlasu: Začalo to v Moyzesovej sieni
Pravidelné rozhlasové vysielanie na Slovensku sa oficiálne začalo 3. augusta 1926 spustením bratislavskej pobočky Radiojournalu – vtedajšej československej rozhlasovej spoločnosti. Východiskom pre vznik slovenskej odbočky bolo vysielanie z Prahy, ktoré odštartovalo už v máji 1923. Týmto krokom sa vtedajšie Československo zaradilo k rozhlasovým priekopníkom v Európe a začalo vysielať len krátko po britskej BBC.
Rozhodnutie zakotviť v Bratislave malo strategický význam – cieľom bolo posilniť československú identitu na hraniciach s Rakúskom a Maďarskom. Samotnému spusteniu však predchádzalo nadšenie rádioamatérov a technikov, ktorí už koncom roku 1925 zrealizovali prvý pokusný prenos z obce Haniska pri Košiciach.
Keď napokon nastal pamätný deň, prvými slovami v éteri bolo hlásenie prvého hlásateľa Júliusa Randýska: „Haló, tu Bratislava, na vlne 300 metrov.“ Prvým riaditeľom bratislavskej pobočky sa stal kňaz a národovec Ladislav Moyš. O samotnú organizáciu štartu sa zaslúžil Miloš Ruppeldt, ktorý s ďalšími zanietencami presadil vysielanie už v lete, hoci Praha plánovala začiatok až na jeseň.
Spustenie pravidelnej prevádzky v Bratislave sprevádzali veľké logistické výzvy a náročné podmienky. Technické zabezpečenie a samotný vysielač boli umiestnené na streche budovy policajného riaditeľstva U dvoch levov, zatiaľ čo provizórne vysielacie štúdio zriadili vo vtedajšej Vládnej budove na rohu Gondovej ulice a Vajanského nábrežia. V tejto budove, kde za monarchie sídlilo dôstojnícke kasíno a dnes slúži ako sídlo Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, vzniklo štúdio priamo na javisku. Z týchto priestorov sa neskôr stala známa koncertná Moyzesova sieň.
Vysielanie prebiehalo v podmienkach totálnej improvizácie – aby sa neodrážal zvuk, javisko obostreli ťažkými závesmi. Všetky programy sa museli vysielať výhradne naživo, keďže neexistovali technológie na nahrávanie či archívne magnetofóny. Správy prekladali živé hudobné vstupy: keď dohovoril hlásateľ, režisér dal pokyn a v štúdiu prítomní hudobníci okamžite začali hrať naživo.
Od premiérového dňa sa živé vysielanie stalo významným medzníkom, ktorý do slovenských domácností priniesol nielen hudbu a správy, ale významne prispel aj k šíreniu a upevňovaniu spisovného slovenského jazyka. Záujem verejnosti a obrovské nadšenie tvorcov spôsobili, že program rýchlo naberal na sile. V roku 1927 vzniklo štúdio aj v Košiciach, ktoré sa neskôr špecializovalo na rozhlasové hry. Postupne sa pridalo aj vysielanie pre národnostné menšiny a z technického výstrelku pre rádioamatérov sa stalo jedno z najdôležitejších masových médií v krajine.
V provizórnych podmienkach na javisku dnešnej Moyzesovej siene fungoval rozhlas do roku 1930, kedy sa presťahoval do novej, špeciálne navrhnutej budovy na Jakubovom námestí. V nasledujúcich desaťročiach rozhlasové štúdiá vystriedali viacero adries. Definitívny domov našiel Slovenský rozhlas až v roku 1985 v ikonickej budove obrátenej pyramídy na Mýtnej ulici. Moyzesova sieň medzitým slúžila Symfonickému orchestru Československého rozhlasu ako koncertné a nahrávacie štúdio.
Eva Kopecká