„Slovensko sa dodnes naplno nevyrovnalo so svojou účasťou na holokauste,“ vysvetľuje religionistka Katarína Csikosová
27. januára si pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tento dátum odkazuje na oslobodenie najväčšieho nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau v roku 1945, ktorý sa stal symbolom univerzálneho ľudského utrpenia. O tom, prečo sa Slovensko dodnes plne nevyrovnalo s vlastnou zodpovednosťou za vojnovú minulosť a akým mýtom o holokauste stále čelíme, porozprávala Katarína Csikosová, doktorandka z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK.
27. január si pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Prečo sa práve tento konkrétny deň stal globálnym symbolom?
Tento deň má dve zásadné línie. Prvou je oslobodenie najväčšieho nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau sovietskou Červenou armádou. Osvienčim bol vrcholom nacistickej genocídy – miestom, kde priemyselné vyvražďovanie v plynových komorách, nútená práca a lekárske pokusy pripravili o život viac ako 1,1 milióna ľudí, z toho milión Židov.
Druhou líniou je fakt, že na rozdiel od iných táborov (napr. Treblinka), ktoré nacisti na konci vojny zničili, Osvienčim zostal čiastočne zachovaný. Preživší, budovy krematórií aj nacistická dokumentácia sa stali konkrétnym, nevyvratným svedectvom, ktoré svetovú verejnosť konfrontovalo s bezprecedentným rozsahom holokaustu.
Auschwitz však nebol miestom utrpenia len pre židovské obyvateľstvo; medzi obete patrili aj Rómovia, Poliaci, sovietski zajatci, osoby so zdravotným postihnutím či queer komunita. Práve preto sa tábor stal symbolom univerzálneho ľudského utrpenia. V roku 2005 ho Valné zhromaždenie OSN oficiálne vyhlásilo za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Je to globálne rozpoznateľné memento a varovanie pred dôsledkami rasovej nenávisti a totality.
Slovensko zohralo v tomto príbehu vlastnú kapitolu. Existuje nejaký aspekt našich dejín v súvislosti s holokaustom, ktorý je v širšej verejnosti stále málo známy?
Aspektov našich dejín, ktoré zostávajú v úzadí, je mnoho. Tým najzásadnejším je fakt, že Slovensko sa dodnes plne nevyrovnalo so svojou priamou účasťou na holokauste. Hoci o deportáciách vieme stále viac, stále nám chýba hlbšia reflexia osobnej a spoločenskej zodpovednosti – jasné pomenovanie toho, kto rozhodoval, kto profitoval z arizácií a kto svojím mlčaním tento režim legitimoval. K zložitému dedičstvu prispieva aj fakt, že na procesoch sa podieľali predstavitelia cirkvi, pričom na čele štátu stál katolícky kňaz Jozef Tiso.
Táto historická skúsenosť je kolektívnou traumou, ktorá nezmizne tým, že ju budeme ignorovať. Ak ju vnútorne nespracujeme, bude sa do verejného priestoru neustále vracať v podobe antisemitizmu, rasizmu, nacionalizmu či nekritického kultu osobností z obdobia vojnového štátu. Holokaust totiž nebol len izolovanou udalosťou, ale procesom, ktorý drasticky zmenil demografickú a morálnu tvár našej krajiny. Násilný odsun židovskej, maďarskej či českej komunity rozbil fungujúce sociálne štruktúry a zanechal v spoločnosti prázdne miesta, ktoré sme dodnes nedokázali zmysluplne zaplniť.
V kolektívnej pamäti zostáva takmer neviditeľný aj rómsky holokaust – porajmos. Tragédia tisícok slovenských Rómov, ich prenasledovanie a masakre sú vedecky aj spoločensky stále málo prebádané. Je o to smutnejšie, že poslední svedkovia týchto hrôz zomierajú a ich príbehy odchádzajú s nimi bez toho, aby boli náležite zaznamenané. Bez uznania tejto časti dejín zostávame slepí k utrpeniu menšín, ktoré stoja na okraji spoločnosti aj dnes.
Dejiny sú však plné protirečení a Slovensko má v nich aj svetlé momenty, napríklad v podobe vysokého počtu ocenených „Spravodlivých medzi národmi“. Mnohí bežní občania riskovali vlastné životy, aby pomohli prenasledovaným, hoci ľudské konanie v extrémnych situáciách býva zložité. Existovali prípady nezištnej hrdinskosti, ale aj situácie motivované ziskom či selektívnou empatiou, kedy pomoc jednej skupine nevylučovala nenávisť voči inej. Práve pochopenie tejto morálnej ambivalencie je kľúčové pre naše dnešné vnímanie dejín.
V historických prameňoch nachádzame aj zmienky o tom, že počas druhej svetovej vojny boli zo slovenských univerzít vylúčení všetci židovskí študujúci a vyučujúci. Máte o tejto konkrétnej udalosti bližšie informácie?
Proces vylučovania sa začal už po vzniku vojnového slovenského štátu v roku 1939 a vyvrcholil prijatím Židovského kódexu v roku 1941. Ten zaviedol rasové kritériá do všetkých oblastí verejného života, čím židovským študentom zakázal prístup na vysoké školy a spustil systematické prepúšťanie židovských pedagógov. Nešlo však len o administratívne kroky. Už koncom 30. rokov dochádzalo k šikane, verejnej stigmatizácii a nátlaku na akademickej pôde, čo bolo súčasťou ideologickej ‚očisty‘ akademického prostredia.
Dôsledkom bola nielen osobná tragédia tisícok mladých ľudí, ktorí stratili možnosť vzdelania, ale aj obrovská strata intelektuálneho potenciálu a kultúrnej rozmanitosti krajiny. Mnohí z týchto perzekvovaných akademikov a študentov skončili v transportoch do vyhladzovacích táborov, z ktorých sa väčšina nikdy nevrátila.
Tento moment nadobúda osobitný význam v kontexte 17. novembra 1939, ktorý je symbolom nacistických perzekúcií voči vysokému školstvu vrátane popráv študentstva a zatvorenia českých vysokých škôl. Práve pripomienka týchto nacistických represií o polstoročie neskôr, v roku 1989, vyvolala študentské protesty, ktoré viedli k pádu ďalšieho totalitného režimu. Tragédia z čias vojny sa tak stala základom pre boj za slobodu v našich moderných dejinách.
Mnohí myslitelia a mysliteľky tvrdili, že po Osvienčime už nie je možné písať poéziu alebo veriť v Boha. Ako sa s touto krízou zmyslu vyrovnala moderná židovská teológia a filozofia?
V židovskej teológii a filozofii označujeme holokaust hebrejským pojmom šoa (katastrofa). Táto skúsenosť nie je len historickou udalosťou, ale zásadným civilizačným a morálnym zlomom, ktorý vyvolal hlboký otras viery. Po holokauste sa ukázalo, že tradičné vysvetlenia utrpenia prestali fungovať. Mnohí vieru stratili, iní ju prežívali v podobe ticha, protestu alebo pochybnosti, pričom pre väčšinu bolo neprijateľné vnímať vyvražďovanie ako „Boží plán“, pretože by to znamenalo jeho ospravedlňovanie.
Zároveň však časť ortodoxného judaizmu interpretuje holokaust náboženským jazykom ako dôsledok odklonu od viery. Hoci je tento výklad vnútri komunity predmetom sporov a mnohými je odmietaný, tvorí súčasť širokej palety reakcií na prežitú hrôzu. Pre väčšinu preživších sa však odpoveďou nestalo racionálne vysvetlenie, ale radikálna pamäť a snaha pokračovať v živote bez zľahčovania tejto skúsenosti.
Kľúčovú úlohu v tomto procese zohralo umenie a filozofia, ktoré sa vedome vzdávali „krásneho“ jazyka a pracovali s fragmentmi a traumou. Práve v tomto kontexte Theodor W. Adorno otvoril otázku, či je po Osvienčime poézia vôbec možná. Súčasťou debaty o hraniciach pamäti zostáva aj otázka humoru. Kým niektorí ho považujú za neprípustný, pre iných bol čierny humor spôsobom, ako psychicky prežiť a vyrovnať sa s traumou.
Podobne komplexné je vyrovnávanie sa s genocídou Rómov, označovanou ako Parajmos alebo Samudaripen. Keďže táto tragédia bola desaťročia marginalizovaná, trauma sa prenášala najmä prostredníctvom ústnej pamäti , či dokonca hudbou a umením. Silným symbolom je rómska hymna Gelem, Gelem, v ktorej sa spieva o putovaní Rómov násilne prerušenom príchodom nacistov, o vraždení celých rodín a detí a o stratách, ktoré zasiahli celé komunity. Podobne ako pri šoa, ani tu nejde o vysvetlenie utrpenia, ale o jeho uchovanie v pamäti.
Dnes sa toto úsilie presúva aj do politicko-občianskej a emancipačnej roviny. Sústreďuje sa na požiadavku oficiálneho uznania, historický výskum a snahu prekonať dlhodobú neviditeľnosť rómskeho utrpenia. Mnohí aktivisti a intelektuáli reflektujú skúsenosť Parajmosu v kontexte dnešného rasizmu a segregácie. Nejde o jednoduché prirovnávanie, ale o poukazovanie na dlhodobé mechanizmy vylučovania, ktoré v spoločnosti pretrvávajú dodnes.
Ako sa židovská komunita dokázala po takejto tragédii opäť postaviť na nohy?
Obnova židovskej komunity na Slovensku bola po holokauste mimoriadne náročná a len čiastočná. Väčšina obyvateľstva bola vyvraždená a značná časť preživších po roku 1945 emigrovala alebo sa utiahla do ústrania. Komunita navyše čelila povojnovému antisemitizmu a neskôr tlaku komunistického režimu, ktorý systematicky potláčal náboženský život a presadzoval antisionizmus. Obnova tak nebola návratom k predvojnovej podobe, ale skôr zápasom o samotné prežitie.
Dnes sa k židovskej identite na Slovensku hlási približne päťtisíc ľudí. Tento stav je priamym dôsledkom historického prerušenia kontinuity rodinných tradícií a viery. Vzhľadom na stáročnú prítomnosť židovského obyvateľstva na našom území je tento počet mimoriadne nízky a jasne demonštruje pretrvávajúce demografické následky holokaustu.
Napriek tragickej minulosti sa komunita dokázala aktivizovať vďaka pamäti, inštitucionálnej kontinuite a solidarite. Prežili náboženské obce, zachovali sa synagógy aj cintoríny a vznikli pamätné miesta, ktoré dnes slúžia aj širšej verejnosti. Problémom však zostáva „demografická prázdnota“, kvôli ktorej často chýbajú ľudia na dlhodobú starostlivosť o toto rozsiahle dedičstvo, hoci existujú projekty, ktoré sa o to pokúšajú prostredníctvom vzdelávania a kultúrnych aktivít.
V posledných rokoch možno sledovať aj oživenie náboženského života, ku ktorému prispeli osobnosti zastupujúce rôzne prúdy judaizmu, ako liberálny rabín Michail Borisovič Kapustin či ortodoxný rabín Baruch Myers. Táto vnútorná pluralita ukazuje, že dnešná židovská komunita na Slovensku nie je jednotná, ale rozmanitá. Práve v tejto životaschopnej rôznorodosti dnes spočíva jej sila pokračovať v príbehu, ktorý mal byť pôvodne násilne ukončený.
Okolo holokaustu koluje veľa poloprávd. Čo je podľa vás najväčším mýtom či omylom, ktorý v spoločnosti dodnes pretrváva?
Za mimoriadne nebezpečné omyly považujem tie, ktoré pramenia zo zjednodušovania pojmov a následne slúžia ako živná pôda pre dezinformácie, konšpiračné naratívy a popieranie holokaustu. Tieto nepresnosti sa vo verejnom diskurze objavujú už od skončení druhej svetovej vojny. Typickým príkladom je zamieňanie rôznych typov nacistických táborov – od koncentračných a pracovných až po tie vyhladzovacie.
Hoci v mnohých táboroch zomreli desaťtisíce ľudí v dôsledku hladu či násilia, systematické vyhladzovanie bolo cieľom len v niektorých z nich. Ak sa však všetky zariadenia paušálne označujú ako „tábory smrti“, popierači využívajú faktické rozdiely na to, aby spochybnili celý proces holokaustu ako vopred plánovanej genocídy. Podobne problematické boli aj prvé povojnové odhady počtu obetí v Auschwitz-Birkenau.
Tie boli ovplyvnené faktom, že komplex bol pod kontrolou Sovietskeho zväzu, ktorý neumožňoval plnú spoluprácu so západnými historikmi. Odhady tak vychádzali buď zo sovietskych údajov ovplyvnených ideológiou, alebo z výskumov pracujúcich s obmedzenými prameňmi. K spresneniu poznania a úprave starších odhadov došlo až po roku 1989, keď sa otvorili archívy a sprístupnili nové dokumenty. Tento vývoj je prirodzenou súčasťou seriózneho historického výskumu. Najväčším omylom však je, keď sa tieto zmeny interpretujú ako dôkaz nepravdivosti holokaustu. V skutočnosti ide o presný opak.
S tým úzko súvisí aj fenomén popierania alebo zľahčovania holokaustu...
Popieranie alebo zľahčovanie holokaustu považujem za mimoriadne nebezpečný jav, pretože nejde len o skresľovanie minulosti, ale o vedomú manipuláciu s historickou a kultúrnou pamäťou. Často sa neopiera o ucelené poznatky, ale o vytrhnuté fakty z kontextu, zjednodušovanie a účelové pochybnosti, ktoré majú oslabiť samotnú podstatu holokaustu ako systematického a štátom organizovaného zločinu.
Zľahčovanie holokaustu neubližuje len pamiatke obetí, ale má aj veľmi konkrétne dôsledky pre súčasnosť – normalizuje nenávisť, relativizuje násilie a vytvára priestor pre nové formy extrémizmu. Tieto mechanizmy sa následne prenášajú aj na iné skupiny, ktoré neboli priamou súčasťou holokaustu. V kontexte rastúcich krajne pravicových a autoritárskych tendencií v mnohých krajinách sa tieto naratívy stávajú obzvlášť nebezpečnými.
Generácia ľudí, ktorí prežili tábory, svet postupne opúšťa. Kto bude rozprávať ich príbehy, keď tu už nebudú?
Je pravda, že generácia priamych svedkov holokaustu postupne odchádza, a tým sa mení aj spôsob, akým sa ich príbehy budú rozprávať. O to väčšia zodpovednosť dnes leží na nás ako na spoločnosti. Ich príbehy už nemôžu byť sprostredkované len osobným svedectvom, ale prostredníctvom archívov, zaznamenaných výpovedí, vzdelávania a kultúrnej pamäti.
Zároveň si však myslím, že nejde len o to „kto“ bude tieto príbehy rozprávať, ale ako ich budeme rozprávať. Ak sa z holokaustu stane vzdialená, abstraktná udalosť bez emócií a konkrétnych ľudských osudov, riskujeme jeho banalizáciu. Preto je dôležité, aby sa pamäť neprenášala len ako súbor faktov, ale ako morálna výzva – ako pripomienka toho, kam môže viesť nenávisť, vylučovanie, dehumanizácia a mlčanie väčšiny.
Vanessa Massayová