HISTORICKÝ MÍĽNIK: ŠTUDENT FMFI UK SA STAL PRVÝM LAUREÁTOM PRESTÍŽNEHO OCENENIA PRO SCIENTIA NA SLOVENSKU
Benedek Bukor je doktorandom Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Koncom novembra si v historickej aule Maďarskej akadémie vied v Budapešti prevzal Zlatú medailu Pro Scientia, najprestížnejšie študentské vedecké ocenenie v Maďarsku. Udelili mu ju v spoločnej sekcii Fyzika, geografia a matematika, čím sa stal vôbec prvým laureátom zo slovenskej vysokej školy.
Viete nám na úvod povedať viac o tomto ocenení?
Ocenenie Pro Scientia mi udelila Maďarská národná študentská asociácia a Maďarská akadémia vied. Maďarská národná študentská asociácia organizuje každý druhý rok Maďarskú národnú študentskú konferenciu, ktorá vznikla v roku 1955 a pokrýva všetky vedné oblasti od lekárstva cez vojenské vedy až po dejiny umenia. Jej štatút stanovuje aj zákon Maďarska v oblasti talentovanosti vo vysokoškolskom vzdelávaní. Vlani sa na tejto konferencii zúčastnilo 5 131 vedeckých prác.
Ocenenie Pro Scientia sa udeľuje 50 uchádzačom, ktorých vyberie osobitná komisia. Pri rozhodnutí berie komisia do úvahy nielen výsledky zo študentsko-vedeckých konferencií, ale aj všetky ďalšie vedecké aktivity ako prednášky na medzinárodných konferenciách a na seminároch, publikácie, znalosť cudzích jazykov, ako aj výsledky všetkých vysokoškolských skúšok.
Ako by ste porovnali starostlivosť o vysokoškolské talenty v Maďarsku a na Slovensku?
V Maďarsku to funguje tak, že už v prvom ročníku, keď študenti nastúpia na univerzitu, sa môžu prihlásiť do vedeckého tímu a začať pracovať na nejakom výskume. Samozrejme, najprv riešia jednoduchšie otázky, ale už od začiatku spolupracujú so svojím školiteľom. Od počiatku majú teda podporu v napredovaní vo vedeckej kariére. Ocenenie Pro Scientia vyjadruje uznanie práve tejto spolupráce a progresu v oblasti vedy. Na Slovensku si však školiteľa hľadáme až pri písaní záverečnej práce.
Začínali ste štúdium najprv v Maďarsku alebo bola prvá zastávka FMFI UK?
Nie, akonáhle som zmaturoval na maďarskom gymnáziu v Komárne, rovno som prišiel do Bratislavy na univerzitu na Fakultu matematiky, fyziky a informatiky.
Vždy ste chceli študovať fyziku?
Už na strednej škole som absolvoval skoro každú súťaž aj z matematiky aj z fyziky, aj v Maďarsku, aj na Slovensku. Hlavne sa mi páčili prístupy mojich stredoškolských profesoriek matematiky a fyziky, s ktorými bolo naozaj radosť spolupracovať. Tá pokora, zápal pre vec a prezentácia vedomostí ma uchvátili.
Tabuľa na ich hodinách vyzerala vždy krásne farebne s dokonale organizovanými výpočtami, mal som pocit, že vnímali matematiku a fyziku takmer ako umenie. Dokonca som sa ani nestíhal častokrát spýtať doplňujúce otázky, lebo samy od seba vedeli, čo by nás ešte mohlo zaujímať alebo mátať, a tak nám to hneď aj vysvetľovali. Vždy som sa veľmi tešil na tieto hodiny, preto ma to prirodzene ťahalo aj vo voľnom čase na takto orientované krúžky. Postupne sme prešli zo vzťahu učiteľ – žiak do kolegiálneho vzťahu.
Zaoberali ste sa teda fyzikou a matematikou aj vo voľnom čase?
Áno, keď som sa chystal na olympiády z fyziky, z matematiky, na spomínané súťaže. Potom, keď som sa rozhodoval, aký odbor ísť študovať, nastala dilema. Keby som išiel študovať matematiku, tak by som sa s fyzikou musel rozlúčiť. Keby som však išiel študovať fyziku, tá je predsa plná matematických rovníc a výpočtov. Takže bolo rozhodnuté.
Čo hovoríte na aktivity zamerané na popularizáciu vedy?
Podľa mňa je veľmi dôležité, aby vedci nestratili kontakt s verejnosťou. Veď veda nie je len o tom, že sedíme v laboratóriách či kanceláriách a dokola niečo počítame. Podľa mňa ide aj o to, ako komunikujeme naše poznatky a zistenia s ľuďmi okolo nás. Aj vedci robia chyby, pri takých náročných a zložitých výpočtoch je prirodzené, že niekde dôjde k pochybeniu, ale časom sa všetky spravené chyby ukážu. Ba niekedy sú omylné aj celé teórie, ale podľa môjho názoru by sme mali komunikovať aj toto. Práve o tom hovorí aj Juraj Tekel vo svojej knihe Fyzika v slepých uličkách.
Jedna z mojich prelomových publikácií je tiež založená na chybe. Mesiace som sa trápil výpočtami rovnice, ktorá mi nevychádzala, a ja som nevedel prísť na to, prečo. Ostal som sám v slepej uličke, hľadal som, kde som urobil chybu, ale nič som nenašiel. Nakoniec som zistil, že v použitej literatúre k výskumu bola chyba vo výpočte. Jedna jediná zátvorka na nesprávnom mieste. A teda potom, ako som zistil, že oni tam majú chybu, som ju opravil. Prepočítal som to celé odznova, urobil skúšku správnosti a už to sedelo. A tieto výpočty trvajú niekedy mesiace, ale aj rok. Ani si neviete predstaviť, ako sa mi nakoniec uľavilo.
Rozprávame sa o zložitosti výpočtov a odchýlkach, ale ešte sme nespomenuli, akej konkrétnej problematike sa venujete.
Téma, na ktorej pracujem, je kvantová štruktúra časopriestoru. Ide o to, že dnešná teoretická fyzika stojí akoby na dvoch rôznych teóriách. Jedna teória je kvantová mechanika a druhá teória je teória relativity. Kvantová teória opisuje, ako vyzerajú atómy, čo sa deje pri experimentoch v časticových urýchľovačoch. Je to najpresnejšia teória fyziky v zmysle, že je najviac zhodná s výsledkami experimentu.
Potom je tu teória relativity, ktorá opisuje pohyby vo vesmíre. Tá tiež dáva vynikajúce experimentálne výsledky. Problém je v tom, že matematický opis kvantovej mechaniky a matematický opis teórie relativity sú nekompatibilné. A to, na čom my pracujeme, je hľadanie stôp spoločného jazyka, aby sme vedeli raz zjednotiť tieto dve teórie do jedného opisu sveta.
Čo vás na vašej práci okrem samotného cieľa výskumu najviac motivuje?
Určite to je nadšenie, keď sa mi niečo podarí zistiť, vypočítať, objaviť. Druhá vec, ktorá ma motivuje, sú termíny. Potrebujem vedieť, čo dokedy treba napísať, vypočítať, odovzdať, aby ma to hnalo do práce. Nemôžeme vynechať ani to, že sa vo vede neustále niečo musíme učiť, je to celoživotný proces. Aj pred každým novým výpočtom si musím sadnúť k literatúre a všetko si naštudovať.
Aký máte názor na narastajúci trend spochybňovania práce vedeckej komunity v očiach verejnosti?
Veľmi ma to mrzí, samozrejme, ale rád by som podotkol, respektíve vysvetlil, že ak vedecká komunita niečo komunikuje smerom k verejnosti, sú za tým mesiace tvrdej práce, ktorú po sebe vzájomne kontrolujú niekoľkí výskumníci pre overenie správnosti.
Takisto sme už spomínali, že je stále viac „influencerov a influenceriek“ z oblasti vedy, ktorí sa snažia približovať vedu ľuďom na sociálnych sieťach, aby si tieto rôzne svety našli k sebe cestu. Našou úlohou je informáciu odovzdať, to, či ju niekto prijme a ako ju prijme, už nie je v našich rukách.
Na záver by ste mohli možno inšpirovať budúcich študujúcich, ktorí sa možno nevedia úplne rozhodnúť, či sa vydať na vedeckú dráhu. Čo odporúčate robiť, ak sa napríklad chce niekto prihlásiť na FMFI UK, ale váha, či na to má?
Čo by som poradil? Asi to, že ak niekto má tušenie alebo náklonnosť k vede, nech vyskúša akúkoľvek študentskú súťaž, konferenciu, olympiádu. Tam si overí, či sa v tom cíti doma alebo nie. To je najlepší spôsob, ako nájsť to, v čom sme dobrí alebo na čo je náš mozog nastavený. Samozrejme, ak už sa rozhodnem pre vedu alebo teda ísť ju študovať, netreba podceniť ani prípravu. Aby sa potom nestalo, že sa niekto zľakne, keď zistí, že to už je trošku zložitejšie ako stredoškolské rovnice. Ale to platí pre akýkoľvek odbor.
Vanessa Massayová