RADA SA PÝTAM, AKO FUNGUJE SVET OKOLO NÁS
S popularizáciou vedy sa stretla prvýkrát na strednej škole, keď pomáhala ako dobrovoľníčka na festivale vedy Noc výskumníkov. Zuzana Vitková vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a dnes pôsobí ako vedecká reportérka v Denníku N. Urobila desiatky rozhovorov so slovenskými vedkyňami a vedcami, niektoré vydala aj knižne. Nedávno uspela v prvej výzve rezidenčného programu ERC Frontiers pre vedeckých novinárov. Začiatkom septembra odišla na pobyt do Nemecka, kde strávi 5 mesiacov na Inštitúte Alfreda Wegenera pre polárny a morský výskum. Pred odchodom nám porozprávala viac o svojej práci novinárky a o pobyte, ktorý ju čaká.
Vyštudovali ste žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK. Čo vás ovplyvnilo pri výbere tohto študijného programu?
Obaja rodičia pracovali ako novinári, keď som bola na základnej škole, otec robil v Pravde a mamina viedla časopis o zahraničných Slovákoch. Od malička sa u nás pozerali správy, diskutovalo sa o politike, o dianí vo svete a prišlo mi to zaujímavé. Počas štúdia na Gymnáziu Ladislava Novomeského som pôsobila v školskom časopise Tomášičkár, istý čas som bola aj jeho šéfredaktorkou. Časopisu sme sa so spolužiakmi venovali pre zábavu, bavilo nás písať reportáže zo školských výletov. Po gymnáziu som išla študovať na UK.
Ako vzdelanie získané na univerzite ovplyvnilo vašu kariéru?
Vždy ma veľa vecí zaujímalo, dokážem sa nadchnúť pre čokoľvek a žurnalistika bola pre mňa ideálna voľba. Počas štúdia som si vyberala voliteľné predmety, ktoré mi rozširovali obzory, napríklad z porovnávacej religionistiky, kulturológie, sociológie či psychológie. Dnes mám redakčný mandát, ktorý mi umožňuje zavolať akémukoľvek odborníkovi a spýtať sa ho, ako veci fungujú, od čiernych dier až po dlhodobo riešené matematické problémy. Čím ďalej, tým viac si myslím, že som si profesiu nemohla vybrať lepšie.
Momentálne pôsobíte ako reportérka v Denníku N. Čím si vás získala písaná žurnalistika?
Popri škole som si vyskúšala aj prácu v televízii, robila som asistentku dramaturgie v Teleráne. Bola to dobrá skúsenosť, ale pri písanej žurnalistike sa cítim viac doma. Popri písaní článkov robím aj podcasty, ale nie je to tradičná rozhlasová tvorba, podcasty majú uvoľnenejšie pravidlá a v tom sa cítim tiež dobre.
Tým, že vás zaujíma veľa vecí, boli ste od začiatku zameraná na vedu?
Na začiatku ma lákalo zahraničie, s týmto zámerom som aj išla na školu, ale potom mi veda prišla do cesty a uvedomila som si, že to bude pre mňa asi ideálne. Tematicky je to veľmi rôznorodé, v rámci práce zisťujem, ako funguje evolúcia alebo vesmír, ako vzniká alergia na osí jed a podobne. Mám tak možnosť sa do toho na chvíľku ponoriť, spraviť si rešerš a potom sa pýtať niekoho, kto sa tomu naozaj rozumie, to mám veľmi rada. V práci mám veľkú tvorivú slobodu a témy si vyberám sama s tým, že keď sa niečo aktuálne deje a týka sa to vedy, tak na to tiež reagujem. Počas pandémie som napríklad veľa písala o covide, vývoji vakcín či klinických skúšaniach, ale keď sa nič také nedeje, tak si môžem spraviť niečo pre radosť, napríklad veľký rozhovor o živote mravcov.
Ako vyzeral váš vstup do vedeckého sveta?
Stála som pri zrode vedeckopopularizačného portálu science.sk, mala som na starosti ho rozbehnúť, potom som bola šéfredaktorka a starala som sa o obsahovú náplň. Keď vznikol Denník N, tak sme s nimi mali obsahovú spoluprácu a naše články sa u nich uverejňovali. Niekoľko mesiacov som pracovala na PR oddelení v Slovenskej akadémii vied a potom som odišla do zahraničia. Tri roky som strávila v Austrálii, kde som sa živila manuálnou prácou a oberala som ovocie a zeleninu, ako mangá, ananásy a kapusty. Bolo to fyzicky náročné, ale rada na to spomínam. Po návrate na Slovensko som mala šťastie, lebo si ma pamätali ešte v Denníku N a bola som v správnom čase na správnom mieste, keď hľadali niekoho ďalšieho na vedecké oddelenie a veľmi elegantne to klaplo.
Ako vyzerá vaša práca v redakcii?
V Denníku N pôsobím asi 4,5 roka a vede sa venujem spolu s Otakarom Horákom. Témy si hľadám sama, čerpám z tlačových správ aj z najväčších zahraničných vedeckých portálov. Väčšinou ale nemám núdzu o témy, lebo si toho zvyknem vymyslieť veľa naraz, nahrám viacero rozhovorov, ktoré ma potom neprepísané mátajú po nociach. Popritom samozrejme komunikujem aj s editorkou, ďalšími členmi redakcie a dostávam od nich tipy, ale vo výbere tém mám veľkú slobodu. Píšem väčšinou dlhšie texty a okrem nich tvorím každé dva týždne aj vedecký podcast s názvom N2 a spolupracujem aj na podcaste s absurdným humorom s názvom Toto vystrihneme.
Máte nejakú obľúbenú oblasť vedy alebo tému, ktorá vás fascinuje?
To je častá otázka, ale odpoveď sa každú chvíľu mení. Mám veľmi rada vesmír, prírodu, správanie zvierat, či už sú to mravce, včely alebo čokoľvek iné, zaujíma ma aj genetika. To sú momentálne moje obľúbené témy a dajú sa aj relatívne ľahko prerozprávať do príbehu.
Na konte máte aj knižnú publikáciu s názvom Ako chutí tarantula, ktorá obsahuje výber 25 rozhovorov so slovenskými vedkyňami a vedcami. Podľa akého kľúča ste ich vyberali?
Spolu s editorkou sme vychádzali z rozhovorov, ktoré vznikli v rámci vedeckej podcastovej série N2. Prvým kritériom bolo, aby informácie rýchlo nezostarli, ako napríklad podcasty, ktoré som robila počas pandémie, keď sa situácia s covidom dynamicky vyvíjala. Ďalej sme chceli priniesť čo najširší záber výskumných tém, aby tam napríklad nebolo 10 rozhovorov o vesmíre, ale zahrnuli sme tam aj texty o tom, ako napríklad fungujú výbuchy na slnku, ako sa testujú nové potraviny, ako vznikajú drahé kamene atď. Kniha nepredstavuje dopredu premyslený prierez slovenskou vedou, keďže rozhovory vznikali počas viacerých rokov podľa toho, čo sa v danej chvíli dialo, čo ma v tom čase zaujímalo, alebo vznikli ako reakcia na nejaký veľký objav. V niektorých rozhovoroch vedci hovoria aj o pohľade na slovenskú vedu a dôvodoch, prečo sa rozhodli zostať u nás alebo, naopak, odísť do zahraničia.
Nedávno ste uspeli spomedzi 33 žiadateľov z 20 krajín v novej iniciatíve Európskej rady pre výskum. Ako jedna zo siedmich novinárov a novinárok ste získali rezidenčný program Frontiers na pobyt vo vybranej európskej výskumnej inštitúcii počas piatich mesiacov. S akým projektom sa vám podarilo uspieť?
Už dlhšie som sa pohrávala s myšlienkou, že by som chcela niekam ísť a hľadala som si zaujímavú výzvu. Jedného dňa prišiel e-mail z CVTI (Centrum vedecko-technických informácií Slovenskej republiky – pozn. red.) o možnosti sa prihlásiť do tohto nového programu a opäť som bola v správnom čase na správnom mieste. Vďaka Zuzane Reptovej z CVTI sa mi podarilo vyriešiť mnohé administratívne úkony spojené s prihláškou. V prvom rade som si musela vybrať európsku vedeckú inštitúciu, ktorá pracuje na výskumoch na hranici poznania. Zámerom pobytu nie je však pôsobiť na ich PR oddelení, ale samostatne pracovať na vlastných novinárskych textoch a projekte. Ja budem v nemeckom Inštitúte Alfreda Wegenera pre polárny a morský výskum, ktorý pravidelne rieši niekoľko grantov ERC. Nachádza sa v prístave pri Brémach a má výskumné stanice v Arktíde aj v Antarktíde, kde odborníci skúmajú zmeny na póloch aj v kontexte klimatickej zmeny, čo mi prišlo veľmi zaujímavé. Výskum klimatických zmien na póloch je dôležitý aj s ohľadom na rôzne konšpirácie, ktoré sa o klimatickej kríze šíria a ktoré ju zľahčujú, až popierajú. Mojím cieľom je rozprávať sa s vedcami, ktorí celý život venovali tomuto výskumu a ktorí už dávno vedia to, čo my často nechceme vidieť, a sprostredkovať to cez ich príbehy a zážitky slovenskému čitateľovi v sérii článkov a potenciálne v knižnej podobe.
Eva Kopecká