Podcast Komunita – Veronika Rybárová: Súdne lekárstvo nie je detektívny seriál. Je to náročná cesta osobitej lekárskej vedy pri hľadaní pravdy.
Súdne lekárstvo je v očiach verejnosti často opradené mýtmi z kriminálnych seriálov, v skutočnosti však predstavuje náročnú syntézu medicíny, práva a vedeckej analýzy. V novej epizóde podcastu Komunita približuje Veronika Rybárová z Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine realitu tejto profesie – od znaleckej činnosti a výjazdov na miesta činu až po psychickú odolnosť potrebnú pri práci s ľudskými tragédiami. V rozhovore sa detailnejšie venuje aj svojej unikátnej vedeckej špecializácii, ktorou je forenzné vyšetrovanie potápačských nehôd. Rozprávala sa s ňou Eva Kopecká.
Ako by ste opísali svoje začiatky v súdnom lekárstve? Nie každý mladý človek si vyberie takéto špecifické zameranie.
Pre súdne lekárstvo som sa rozhodla pomerne neskoro, na rozdiel od niektorých mojich kolegov, ktorí išli medicínu študovať len preto, aby neskôr robili toto povolanie. Nejaké očakávania som mala už predtým, než som sa dostala do praxe, takže som do určitej miery vedela, čo to obnáša. Samozrejme, ako každého mladého absolventa, aj mňa v práci čakalo niekoľko prekvapení. Keď som však nastúpila na ústav, práca ma nesklamala a som rada, že som si tento odbor vybrala. Určite by som nemenila a považujem sa za šťastného človeka, že som svoje zameranie nemusela v priebehu času meniť.
Ako si my laici predstavujeme súdneho lekára? Keď smiem hovoriť z vlastnej skúsenosti, z filmov či seriálov je to vždy lekár v plášti, ktorý príde na miesto činu a obhliada telo zomrelého – je to tak aj v realite?
Áno. Určite sa tie predstavy líšia podľa toho, o koho ide. Keď sa pozrieme napríklad na staršie filmy a seriály, tam bol súdny lekár skôr muž v staršom veku s prešedivenou bradou, z ktorého doslova kričali skúsenosti. Myslím si, že v dnešnej dobe sa tento stereotyp stiera aj vzhľadom na to, že do súdneho lekárstva vstúpilo veľké množstvo žien. Mám veľa perfektných kolegýň a myslím si, že v akomkoľvek medicínskom odbore je ženský pohľad na vec veľmi dobrý. Aj v takejto práci, ktorá môže na prvý pohľad pôsobiť tvrdo a drsne. Žena do nej prináša detail aj iný náhľad a myslím si, že sa s kolegami vzájomne dobre dopĺňame.
Znamená to však aj to, že pracujeme v tíme. Nie je to až taká individualistická práca. Možno poslucháči nevedia, ale naša práca je z veľkej časti administratívna. Trávime veľa času za počítačom, pracujeme so spismi a sami vo svojom tichu rozjímame.
Ako teda vyzerá váš bežný pracovný deň? Sedíte len za počítačom?
Ako kedy. Niekedy je tá práca veľmi stereotypná, prakticky nás v našej rutine nič neruší. Zadelia sa pitvy, urobia sa, do toho učíme študentov, potom sa spisujú pitevné protokoly. Všetky informácie sa následne nahadzujú do elektronického systému. Niekedy do toho, naopak, vstúpi akcia, keď nás zavolajú na výjazd. Ideme na miesto činu obhliadnuť telo, prípadne ideme vyšetriť páchateľa. Niekedy nás polícia privolá do cely predbežného zaistenia (CPZ), aby sme vyšetrili osobu pod vplyvom psychoaktívnych látok, ktorá spáchala trestný čin alebo šoférovala pod ich vplyvom. Iný deň sme zasa predvolaní na súdne pojednávania. Tá práca je veľmi pestrá a nikdy neviete, čo vám deň prinesie.
Viete si prácu aj plánovať, alebo musíte byť stále k dispozícii?
Vieme aj plánovať, pretože na výjazdy má vždy príslužbu iný lekár z nášho pracoviska. Striedame sa. Predbežne si to vieme rozvrhnúť, ale, samozrejme, nikdy si nemôžeme byť na 100 % istí, že sa nestane nejaké veľké nešťastie a nebudeme potrební napríklad aj v inom regióne.
Už sa vám to stalo?
Zatiaľ počas môjho pôsobenia na ústave nie.
Kedy sa najlepšie vykonávajú pitvy? Závisí to od času, alebo je to jedno?
Pitvy sa vo väčšine prípadov realizujú v dopoludňajších hodinách. Niekedy sa však stane, že pracujeme aj cez víkendy, kedy sa bežne nepitve. Závisí to od prípadu. Ak sa stane trestný čin, povedzme vražda, treba pitvu vykonať urgentne. Tam na čase nezáleží – ak sa niečo stane o druhej ráno, musíme byť pripravení. Ale obvykle sú to dopoludňajšie hodiny.
Ako sa pristupuje k telu?
Musíte si osvojiť určitý stereotyp, aby ste sa chránili. Niektoré veci sa vás vedia dotknúť. Môžete na zomrelom vidieť niečo, čo vám pripomína blízkeho – farbu laku na nechty, značku oblečenia alebo obľúbenú vec, ktorú prinesú s ním. To vo vás vyvolá spomienky. Snažím sa byť profesionálna a pristupovať k práci vecne. Idem postupne: vonkajšia obhliadka, okolnosti prípadu... Nesnažím sa zameriavať na to, čo by sa ma mohlo emočne dotknúť.
Niekedy sa však človek voči tomu nevie úplne obrniť. Som emočne založená a keby som mala robiť na onkológii a vidieť trpieť ľudí, ktorým neviem pomôcť, to by mi ubližovalo. Toto je však práca, kde je už všetko ukončené. Ja do toho môžem vstúpiť len tak, že sa na to pozriem tými najpravdivejšími očami, ako viem.
Je to skôr o psychike alebo o mentálnom tréningu? Ako sa to dá naučiť?
Myslím si, že to človeka naučí len čas a prax. A určite k tomu treba nejaký ventil, aby lekár z toho sveta ľudských tragédií dokázal uniknúť.
V tejto epizóde sa dozviete aj:
ako sa z vedeckého záujmu o športovú medicínu stala svetovo uznávaná expertíza,
v čom sa líšia príčiny potápačských nehôd v minulosti a dnes,
ktoré diagnózy a rizikové faktory vrátane fajčenia môžu byť pod hladinou fatálne,
ako unikátna publikácia o forenzných aspektoch potápania pomáha polícii pri objasňovaní tragédií,
do akej miery sú filmové predstavy o práci súdnych lekárov vzdialené od reality.
Záznam tohto rozhovoru nájdete na platforme Spotify.