Farmácia ma naučila disciplíne – dnes ju pretavujem do literatúry
Miroslav Hlaučo, absolvent Farmaceutickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (UK), dnes žije v Českej republike, kde sa venuje nielen farmácii, ale úspešne pôsobí aj v literárnom prostredí. Okrem UK študoval aj dve ďalšie vysoké školy a jeho tvorba, ktorá žne úspechy v českom aj slovenskom prostredí, je dôkazom, že spojenie vedy a umenia prináša nevšedné príbehy.
Pochádzate z Bobrovca, dediny neďaleko Liptovského Mikuláša, a na vysokú školu ste sa rozhodli ísť do Bratislavy. Vždy ste vedeli, že chcete ísť študovať farmáciu? Alebo ste po ukončení štúdia na gymnáziu zvažovali viacero možností?
Rozmýšľal som nad rôznymi odbormi, ale farmácia bola najreálnejšia. Páčila sa mi jej pestrosť v predmetoch ako fyzika, chémia, biológia. Nebola to jednoduchá škola, v tej dobe bolo treba zvládnuť množstvo cvičení, často sme boli viazaní na školu aj do večerných hodín. Štúdium bolo komplikované nielen objemom vedomostí, ale aj nutnosťou systematicky pristupovať k učeniu. Vyžadovalo to pevnú disciplínu, ale s odstupom času to hodnotím veľmi pozitívne – prešlo tým mnoho skvelých ľudí. S viacerými spolužiakmi sa stretávam aj po rokoch, niektoré kontakty sú silnejšie, iné menej, ale vzťahy zo štúdia sú dôležité.
Neskôr ste študovali ďalšie dve vysoké školy. Prečo ste sa rozhodli pre zmenu?
V poslednom ročníku na farmácii prišla revolúcia a otvorili sa nové možnosti. Rozhodol som sa odísť do Prahy, kde som paralelne študoval filozofiu, filmovú vedu a réžiu na DAMU. Vďaka tomu som získal iný pohľad na vedu aj spoločnosť a naučil sa prepájať poznatky z rôznych odborov. Po farmácii už všetko ostatné pôsobilo oveľa jednoduchšie. Vedomostí nie je nikdy dosť. Aspoň sa človek nenechá nachytať pseudodborníkmi a konšpirátormi, ktorých je v poslednej dobe viac než dosť – až ma to samého prekvapuje. Dnes, keď sú informácie také dostupné, objavujú sa dokonca aj v médiách, či na oficiálnych platformách mnohé úplne scestné tvrdenia. Spochybňovanie účinnosti a bezpečnosti vakcín, plochosť Zeme či prospešnosť fúkania dymu z cigariet do kvetináčov, sú natoľko absurdné, že človek občas naozaj pochybuje o zdravom rozume ich šíriteľov.
Čo vás napokon priviedlo k rozhodnutiu žiť a pracovať v Prahe?
Keď som tam študoval, bolo pre mňa prirodzené zostať. Ak by som študoval len na Slovensku, možno by som žil v Bratislave. V Prahe som sa potom niekoľko rokov živil umeleckou činnosťou – réžiou, divadlom, rozhlasom, učil som dejiny divadla. Postupne som sa však vrátil k vede a farmácii, najmä z dôvodu stability a finančného zázemia. Vo voľnom čase sa však venujem literárnej tvorbe, ktorá ma napĺňa rovnako ako moja hlavná profesia.
Bola čeština pre vás výzvou?
Nie, patril som ku generácii, ktorá vyrastala so slovenčinou aj češtinou. Aj naše skriptá boli často v oboch jazykoch, takže pre mňa to nebol problém. Dodnes som si zachoval oba jazyky a v prípade potreby dokážem písať aj po slovensky, zrejme aj gramaticky správne. Nedávno som prekladal knihu Jána Markoša do češtiny – Svetlá v hmle. Bola to moja prvá skúsenosť s prekladom a som spokojný s výsledkom. Obávam sa však, že pre mladšiu českú generáciu je slovenčina už cudzím jazykom.
Ako sa začala vaša literárna dráha?
Písať som začal už počas školy – básne, poviedky, scenáre pre amatérske divadlo, ale naplno som sa písaniu začal venovať až po skončení štúdií. Zaujíma ma prepojenie vedy, medicíny a života ľudí; ale v tvorbe mám radšej fantáziu, príbehy i humor. Publikoval som viacero poviedok v časopisoch, organizoval literárne večery, príležitostne prednášam o prepájaní farmácie s umením.
Čo podľa Vás spája farmaceuta a spisovateľa?
Oboje si vyžaduje disciplínu, koncentráciu a schopnosť prekračovať stereotypy. Práca vo farmácii ma naučila logicky myslieť, literatúra mi dáva priestor snívať – ich spojenie je veľmi inšpiratívne. Fantáziu potrebujeme, aby sme racionálne uvažovanie niekam posunuli. Preto aj mladým ľuďom hovorím, nech sa neboja skúšať nové veci a prepájať to, čo ich baví. S disciplínou a vášňou sa aj náročné štúdium alebo tvorba môže stať skvelou životnou cestou.
Ako vznikol váš debutový román Letnice. Rozpomínaní na konec světa?
Námet románu som mal v hlave asi tridsať rokov. Vedel som, že chcem opísať miesto odtrhnuté od civilizácie, v ktorom ešte fungujú zázraky. Keď som román dokončil, jednoducho som ho počas obednej pauzy poslal do vydavateľstva Paseka. Na druhý deň sa mi ozvali, že rukopis čítajú a mám počkať. Dopadlo to výborne – kniha vyšla, zaznamenala úspech a doteraz má niekoľko dotlačí.
Vaša kniha dostala aj významné ocenenia v rámci literárnej ceny Magnesia litera a získala si množstvo čitateľov aj na Slovensku. Ako ste prijali tieto úspechy?
Získal som cenu Debut roka aj Kniha roka. Zistil som to až počas galavečera, ktorý vysielala Česká televízia. Nominácie boli pre mňa prekvapením, ale zároveň sú teraz väčšou zodpovednosťou – druhý román sa píše ťažšie, očakávania rastú, ale veľmi sa tým netrápim. Ak všetko pôjde dobre, kniha vyjde v r. 2026.
Aký máte pracovný režim pri písaní? Robíte si poznámky, plánujete si text?
Pri písaní som dosť nesystematický. Spolieham sa na intuíciu a možno aj na talent. Najradšej píšem skoro ráno, medzi piatou a ôsmou. Vtedy ešte svet spí a mám úplný pokoj. Inšpiráciu nachádzam najmä v literatúre, filmoch aj v každodennom živote. Historické rešerše robím minimálne – dôverujem tomu, čo poznám z vlastnej skúsenosti alebo pamäti. Obdivujem autorov ako Kateřina Tučková, ktorí rešeršujú detailne, no ja uprednostňujem skôr pamäť a predstavivosť. Uplatnil som to aj pri románe Letnice. Jeho príbeh sa odohráva na prelome 19. a 20. storočia a príchod novej doby zatrasie životmi obyvateľov mestečka Svätý Juraj, kde si doteraz udržiavali spôsob života svojich predkov, ale nejde o historický román. Mám radšej hru s príbehom a radosť z rozprávania.
Eva Kopecká