Chceme vychovávať lepších lekárov
Profesorka epidemiológie Alexandra Bražinová z Lekárskej fakulty Univerzity Komenského bola nielen na Univerzite Komenského, ale na celom Slovensku počas covidovej pandémie jednou z lekárok v prvej línii. Zviditeľnila sa aj v mediálnom priestore, neúnavne vysvetľovala zmysel epidemiologických opatrení či fungovanie očkovania. Bola členkou krízového štábu univerzity, kde spolurozhodovala pri nastavovaní opatrení. Dnes je prodekankou Lekárskej fakulty UK v Bratislave a aj vďaka nej je hlas fakulty počuť pri vyvracaní nezmyslov a nevedeckých tvrdení.
Ako sa spätne pozeráte na obdobie pandémie?
Najsilnejšia spomienka je, že to bolo veľmi intenzívne a hektické. Najmä prvá vlna na jar roku 2020. Bolo aj veľmi náročné. Naša fakulta, ako aj celá univerzita sa hneď v prvých dňoch zavreli. Mala som vtedy aj úväzok na regionálnom úrade verejného zdravotníctva, kde bol veľký dopyt po informáciách, telefónne linky, čo tam bežne sú, nestíhali. Zobrala som teda skupinu asi 15 medikov, ktorí chceli pomáhať, a takmer nonstop sme sa striedali na telefóne od marca do júna. Poskytovali sme poradenstvo a najmä robili trasovanie kontaktov. Mojou asi najdôležitejšou úlohou bolo členstvo v krízovom štábe Univerzity Komenského a radenie vedeniu lekárskej fakulty. Museli sme riešiť a zvažovať všetko, čo situácia priniesla – najmä to, ako môžu fungovať internáty či jednotlivé fakulty. Napríklad lekárska a farmaceutická fakulta museli hneď na začiatku pandémie prestať s klinickou výučbou, ale potom sme sa veľmi snažili, keď už to situácia čo len trošku umožňovala, znova umožniť študentom klinickú prax. Keď ministerstvo školstva začalo zavádzať školský semafor, podieľala som sa na tvorbe semaforu pre vysoké školy. Pravidlá boli nastavené efektívne.
Ako sme pandémiu zvládli?
Hodnotenie je komplexné a aj rôznorodé. Treba sa pozrieť na jednotlivé etapy. Tú prvú sme podľa mňa zvládli veľmi dobre, lebo sme veľmi skoro prijali všetky opatrenia, ako krajina sme sa zomkli, uzavreli. Strach zafungoval, takže ľudia ešte dodržiavali opatrenia a to účinne pomohlo. Potom v lete 2020 prišlo uvoľnenie, všetci sa rozbehli po dovolenkách a na jeseň, keď sa zase vírus začal šíriť, spoločnosti sa veľmi nechcelo naspäť do opatrení. Prišli veľké politické rozhodnutia, ako bolo masové testovanie a ďalší núdzový stav... V spoločnosti boli podnecované názory, že opatrenia sú príliš razantné a zbytočné, zdvihla sa vlna odporu.
Čo sme mali urobiť lepšie?
Dnes už napríklad vieme, že školy sme zbytočne zatvárali príliš skoro a na príliš dlho. Následky na mladých ľuďoch vidieť doteraz. Zaoberám sa epidemiológiou duševného zdravia, duševných porúch, a presne vidíme závažné následky na duševné zdravie tých mladých ľudí, ktorí boli počas pandémie na základných a stredných školách. Tam je teraz nárast samovražedných pokusov a výskyt rôznych duševných porúch. Vieme tiež, že najlepší nástroj na účinné manažovanie nielen pandémie, ale akejkoľvek krízy, je dôvera ľudí v odborníkov a vo vládu alebo vedenie. Toto sa počas pandémie veľmi naštrbilo. Doteraz trvá polarizácia spoločnosti a absolútne narušenie dôvery verejnosti, či už v odborníkov, alebo vedenie štátu. Keby teraz prišla nejaká ďalšia pandémia, toto by nám veľmi bránilo v nejakých účinných opatreniach.
Prebehlo už v medzinárodnej odbornej vedeckej komunite epidemiológov zhodnotenie priebehu covidovej pandémie?
Hodnotenie prebieha doteraz, po celom svete. Realizovalo sa množstvo štúdií, ktoré hodnotili rôzne aspekty priebehu a manažovania pandémie. Keby som ich mala zhrnúť, potvrdili, že tými najúčinnejšími nástrojmi na zvládanie pandémie bolo rýchle trasovanie infikovaných a ich kontaktov, široko dostupné testovanie a samozrejme očkovanie. A zopakujem – dôvera verejnosti v odborníkov, ktorí napríklad odporúčali očkovanie. Toto dokázali aj viaceré veľké štúdie. V krajinách, kde je dôvera vysoká, ako sú napríklad škandinávske krajiny, sa manažment pandémie považuje za úspešnejší.
Priniesla nám pandémia aj niečo pozitívne?
Je toho viac, dokonca keď sa osobne nad tým zamýšľam, tak to pozitívne prevažuje. Bola to obrovská skúsenosť. Veľmi veľa sme sa naučili, ja osobne, aj my ako pracovisko. Zviditeľnili sa viaceré odbory, napríklad epidemiológia, infektológia, imunológia a ďalšie. Rozvinulo sa napríklad nastavenie zdravotnej starostlivosti, infraštruktúra potrebných nástrojov, a služieb, ako je testovanie, diagnostika a liečba. Nemocnice a zariadenia sa naučili, ako oddeliť infekčných pacientov. Toto sa dá využiť aj v budúcnosti. Veľkým benefitom pandémie je online výučba, že sme sa naučili využívať online nástroje. Dodnes sú online prvky veľmi vhodným doplnkom výučby. Osobne mi však zostala silná nechuť k online mítingom. Uznávam, z praktického hľadiska je to výhodné, ale keď je to čo len trochu možné, preferujem osobné stretnutia.
Boli ste jednou z mediálnych tvárí pandémie, neodmietali ste rozhovory, verejné vyjadrenia. Zažili ste aj hejty a nenávistné reakcie. Ako ste sa s nimi vyrovnávali?
Nebola som až taká exponovaná ako mnohí iní odborníci, takže nenávistné útoky som zažila v menšej miere, nie ako napríklad niektorí kolegovia, ktorým ľudia čakali pred domom a opakovane im nadávali na verejnosti. Mne chodili najmä nenávistné maily, tých bolo veľmi veľa, doteraz sa nejaký vyskytne, priemerne raz za týždeň.
Čo s nimi robíte?
Od začiatku som ich blokovala, a robím to doteraz. Prečítam prvé slová a ide to preč. Tiež sa snažím nečítať komentáre na sociálnych sieťach, lebo doteraz sa stáva, keď sa k vyjadrujem k hocičomu spojenému s medicínou – napríklad k očkovaniu proti chrípke – že sa objavia komentáre plné nenávisti.
Napriek tomu je váš hlas vo verejnom diskurze stále počuť. Lekárska fakulta, v ktorej vedení ste, sa niekoľkokrát ohradila voči medicínskym nezmyslom splnomocnenca vlády Petra Kotlára, ste spoluzakladateľkou iniciatívy Lekári nahlas, ktorá združuje lekárov a lekárky, ktorí vyvracajú hoaxy a nezmysly, ktoré sa šíria na verejnosti. Kde beriete odvahu a silu?
Má to dve roviny. Som epidemiologička a my v epidemiológii pracujeme s údajmi, zisťujeme ich zdroje, overujeme ich výpovednosť. Tieto fakty generované výskumom, ktoré sa označujú ako dôkazy, sa potom snažíme pretransformovať do odporúčaní. Tie potom napríklad zlepšujú zdravotnú starostlivosť alebo kvalitu života, na ich základe sa nastavujú preventívne opatrenia. Čiže mojou bežnou dennou prácou, jej samotnou podstatou, je, že vysvetľujem, kde hľadať dôkazy, ako overovať ich dôveryhodnosť. Toto všetko aj učíme medikov v našom predmete epidemiológia. Keď vo verejnom priestore vidím, že niekto fakty a dôkazy prekrúca alebo im nerozumie, alebo tvrdí niečo, čo nie je založené na dôkazoch, považujem za potrebné na to upozorniť. Príde mi to úplne prirodzené.
Ale má to aj osobnú rovinu. Môj otec bol profesor Miroslav Kusý, pôvodným vzdelaním filozof, ktorý vystupoval kriticky proti komunistickému režimu. Patril medzi signatárov Charty 77, bol disidentom a bol za to opakovane perzekvovaný, on sám aj my ako jeho rodina. Mal celoživotné heslo: Slušný byť nestačí. Je samozrejmé, aby človek žil slušne v súlade s princípmi etiky a morálky, ale to nestačí. Je potrebné, aby aj aktívne vystupoval, keď vidí, že sa v jeho okolí deje niečo zlé, nesprávne. Toto mám silno zakorenené. Veľmi často sa pristihnem, že pri rozhodovaní sa, či niečo urobím, alebo poviem, myslím na to, čo by mi povedal otec. Mám v sebe istý kompas.
Aké máte pocity zo súčasnej situácie, keď sme svedkami bezprecedentného spochybňovania vedy, najmä medicínskej vedy?
Je to hlboko frustrujúce. Najfrustrujúcejšie je, že ľudia s takýmito názormi dostávajú priestor vo verejnom diskurze, že vôbec sú pri moci, sú vo funkciách, ktoré im umožňujú vystupovať verejne – ako napríklad splnomocnenec vlády pre preverenie procesu riadenia a manažovania zdrojov počas pandémie COVID-19 – pretože to im umožňuje ovplyvňovať množstvo ľudí. Pričom ich názory a vyjadrenia vôbec nie sú založené na dôkazoch. Sú nevedecké. A úplne najhoršie je, že tu prebieha hlboká devalvácia spoločenských hodnôt, ako je napríklad vzdelanie a odbornosť. V pozíciách, z ktorých majú možnosť ovplyvňovať spoločnosť, sa teraz ocitajú ľudia, ktorí na to nemajú kompetencie, vzdelanie a odbornosť. O očkovaní, obzvlášť o očkovaní verejnosti, má rozhodovať odborník na vakcinológiu, infektológiu, imunológiu, pretože to je človek, ktorý má na to vzdelanie, má na to skúsenosti. V bežnom živote, ak mi vypadne elektrina, volám elektrikára, nie suseda, ktorý tvrdí, že si to naštudoval z internetu. A my nechávame šarlatánov, aby ovplyvňovali chod spoločnosti.
Máme nádej do najbližšej budúcnosti, že sa to obráti?
Chcela by som byť pozitívna a povedať, že máme. Ale úprimne, neviem si predstaviť, že sa v dohľadnej dobe podarí prekonať túto polarizáciu spoločnosti a navrátiť dôveru vo vedu a odbornosť.
Máte nejakú dobrú radu, ako sa brániť voči tejto frustrácii zo súčasnej situácie?
Pomáha mi veľmi sa v tom „nevŕtať.“ Ako som povedala, komentáre nečítam, hejty blokujem a mažem. Úplne uniknúť sa nedá, ale snažím sa to minimalizovať. A komunikujem s odborníkmi. Jedným z ďalších pozitív pandémie je, že sme sa dali dokopy odborníci z viacerých oblastí. Bola som súčasťou siete Veda pomáha, teraz sú to Lekári nahlas, čiže keď mám o sama niečom pochybnosti, opýtam sa kolegu z iného odboru. Lebo dôverujem odborníkom. Čo môže urobiť každý z nás, je robiť si čo najlepšie svoju prácu. My na lekárskej fakulte pracujeme na tom, aby sme pripravovali absolventov, ktorí budú robiť medicínu založenú na dôkazoch, budú liečiť svojich pacientov podľa najnovších vedeckých poznatkov a odporúčaní založených na vedeckom konsenze. Od budúceho akademického roka pripravujeme inováciu kurikula, väčší dôraz chceme klásť na to, aby sme medikov učili rozhodovať sa na základe najnovších smerníc a odporúčaní. Taktiež tam bude silný dôraz na preventívnu medicínu, čiže noví lekári budú podporovať u svojich pacientov dobré zdravie. Zavádzame tiež nový predmet, v ktorom sa budú medici už od prvého ročníka učiť lepšie komunikovať. Snažíme sa teda k zlepšeniu situácie prispieť konkrétnym spôsobom – že budeme produkovať lepšie pripravených absolventov lekárskej fakulty. Aby sa nestávalo, že absolvent lekárskej fakulty šíri nepravdivé, škodlivé a zavádzajúce informácie.
Barbora Tancerová
| prof. MUDr. Alexandra Bražinová, PhD., MPH, absolvovala 3. Lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, odbor všeobecné lekárstvo. Doktorát získala v odbore sociálne lekárstvo, habilitovala sa v odbore hygiena, preventívne lekárstvo a epidemiológia, profesúru získala v odbore epidemiológia, má tiež špecializáciu v odbore verejné zdravotníctvo. Absolvovala stáže v USA a v Rakúsku. Pôsobí v Ústave epidemiológie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa výskumu epidemiológie prenosných a neprenosných chorôb. Je členkou viacerých národných a medzinárodných odborných spoločností a komisií, za svoju vedeckú a pedagogickú činnosť získala viacero ocenení, o. i. cenu Woman of Courage (Odvážna žena) Veľvyslanectva USA za úsilie o záchranu životov a ochranu zdravia populácie počas pandémie COVID-19. Jej otcom bol disident a chartista Miroslav Kusý, prvý porevolučný rektor Univerzity Komenského, matkou je psychologička a terapeutka Jolana Kusá. |
|---|