Budúca farárka Tatiana Semančíková: „Hľadala som profesiu, ktorá by mi dávala zmysel“
Tatiana Semančíková študuje na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (EBF UK) a pripravuje sa na povolanie farárky. V rozhovore sme sa rozprávali o tom, čo ju priviedlo k takému špecifickému odboru, ako vyzerá štúdium biblických textov, či o tom, ako prepájajú teóriu s praxou. Nevynechali sme ani to, ako oslavujú adventné obdobie priamo na fakulte.
Mohli by sme začať tým, ako ste sa vlastne dostali k štúdiu teológie. V dnešných dňoch si len málo mladých ľudí volí takúto cestu.
Tak ja som odmalička premýšľala o tom, aby som si v budúcnosti našla nejaké zamestnanie alebo teda nejakú profesiu, ktorá by ma bavila aj napĺňala zároveň. Nechcela som, aby to bolo iba o tej povinnosti, ale aby mi to celé tak nejako dávalo zmysel. Veľmi som sa za to modlila, prosila Pána Boha o to, aby mi ukázal nejaký smer, nejakú cestu. A potom postupne to nejak samo prišlo, že som cítila také volanie, že ma Boh volá do služby, aby som išla študovať za farárku.
Boli ste k viere vedená od detstva?
Áno, vyrastala som v cirkevnom prostredí. Nechodili sme možno s rodičmi nejako veľmi pravidelne do kostola alebo tak, ale sme veriaci, najmä asi babka. Myslím si, že najviac ma k tomu tak viedla. Aj na náboženstvo som chodila, takže mi toto prostredie bolo vždy blízke. A tak som sa rozhodla, že by som išla študovať teológiu a stala sa farárkou.
Spočiatku som vôbec nevedela, že táto fakulta existuje. To bol taký najväčší paradox. Tak som si jedného dňa dala do Google otázku, že kde teda študujú evanjelickí farári, lebo to bola pre mňa taká jedna veľká záhada. Na jednej strane som veľmi chcela, a na druhej strane som vôbec nevedela, či sa to vôbec dá. A potom som teda natrafila na túto fakultu, a tak som sa rozhodla pre túto cestu.
Videla som na sociálnych sieťach, že už vediete aj bohoslužby. Robíte to pravidelne?
V súčasnosti je to také, že vypomáham, keď treba. Od tretieho ročníka môžem samostatne kázať, takže aj domáci farár ma osloví, keď potrebuje pomôcť alebo zastúpiť. Ale aj tu na fakulte máme v rámci štúdia program kandidát duchovnej služby. A tí, ktorí študujú teológiu s cieľom stať sa farármi, tak sa do toho programu v treťom ročníku zapoja. V rámci toho máme urobený aj rozpis, že kedy a kto má pripraviť bohoslužbu.
A to máte počas vyučovania? Či ako to funguje v rámci rozvrhu?
V rámci rozvrhu máme v stredu akademické služby Božie, tie sa konajú v našej aule. Vždy tam káže jeden z našich vyučujúcich a liturguje jeden zo študentov. A potom máme ešte samostatné služby Božie. Tie bývajú v nejakom kostole v Bratislave, napríklad teraz to bol Malý evanjelický kostol v Starom Meste. Niekedy to zvyknú byť aj iné kostoly, a tam teda pomáhame už samostatne.
Akú odozvu dostávate po vašich kázňach?
Väčšinou sa tí ľudia tešia, vidia v tom možno takú nádej do budúcna, že sú tu aj mladí ľudia, ktorí sa o to zaujímajú, takže je to super. Aj sú častokrát ochotní dávať spätnú väzbu. Napríklad mne sa najčastejšie stane, že mi starší ľudia povedia, že príliš ticho rozprávam. Takže je to super, je to taká obohacujúca skúsenosť.
Bolo niečo, čo vás prekvapilo, keď ste nastúpili? Čo ste nečakali, že tu zažijete, alebo sa tu bude vyučovať?
Tak, asi by som povedala, že ma celkom prekvapilo to, že ako veľmi do hĺbky sa dá v niektorých veciach ísť. Podľa mňa človek si povie, že dobre, skúmame tu napríklad biblické texty, ako vznikali a tak ďalej, ale bežne si to nevie predstaviť, ako do hĺbky sa v tých odboroch dá ísť, aké to všetko má možno pozadie a podobne. A že akoby, čím ďalej, tým viac sa umocňuje ten pocit, že sme aj tak stále len na povrchu.
Máte aj nejaký obľúbený predmet?
Ja mám najradšej praktické predmety, som rada, keď sa teória prepája s praxou. A máme tu v treťom a štvrtom ročníku predmety, kde chodím napríklad vyučovať náboženstvo do školy alebo do škôlky. Asi tá škôlka bol pre mňa taký najväčší zážitok, že sa vlastne musíme nejaký biblický príbeh naučiť interpretovať a podať deťom tak, aby mu porozumeli. Máme pre nich nachystanú hodinu, príbeh rozprávame za pomoci rôznych scénok, obrázkov, pomôcok, piesní. Je to veľmi milé.
Aj teraz v rámci adventu ste absolvovali nejakú podobnú akciu? Prípadne ako oslavujete tento čas u vás na fakulte?
My sme už v tomto období nechodili do škôl, ale tretiaci áno. Čo sa týka Vianoc na fakulte, máme tu Vianočnú kapustnicu, to je vlastne aj názov toho podujatia, organizuje ho študentský spolok Jozefa Miloslava Hurbana, ktorého som podpredsedníčkou. No a je to presne také stretnutie, kde sa spolu stretneme aj študenti, aj vyučujúci, aj zamestnanci.
Máme nejaký krátky program a potom je tu priestor na rozhovory. Myslím si, že tento rok to bolo veľmi pekné, že sme mali príležitosť v tom zhone, ktorý všetci teraz prežívame, trochu zastaviť, porozprávať sa, je to veľmi pekné. Máme tu podľa mňa veľmi dobrú komunitu.
A čo by ste možno odkázali ľuďom, ktorí by sa možno aj chceli vydať podobnou cestou, ako vy, ale niečo ich v tom brzdí? Prípadne sa boja, čo povedia rovesníci?
Ja som tiež mala podobnú skúsenosť, že som sa trochu obávala toho, ako to prijme okolie. A to je podľa mňa asi najväčšia dilema pre každého. Je to predsa len také netradičné povolanie. Ale to, čo bolo pre mňa povzbudzujúce, a to by som asi aj ostatným odkázala, je to, že vždy sa nájde veľa ľudí, ktorí v tom človeka podporia. A nemusia to byť ani najlepší kamaráti, a častokrát ani rodina. Pre mňa bol silnou podporou vždy cirkevný zbor a neskôr naša študentská komunita tu na EBF UK.
Vanessa Massayová