Vietnam je súhrou medzi tradíciou a modernosťou, hovorí vedec z UK
Hoci u nás žije početná vietnamská menšina, samotný Vietnam zostáva pre Slovákov krajinou, o ktorej toho veľa nevieme. Profesor Michal Valčo z Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK v rámci svojho výskumu strávil minulé leto v hlavnom meste Vietnamu – Hanoji na tamojšej univerzite. Rieši projekt, ktorý porovnáva pohľady na niektoré zo základných filozofických a teologických otázok medzi Vietnamom a Európou. Projekt vedie Oxfordská univerzita. Ako vyzerá výskum teológa a filozofa v Ázii? Podobajú sa tamojšie univerzity tým našim? V čom sa ich nazeranie na otázku umelého vylepšovania človeka líši od toho nášho? Ako sa dostal k spolupráci s Oxfordom? Profesor Valčo odpovedal na otázky pre Našu univerzitu.
Ako vyzerá výskumný pobyt humanitného vedca vo Vietname?
Je to také kultúrne a intelektuálne vnáranie sa do iného kultúrneho prostredia, kde každý deň prinesie nové objavy a perspektívy. Počas svojho pobytu vo Vietname som sa sústredil hlavne na Hanoj, čo je miesto s bohatou kultúrnou históriou a súčasným intelektuálnym pulzom. Práca humanitného vedca tu môže zahŕňať širokú paletu aktivít. Začína sa to návštevami v múzeách a početných chrámoch či svätyniach a pokračuje v knižniciach a archívoch, kde sa dá naraziť na vzácne texty – tu však treba vedieť čítať po čínsky, lebo až do 19. storočia sa všetky písomnosti písali pomocou znakov čínskej abecedy, aj keď obsah bol vietnamský. Dnes sa vo Vietname na rozdiel od Číny používa latinka. Po vietnamsky neviem, ale elektronické prekladače – a potom miestni kolegovia – mi veľmi pomáhali. Najzaujímavejšie však aj tak boli diskusie s miestnymi ľuďmi a niektorými akademikmi.
Kto boli vaši partneri?
Boli to hlavne výskumníci z Vietnamskej národnej univerzity v Hanoji, ktorá zastrešuje viacero lokálnych univerzít. Ja som komunikoval s kolegami z Inštitútu religionistiky Univerzity spoločenských a humanitných vied a tiež s výskumníkmi z Filozofického inštitútu Vietnamskej akadémie spoločenských vied. Dôvernejší vzťah sa mi podarilo vybudovať s riaditeľom tohto inštitútu, prof. Nguyen Tai Dongom. Tieto interakcie poskytli cenné vstupy a pomohli mi rozvinúť môj výskum.
Podobá sa univerzita tej našej?
V niektorých aspektoch, najmä pokiaľ ide o štruktúru univerzity a niektoré akademické postupy, sa Vietnamská národná univerzita v Hanoji podobá na naše univerzity. Aj oni majú fakulty, katedry, inštitúty. Zdá sa však, že väčší dôraz kladú na pedagogické pôsobenie a menej času a energie ostáva na výskum, aj keď aj toto sa postupne mení. Aj tam sa postupne dostáva k slovu scientometria a straší tamojších univerzitných pracovníkov. Na rozdiel od nás sú tam však univerzity spoplatnené. Čiastočne ich dotuje štát, ale veľa peňazí si vyzbierajú samy. Učiteľ má vo vietnamskej spoločnosti iný status ako u nás – je to pozostatok ich konfuciánskej kultúry, ktorá si tradične váži vzdelancov a učiteľov a to až do tej miery, že študenti sa neopovažujú učiteľa spochybňovať či kritizovať. To je samozrejme dvojsečný meč, lebo v tamojšom vzdelávacom systéme nekladú dôraz na kritické myslenie, ale skôr na memorovanie a opakovanie tradičných múdrostí. Pomaly sa to mení, ale to najmä vďaka zahraničnými školám, ktoré sú vo veľkých mestách početné a aj patrične drahé. Ďalší rozdiel je v tom, že vo Vietname nie je problém s nedostatkom študentov. Vietnam má mladú populáciu a vzdelanie si ľudia vážia, takže do škôl sa vždy hlási niekoľkonásobne viac ľudí, ako môžu prijať. Univerzity majú vždy svoj areál, v rámci ktorého sú koncentrované priestory na výskum, výučbu aj rekreačná infraštruktúra.
Dá sa vo Vietname – oficiálne komunistickej krajine – rozvíjať teológia a filozofia?
Áno, i keď je Vietnam komunistickým štátom, teológia, náboženské štúdiá vo všeobecnosti a aj filozofia sa tam rozvíjajú, hoci v rámci určitých politických a ideologických limitov. Pod filozofiou myslia vždy primárne marxistickú filozofiu. Diskurz je formovaný národnou ideológiou, ale vedci hľadajú spôsoby, ako začleniť teologické a filozofické otázky do širšieho sociálnopolitického rámca krajiny a tiež do medzinárodného kontextu. Je fascinujúce pozorovať to, akí sú opatrní a zároveň vynaliezaví. Vietnam je zároveň otvorený aj pre cudzincov a ich pohľady, ktoré môžu byť kritickejšie „vo všeobecnosti“, ale nesmú priamo kritizovať implementáciu štátnej ideológie vo Vietname a narušovať tak spoločenskú súdržnosť – aspoň takto nejak som to vypozoroval.
Ako ste s nimi komunikovali?
Prevažne v angličtine, ale keď zistili, že si ešte niečo pamätám aj z ruštiny, veľmi to ocenili a pomohlo to vytvoriť silnejšie väzby. Bol som prekvapený, ako málo z nich hovorí po francúzsky. Súvisí to zrejme s tým, že na svoju minulosť ako francúzskej kolónie nespomínajú radi. Skôr sa potom učia nemecky a čínsky. V každodennom živote sa „ľudskosť“ prejavovala v jednoduchosti zdieľania jedla, životných príbehov a spoločného smiechu – univerzálne ľudské skúsenosti, ktoré prekračujú kultúrne bariéry. Na Tran Nhan Tong Institute of Buddhism, ktorý ponúka magisterské a doktorandské štúdium budhizmu v rámci Vietnamskej národnej univerzity v Hanoji, som mal príležitosť predniesť sériu piatich prednášok o interakcii medzi vedou a vierou v komparatívnej perspektíve kresťanstva a budhizmu a bolo to celkom dobre prijaté.
Bolo niečo, čo vás zaskočilo, prípadne prekvapilo?
Príjemne ma prekvapila otvorenosť a ochota mojich vietnamských kolegov k spolupráci. Aj napriek jazykovej bariére a kultúrnym rozdielom sme si ľudsky sadli a potom sme sa navzájom snažili vychádzať si v ústrety. Na druhej strane, administratívne postupy a určité metodologické prístupy boli tou náročnejšou a niekedy nie veľmi príjemnou časťou mojej skúsenosti. Na niektoré schválenia je treba dlho čakať a získať množstvo podpisov. Veľa vecí sa vo vyšších orgánoch univerzity a akadémie vied politizuje a cudzinec asi nikdy nepochopí, ako to celé funguje.
Tiež som bol prekvapený, ako hlboko je náboženstvo zakorenené vo vietnamskej kultúre, ktorá je oficiálne komunistická. Vodcovia štátu majú spolu s náboženskými osobnosťami svoje busty a oltáre v chrámoch; takmer každá rodina vo Vietname má doma malý oltár s ovocím a inými obetnými darmi a dvakrát v lunárnom mesiaci sa buď otec alebo najstarší syn v rodine krátko modlí k predkom (zapáli pritom vonnú tyčinku). Niektorí sa potom ešte zúčastňujú chrámových rituálov a to aj vtedy, ak vo svojom profesionálnom živote zastávajú stranícke posty a formálne sa hlásia k materializmu. Vietnamci nájdu spôsob, ako tieto veci zladiť – sú vynaliezaví, pragmatickí a flexibilní, aj keď existuje pomyselná miera, ktorú nesmú prekročiť. Cudzincovi sa to však ťažko dešifruje. V každom prípade môžete vo vietnamskej spoločnosti vnímať akúsi dynamickú súhru medzi tradíciou a modernosťou, ktorá je pre túto krajinu charakteristická.
Do Vietnamu ste sa dostali v rámci práce na projekte, na ktorom spolupracujete s Oxfordskou univerzitou a grant poskytla prestížna americká Templetonova nadácia. Ako došlo k tejto spolupráci?
Tento grant Templetonovej nadácie administruje Ian Ramsay Centre for Science and Religion (IRC), čo je súčasť Oxfordskej univerzity. Ešte ako študent som sa raz zúčastnil jednej esejistickej súťaže na tému Kresťanstvo a veda, ktorú toto centrum vypísalo. Skončil som vtedy na siedmom mieste a vyhral som 100 dolárov. Ale oveľa dôležitejšie ako tých 100 dolárov bolo, že ma odvtedy mali v databáze. Keď v IRC získali grant od Templetonovej nadácie, oslovili ma, lebo hľadali partnerov zo strednej a východnej Európy. Podal som si dva projektové návrhy – výskumný aj mobilitný na pobyt vo Vietname – a obidva mi schválili. Ide o pomerne prestížnu záležitosť, konkurencia bola naozaj veľká. Spolu so mnou sú vo výskumnom tíme moji kolegovia z EBF UK Katarína Valčová, Milan Jurík a Radoslav Hanus.
Projekt má názov „Budúcnosť Imago Dei teológií v kontexte nových výziev transhumanizmu: komparatívny výskum perspektív zo strednej Európy a Juhovýchodnej Ázie“. O čom je? Čo je to Imago Dei teológia?
Viera, že človek je stvorený na obraz Boží, je centrálnym bodom kresťanstva a židovstva. Imago Dei teológia sa tradične zaoberá otázkami dôstojnosti, výnimočnosti, identity, hodnoty a poslania ľudskej existencie.
Majú podobné predstavy aj vo východných náboženstvách?
Nie. Tam vnímajú realitu ako večne existujúcu, cyklicky sa opakujúcu, ktorá nemá začiatok a koniec. Otázka, prečo vznikol svet a prečo je, aký je, nemá pre nich zmysel. Nemajú Stvoriteľa, ktorý by stvoril človeka. Centrálnou je pre nich otázka, ako rozumne a múdro žiť v tomto svete. Je to úplne iný pohľad.
V projekte skúmate, ako naše Imago Dei teológie reagujú na transhumanizmus. Čo sa pod týmto pojmom dá predstaviť?
Transhumanizmus propaguje použitie technológie na radikálne zlepšenie ľudských fyzických a mentálnych schopností. Aby človek žil dlhšie, mal lepší výkon, bol odolnejší, silnejší. Dosiahnuť sa to dá rôznymi cestami. Napríklad implantátmi do mozgu na zvýšenie pamäti či výkonnosti. Týmto smerom už vo svete prebieha výskum. Alebo rôznymi genetickými modifikáciami. Už dnes vieme geneticky u zvierat a rastlín podporiť isté vlastnosti a potlačiť iné, a tieto postupy by sa potenciálne dali využiť aj u ľudí. Existuje tiež tzv. kyborgizmus, snaha o vylepšovanie človeka pomocou technológií, napríklad nahrádzanie končatín umelými, ktoré ale vieme ovládať mozgom. Zatiaľ sa to používa len pri ľuďoch s postihnutím, nie u zdravých, ale transhumanisti by chceli, aby sa vývoj uberal smerom k „vylepšovaniu“ aj zdravých ľudí. Existuje tiež cesta chemického vylepšovania človeka. Uvažuje sa tiež už o tzv. mind uploadingu, prenose osobnosti jednotlivca do digitálneho sveta. Po smrti by teda napríklad spomienky, myseľ človeka „prežili“ v digitálnom svete.
Na Slovensku transhumanistov zatiaľ príliš nevidno, lebo nás brzdí naša etická tradícia – a tiež financie na výskum a vývoj – ale napríklad v USA, Británii alebo vo Švédsku sa oveľa viac uvažuje aj týmto smerom.
Náš projekt skúma budúci vývoj a význam teológie Imago Dei, teda predstavy, že človek je stvorený na Boží obraz, v kontexte tejto rastúcej popularity transhumanizmu a jeho výziev. Zisťujeme, ako je nazeranie na transhumanizmus ovplyvnené rôznymi kultúrnymi a ideologickými perspektívami.
Prečo je to dôležité skúmať?
Súvisí to so základnými otázkami existencie. Čo je to, čo nás robí ľuďmi? Je to empatia, súcit, schopnosť vstupovať do zmysluplných vzťahov. Ale empatia je naviazaná na skúsenosť toho, že sme krehkí, obmedzení, koneční, že poznáme bolesť. Kritická otázka je: Dosiahneme lepší svet tým, že pomocou vedy a technológií vylepšíme ľudí?
Na aké výskumné otázky ste sa zamerali počas pobytu v Hanoji?
V Hanoji som sa zameral predovšetkým na to, ako vietnamskí teológovia a filozofi vnímajú a myšlienky a výzvy transhumanizmu a ako na ne reagujú. Zaujímal som sa o prelínanie lokálnej kultúry a tradičných náboženských predstáv s progresívnymi, technocentrickými ideami transhumanizmu. Potom som sa tiež sústredil na otázky ako: Či je koncept Imago Dei známy a ako je chápaný a interpretovaný vietnamskými teológmi a filozofmi? Aký vplyv majú vietnamské kultúrne a ideologické špecifiká na túto interpretáciu? A ako sa tento pohľad líši od perspektív v strednej Európe, čím sa im podobá?
Viete už urobiť v niečom komparáciu?
Veľmi zjednodušene – západná diskusia o transhumanizme často prikladá väčší dôraz na autonómiu jedinca a na potenciál technológie transformovať jednotlivcov a skrze nich aj spoločnosť, kým vo Vietname sa zdôrazňuje kolektívny, komunitný a duchovný rozmer ľudskej existencie.
V komparácii odpovedí na otázky antropologickej povahy, vrátane tých o transhumanizme a ľudskej prirodzenosti, je možné vypozorovať významné rozdiely medzi Európou a Vietnamom. Tieto rozdiely sú v mnohom podmienené historicky zakorenenými kultúrno-náboženskými naratívmi.
Konfucianizmus vníma transhumanistické snahy s určitou mierou skepticizmu. Učenie Konfucia kladie dôraz na ľudskú schopnosť zdokonaľovania sa prostredníctvom výchovy a osobného rozvoja, nie prostredníctvom technologických vylepšení. Vývoj technológií by teda nemal byť samoúčelný, ale mal by slúžiť spoločenskému dobru a zlepšovať ľudskú kondíciu v súlade s morálnymi zásadami.
V kontexte Mahajánskeho buddhizmu, najmä v škole tzv. Pure Land Buddhism, je koncept transhumanizmu vnímaný prostredníctvom filtra reinkarnácie a usilovania sa o osvietenie. Technologické prekročenie ľudských obmedzení možno chápať ako metaforu pre duchovnú transformáciu, no nemôže nahradiť cestu k nirváne, ktorá vyžaduje vnútornú prácu a meditáciu. Budhisti sú však v zásade otvorení transhumanistickým myšlienkam – aspoň tí vo Vietname, najmä v mestách. Na vidieku sa udržiava tradičné ľudové náboženstvo, ktoré kladie veľký dôraz na uctievanie predkov a spirituálne aspekty prírodných prvkov, a to sa môže na transhumanizmus pozerať ako na nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje posvätnú kontinuitu medzi minulými, súčasnými a budúcimi generáciami.
Prečo je pre nás Európanov dôležité vedieť o perspektíve týchto pre nás vzdialených spoločností? Čo sa od nich môžeme naučiť?
Pochopenie perspektívy vietnamskej spoločnosti je zaujímavé a obohacujúce, môže prispieť ku komplexnejšiemu pohľadu na svet. Poskytuje nám hlbší vhľad do toho, ako sa iné kultúry vyrovnávajú s globálnymi výzvami. Zároveň nás to tu na Slovensku scitlivuje voči kultúrnej a hodnotovej inakosti. Vietnam nám môže ponúknuť alternatívne prístupy k technologickým a etickým dilemám, napríklad určitej odolnosti voči rýchlym spoločenským zmenám, ako aj príklady integrácie tradičných hodnôt do moderného života.
Na to, aby sme boli odlišnými perspektívami obohatení, nemusíme so všetkým súhlasiť. Táto výmena poznatkov a perspektív je esenciálna pre formovanie informovanejšej, tolerantnejšej a globálne súdržnejšej spoločnosti.
Barbora Tancerová