Umelecký prednes poézie je ako detektívka života, ktorú rada objavujem
Terézia Pravdová je v piatom ročníku učiteľstva anglického jazyka a literatúry a slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo voľnom čase sa venuje tvorbe a umeleckému prednesu. O tom, čo jej to prináša, sme sa porozprávali pri príležitosti Svetového dňa poézie.
Ako ste si vybudovali vzťah k literatúre a špeciálne k poézii? Bola to láska na prvé čítanie?
Do kontaktu s poéziou som prišla už na základnej škole v rámci recitačnej súťaže. Pamätám si, ako som sa s mamou učila báseň O kvietku, ktorý nemal meno. Rozmýšľali sme nad pocitmi kvietku a hľadali sme v texte zmysel, čo ma neskutočne bavilo. Hlavnému hrdinovi sa ostatné kvety posmievali a nazvali ho sirôtka, čo ma chytilo za srdce. Vďaka mame som sa učila hľadať zmysel nielen v texte, ale aj v živote. Od detských básničiek som potupne na základnej a strednej škole prešla k próze a následne k poézii.
Čo pre vás dnes poézia znamená?
Je pre mňa vyjadrením života. Poézia zachytáva práve momenty, ktoré si niekedy ani sama v sebe neviem pomenovať. Môže mať formu krátkeho haiku alebo jednoduchého verša, ale má schopnosť pokryť realitu aj fikciu, časovo aj priestorovo zachytáva rôzne svety.
Pomáha vám štúdium slovenskej a anglickej literatúry lepšie pochopiť poéziu alebo sa na ňu vďaka tomu pozeráte inak?
Určite áno. Na seminároch čítame konkrétne diela a potom sa o nich rozprávame. K lepšiemu pochopeniu mi pomáhajú aj postrehy spolužiakov a takisto vedenie pedagógov. To dáva dielo do širšieho kontextu, bavíme sa o tom, v akom období vzniklo a čo nám môže priniesť aj dnes.
Máte obľúbeného autora alebo autorku, ktorí píšu poéziu?
V prvom rade je to Erik Ondrejička. Mám od neho asi štyri zbierky a jednu v preklade do angličtiny. K jeho textom sa rada vraciam. Dokonca som si robila koláž z jeho básní a experimentovala som aj s audio nahrávkami. Pustila som si hudobný podklad a do toho som recitovala básne. Novú dimenziu poézie mi priniesla vizuálna poézia Milana Adamčiaka. Páči sa mi tvorba poľskej nobelistky Wisławy Szymborskej a nedávno ma zaujala báseň If od britského autora Rudyarda Kiplinga. Keď si pripravujem báseň na recitáciu, tak s ňou strávim veľa času. Potom mám pocit, že som si s ňou veľa prežila.
Umelecký prednes, s ktorým ste sa stretli už počas štúdia, hrá vo vašom živote dôležitú úlohu. Čo vás na interpretácii poézie aj prózy baví?
Všetko, pretože mám rada prácu s hlasom, rytmom a takisto so zmyslom textu. Keď som napríklad recitovala Dušinku od Veroniky Šikulovej, zamerala som sa na vône, ktoré sa v texte vyskytujú. Skúmala som, ako vonia babkina kabelka, hašlerka, naftalín, zvädnutý orgován či vlasy umyté v octe a všetko som ovoniavala.
Kto alebo čo vás v premýšľaní o prednese najviac ovplyvnil?
Účasť na recitačných súťažiach. Najprv to bol Hollého pamätník a potom Hviezdoslavov Kubín, ktorý tento rok oslavuje neuveriteľných 70 rokov. U nás má súťaž dlhú tradíciu, podobná iniciatíva v Európe neexistuje. V rámci nej je k dispozícii vzdelávanie pre pedagógov, ktorí pripravujú detský prednes, a workshopy sú aj pre participujúcich študentov, kde sa venuje čas dramaturgii textu, autorovi i obdobiu, kedy vzniklo. Ja som sa tam veľa dozvedela o poézii cez umelecké rozbory a cez počúvanie ostatných recitátorov. Chodila som aj za členmi poroty a riešila som svoj prednes individuálne. Prostredie okolo Hviezdoslavovho Kubína je veľmi podnetné.
Venujete sa aj písaniu poézie?
Áno, ide však o nepublikovateľnú terapeutickú poéziu, ktorá vzniká, keď sa moje emócie prelievajú ponad okraj. Vtedy sa jednoducho musím vypísať. Tieto texty si nechávam pre seba a niekedy si ich zapisujem aj do mobilu, keď nemám papier po ruke a cítim, že nutne potrebujem vyjadriť svoj vnútorný svet.
Pred rokom ste zorganizovali aj umelecký večer, kde ste prezentovali poéziu viacerých mladých ľudí. Prečo?
Túžila som spojiť vzácnych priateľov, ktorí niečo tvoria. Inšpirovala som sa pritom Jánom Kollárom a jeho Slávy dcérou, ale v prebásnení Ľubomíra Feldeka, pretože originálu som úplne nerozumela. Dotkol sa ma 78. sonet, kde hovorí o tom, že aj keby sme prešli nejakú cestu ako Krištof Kolumbus, pohyb je len ilúziou, ten má vychádzať z vlastnej duše. Aj my mladí sa chceme etablovať a svetu ukázať, že už sme niečím prešli a niečo sme dokázali. Najťažšia cesta, ale aj tak prechádza cez dušu, kde potrebujeme nájsť smer, akýsi kompas, kam by naše vnútro malo smerovať. Každý zo zúčastnených mladých ľudí odprezentoval časť svojej tvorby. Bola to buď zhudobnená alebo prednášaná poézia. Umelecký večer bol krásnym stretnutím priateľov, ktorí tvoria a ľudí, ktorí tvorbu radi konzumujú. Prišlo veľa ľudí, čo ukazuje stály záujem ľudí o poéziu.
Podujatie ste zrealizovali v akademickom prostredí?
Nie tak úplne. Stretli sme sa v Divadle K, ktoré pôsobí v budove bývalej ZŠ Jesenského v Bratislave. Je to alternatívny priestor, ktorý sa k tomu hodil. Nebolo to divadelné predstavenie, nebol to koncert, nebolo to čisto čítanie poézie, nebol tam bar ani občerstvenie a nevedela som, ako to dopadne, no malo to úspech. Kamarátka výtvarníčka ma po podujatí oslovila, že by sa rada vrátila k zverejneným textom, a tak vznikol nápad vytvoriť almanach. Dala som mu názov Almanach bláznov, ktorí za nič nepredajú poéziu života, čo je výstižný verš z básne Erika Ondrejíčku. Tento zborník napokon dostal elektronickú podobu. O jeho grafickú úpravu sa postarala Marie Bernardová, ktorá spolupracovala na umeleckom podujatí ako scénografka.
Máte v pláne zorganizovať podobné podujatie aj v budúcnosti?
Áno, veľa kamarátov sa ma pýta, kedy bude umelecký večer dva, ale všetko má svoj čas. Prvé podujatie vyšlo vyslovene z vnútornej potreby, že to jednoducho musím spraviť. Aktuálne uvažujem nad dielom sv. Hildegardy z Bingenu, jej životom a prepojením žien, podobných ako ona, ktoré napriek ťažkým okolnostiam neustávali a tvorili. Ženie ma motto – hľadať jar v sebe, jar ako zdroj života a nádeje. Napriek tomu, že nám je niekedy ťažko, tak naša vnútorná jar tam niekde je, len ju treba objaviť. Túto tému by som chcela nejakým spôsobom spracovať. Kedy to bude, to sa určite dozviete.
Eva Kopecká