Pri poznávaní autizmu sme stále len na ceste
Profesorka Daniela Ostatníková by po 35 rokoch práce na Lekárskej fakulte UK v Bratislave už mohla takpovediac „odpočívať na vavrínoch“. Miesto toho však stále s neuveriteľnou energiou vedie fyziologický ústav, Akademické centrum pre výskum autizmu, je prodekankou pre medzinárodné vzťahy a rozvoj fakulty, prednáša, publikuje, koordinuje výskum, najnovšie pripravila publikáciu k storočnici fyziologického ústavu. Okrem toho neúnavne šíri osvetu o autizme a snaží sa zlepšovať podmienky pre pacientov s týmto ochorením a ich rodiny. „Musíme sa deliť o to, čo sme sa rokmi a skúsenosťami naučili,“ hovorí.
Ste poprednou odborníčkou na autizmus. Začali ste sa mu venovať ešte v časoch, keď sa o tomto ochorení u nás vedelo veľmi málo. Ako ste sa k tomu dostali?
Bolo to ešte začiatkom 90. rokov a zaujímal ma pohlavný dimorfizmus. Študovala som rozdiely vo vývine mozgu muža a ženy. Zoznámila som sa s prácami profesora Baron-Cohena z Cambridgeskej univerzity, ktorý prvý vyslovil teóriu hypermužského mozgu u vysokofunkčných autistov. Vychádzala z toho, že mozog autistov je prenatálne viac ovplyvnený testosterónom. Sedelo to na prejavy jedincov s Aspergerovým syndrómom, ktorí majú tzv. systemizovaný mozog, majú málo sociálnej interakcie a určité stereotypy v správaní. Vedia komunikovať, vzdelávať sa a obvykle končili v IT firmách. Baron-Cohen predpokladal, že ich mozgový vývin ovplyvnil testosterón. Tak sme aj my začali skúmať autizmus vzhľadom na poruchy hormonálnej regulácie. U autistov, o ktorých hovoríme nie celkom správne ako o vysokofunkčných, je pomer pohlaví až 10 chlapcov/mužov k 1 žene/dievčaťu. U autistov so závažnými prejavmi s intelektovými a jazykovými deficitmi je pomer 4:1 až vyrovnaný. Testosterón sám osebe nie je príčinou vzniku autizmu, je to len kofaktor. Náš súčasný výskum je zameraný na celý steroidný metabolizmus autistických detí, dievčat aj chlapcov.
Dal by sa teda autizmus liečiť povedzme dodávaním či obmedzením testosterónu?
Neexistuje žiadna jednoduchá cesta na liečbu autizmu. Nevieme, či by malo význam dodávať testosterón neskôr, keďže porucha vznikla už v prenatálnom vývine. Zároveň akákoľvek manipulácia s hormónmi je na hrane etiky. Je to veľmi nebezpečná cesta, riskujeme, že sa celá hormonálna signalizácia organizmu zmení a nebude správne fungovať vlastná tvorba hormónov.
Vami vytvorené Akademické centrum pre výskum autizmu má zásluhu na tom, že sa na Slovensku zlepšila diagnostika autistov.
Keď sme začali autizmus skúmať, zistili sme, že nemáme štandardné metódy na diagnostiku. Autistov diagnostikovali väčšinou psychológovia a len podľa svojich skúseností. V spolupráci s odborníkmi z Floridy sme vypracovali diagnostické nástroje a postupne vyškolili odborníkov – pediatrov, psychológov, špeciálnych pedagógov, tých, ktorí najskôr prídu s dieťaťom do kontaktu. Ale ich hodnotenie na záver vždy vidí detský psychiater, ktorý po klinickom posúdení vysloví diagnostický záver. Lebo autizmus je veľmi komplexná diagnóza, autista môže byť vysoko inteligentný, ale aj na prahu normy, môže byť rozprávajúci aj nerozprávajúci, s lepším či horším adaptívnym správaním, agresívny aj úzkostný. V skríningu a identifikácii sme urobili výrazný posun. Podarilo sa nám tiež výrazne zvýšiť povedomie spoločnosti o autizme. Sme na ceste, ale potrebovali by sme ešte viac, najmä podpory pre rodičov, pre samotné deti, lepšiu prácu s dospelými autistami. Lebo autizmus je celoživotná diagnóza a má žiaľ mnoho sprievodných ochorení. A potrebovali by sme viac vyškolených odborníkov.
Ako mladá výskumníčka ste sa venovali výskumu pohlavných hormónov, estrogénu a testosterónu, rozdielom medzi mužmi a ženami. Rada hovoríte, že ste chceli porozumieť mysleniu mužov. Podarilo sa vám to? Rozumiete dnes viac mužom – a popri nim aj ženám?
Netrúfam si nijakého človeka hodnotiť. Jeden a pol kilový mozog, ktorý máme všetci hlave, je ešte stále záhadou. Stále nám uniká podstata toho, ako môžu neuróny, ktoré sa zosieťujú medzi sebou, tak rozmanito a rôznorodo fungovať. Ale muži a ženy sú naozaj odlišní. Aj keď niektorí muži majú nie celkom maskulínne črty, alebo nie všetky ženy majú celkom feminínne črty, vieme rozlíšiť, či je to muž, alebo žena. Je to zakódované už v našich génoch. Gény kódujú aj hormóny a pohlavné hormóny sú tými dvoma hnacími silami, ktoré robia rozdiely medzi mužmi a ženami. To, či sme muž a žena, sa udeje pri splynutí dvoch pohlavných buniek rodičov. Pohlavné orgány tvoria pohlavné hormóny a tie vytvárajú pohlavne špecifické znaky, ako sú tvar kostí či rozloženie tuku v tele. Pohlavné hormóny sa dokonca môžu tvoriť aj v mozgu a ovplyvňujú jeho vývin. Preto sa už v intrauterinnom (vnútromaternicovom) vývine mužský mozog formuje inak ako ženský. U chlapcov sú vysoké hladiny testosterónu, u dievčat nízke. Tento prvý účinok sa nazýva organizačný, lebo organizuje primárne mozgové štruktúry. Keď sa človek narodí, z hormonálneho hľadiska je do desiateho roku tiché obdobie a potom sa začína predpuberta a puberta, keď znova stúpajú hladiny hormónov. Tento druhý účinok v puberte sa nazýva aktivačný, pretože aktivuje predpripravené mozgové štruktúry. V tomto období sa začínajú dievčatá a chlapci meniť nielen výzorom, ale aj správaním, začínajú mať rozličné záujmy. Napríklad chlapci začnú vynikať v priestorovo-orientačných schopnostiach. Dievčatá vynikajú skôr vo verbálnych alebo emočných oblastiach. Začnú sa odlišovať nie ani tak podľa toho, koľko hormónu majú, ale podľa toho, ako boli štruktúry v mozgu pripravené.
| Prof. MUDr. Daniela Ostatníková, PhD., |
|---|
| vyštudovala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, absolvovala viacero pobytov na zahraničných univerzitách (University of Michigan, University of Iowa). Pôsobila ako hosťujúca profesorka na Nova Southeastern University, Florida. Je prednostkou Fyziologického ústavu LF UK a zakladateľkou Akademického centra výskumu autizmu na Slovensku, ktoré sa zaoberá interdisciplinárnym skúmaním autizmu. Vo svojej vedeckej práci sa dlhodobo venuje výskumu vplyvu pohlavných hormónov na špecifické kognitívne schopnosti oboch pohlaví. Je laureátkou viacerých ocenení, za rok 2023 získala ESET Science Award v kategórii výnimočná osobnosť vysokoškolského vzdelávania. |
Dnešným trendom je rovnosť, rovnaké príležitosti, rovnaké pristupovanie k výchove chlapcov aj dievčat. Čo si o tom myslíte?
Keď začneme hovoriť o tom, že všetci sme rovnakí a záleží len od toho, do akého prostredia sa mozog jednotlivca dostane, aby sa stal ženou či mužom, myslím, že si vyrábame problém. Lebo platí, že postnatálne sa musí človek dovyvíjať, a to je jedno, či je to chlapec, alebo dievča. Je pravda, že mozgové okruhy sú tvárne, tvarujú sa podľa toho, čo organizmus potrebuje, to je adaptačný proces. Ale môže nastať problém s našou identitou. Rodová identita je závislá od toho, ako sa mozog dovyvíja po narodení na základe tej primárnej štruktúry. Genetické dievča či chlapec sa narodí, má chromozómy XX alebo XY a prenatálne prostredie im predpripravilo mozgové štruktúry. Ak ideme v súlade s tou primárnou štruktúrou a dieťa má po narodení vzory muža a ženy, tak sa mu rodová identita vyvinie v súlade s tým, čo bolo pripravené. Ale ak mu niečo zabráni identifikovať sa so svojím pohlavím, je to, ako keď sú dve sily proti sebe. Vnútorná sila ide jedným smerom, a keď budeme nasilu potláčať jeho pohlavnú identitu, môže sa stať, že dieťa v budúcnosti môže mať vážne psychické problémy. Myslím si, že normálna rodina s dvoma ľuďmi, ktorí môžu počať dieťa, je to najprirodzenejšie prostredie, v ktorom sa môže dieťa správne a zdravo po narodení ďalej vyvíjať.
Čo si myslíte o opačných trendoch, ktoré sa objavujú? Návrat k tradičnej žene, tradičnému mužovi, existujú kurzy pre „cyklické ženy“ alebo pre mužov s pobytmi v prírode, kde sa majú učiť byť „pravými mužmi“...
Každá akcia spôsobí aj nejakú reakciu a myslím, že keď budeme tlačiť príliš jedným smerom, tak sa samozrejme vynoria opačné extrémy. Osobne som už dlho čakala, že sa objaví nejaké „mužské“ hnutie v reakcii na „ženské“. A už to tu máme, objavili sa napríklad mizogýnni influenceri. Ale pravdou je, že tým, že muži už nepracujú v lese alebo na poli, sa z hľadiska mužskosti stali veľmi krehkými. Je stále viac infertilných mužov.
Prečo?
Pretože testosterón funguje správne vtedy, keď je k nemu pridaná fyzická námaha. Mužský hormón je dominantný, agresívny, presadzovačný. Ľudský organizmus je veľmi adaptabilný, a keď telo usúdi, že ho toľko nepotrebuje, prestane ho produkovať. Prestali sme od mužov vyžadovať fyzickú aktivitu, ktorá bola ešte nedávno celkom bežná. Muži, ktorí robia vlastne iba hlavou, pri počítači zarábajú lepšie a sú na reprodukčnom trhu pre ženy oveľa zaujímavejší ako niekto, kto žije na dedine a obrába pôdu. Ale moderní muži majú menej testosterónu a majú aj nižší reprodukčný potenciál. Darmo si budú dávať testosterónové tabletky, ak metabolizmus necíti, že hormón nepotrebuje pre anabolické deje, pre viacej svalov, pre lepšie borenie sa s faktormi prostredia, nevyužije ho.
Ako z toho von?
Ideálom by bola vyváženosť. Ani príliš netlačiť na rovnakú výchovu chlapcov a dievčat, ale ani nemusíme posielať syna niekde do divočiny, aby sa z neho stal muž, alebo dcéru na kurz, aby „objavila svoje ženstvo“. Nič umelé nemá význam, sami sa vieme riadiť. Máme krásne regulačné mechanizmy, že sme schopní adaptovať sa na čokoľvek, v mene toho, aby sme prežili. Lebo naším prvým imperatívom je prežiť a zachovať rod. Toto máme v hlave, mozog a ním riadené regulačné mechanizmy nám velia takto žiť.
Rovnoprávnosť, rovnosť príležitostí, na druhej strane volanie po tradičných rolách muža a ženy. Býva to aj politickou otázkou. Skúšali vás zatiahnuť niekedy do takýchto debát?
Nedala som sa. Som normálna mama, manželka, zamestnaná žena. To, že sme muži a ženy, neznamená, že musíme všetci byť rovnakí.
Aj na našej univerzite máme vyrovnávacie opatrenia, Plán rodovej rovnosti UK sa snaží o rovnosť príležitostí pre mužov a ženy.
Ale to je super! Napríklad to, že deklarujeme snahu pomôcť výskumníčkam po návrate z materskej do akademického prostredia. Určite by pomohlo, ak by bola na univerzite materská škola, alebo ak by matky malých detí mohli mať o dve hodiny kratší pracovný čas bez ujmy na plate a dorobiť si prácu doma. A určite by ju stihli! To by bol ten prirodzený spôsob podpory. Ale určite nesúhlasím s tým, aby sme mali kvóty. Myslím si, že je to dosť ponižujúce, aby ženy boli niekde v projekte či vo funkcii len preto, že je na ne kvóta. A ak viac dievčat ide na medicínu a viac chlapcov ide na techniku – nech idú. Máme úplne slobodu. Môžeme ich však motivovať, napríklad aby sa dievčatá nebáli študovať techniku, ale nie prikazovať.
Vlani ste dostali ESET Science Award za vynikajúci prínos k vysokoškolskému vzdelávaniu. Ako ste ocenenie vnímali?
Vôbec som nečakala túto nomináciu, ale jeden pán mi na galavečere povedal: „O vás tí študenti všade tak pekne hovoria.“ To ma veľmi potešilo a chcem veriť, že je to tak. Myslím si, že ak chceme, aby niečo pokračovalo, nemôžeme si stavať svoj vlastný pomník. Musíme sa deliť o to, čo v sebe máme, čo sme sa rokmi a skúsenosťami naučili. Tak ako s deťmi sa musí mama a otec deliť o to, čo vedia, to isté musíme robiť so študentmi. Veľakrát sa na školách správame represívne: Musíš tu byť, lebo nespravíš skúšku. To je pre mňa neprijateľné. Študent tu je, lebo chce. Hovorím im: Keď nechcete, nemusíte ísť na prednášku, je to vaša vec. Vybrali ste si to dobrovoľne. Ja som sprostredkovateľ, som tu, som otvorená a dávam. Zároveň, keď učíte na fakulte, nemôžete zaspať na vavrínoch. Musíte sa ďalej vzdelávať a rozvíjať, lebo medicína ide závratným tempom dopredu.
Predpokladám, že v Akademickom centre pre výskum autizmu máte najmä takých študentov a študentky, ktorí tam chcú byť.
To je na tom krásne. Máme interdisciplinárny tím a to je úžasne obohacujúce. Medici, skončení lekári, psychológovia, antropológovia, genetici, molekulárni biológovia. Toto je trend budúcnosti, už v jednom odbore nemôžeme objať všetko, musíme dávať mozgy dokopy.
Barbora Tancerová