Kresťanské podoby Veľkej noci
Najstaršími kresťanskými sviatkami sú nedeľa a Veľká noc. Obsahom oboch je centrálna doktrína kresťanstva o smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista.
Z histórie slávenia najväčšieho kresťanského sviatku
V kresťanských komunitách si od začiatku pripomínali Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie tak, že židovskému sviatku Pesach dali nový výklad: Ježiš bol obetovaný ako veľkonočný baránok a podobne, ako Mojžiš prešiel cez more z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme, Ježiš prešiel z otroctva smrti do nového života. Niekoľko textov v Novom zákone ukazuje, že pesachový naratív o oslobodení dostal v Ježišovej smrti na kríži nový zmysel. Dôkazom, že ranokresťanské obce slávili Veľkú noc, je spor z 2. storočia o dátume: niektoré skupiny v Malej Ázii a Sýrii chceli mať Veľkú noc 14. nisana židovského kalendára (z toho ich označenie kvartodecimáni, t. j. štrnástnici), zatiaľ čo väčšina obcí Veľkú noc slávila v nedeľu po 14. nisane a odvolávali sa pritom na tradíciu prebratú od apoštolov, t. j. z 1. storočia.
Ranokresťanská cirkev si pôvodne pripomínala Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie len v noci zo soboty na Veľkonočnú nedeľu. Od 4. storočia sa v dôsledku snahy o historizujúci prístup obsah Veľkej noci rozložil do troch dní (triduum), reprezentujúcich Ježišovo ukrižovanie, pochovanie a vzkriesenie. Postupne sa pridali ďalšie sviatky a rôzne dlhá príprava v podobe pôstu a pokánia. Slávenie veľkonočného obdobia v dnešnej rímskokatolíckej cirkvi je výsledkom liturgickej reformy veľkonočných obradov v 50. a 60. rokoch 20. storočia, ktorá odstránila od stredoveku nahromadené liturgické anomálie, zaviedla zrozumiteľnejšie symboly a dala dôraz na jednoduchosť a strohosť ako typické vlastnosti rímskej liturgie. V porovnaní s ňou sú obrady východných liturgií (pravoslávnych a orientálnych pravoslávnych cirkví) zložitejšie, symbolicky bohatšie a časovo oveľa dlhšie, najmä v prípade slávenia Veľkej noci.
Pohyblivý dátum Veľkej noci
Zatiaľ čo deň Ježišovho narodenia nie je historicky spojený s konkrétnym dátumom a 25. december podľa rímskeho kalendára je až o niekoľko storočí neskôr vytvorená tradícia, dátum slávenia udalostí spojených s Ježišovou smrťou je v našom kalendári pohyblivý, pretože historicky súvisí s 15. nisanom, prvým dňom židovského Pesachu. Židovský kalendár je lunisolárny, berie do úvahy fázy Mesiaca a nekryje sa s dňami kalendárov (gregoriánskeho a juliánskeho) používaných kresťanskými cirkvami. Najmarkantnejším rozdielom v slávení Veľkej noci medzi kresťanstvom na západe a východe je väčšinou iný dátum Veľkonočnej nedele a s tým spojené rozdielne dátumy ďalších pohyblivých sviatkov, aj keď sa všetky kresťanské cirkvi riadia rozhodnutím nicejského koncilu z roku 325 o slávení Veľkej noci v prvú nedeľu po jarnom splne. Západné cirkvi ju slávia v nedeľu po prvom jarnom splne podľa gregoriánskeho kalendára, čo vychádza medzi 22. marcom a 25. aprílom. Veľkonočná nedeľa východných cirkví pripadá na nedeľu po prvom jarnom splne podľa juliánskeho kalendára (ten sa aktuálne „omeškáva“ o 13 dní za gregoriánskym), a ak koliduje so židovským Pesachom, posúva sa o týždeň neskôr, a teda môže byť medzi 4. aprílom a 8. májom.
V praxi tak môžu nastať tri situácie: západná a východná Veľká noc buď pripadnú na rovnakú nedeľu (naposledy to tak bolo v roku 2017 a najbližšie sa tak stane v roku 2025), alebo východná Veľkonočná nedeľa je týždeň po západnej Veľkej noci (ako napr. v rokoch 2018, 2019, 2020, 2022, 2023), alebo je rozdiel medzi nimi až jeden mesiac, pričom východná Veľká noc je vždy po západnej (napr. v roku 2016 bola západná Veľká noc 27. marca a východná 1. mája, v roku 2021 to bol 4. apríl a 2. máj, v roku 2024 bude západná Veľká noc 31. marca a východná až 5. mája). Zatiaľ čo niektoré pravoslávne cirkvi slávia Vianoce podľa juliánskeho a iné podľa gregoriánskeho kalendára, v otázke Veľkej noci panuje medzi nimi zhoda – východné cirkvi (až na pravoslávnych v Estónsku a Fínsku) sa pridŕžajú juliánskeho kalendára a pravidla, že dátum Veľkej noci sa nesmie kryť so židovským Pesachom.
Pohyblivosť dátumov veľkonočného obdobia je považovaná za praktický a ekonomický problém najmä v štátoch s populáciou patriacou k západnému kresťanstvu. Sporadicky sa ozývajú iniciatívy, aby dátum nebol pohyblivý, ale aby sa pre Veľkonočnú nedeľu určila konkrétna nedeľa v roku. Rímskokatolícka cirkev ako najväčšia z kresťanských cirkví v roku 1963 vyjadrila otvorenosť pre takéto riešenie. Nateraz sa však v tejto veci nečrtá medzi cirkvami žiadna zhoda a Veľká noc zostáva pohyblivým sviatkom.
Spoločné a rozdielne črty slávenia veľkonočných sviatkov
Veľkonočná nedeľa je v strede 14- alebo 15-týždňového obdobia (v závislosti od jednotlivých cirkví), ktoré sa nazýva veľkonočný okruh a tvorí centrálnu časť cirkevného roka všetkých kresťanských cirkví. Teologický a liturgický obsah je totožný pre všetky denominácie, odlišnosti sú v dĺžke prípravného obdobia a v terminológii. Prípravné obdobie (nazývané aj „pôstne“, „veľkopôstne“, „čas pokánia“ alebo „predveľkonočná príprava“) sa vo väčšine západných cirkví začína na Popolcovú stredu, pričom liturgickou farbou tohto obdobia je fialová. V tento deň sa v rímskokatolíckych kostoloch koná obrad poznačenia popolom. Slovenskí evanjelici tento obrad nepraktizujú (zachoval sa však vo viacerých luteránskych cirkvách v Európe a vo svete) ani v tento deň nekonajú bohoslužby, zídu sa k nim v Prvú pôstnu nedeľu.
V ambroziánskom ríte latinskej cirkvi (týka sa najmä milánskej arcidiecézy) sa obdobie pôstu začína nedeľou po Popolcovej strede. Vo východných cirkvách byzantského obradu (u nás gréckokatolícka a pravoslávna cirkev) sa veľký pôst (nazývaný aj Svätá štyridsiatnica) začína Čistým pondelkom, ktorý je z pohľadu západnej tradície v pondelok pred Popolcovou stredou (východná tradícia ju nepozná). Farba obdobia je tmavočervená. V orientálnych pravoslávnych cirkvách alexandrijského rítu (koptská, etiópska a eritrejská cirkev) veľký pôst trvá osem týždňov. Pôst pred Veľkou nocou je vo východnej tradícii oveľa prísnejší než v západnom kresťanstve. Tradične sa síce hovorí o 40 dňoch pokánia, no reálne je to viac dní, a to podľa toho, ktoré dni jednotlivé cirkvi do tohto obdobia zarátavajú (v niektorých cirkvách sa napr. nedeľa nepovažuje za pôstny deň alebo sa pôst končí v rôzne dni Veľkého týždňa). Centrom obdobia je Veľký týždeň (tiež Svätý alebo Tichý, pravoslávni ho nazývajú Strastná sedmica). Začína Kvetnou (alebo Palmovou) nedeľou, v ktorú sa čítajú alebo spievajú pašie, t. j. časti evanjelia o utrpení a smrti Ježiša. Každý deň tohto týždňa má svoj vlastný význam a symboliku.
Čoraz populárnejšou sa u nás stáva „živá krížová cesta“, t. j. pašiový príbeh predstavený na verejnom priestranstve mimo kostola. Na Zelený (alebo Veľký) štvrtok sa pripomína Ježišova posledná večera a jeho gesto umývania nôh apoštolom. Na Veľký piatok, ktorý je dňom Ježišovej smrti, jeho „zostúpenia do pekiel“ a oslobodenia spravodlivých duší, si v západných cirkvách uctievajú kríž a vo východných cirkvách pláštenicu (plaščanicu), čo je obdĺžnikové plátno s vyobrazením mŕtveho Ježišovho tela. Biela sobota je dňom, keď Ježišovo telo bolo v hrobe – v rímskokatolíckych kostoloch sa to pripomína vytvorením dočasného Božieho hrobu, ku ktorému sa veriaci chodia modliť od skončenia veľkopiatkových obradov až do začatia vigílie. V sobotu po západe slnka sa v mnohých cirkvách začína veľkonočná vigília, ktorá je najslávnostnejšou, obsahovo a symbolicky najbohatšou (a teda aj najdlhšou) bohoslužbou roka. Často sa v rámci nej koná krst dospelých a končí sa slávnostným sprievodom so sochou zmŕtvychvstalého Krista. Veľkonočná nedeľa je vyvrcholením cirkevného roka a vo všetkých cirkvách má mimoriadne slávnostný charakter ako deň, keď Ježiš Kristus „zlomil okovy smrti“, „otvoril nebo“, vstal z mŕtvych, pri svojom hrobe sa ako s prvou stretol s Máriou Magdalénou a potom sa zjavil ostatným nasledovníkom. Veľkonočný pondelok sa v našich končinách vníma ako deň ľudových zvykov, šibačiek a kúpačiek. Po Veľkonočnej nedeli nasleduje obdobie 50 dní, liturgická farba obdobia je biela a je zakončené sviatkom Turíc (iné názvy sú Zostúpenie Ducha Svätého, Letnice alebo Päťdesiatnica), ktorý je pripomenutím zoslania Ducha Svätého na apoštolov v deň židovského sviatku Šavu‘ot (Sviatok týždňov). Desať dní pred Turícami, na 40. deň po Veľkej noci, sa slávi sviatok Nanebovstúpenia Pána. Sviatok Turíc je doložený už v 2. storočí, sviatok Nanebovstúpenia Pána vznikol v 4. storočí.
Celé obdobie veľkonočného okruhu je v cirkevnom prostredí dôkladne regulované doktrínou a liturgiou, no žité náboženstvo v kresťanskom prostredí u nás i vo svete je výsledkom synkretizmu predkresťanských a kresťanských predstáv, ktoré sa živo udržujú. Na Slovensku je to napríklad dva týždne pred Veľkou nocou na Smrtnú (alebo Čiernu) nedeľu vynášanie figurín Moreny (iné názvy sú Muriena, Marejna, Smrť či Kyselica) či Dedka, prípadne oboch figurín, ktoré symbolizuje vyhnanie zimy a smrti. Morena, veľkonočné vajíčko, veľkonočný zajac, oblievačka, šibačka, sadenie májov, otváranie studničiek a mnohé iné zvyky, tradične patriace do obdobia medzi Popolcovou stredou a Turícami, majú predkresťanský charakter. Ak sa však na obsah a symboly veľkonočného času pozrieme v širšej nábožensko-dejinnej perspektíve, nájdeme v nej niekoľkotisícročný rezervoár civilizačnej pamäti siahajúcej od kultov Kanaanu a Egypta, helénskej a rímskej kultúry, židovského náboženstva, antického kresťanstva, slovanských zvykov cez kresťanský stredovek a modernú Európu až po dnešok, a to bez ohľadu na to, či niekto Veľkú noc slávi v kresťanskom alebo sekulárnom kontexte.
Roman Kečka