August 1968. Nebránili sme sa, ale okupantov nikto nevítal
21. augusta si pripomíname 57. výročie okupácie Československa. Vojenský zásah nariadilo vedenie Sovietskeho zväzu, ktorému sa nepáčil reformný a demokratizačný proces u nás, známy ako Pražská jar. Drvivá väčšina obyvateľov krajiny s okupáciou nesúhlasila, na odpor sa však naša armáda nepostavila.
Československo 21. augusta 1968 obsadilo vyše 500 000 vojakov, 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. Okrem vojakov Sovietskeho zväzu boli medzi nimi aj vojaci z Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR. Išlo o krajiny, ktoré boli našimi spojencami vo vojenskom pakte nazvanom Varšavská zmluva. Bola to sovietska odpoveď na NATO, v ktorom boli počas studenej vojny združené USA a západoeurópske demokratické krajiny.
Operácia Dunaj
„Po vojenskej stránke bola Operácia Dunaj, čo bol krycí názov pre obsadenie Československa vojskami krajín Varšavskej zmluvy, veľmi úspešná. Krajinu obsadili veľmi rýchlo – územie Slovenska v priebehu niekoľkých hodín, od polnoci do rána bolo obsadené celé Československo,“ hovorí historik Martin Horička z Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, odborník na dejiny Slovenska v 20. storočí.
Československá armáda sa voči okupačným vojskám nepostavila. Ministrom obrany Československa bol v tom čase Slovák Martin Dzúr. Ešte v noci po porade s najvyšším veliteľom ozbrojených síl, vtedajším prezidentom Ludvíkom Svobodom, vydal armáde rozkaz, aby okupačným vojskám nekládla odpor. Podľa Martina Horičku to malo viacero dôvodov: „Nemali stratégiu, ako postupovať, ak príde útok zo strany vlastných spojencov. Dvadsať rokov sa pripravovali na to, že potenciálny útok na krajinu príde zo Západu. V čase invázie sa už brániť ani nemohli – znamenalo by to nesmierne obete na životoch. Obyvatelia Československa a aj vedúci predstavitelia mali v živej pamäti udalosti v Maďarsku v roku 1956. Tam ľudia proti sovietskym okupantom bojovali a boli tam tisíce mŕtvych,“ hovorí M. Horička. K tomu v Československu nedošlo, obetí okupácie bolo však aj napriek tomu podľa českého Ústavu pro studium totalitných režimů 137. Troch ľudí zastrelili na schodoch Univerzity Komenského.
Šanca na pomoc zo zahraničia vtedy neexistovala. „Obsadzovali nás naši vlastní spojenci a západné demokracie voči nám formálne nemali žiadne záväzky – práve naopak, boli sme ich nepriateľmi v časoch studenej vojny. Američania to preto považovali za internú záležitosť Sovietov a východného bloku. Západ ale okamžite vyjadril Československu a jeho obyvateľom morálnu podporu, rovnako aj niektoré socialistické štáty ako bolo Rumunsko, Juhoslávia, Albánsko alebo Čína,“ vysvetľuje Martin Horička.
Politické ovládnutie nevyšlo
Sovietom sa však nepodarila druhá časť ich plánu – politické prevzatie krajiny a dosadenie kolaborantskej vlády. „Sovieti počítali s tým, že v Predsedníctve ÚV KSČ, ktoré sa zišlo ešte večer 20. augusta, získajú väčšinu kolaboranti ako Vasil Biľak, jeden z autorov pozývacieho listu, ktorým pozvali ruské vojská do Československa. Ale toto sa nepodarilo. Predsedníctvo v pomere hlasov 7 ku 4 vydalo vyhlásenie Všemu lidu ČSSR, že okupáciu odsudzujú, protestujú voči nej, že vojská tu nie sú s ich súhlasom a vedomím, a že ide o akt medzinárodnej agresie,“ hovorí historik.
Jednotná spoločnosť
Proti okupantom sa postavili aj obyvatelia. Spoločnosť sa zjednotila v odsúdení okupácie a v podpore Alexandra Dubčeka, vtedajšieho prvého tajomníka ÚV KSČ. Podľa historika to bolo pochopiteľné, pretože Pražská jar znamenala pre Čechov a Slovákov naozaj nádych slobody. „Obyvatelia podporovali reformný proces, lebo videli, že ide o zmeny k lepšiemu. Mali za sebou dvadsať rokov nefunkčného režimu, vedeli, že v Sovietskom zväze je ten režim ešte horší, nemali o ňom ilúzie. Preto bola verejná mienka bezprostredne po invázii jednotná.“
Kremľu nevyšiel ani pokus o prevzatie médií a šírenie propagandy ich prostredníctvom. Proti okupácii sa vyjadrovala takmer všetka vtedajšia tlač. „Aj veľké stranícke denníky Rudé právo a Pravda vyjadrovali podporu vedeniu krajiny, ktoré bolo unesené do Moskvy, a prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi, ktorý išiel vyjednávať ich prepustenie,“ hovorí Martin Horička.
Aktívny boj o rozhlas
Okupantom sa nepodarilo ani okamžité obsadenie rozhlasu, v ktorom plánovali odvysielať kolaborantské stanovisko. Túto epizódu pomerne presne zobrazuje film Vlny. Postava, ktorú hrá Tomáš Maštalír, je podľa Martina Horičku historická postava – riaditeľ Ústrednej správy spojov a zarytý komunista Karel Hoffmann, ktorý sa snažil zabrániť odvysielaniu vyhlásenia Všemu lidu ČSSR a vypol rozhlasové vysielanie. Pracovníci rozhlasu však zabezpečili odvysielanie vyhlásenia rozhlasom po drôte a ďalšími spôsobmi, a to tak v Čechách, ako aj na Slovensku. Budova Československého rozhlasu v Prahe sa stala najkrvavejším miestom aktívneho odporu proti okupácii v krajine. Ľudia sa snažili okupantom aktívne zabrániť obsadiť budovu – vyrobili barikádu, hádzali do tankov kamene, rozbíjali benzínové nádrže. Vojaci odpovedali streľbou, zahynulo tam 17 civilistov.
Iné formy odporu
Svoju frustráciu a odpor voči okupantom občania po celej krajine prejavovali protestnými pochodmi a zhromaždeniami, stavali sa do cesty tankom, snažili sa ich zastaviť alebo aspoň spomaliť ich postup strhávaním orientačných tabúľ či názvov ulíc. Na múroch sa objavovali nápisy a plagáty požadujúce odchod okupantov, hitom sa stala pesnička Jaroslava Omáčku Běž domů, Ivane!
Ako by sa naša krajina zachovala v prípade okupácie dnes? Bránili by sme sa proti útoku nepriateľa? Podľa historika je to hypotetická otázka. „V našich moderných dejinách máme zatiaľ len jeden prípad, kedy sme sa aktívne bránili nepriateľským vojskám – a to počas Slovenského národného povstania v roku 1944.“
Barbora Tancerová