Psychológ Jakub Šrol: Pravda nie je niekde uprostred
Už počas pandémie koronavírusu sme denne čelili rôznym hoaxom. Od vypuknutia vojnového konfliktu na Ukrajine sa s dezinformáciami opäť „roztrhlo vrece“. Rôzne nepodložené informácie sa šíria najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Akým spôsobom si ich má bežný čitateľ overiť? Ako by sme mohli zmierniť šírenie hoaxov? O problematike nám viac porozprával psychológ Jakub Šrol z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV.
Akým spôsobom môže čitateľ rozlíšiť dezinformácie od overených informácií?
Na túto otázku, bohužiaľ, neexistuje ľahká odpoveď. Dôležité je zamerať sa na zdroj informácie a použiť rôzne spôsoby či postupy jej overenia. Či napríklad vieme rozpoznať autora článku, ako o danej udalosti píšu rôzne médiá, či o nej píšu rovnakým spôsobom, alebo nie. Samozrejme, toto bežne nerobíme s informáciami, ktoré sa k nám každodenne dostanú.
Ako rozlíšiť dezinformácie od overených informácií na sociálnych sieťach? Aj vďaka nim sa konšpirácie, hoaxy a iné nepravdivé informácie šíria neuveriteľne rýchlo.
Robím to tak, že mám istý okruh médií, ktoré považujem za dôveryhodné. Za dôležité považujem také informácie, o ktorých píše niekoľko denníkov, ideálne nielen slovenských, ale aj zahraničných. Treba však myslieť aj na to, že túto taktiku na sociálnych sieťach využívajú práve dezinformačné weby, teda médiá, ktoré sa snažia tváriť ako spoľahlivé, napodobňujú formát článkov či spôsob písania tradičných médií. Často využívajú aj názvy, ktoré v nás majú evokovať, že ide o renomovaný časopis. Veľakrát viaceré dezinformačné médiá zdieľajú rovnakú správu, čo v čitateľovi navodzuje pocit, že je overená z viacerých zdrojov, lebo ju videl aj v iných dezinformačných médiách, ktoré sleduje.
Kto sú najčastejšie ľudia, ktorí najskôr uveria konšpiračným teóriám a hoaxom?
Ľudia, ktorí už dôverujú nejakému typu konšpiračných teórií, zvyknú oveľa častejšie dôverovať aj novým konšpiračným teóriám. Je to jedným z najdôležitejších psychologických faktorov. Ak napríklad niekto verí konšpiráciám o útoku na dvojičky, tak oveľa ľahšie uverí aj dezinformáciám o COVID-19, očkovaní. Máme k dispozícii údaje, že ľudia, ktorí dôverujú napríklad proruskej propagande či dezinformáciám súvisiacim s vojnou na Ukrajine, tiež verili alebo stále veria konšpiračným teóriám o COVID-19. Je to z toho dôvodu, že obsahy o vojne na Ukrajine sa k nim dostávajú rovnakými informačnými kanálmi. Ďalším faktorom je, že títo ľudia majú rôzne psychologické a osobnostné vlastnosti, ktoré ich robia náchylnými uveriť neoverenému typu informácie.
Mnohí máme okolo seba známych, ktorí šíria rôzne zmanipulované „deepfake“ videá či iné nepravdivé informácie. Akým spôsobom môžeme diskutovať s takýmto človekom? Ako ho čo najlepšie presvedčiť o tom, aby si informácie overil?
Dobrou taktikou je nezahnať takéhoto človeka do kúta. Nevystaviť ho otázkam typu Čo sú to za hlúposti? alebo Ako môžeš niečo také zdieľať? Pretože zvyčajná reakcia druhej strany je, že sa „uzavrie“ do seba, nechce počúvať protiargumenty a začne ešte viac veriť svojmu názoru. Ďalšou dobrou stratégiou je snažiť sa pochopiť, prečo zdieľa konkrétnu dezinformáciu a či sa s takýmto názorom skutočne stotožňuje, alebo ju prezdieľal iba zo záujmu, no nemusí jej aj skutočne veriť. To sa môže stať každému. V prípade, že ide o našich rodičov či známych, môžeme s nimi diskutovať o rozdieloch, ako vnímajú danú situáciu oni a ako my.
Na rôznych facebookových fórach sa okrem dezinformácií vo veľkom objavujú nenávistné komentáre. Čo robiť v takomto prípade? Ako zastaviť diskusiu s nenávistným podtónom?
Ak mám byť úprimný, ja si vôbec neotváram diskusie pod článkami na sociálnych sieťach, no netvrdím, že ide o dobrú stratégiu. Viem však o tom, že niektorí ľudia do takýchto diskusií vstupujú zámerne a snažia sa poukázať na to, že dezinformátori vnímajú konkrétne obsahy jednostranne, pričom im protiargumentujú. Ak sa snažíme o protiargument, dobrým spôsobom je zamerať sa na konkrétnu nepravdivú informáciu a nezačať používať emocionálne argumenty či urážky. Mali by sme sa snažiť vecne protiargumentovať. Buď tým, že poskytneme nejaké dôkazy, prečo si myslíme niečo iné, prípadne môžeme žiadať od druhej strany zdroj informácie.
Najmä Rusko v týchto dňoch šíri propagandu a nepravdivé videá či fotografie. K článku o vojne na Ukrajine pridáva fotografie staré desať rokov z úplne iného vojnového konfliktu. O fotografii tehotnej ženy v nemocnici v Mariupole, ktorú zbombardovali, šírili hoax o tom, že išlo o herečku. Žena aj jej dieťa pritom nakoniec umreli. Ako je vôbec možné, že ľudia uverili tomu, že išlo o herečku a útok sa nestal?
Myslím si, že na Slovensku sa dosť dlho podceňoval vplyv dezinformačnej scény. Všimli sme si to s príchodom pandémie COVID-19, už vtedy sa s dezinformáciami roztrhlo vrece. Teraz to vidíme opäť v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Profilov a skupín, ktoré zdieľajú takéto obsahy, je na Slovensku naozaj veľmi veľa. Aj napriek tomu, že polícia pracuje veľmi intenzívne na tom, aby sa takéto obsahy nešírili, dezinformačné podhubie, ktoré tu rástlo niekoľko rokov, nezastavíme za týždeň či za mesiac. A ako môžu ľudia uveriť tomu, že zranená žena je herečkou? Jedným z cieľov dezinformačných kampaní je zavaliť ľudí obrovským množstvom informácií, kľudne aj protichodných, pričom ľudia prestanú mať prehľad v tom, komu môžu dôverovať. Povedia si, že pravda je niekde uprostred. Alebo tiež, že nikdy nebudeme vedieť, ako to v skutočnosti bolo. Toto bola presne taká situácia. Ľudia uverili aj takým informáciám, ktoré nám pripadajú úplne absurdné.
Čo môžu ľudia spraviť, aby zmiernili šírenie nepodložených informácií?
Skutočne by sme si mali dávať pozor na to, čo zdieľame na sociálnych sieťach. Niekedy prezdieľame nejakú informáciu, pretože nám príde zaujímavá, chceme informovať aj ostatných. Ale treba si uvedomiť, že keď zdieľam nejakú informáciu na sociálnych sieťach, pridávam jej hodnovernosť. Čím viac ľudí zdieľa takúto dezinformáciu, tým väčšia je pravdepodobnosť, že ľudia uveria v jej pravdivosť. Taktiež je dôležité mať určitú mieru zdravého skepticizmu a snažiť sa informácie overovať, ako sme už spomínali. Sledovať napríklad facebookovú stránku Polície SR, ktorá sa snaží upozorňovať na propagandu súvisiacu s vojnou na Ukrajine. Mali by sme sa vyhnúť dnes veľmi populárnemu tvrdeniu, že pravda je niekde uprostred. Pretože keď si toto povieme, v konečnom dôsledku nevidíme objektívnu realitu. Ak vojnu na Ukrajine vyhodnotíme týmto spôsobom – že nikdy nebudeme vedieť, aký je skutočný dôvod vzniku konfliktu – tak v konečnom dôsledku budú trpieť tí ľudia, ktorí pred vojnovým konfliktom utekajú a boja sa o svoj život. Takýto postoj je z môjho pohľadu veľmi škodlivý.
Radka Rosenbergová