Pred 65 rokmi u nás vypukla malá študentská revolúcia
Vysokoškolskí študenti vždy patrili k najaktívnejšej a najprogresívnejšej vrstve spoločnosti, ktorá sa nebála otvorene prezentovať svoje postoje. Platí to dnes a platilo to i v minulosti. Dokladajú to i búrlivé udalosti roku 1956, ktoré sa nezmazateľne zapísali do dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Povojnové vysoké školstvo muselo zápasiť s viacerými ťažkosťami. Jedným z najpálčivejších problémov bol nedostatok ubytovacích kapacít na internátoch. Internát na Suvorovej (dnes Dobrovičovej) ulici, ktorý v tom čase využívali najmä študenti Filozofickej fakulty UK, nebol práve vyhovujúcou stavbou. Odrážalo sa to napríklad aj na zvýšenej chorobnosti študentov. Nebolo zriedkavosťou, že internátne izby mali „dvojité obloženie“, teda boli vybavené poschodovými posteľami – aj tak sa dala jednoducho zvýšiť ubytovacia kapacita. Na ubytovanie sa využíval – žiaľ, niekedy aj na úkor zdravia – naozaj každý voľný priestor, dokonca aj suterén. Časté bolo aj ubytovávanie načierno.
Problémom boli obedy aj výučba
Ideálny stav nevládol ani v oblasti stravovania, ktorú zastrešoval štátny podnik Reštaurácie a jedálne (RaJ). Univerzitné jedálne neboli vôbec kapacitne prispôsobené na nápor množstva študentov. Odrážalo sa to aj na výbere a kvalite jedál. Vďaka sťažnostiam vieme, čo študentov najviac trápilo. Ako veľký problém vnímali nedostatok cukru v káve, malé prídely polievok, nevyhovujúci bol aj počet knedlí. Pranierované boli aj internátne a univerzitné bufety – počas dňa boli totiž často zatvorené. Ak sa aj študentom podarilo vystihnúť správny čas, mohli si vyberať len z veľmi obmedzeného sortimentu.
Nespokojnosť študentov sa dotýkala aj samotnej výučby. Tá v bežnom živote študenta zaberala v priemere 35 hodín týždenne. Spolu s každodennou prípravou a samoštúdiom tak strávil študent nad knihami aj 14 hodín denne. Do toho pritom nie je započítaný čas vyhradený na oddych a spoločenský život. Navyše aj niektoré prednášky nedosahovali v očiach študentov príliš vysokú úroveň. Často spočívali len v predčítaní zo skrípt. Nadväzujúce semináre sa nevenovali otvorenej diskusii o riešenom probléme, skôr sa zameriavali na rekapitulovanie už známych právd. Takýto režim, sprevádzaný nevhodnými ubytovacími a stravovacími podmienkami, vyvolával v študentoch pocit, že majú z nich byť vychovávané iba „duševne a telesne obmedzené kreatúry“.
V pyžamách proti vojenskej službe
Pohár trpezlivosti pretiekol študentom v januári 1956, keď bola tajným rozkazom ministra národnej obrany zrušená vojenská príprava. Pre mužskú časť univerzitného študentstva to znamenalo, že namiesto dvojmesačnej prezenčnej vojenskej služby museli po skončení štúdia absolvovať plné dva roky základnej vojenskej služby. Táto správa, ktorá dorazila vo večerných hodinách aj do internátu „Suvorák“, vyvolala veľký rozruch. Študenti, oblečení v pyžamách, sa zišli v jedálni, kde viedli búrlivú diskusiu. Niekoľkohodinové stretnutie vyústilo do spísania rezolúcie prezidentovi republiky, v ktorej sa žiadalo anulovanie rozkazu ministra. Celý incident, nazývaný aj „pyžamová revolúcia“, vyšetroval fakultný výbor KSS, no študenti obišli len s miernymi trestami.
Provokatívny karnevalový sprievod
V nasledujúcich týždňoch situácia zdanlivo utíchla. Zhodou okolností v apríli 1956 v tlači uverejnili kritiku kultu osobnosti J. V. Stalina, ktorú Chruščov predniesol na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. To otvorilo dvere ďalšej vlne kritiky zo strany študentov. Slovenský ústredný výbor Československého zväzu mládeže (ČZM) sa preto rozhodol odviesť pozornosť študentov iným smerom. Na „odventilovanie“ ich potenciálne revolučných nálad mal v Bratislave v rámci tzv. Študentských dní slúžiť karnevalový sprievod.
Sprievod sa uskutočnil v sobotu 12. mája v podvečerných hodinách. Zástup študentov sa zhromaždil v záhrade vtedajšieho Pionierskeho paláca (dnes Prezidentský palác) a odtiaľ sa vybral dolu Poštovou ulicou na dnešné Námestie SNP a cez Jesenského ulicu k Dunaju a ďalej až po PKO. Sprievod bol plný alegorických masiek a vozov, ktoré zosmiešňovali či pranierovali najpálčivejšie študentské problémy. Na čele sprievodu išlo dymiace auto, ktoré prechádzalo z jednej strany cesty na druhú. Na ňom boli priviazané laná, ktoré držali študenti a snažili sa jeho dráhu ako-tak korigovať. Význam tejto scénky vysvetľoval nápis „Cvičná jazda ministerstva“. Jednoznačne tak odkazoval na nevydarenú školskú reformu. Svoje miesto našla v sprievode aj kritika stavu ubytovania na internátoch. Študentom sa podarilo zohnať drevené búdky na studený odchov teliat. Do každej z nich si sadol jeden študent a s nápisom „Neviete o byte?“ sa viezli bratislavskými ulicami. Ostrej kritiky sa dočkalo aj školské stravovanie. Skupina študentov sa totiž obliekla do bielych plachiet s maskou smrti na tvárach a spolu s heslom „Stravujeme sa v študentských jedálňach RaJ“ pochodovali mestom.
Hrozilo krviprelievanie
Atmosféra otvorenosti prispela k tomu, že študenti začali otvorene kritizovať prácu ČZM, ministerstvo školstva, školskú reformu a žiadali dokonca potrestanie jej autorov. Ako podklad pre ich požiadavky poslúžila rezolúcia poslucháčov z Českého vysokého učenia technického v Prahe, ktorá sa rozšírila medzi študentmi na internáte Mladá garda. Stranícke orgány sa však rýchlo postarali o jej odstránenie. Ako podporný hlas sa v tejto situácii ozvali študenti Filozofickej fakulty UK ubytovaní na „Suvoráku“. Diskusia, ktorá sa rozprúdila na protestnom zhromaždení, však presahovala hranice dovolenej kritiky. Začalo sa poukazovať na možnosti väčšej demokratizácie spoločnosti, kritizovali sa dokonca neúmerné prejavy náklonnosti k ZSSR.
Nasledujúci deň sa rezolúcia z Mladej gardy dostala aj na dievčenský internát v Horskom parku. Aj tu sa však stranícke orgány postarali o jej odstránenie, čo vyvolalo obrovský rozruch medzi osadenstvom internátu. Napätie eskalovalo do tej miery, že hrozil pochod študentov do ulíc. Naň už čakali príslušníci Ľudových milícií, ktorí boli pripravení na jeho násilné potlačenie. O tomto zámere sa zhodou okolností dozvedeli aj členovia študentského deklaračného výboru zo „Suvoráku“, ktorí sa rozhodli zabrániť prípadnému krviprelievaniu. Na internát v Horskom parku prišli doslova v hodine dvanástej. V dave študentov zrazu zaznel výkrik: „Na čo ešte čakáme? Do ulíc!“ Zástup študentov sa hrnul k východu, ktorý prehradili členovia deklaračného výboru. Po viacnásobných náporoch sa tlak davu zmenšil a študenti sa začali rozchádzať. Tak sa podarilo zabrániť stretu s Ľudovými milíciami.
Najhorlivejší sa nevyhli trestom
Udalosti v Horskom parku boli vyvrcholením študentských protestov v roku 1956. S príchodom skúškového obdobia sa pozornosť študentov odklonila inam. Letné prázdniny študentskú aktivitu úplne utlmili a po revolučných udalostiach v Poľsku a Maďarsku, ktoré v oboch krajinách násilne potlačila armáda, ju už nebolo možné obnoviť. Začalo sa s postupným trestaním najhorlivejších študentov. Disciplinárna komisia Filozofickej fakulty UK potrestala niektorých z nich odňatím štipendia či ubytovania na internáte. Študentská obec sa zmohla len na pasívny odpor, ktorého prejavom bolo napríklad odmietnutie participovať na stavbe nového internátu či malá účasť na oslavách VOSR 7. novembra. Tak sa skončila malá študentská revolúcia, ktorá svojou náplňou o niekoľko desaťročí predbehla dobu.
Martin Neumann, FiF UK