Keď sociálne siete slúžia šíreniu poznania

Tisíce ľudí vďaka nim objavujú stratenú a možno i dovtedy nenájdenú vášeň k histórii, fyzike, matematike, astronómii či vedeckým poznatkom ako takým. Pravdepodobne nebudeme preháňať, ak povieme, že patria k najznámejším popularizátorom vedy na Slovensku. Aké je to popularizovať vedu na sociálnych sieťach a aký vplyv môžu mať novodobé formáty vzdelávania na vedu samotnú? Aj o tom sme sa porozprávali s youtuberkou Sandrou Svitekovou z projektu Dejepis Inak a Samuelom Kováčikom z projektu Vedátor, ktorí napriek tomu, že reprezentujú dve (laickou, ale i odbornou verejnosťou často oddeľované) tváre vedy, našli cestu k spolupráci. Obaja sú našimi absolventmi – Sandra študovala na filozofickej fakulte učiteľstvo filozofie a histórie, Samuel na fakulte matematiky, fyziky a informatiky teoretickú fyziku, ktorú počas doktorandského štúdia obohatil aj o matematickú fyziku.


20. 01. 2021 08.42 hod.
Od: Redakcia NU

Čo vás vlastne priviedlo k tomu, aby ste sa začali venovať projektom Dejepis Inak a Vedátor?

Sandra: Dejepis Inak som založila v auguste 2016. Motivácií bolo niekoľko. Jednak som pokračovala na doktorandské štúdium s témou „Elektronické médiá vo výučbe dejepisu“ a tento projekt som chcela použiť ako materiál do dizertačnej práce. A jednak som vždy inklinovala k digitalizácii vzdelávania a ku gamifikácii, teda technike, ktorá využíva herné prvky a herný dizajn v nehernom kontexte. Bola som presvedčená, že ak sa mladšej generácii poznatky prezentujú stráviteľným spôsobom, v prostredí, ktoré veľmi dobre poznajú, bude sa im lepšie učiť a vzbudí to u nich intelektuálny hlad. Rovnako som túžila popularizovať humanitné vedy. Z mnohých strán som totiž počúvala, že z hľadiska zvyšovania HDP nie sú rentabilné. Ja ich však považujem za extrémne dôležité. Všetky humanitné vedy z nás dokážu spraviť kompetentnejších občanov, majú totiž potenciál vyformovať z nás kriticky zmýšľajúcich jedincov, ktorí sú potom rezistentní aj voči rôznym ideologickým lákadlám a dezinformáciám.

Samuel: Vedátora robím, ak dobre počítam, vyše štyroch rokov. Keď som s ním začínal, už som mal čo-to odpopularizované, písal som blogy o fyzike, mal som za sebou prednášku TEDx. Jeho spusteniu pomohlo i to, že som sa vtedy sťahoval do Dublinu, kde som na tamojšom výskumnom inštitúte nastúpil na miesto postdoktoranda. Chýbalo mi tam prednášanie, lebo na inštitúte neboli študenti, a zároveň som mal pocit, že mi iba blogovanie na cudzej stránke nevyhovuje. Proti blogom Denníka N som nemal nič, ale chcel som platformu, kde by sa dalo budovať stabilnejšie publikum a kde by som mohol skúšať aj iné formy príspevkov. Tak som si založil špeciálny facebookový účet, ku ktorému pribudol Instagram, web vedator.space a pred rokom aj Vedátorský podcast.

Viete povedať, kto alebo čo vo vás vlastne zažal/o nadšenie pre vedu?

Samuel: Asi neviem ukázať prstom na jeden konkrétny moment, keď mi niekto ukázal zaujímavý jav a ja som si povedal: „Wow, to chcem skúmať!“ Asi ako každý vážny vzťah aj tento sa budoval postupne. Spoľahlivo viem však identifikovať dve významné zistenia, ktoré k tomu prispeli: keď som si uvedomil, že fyziku budem môcť študovať na vysokej škole, a keď som zistil, že sa ňou dokonca môžem aj živiť. Vo všeobecnosti ma však stále fascinuje hľadať netriviálne odpovede na triviálne otázky, stále veľa čítam a v rôznych podobách zbieram informácie o prírode, vesmíre a svete okolo nás.

Sandra: V mojom prípade na tom majú zásluhu najmä skvelí stredoškolskí učitelia dejepisu, ako i vysokoškolskí pedagógovia filozofie a didaktiky dejepisu. Zhodou okolností sú dvaja z nich tiež absolventmi Filozofickej fakulty UK – doktori Tomáš Slezák a Ján Machaj. Ďalší na fakulte ešte učí – docent Viliam Kratochvíl. Pod ich vedením ma učenie sa neskutočne bavilo, chcela som (a ešte stále chcem) sa im podobať schopnosťami a zároveň ovplyvňovať ďalšie generácie tak, ako oni ovplyvnili mňa.

Prečo si myslíte, že je dôležité popularizovať vedu aj mimo školy? A v čom vidíte najväčšiu výzvu v popularizovaní vedy?

Sandra: Učíme sa pre život a vedomosti si tak stále potrebujeme aktualizovať a dopĺňať. V tomto prípade naozaj platí, že čím viac platforiem, ktoré vedu popularizujú, tým lepšie. Niekto sa lepšie učí, keď číta, iný, keď počúva prednášku, pozerá dokument alebo počúva podcast. Naše školstvo v súčasnom stave nedokáže pokrývať všetko. Preto mu musíme trochu pomôcť. Poznám kopec skvelých učiteľov, ktorí sú, pri všetkej úcte, sami lepšími popularizátormi vedy než my dvaja so Samom dokopy. Ich dosah však možno nie je taký viditeľný, pretože si nezaložili instagramový účet alebo YouTube kanál. A v čom vidím najväčšiu výzvu v popularizovaní vedy? Asi v tom, že niektorým ľuďom prestalo záležať na faktoch a približovaní sa k pravde.

Samuel: Jeden z problémov so školami je taký, že do nich chodia ľudia vo veku, keď im po rozume behá milión iných vecí. Zároveň, priznajme si, naše školstvo nie je v mnohých ohľadoch veľmi uspokojivé, a tak je čo dobiehať. Najväčšia výzva je očividná. Veda hľadá komplexné vysvetlenia na otázky o fungovaní sveta, ľudia však majú chuť na jednoduché pravdy. Je vždy veľkou výzvou, ako tému „osekať“ tak, aby bola stráviteľná pre široké publikum, ale zároveň nezanechala klamlivý dojem.

V čom vidíte prínos popularizovania vedy na sociálnych sieťach?

Samuel: Po prvé, dokážeme sa tak dostať k publiku, ktoré by si vedecké témy vedome nevyhľadalo, no veda ich dokáže chytiť. Nespočetne veľa ľudí mi písalo, že ich veda, matematika či fyzika až doteraz nezaujímali. Po druhé, je to výzva pre nás, popularizátorov, vykročiť zo svojej komfortnej zóny a hrať sa s rôznymi formami obsahu.

Sandra: Pre mňa je to najmä veľkosť publika, rýchlosť šírenia prezentovaných informácií, ako i ponuka digitálnych nástrojov, vďaka ktorým dokážem ľahko a rýchlo vytvoriť materiál, ktorý by sa v offline priestore realizoval oveľa komplikovanejšie.

Nedemotivuje vás trochu, že posty s ľahko vyvrátiteľnými hoaxmi zdieľajú tisíce, kým reakcií na posty k tej istej problematike s adekvátnym vedeckým vysvetlením je rádovo menej?

Samuel: Nedemotivuje, aj keď sa mi to, samozrejme, nepáči. Kým si pravda stihne obuť topánky, lož obehne celý svet. Na druhej strane, vyvracanie takýchto nezmyslov často patrí medzi najzdieľanejšie príspevky Vedátora, takže to asi nebude také zlé. Myslím si totiž, že existuje niečo ako hlučná menšina, teda skupina ľudí, ktorí na sociálnych sieťach zdieľajú každý nezmysel, no nejde práve o najreprezentatívnejšiu vzorku celej spoločnosti.

Sandra: Vidím to podobne. Ak na internete natrafím na hoax z mne príbuznej oblasti, snažím sa ihneď reagovať príspevkom, ktorým ho na základe faktov vyvraciam. A zvyčajne je oň vysoký záujem. Musím sa však priznať, že ma dezinformácie, nemúdrosť, agresivita a grobianstvo v internetovom priestore veľmi rozčuľujú. Už ikskrát som sa rozohnila nielen nad hoaxmi, ale aj výstupmi celebrít s obrovským množstvom sledovateľov, ktorým chýba pokora rozumu a nevedia si priznať, že existujú otázky, na ktoré nevedia odpovedať, v dôsledku čoho niekedy šíria aj totálne klamstvá.

Stalo sa vám, že na vaše príspevky agresívne reagoval niekto z dezinformačnej scény? A ak áno, podarilo sa vám ho argumentačne presvedčiť, že ním vyznávaný pohľad na vec nemusí byť z vedeckého hľadiska práve korektný?
Samuel: Áno, mal som aj, ehm, vášnivejšie reakcie, často z prostredia odporcov očkovania. Mne osobne však ani tak nejde o to presvedčiť tých zarytých zástancov konšpirácií, skôr sa snažím o ľudí v šedej zóne. Tých sa mi argumentačne darí presvedčiť. Svet je plný informácií a ľudia sú z toho právom zmätení. Preto ocenia, keď im v tom všetkom niekto pomôže spraviť poriadok.

Sandra: Mne osobne sa to ešte nestalo, ale na YouTube sa to deje pomerne bežne. Spočiatku som mala snahu diskutovať, ale nikdy sme sa nikam zásadne neposunuli. Ako však povedal Samo, aj mňa pri takýchto slovných „prestrelkách“ zaujímajú viac tí pozorovatelia, ktorí si to iba čítajú a často nič nenapíšu, poprípade iba rozdajú „páčiky“. Ak si teda aj nájdem čas na diskusiu s niekým z dezinformačnej scény, robím to zväčša len kvôli iným ľuďom, ktorí sú prístupní argumentácii. Spomínam si však, že ma raz pozvali vystúpiť v Kulturblogu, pretože sa im nepáčila moja recenzia ich dokumentu o slovenskom štáte z čias druhej svetovej vojny Zavrhnuté svedectvá. Na to som však z ideologických a politických dôvodov nepristúpila.

Samuel, viete porovnať, či sú obľúbenejšie vaše texty alebo sa vám osvedčili skôr podcasty? A tvorbu čoho si užívate viac vy?

Samuel: To je, ako keby ste sa opýtali remeselníka, či mu viac vyhovuje kladivo alebo skrutkovač, každé slúži na niečo iné. Texty sa ľahko dostanú k širokému publiku, na sociálnych sieťach musia byť kratšie a dostatočne zrozumiteľné, aby im rozumel aj človek neznalý problematiky. Text má svoje veľké výhody, dá sa v ňom vytvoriť jasná štruktúra, použiť veľa externých zdrojov, videí či grafík a dá sa opakovane upravovať. Podcast vždy nahrávame na jedenkrát, čiže človek si musí dávať pozor, aby sa nezamotal. Na druhej strane, podcasty počúvajú ľudia, ktorých veda zaujíma, aktívne vyhľadávajú nové poznatky, publikum je teda stabilnejšie a človek má lepšiu predstavu, komu sa prihovára. Pri podcastoch je výzvou zvoliť správnu kadenciu, t. j. uvedomiť si, kedy je vhodné sústrediť sa na vysvetľovanie hlavnej témy, kedy vytvoriť priestor na možno nezáväznejší dialóg a kedy situácia dokonca pripúšťa aj možnosť menšej odbočky.

Odkiaľ vlastne čerpáte nápady na nové príspevky? A koľko a akej práce je za každým z nich?

Samuel: Čítam veľa kníh a článkov, počúvam prednášky, podcasty a audioknihy. Zároveň sa snažím sledovať, čo hýbe verejnou mienkou, a zachytiť, či nie je priestor ponúknuť vedecký názor na nejakú problematiku. Často ma zaujme nejaká drobnosť či detail, v ktorej sa začnem špárať a z ktorej vznikne neskôr pekná veľká téma. Sú témy, ktorým sa postupne venujem aj týždne, napríklad naša séria podcastov o hľadaní mimozemského života. No a niekedy zas dostanem nápad, ktorého realizácia trvá s napísaním textu a spravením obrázka aj menej ako hodinu.

Sandra: U mňa je východiskovým bodom anglická Wikipédia, ale aj digitálna knižnica JSTOR a rôzne relevantné a najmä hodnoverné weby. Inšpirujem sa a čerpám námety aj od zahraničných youtuberov, ktorých vzdelávacie kanály aktívne sledujem. Takým je napríklad aj kanál The Great War. Z čias vysokej školy si odnášam etalón odbornej literatúry z dielne SAV i pedagógov, ktorí ma učili. Video vzniká približne týždeň. Okrem prípravy scenára musím nahrať na kameru videozáznam, ktorý je potrebné zostrihať a dodatočne obohatiť o animácie, obrazové a písomné pramene, ilustračné zábery a o hudbu, ktorá dokáže videu dodať dynamickosť, ale niekedy aj emócie. Občas spracujem aj divácke podnety a aktuálne javy, pri ktorých vidím koreláciu.

Sandra, mnohí si históriu spájajú s nezáživnými hodinami dejepisu, kde sa bifľovali dátumy a mená. Vy ste dôkazom, že história je plná zaujímavých príbehov, ktoré sa netýkajú len veľkej politiky, ale i bežných vecí okolo nás, napríklad čokolády či rúžu. Akou optikou by ste sa napríklad pozreli na Komenského, ktorého 350. výročie smrti sme si v novembri pripomenuli?

Sandra: S určitosťou viem povedať len jedno – nevybrala by som sa cestou: „Ján Amos Komenský bol pedagóg, jazykovedec, filozof...“ Ak sa história alebo aj akákoľvek iná téma podáva ako suchá faktografia, tak nielenže bude pôsobiť nudne a nikoho neosloví, ale zabije aj tú zostatkovú zvedavosť, ktorú jednotlivec v sebe má. Snažila by som sa tému priblížiť niečím príbuzným zo súčasnosti, čo dnes využívame, on sa o to zaslúžil a ani o tom nevieme. Poprípade by som spravila filozofické video o jeho prístupe k výchove.

Máte v pláne svoje aktivity rozšíriť aj mimo virtuálneho sveta?

Sandra: Naposledy som bola na bratislavskej SOŠ obchodu a služieb Samuela Jurkoviča. Mali deň prevencie a ja som im prišla porozprávať o tom, čo spôsobuje extrémizmus a aké mal podoby v minulosti. Momentálne je to pre koronakrízu zložitejšie, niektoré prednášky sa zrušili. Avšak rada by som v tom pokračovala a vybrala sa aj do odľahlejších častí Slovenska, do ktorých ma učitelia tiež pozývajú.

Samuel: Robievali sme živé akcie Vedatour, t. j. prednášky troch až štyroch vedcov a vedkýň pre širokú verejnosť. Podujatia boli veľmi populárne, no teraz sme ich pre koronu presunuli do online priestoru – vysielame ich raz mesačne na našom Facebooku a YouTube kanáli FMFI UK Matfyz je in.

Akými žiakmi v škole ste boli vlastne vy dvaja? Tí vzorní v prvom rade s rukou večne hore?

Samuel: Ja som sedával v predposlednom rade, na lavici sme mali prilepený veľký papier a po ňom som si väčšinu času kreslil. Počas prvých rokov na strednej ma lákali skôr humanitné predmety. Napríklad dejepis, a to aj pre knihy z edície Hrôzostrašná história. Potom som chvíľu tápal, až neskôr nastal moment, keď som si uvedomil, že matematika a fyzika vlastne dávajú zmysel, keď sa nad tým človek trochu zamyslí, a odvtedy to už išlo. Väčšinu strednej školy som mal priemerné známky, dokonca mi občas hrozila aj štvorka, zmaturoval som však na samé jednotky.

Sandra: Pre svoju výšku som dlhé roky sedávala v predných laviciach. Z matiky a fyziky mi na druhom stupni základnej školy vždy hrozila „troječka“ a nebudem klamať – väčšinou sa aj ocitla na vysvedčení. Od druhého ročníka na strednej som však bola stále vyznamenaná a zmaturovala som tiež na samé jednotky. Veľmi ma bavili humanitné i prírodovedné predmety, ale aj angličtina a informatika. Pôvodne som sa nevedela rozhodnúť, či chcem byť vývojárkou počítačových hier, lekárkou alebo sa venovať niečomu, kde budem v priamom kontakte so spoločenskými vedami. Nakoniec som zistila, že to, čo ma baví najviac, je vysvetľovanie, a tak som išla na učiteľstvo.

Obaja pôsobíte v rôznych vedeckých disciplínach. Zatiaľ čo Sandra je predstaviteľkou spoločenských vied, Samuel reprezentuje „tvrdé“ vedy. Vo svojom spoločnom videu ste našli cestu k tomu, ako sa spojiť. O čo išlo a odkiaľ prišiel nápad? A čo si myslíte o večných sporoch o tom, ktoré z týchto vied sú dôležitejšie?

Samuel: Sandra sa mi ozvala, že chystá video k blížiacemu sa výročiu zhodenia bômb na Nagasaki a Hirošimu, čo mi prišlo veľmi vhod, lebo ja tieto veci vôbec nesledujem a vždy mi to utečie. Poprosila ma, či by som jej nenahral krátke video s pár informáciami o fyzike výbuchu. Základné veci som poznal, za pár hodín som si doštudoval niečo navyše a na ďalší deň jej nahral video v parku cestou do práce. Okrem toho, že sa moje publikum dozvedelo niečo o dejepise a Sandrino zas o fyzike, tak sme podľa mňa ukázali niečo dôležité – aké zaujímavé a dôležité je pozerať sa na veci z rôznych perspektív.

Sandra: Myslím si, že by sme sa mali viac snažiť o to, aby bola multidisciplinarita základným stavebným kameňom nášho vzdelávacieho systému. Humanitné a prírodné vedy nie sú dva oddelené organizmy. Existujú popri sebe a prelínajú sa. Pokiaľ ide o tú večnú hádku, jediný, kto by mal právo sa takto povyšovať, je filozofia. Tá predsa „dala život“ obom vetvám a jej samotnej už toho veľa neostalo. (úsmev) Pri tvorbe videí sa často dostanem aj k témam, ktoré spadajú do dejín vedy a techniky. Pri smutnom výročí zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki mi prišlo ako dobrý nápad osloviť Samka. Chcela som otestovať, ako to „vypáli“. Keďže to malo úspech, medzi mnou a Samkom už prebiehajú diskusie o ďalšej téme.

Myslíte si, že popularizáciou môže veda aj utrpieť?

Samuel: Isteže, hlavne, ak sa robí zle. Žijeme v čase šťavnatých nadpisov, stránky potrebujú nahnať čitateľov, a tak každý mesiac avizujú liek na rakovinu, zásadný technologický objav či prekopanie základov fyziky. Takmer vždy sa ukáže, že to bolo nafúknuté, a reputácia vedy tým vždy utrpí. Na toto si treba dávať veľký pozor.

Sandra: Musím sa priznať, že sama som v minulosti spravila pri videách mnoho chýb a niektoré z nich by som najradšej prerobila nanovo. Či už z mojej strany došlo k neprimeranému zjednodušeniu, alebo jednoducho k preklepu. V jednom videu som napríklad podľa fotografie určila nesprávny typ tanku. Kontrolným mechanizmom sú mi v takomto prípade sledovatelia a iní pedagógovia či odborníci z fachu. Vždy sa to tak snažím dodatočne uviesť na pravú mieru, objasniť svoje konanie a ospravedlniť sa. Ak sa však mám priznať, otázku, či môže nezvládnutá popularizácia niekedy vede skôr uškodiť než pomôcť, si kladiem často. Ale pokiaľ popularizáciu robí človek úprimne, cieľom jeho konania je vzbudenie záujmu u širokej verejnosti a nemá nejaké postranné úmysly, pričom je otvorený konštruktívnej kritike z radov odborníkov, veda by predsa nemala utrpieť, či?

Nikoleta Janková

Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita