Otvorme oči, máme sa na čo dívať, odkazuje študentka špeciálnej pedagogiky
Sympatická Iveta Mrázová je tretiačkou na Pedagogickej fakulte UK v odbore špeciálna pedagogika. Už od malička chcela byť učiteľkou, no rozhodnutie zasvätiť svoje štúdium a aj neskoršiu profesionálnu kariéru deťom so špecifickými potrebami spravila až po ťažkom korčuliarskom úraze na Islande, od ktorého si na korčule viac netrúfa. Za sebou má skúsenosti s prácou v cukrárni, robila asistentku deťom s Downovým syndrómom či autizmom a aktuálne má rozpísanú bakalársku prácu, v ktorej pre nich „varí“ špeciálnu kuchársku knihu.
„Rozhodnutie študovať špeciálnu pedagogiku som spečatila na Islande, kde som počas výmenného pobytu zo strednej školy spadla na korčuliach a zlomila si obe kosti v nohe,“ uvádza nás do netradičného kontextu motivácie výberu vysokej školy usmievavá Ivet. V tej škole sa totiž nachádzali integrovaní žiaci so špecifickými potrebami, ktorí sa veľmi zaujímali o to, čo sa jej stalo, keďže školské chodby brázdila na invalidnom vozíku. „Nevedela som im po islandsky odpovedať na ich otázky a oni nerozumeli po anglicky, tak som na znak toho, ako si vážim, že sa zaujímajú o môj zdravotný stav, spojila ruky do tvaru srdiečka. To ste mali vidieť tie rozžiarené tváre! A pritom som urobila len obyčajné gesto,“ spomína. Študentka, ktorá môže byť vďaka svojej svedomitej práci pre spolužiakov naozajstným vzorom, sa snaží ku každému človeku pristupovať ľudsky a s prejavom úcty k nemu i jeho problémom: „Často nemáme najmenšie tušenie, čo ľudia prežívajú a ako sa cítia.“
Uvedomuje si, že teória je dôležitá, no radšej má praktické predmety
Výučba špeciálnej pedagogiky sa na pedagogickej fakulte realizuje zväčša formou prednášok a seminárov. Študenti bakalárskeho stupňa sa zameriavajú najmä na teoretické zvládnutie problematiky rôznych mentálnych či telesných postihnutí, pričom sa učia predovšetkým to, aké terapie či metódy si žiada práca s deťmi so špecifickými potrebami. „Vždy je to tak, že preberáme nejaký typ postihnutia na teoretickej báze, teda to, čím sa vyznačuje, čím je špecifický, potom to, ako pracovať s týmito ľuďmi, aké rôzne kompenzačné pomôcky sa pri tomto postihnutí dajú využiť (napr. pri sluchovom postihnutí je to načúvací aparát, pri zrakovom zasa biela palička) a podobne. A potom máme aj špecifické predmety,“ vysvetľuje Ivet. Takto absolvovala napríklad špeciálnu telesnú výchovu pre deti s mentálnym postihnutím alebo výchovnú rehabilitáciu pre jednotlivcov so zrakovým alebo sluchovým postihnutím. Veľmi ju zaujal práve druhý spomínaný predmet, ktorého súčasťou je výučba rôznych terapií, čo ju inšpirovalo, aby sa prihlásila na predmety muzikoterapia či arteterapia. „Hoci sama nehrám na žiadnom hudobnom nástroji, lebo moje pokusy o rozozvučanie zobcovej flauty sa nedajú považovať za hranie, muzikoterapia ma veľmi motivuje k tomu, aby som sa predsa len premohla a skúsila s tým niečo robiť, pretože vidím, že inak mi táto zručnosť bude v budúcej profesii chýbať,“ uvedomuje si výhodu „hudobne zručných“ študentov. Spomenie prípad, ako si vďaka niekoľkým rokom muzikoterapie dokázalo jedno dievča s detskou mozgovou obrnou výrazne zlepšiť pohyblivosť horných končatín.
Na všetky semináre musia študenti chodiť maximálne pripravení, pretože sú hodnotení aj za svoje výkony na seminároch. „Hodnotenie sa skladá z účasti na seminári, aktivity na hodine, prípadne ešte zo seminárnej práce. Ak niečo z toho splníme nedostatočne alebo nesplníme, body sa odpočítajú,“ vysvetľuje Ivet. „Až po splnení týchto podmienok sme pripustení ku skúške, ktorých mávame za semester približne šesť. Ja však každý druh hodnotenia vnímam ako skúšku,“ dodáva s rešpektom. V letnom semestri ju po odovzdaní bakalárskej práce čaká jej kolokviálna obhajoba, po ktorej absolvovaní bude z Ivet bakalárka.
Hoci sa Ivet aktuálne „morí“ na hodinách pedagogiky pre sluchovo postihnutých, viac inklinuje k prakticky ladeným predmetom a veľmi oceňuje diskusiu na hodine. „Úplne najviac ma bavila výučba Braillovho písma, písanie na stroji pre nevidiacich – tzv. Pichtovom stroji – či predmet špeciálna rozumová výchova, kde sme museli vedieť prepájať teóriu s praxou,“ vymenúva svoje tri naj na štúdiu Ivet. Na týchto špeciálnych predmetoch prebieha výučba trochu inak, v menších triedach: „Pri výučbe posunkového jazyka dokonca stojíme v kruhu,“ ozrejmuje. V skupine majú spolužiačku so sluchovým znevýhodnením, takže si posunkový jazyk môžu študentky špeciálnej pedagogiky „precvičovať“ dennodenne v autentických podmienkach. „Musím povedať, že štúdium v mnohom splnilo moje očakávania,“ priznáva spokojne.
Dôležitosť teórie si naplno začala uvedomovať pri písaní bakalárskej práce
„Nie je väčšej radosti pri písaní záverečnej práce, než je tá, keď má študent dobré základy z teórie či metodológie,“ pochvaľuje si s odstupom času užitočnosť kvalitných teoreticko-metodologických základov Ivet. No, ako ináč, jej bakalárka je zameraná predovšetkým prakticky. Cieľom jej práce je vytvorenie špeciálnej kuchárskej knihy pre praktické školy. V tomto type škôl sa majú možnosť vzdelávať žiaci s mentálnym postihnutím, ktorí po absolvovaní povinnej školskej dochádzky nemajú predpoklady pre zvládnutie odborného učilišťa. Počas troch rokov sa tu pripravujú na život v rodine, osvojujú si samoobslužné zručnosti a učia sa jednoduchým praktickým prácam. Na otázku, prečo sa rozhodla zostaviť pre praktické školy práve kuchársku knihu, Ivet s nadšením odpovedá: „Varenie a pečenie je mojou vášňou. Istú dobu som dokonca brigádovala v cukrárni priamo vo výrobe, takže upiecť cheesecake či iné rôzne lahôdky nie je pre mňa žiadny problém. No zostavovať knihu pre praktické školy je i tak veľká výzva. Človek musí naozaj myslieť na detaily a extrémne dôležitá je názornosť,“ hovorí bakalarantka, ktorá sa tejto téme venuje od svojej práce prezentovanej na ŠVOK. Práve vďaka nej a svojim výborným študijným výsledkom si 18. novembra prevzala v aule z rúk rektora UK ocenenie pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov.
Užitočnosť a zrozumiteľnosť receptov pre žiakov z praktických škôl si bola overiť aj priamo v praxi, keď žiaci podľa jej receptov varili. „Im nestačí vymenovať ingrediencie či ukázať jednoduchý fotopostup prípravy jedla, aký môžete nájsť bežne na internete. Ak majú pridať do receptu dve lyžice masla, musím odfotiť dve reálne polievkové lyžice a maslo. Ak napríklad ide do receptu brokolica, nemôžem dať do knihy veselý kreslený obrázok brokolice, stredoškoláci so špecifickými potrebami nie sú, koniec-koncov, deti; musí tam byť fotka naozajstnej brokolice. Alebo nemôžem zabudnúť upozorniť, aby si žiaci pred prípravou jedla umyli ruky – tým ich učíme aj to, aby si budovali hygienické návyky. Rovnako treba vysvetliť aj jednotlivé úkony, napríklad, čo to znamená ,pozdĺžne prerezať cibuľuʹ,“ ozrejmuje dôležitosť myslieť pri príprave receptov naozaj na žiakov a ich špecifické potreby, na detaily a maximálnu mieru názornosti. „Ale to by ste mali vidieť, akí sú tí mladí šťastní, keď sa im podarí vytvoriť niečo pre nás také obyčajné. Potom si užívajú spoločnú ochutnávku ukuchteného pokrmu a špeciálny tanier má pripravený aj pani riaditeľka, ktorej pochvala je pre nich veľmi dôležitá,“ dodáva Ivet. Jej snom je, aby sa kniha, ktorá je zatiaľ „len“ súčasťou jej bakalárskej práce, stala reálnou učebnou pomôckou v praktických školách. „Okrem toho by som chcela jednotlivé recepty z knihy natočiť vo forme videoreceptov, ktoré by sa mohli publikovať na webových stránkach praktických škôl, rôznych zariadení či na iných portáloch určených pre znevýhodnených ľudí,“ prezrádza svoje ambície priateľská študentka, ktorá býva v Bratislave na evanjelickom internáte a miluje prechádzky pri Dunaji.
Prax, prax a ešte raz prax
Hoci študenti špeciálnej pedagogiky absolvujú každý semester dva týždne praxe v zariadení pre jednotlivcov so špecifickými potrebami, aktuálne je to Zariadenie sociálnych služieb ROSA, Ivet si veľmi pochvaľuje možnosť získať aj ďalšie cenné skúsenosti už počas školy. Pôsobila totiž ako asistentka 12-ročnému chlapcovi s Downovým syndrómom a 10-ročnému autistovi. „Oslovili ma rodinní priatelia, či by som ich deťom nechcela robiť asistentku, a ja som s nadšením súhlasila. S chalanom s Downovým syndrómom som sa učila cez leto, aby nevypadol zo školského rytmu; s chlapcom s autizmom sme sa učili väčšinou takým samoobslužným činnostiam, ako je zaväzovanie šnúrok, alebo sme určovali čas, aby vedel byť aspoň ako-tak samostatný. V oboch prípadoch však išlo o ľahšie formy mentálneho postihnutia a chlapci navštevujú špeciálne základné školy,“ vysvetľuje Ivet. Zdôrazňuje tiež, aké je veľmi dôležité byť takýmto deťom jednak učiteľom, jednak partnerom v hre: „Musia cítiť, že sa učením aj hráme, napríklad s chlapcom s Downovým syndrómom som pracovala tak, že sme čítali jeho obľúbenú knihu a striedali statické sedenie za stolom s dynamickými pohybmi. Napríklad z prečítaného textu som zvykla vypísať pár slovíčok, po ktorých prečítaní sa mal na to-ktoré slovíčko postaviť, čím sme zároveň rozvíjali jeho hrubú motoriku,“ opisuje metódy výučby, o ktorých sa naučila v škole a ktoré aplikovala v praxi. „A keďže som mu nechcela byť len učiteľkou, ale aj komunikačnou partnerkou, roly sme si potom vymenili – on vypisoval slovíčka, na ktoré som sa stavala ja,“ dodáva.
Špeciálni pedagógovia však pracujú aj s deťmi s poruchami učenia, no to už je – podľa Ivetiných slov – námet na samostatnú debatu. Ako však vyzdvihla, vo väčšine takýchto prípadov patrí medzi kľúčové úlohy špeciálneho pedagóga najmä aktívna podpora rodičov v prehlbovaní záujmu o ich dieťa, aj napriek tomu, že nemá v škole samé jednotky. S tým nevyhnutne súvisí aj trpezlivé vysvetľovanie toho, čo ich dieťa reálne zvládne. „Aby boli motivované k učeniu sa nielen deti, ale aby mali pozitívny prístup ku škole aj ich rodičia,“ hovorí Ivet.
S rešpektom a uznaním dodáva, že v mnohých prípadoch sú práve ľudia s rôznymi druhmi postihnutia veľkými učiteľmi pre svoje okolie: „To si však človek uvedomí až počas práce s nimi. To, ako sa dokážu úprimne tešiť z maličkostí, ktoré my prehliadame, považujúc ich za samozrejmé či dokonca nedôležité. Akí sú neuveriteľne všímaví a ako bezprostredne dokážu prejaviť vďačnosť a lásku. Vidieť to a učiť sa to od nich, to všetko vnímam ako veľký dar,“ hovorí s pokorou veriaca Ivet. Entuziastická mladá študentka, ktorá sa túži venovať mentálne postihnutým deťom aj po skončení štúdia, si na škole najviac pochvaľuje výborný kolektív. Tiež si vďaka štúdiu uvedomila, aké má obrovské šťastie, že aj napriek svojim zdravotným problémom môže chodiť do školy a vzdelávať sa. Na záver nás všetkých môžu povzbudiť k pozornejšiemu vnímaniu okolitého sveta jej slová: „Všímajme si jeden druhého, nepozerajme len do mobilu a porozhliadnime sa okolo seba, lebo máme čo vidieť.“