O víťazstve demokracie rozhodli aj mestá a mestečká v regiónoch
To, čím žila Praha a Bratislava počas novembrových dní pred 30 rokmi, je verejnosti pomerne známe. Väčšou záhadou sú príbehy ostatných regiónov vtedajšieho Československa, ktoré sa na úspechu Nežnej revolúcie aktívne podieľali. Ako to v Novembri vyzeralo na východe Slovenska? Čo vlastne znamenalo byť súčasťou miestneho koordinačného centra Verejnosti proti násiliu mimo mítingov na námestiach? Ako si aktéri Nežnej revolúcie predstavovali ďalší vývoj krajiny v novembri 1989? A čo zapríčinilo to pomerne skoré vzdialenie sa od zamatových ideálov? O úspechoch Novembra, zlyhaniach začínajúcej demokracie i výzvach dneška sme sa porozprávali s Danielom Pastirčákom, známym kazateľom, spisovateľom a výtvarníkom.
V novembri 1989 ste sa angažovali na rodnom východe, konkrétne v Michalovciach. Miestne koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu sídlilo dokonca priamo vo vašom byte. Aká bola genéza michalovského revolučného diania v novembri 1989?
Spomienky na ten čas už blednú. Začalo sa to pocitom, že sa čosi deje. Stúpa vlna ducha. Musím sa pripojiť: telefonáty do Košíc, kde sa rodí Občianske fórum, cesta do Bratislavy. Zázrak na Námestí SNP. Štrnganie kľúčov. Obrovský zástup zjednotený nenásilným odporom. Akoby sa tých našich rezignovaných bytostí bol na chvíľu ujal akýsi dobrý duch a uvoľnil v nás roky potláčanú vôľu k pravde, slobode a dobru. Potom návrat nočným vlakom. Do Michaloviec si veziem zvonenie kľúčov z Bratislavy ako záväzok. V Michalovciach je však ticho ako na cintoríne. V piatok 24. novembra sa na michalovskom námestí stretne bezmocná hŕstka odvážlivcov. K malému zástupu prehovára mladý muž Maťo Hospodár. Vyzýva ku generálnemu štrajku. Spoza okien komunistickej centrály nás pozorujú studené oči. To, čo príde potom, mi aj dnes pripadá ako sen. V akejsi miestnej krčme zakladáme koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu. Keďže sa nemáme kde schádzať, ponúkam kanceláriu na fare. Kancelária je priamo v našom byte. „Čo mám povedať, keď niekto zavolá?“ pýta sa ma manželka Jarka. „Byt Pastirčákových, kancelária Cirkvi bratskej alebo koordinačné centrum VPN?“ Damian má rok, na svet sa chystá Debora, Jarka je v siedmom mesiaci. V nedeľu v noci spisujeme vyhlásenie. Pripájame sa k požiadavkám bratislavskej VPN. Našu výzvu treba dostať do médií ešte pred polnocou, aby sme podporili zajtrajší generálny štrajk. Nič múdre nám nenapadá. Okolo 22. hodiny ktosi klope. Vo dverách fary stojí anjel – akýsi kameraman z Košíc. Urastený zubár Marián Matti sa s ním odvezie do košickej televízie, aby prečítal naše vyhlásenie. Fara bola donedávna pohrebným ústavom. Keď sme sa tam nasťahovali, na povale som našiel ešte jednu zabudnutú truhlu. Takmer nik v Michalovciach o tej fare nevedel a už vôbec nikto okrem nás netušil, že koordinačné centrum sa stretá práve tu. Dodnes nechápem, ako nás našiel.
Ako ste sa vtedy vlastne cítili? Nebáli ste sa? V porovnaní s Bratislavou, kde mohli hlavní aktéri rátať na demonštráciách s oveľa vyššou účasťou, a tak i podporou davu, si organizácia mítingov v menšom meste žiadala asi ešte väčšiu dávku odvahy...
Až spätne si uvedomujem, aké zásadné to vtedy bolo, aby duch Nežnej revolúcie prenikol do regiónov do miest i mestečiek. Podstatný zlom nastal generálnym štrajkom, ku ktorému sa pripojilo celé Československo. Ak by to bola iba vec väčších miest, nemalo by to tú zásadnú silu, ktorá rozhodla o víťazstve demokracie. Pokiaľ viem, Michalovce boli posledným mestom na východe, ktoré sa mohutným spôsobom pridalo ku generálnemu štrajku. Odvahu vtedy museli mať všetci, ktorí sa chopili iniciatívy, či už v centre, alebo na periférii. Všade okolo nás v štátoch strednej Európy síce prebiehali emancipačné procesy – poľská Solidarita, pád Berlínskeho múru –, no víťazstvo demokracie vôbec nebolo isté. Naopak, všetko sa mohlo zvrtnúť a tí, čo sa do organizovania občianskeho odporu aktívne zapojili, mohli dopadnúť zle. Ja som cítil iba trvalý nával vzrušujúcej nádeje a nutkavý pocit nevyhnutnosti: teraz musím, táto chvíľa ma potrebuje celého. Na dôsledky som nemyslel. Ako keď improvizujete so skupinou ľudí. Váhavo hľadáte medzi tónmi a pomlčkami tému. A zrazu sa tá téma vynorí tak jasne, že jednoducho viete: je to tu – treba zdvihnúť nástroj a pridať k téme svoj hlas.
A čo sa dialo potom? Čo v novembri 1989 vlastne znamenalo byť súčasťou VPN, akú „agendu“ to so sebou prinášalo? A kedy prišiel ten moment, keď ste si povedali, že sa podarilo dosiahnuť vytýčené ciele?
Komunistická nadvláda padla. Začala sa tvoriť nová demokratická kultúra spravovania vecí verejných. Začalo sa obdobie odvolávania straníckych nominantov z vedenia podnikov a verejných inštitúcií. Členovia koordinačného centra boli pozývaní, aby pri tých vyhrotených sporoch asistovali. Mne ako duchovnému bola zverená nevďačná úloha „šíriteľa pokoja“. Do koordinačného centra dennodenne prichádzali zástupy ukrivdených ľudí s hŕbkami papierov. Nik z nás sa na takúto úlohu necítil kompetentný. Neboli sme pripravení prevziať zodpovednosť za politické formovanie oslobodenej spoločnosti. Práca v centre sa stávala neúnosným bremenom. A tak sme sa z neho postupne vytratili. A práve vtedy sa začínali angažovať noví aktéri. Doteraz o nich nik nepočul. Začali písať príkre antikomunistické články. Snažili sa dodatočne si dodať auru „revolucionárov“. Pochopili príležitosť: „Je čas, keď sa poľahky človek môže dosať k moci.“ Títo noví ľudia nás postupne v koordinačnom centre nahradili. Práve oni sa o nejaký čas stali základom Mečiarovho HZDS. Zamat novembrovej revolúcie dostal prvú trhlinu. Charizmatický autokrat Mečiar, so sklonom používať lož ako pracovnú metódu, začal budovať mocenskú sieť, v ktorej sa budú privilegovaní oligarchovia prepájať so špičkami vlády a organizovaným zločinom.
Sem-tam sa ozvú hlasy, ktoré tvrdia, že už pred Novembrom bolo úplne jasné, že režim čoskoro padne. Vnímali ste to vtedy tak aj vy? Kedy ste vlastne začali veriť, že Nežná revolúcia reálne uspeje?
Po boji je každý generál. Dnes sú i takí, čo veria konšpiračným teóriám o tom, že všetko bolo vopred naplánované. Ja som to vnímal úplne inak. Keď nás v Michalovciach navštívili kamaráti z Prahy a hovorili, že sa začali modliť, aby komunistická diktatúra padla, myslel som si, že vtipkujú. Keď mi došlo, že to hovoria vážne, začal som sa obávať, či im nepreplo. Hoci sovietske impérium už malo svoje trhliny v Poľsku i Nemecku, čosi také ako pád komunizmu bolo vtedy pre väčšinu z nás nepredstaviteľné.
Už absolútne nepredstaviteľné to muselo byť v roku 1983, keď ste sa prihlásili na štúdium teológie. Nevyhováralo vám najbližšie okolie vtedy toto rozhodnutie?
Rodičia ma v tom rozhodnutí podporili. Dlhý čas to medzi nami bolo tak, že oni boli veriaci a ja ateista. Zrazu vo mne nastala tá zmena. Tešili sa. Navyše ja som bol už v tom čase poznačený nezmazateľným biľagom. Ako študent umeleckej priemyslovky som spolu s kamarátmi v roku 1977 usporiadal výstavu, ktorú zapečatili tajní. Zakázali ju ako protištátnu. Mňa označili za organizátora a vyhodili ma zo školy. Posudok so mnou išiel na každú školu, kam som sa prihlásil. Dvakrát som sa hlásil na maľbu, pochopiteľne, neprijali ma. Teológia sa ukázala ako schodná cesta. Hoci to štúdium nebolo ani zďaleka ideálne, lebo školu kontrolovali komunistickí ideologickí dozorcovia.
Predpokladám, že za časmi pred rokom 1989 asi veľmi nesmútite. Ako vnímate nostalgiu, ktorú voči tomuto obdobiu niektorí dodnes pociťujú?
Aj ja občas cítim nostalgiu. Je prirodzená. Boli sme vtedy mladí, vnímaví, plní snov, nuž akoby sme mohli necítiť voči tomu stratenému času mladosti nostalgiu. Spoločnosť, v ktorej nám bolo dané svoju mladosť žiť, bola však jednoznačne totalitná. Zamatová revolúcia doniesla občiansku slobodu. Za komunizmu bol človek nútený ponižujúco predstierať oddanosť strane: „Nech žije KSČ, hurá!“ Tí, ktorí mysleli slobodne a vyjadrili to nahlas, boli odsunutí na okraj, väznení alebo odstránení. Ten, kto popiera zásadný rozdiel medzi vtedy a teraz, buď nevie, čo hovorí, alebo je demagóg.
Kiežby sme mohli tento rozhovor viesť len v duchu spomienok na túto bezpochyby hviezdnu chvíľu našich moderných dejín. To, čo sa od vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej vyplavilo (a vlastne ešte stále vyplavuje) na povrch, však svedčí o tom, že sme sa ako spoločnosť za 30 rokov od ideálov Nežnej revolúcie na míle vzdialili. Apropo, ako ste si ďalší vývoj krajiny predstavovali v novembri 1989 vy? Čo ste očakávali od úspechu Nežnej revolúcie?
Myslel som si, že étos vzájomného rešpektu s nami zostane. Nezabudnuteľná atmosféra novembrových okrúhlych stolov. Pravičiari tu sedeli s ľavičiarmi, konzervatívci s liberálmi, veriaci s ateistami. Rešpektovali sme sa a vedeli sme sa dohodnúť. Okrúhle stoly však nahradili uzavreté stranícke kabinety a neskôr zákopy kultúrnych vojen. To rozdelenie dnes ochromuje ľudí dobrej vôle a aj preto nad nami víťazí politicko-mafiánske zlo. K veľkým témam Novembra patrila ekológia. Očakával som, že sa budeme správať ekologickejšie. No práve táto téma sa z ponovembrovej politickej reality vytratila ako prvá. Som rád, že dnes sa do spoločenského života znova vracia. Zaskočila ma i nostalgia za prvým slovenským štátom, s jeho nacizmom zdeformovanou verziou kresťanstva. Dnes vidím inými očami i kupónovú privatizáciu. Vtedy sme verili, že je to dobre premyslená cesta, ako vrátiť do hry súkromné vlastníctvo a slobodu podnikania. Klaus bol považovaný takmer za génia. No v podstate sme nevedeli, čo si s tými kupónmi počať. Iba pár jednotlivcov pochopilo, aká hra sa tu ide hrať. Tak vznikli prvé zárodky dnešnej oligarchie. Ta nám spoza dobre postavených kulís demokratickej deľby moci cez skorumpovaných politikov a sudcov vládne.
Čo podľa vás zapríčinilo to pomerne skoré vzdialenie sa od zamatových ideálov? Martin M. Šimečka v jednom zo svojich textov píše, že za to môže to, že intelektuáli neprevzali zodpovednosť, tak musel niekto iný. „Neviem, či sa v dejinách nájde podobný príklad revolucionárov, ktorí sa nezľakli svojich protivníkov v dobe, keď boli pri moci, ale zľakli sa ich až po tom, čo padli na kolená, presnejšie: zľakli sa svojho vlastného víťazstva.“ Súhlasíte?
Nezľakli sa. Mám tu azda vyratúvať tých mnohých vrátane Václava Havla, ktorí vstúpili do politiky? Problém bol skôr v tom, že nik nevedel, ako to robiť. Učili sa to za pochodu. Robili naivné rozhodnutia. A je tu ešte čosi: ľahko sme sa vedeli dohodnúť na tom, proti čomu sme, dohodnúť sa na tom, za čo sme, však už vôbec nebolo také ľahké. Tu sa súdržnosť novembrových protagonistov trieštila. A tak sa k moci postupne dostali cynickí populisti – pragmatici. Koľkí z nich vyštudovali v Moskve? Ľudia, ktorí okázalo pohŕdajú Novembrom, no s úspechom z neho pre seba vyťažili, čo len mohli.
Zmeny pomerov sa ľudia na námestiach dožadujú aj dnes, a to na protestoch Za slušné Slovensko, na ktorých pravidelne vystupujete aj vy. Ako z pohľadu aktéra Nežnej revolúcie vnímate dnešné spoločenské pnutie?
Vzbudzuje to vo mne nádej. Vidím mladých ľudí, ktorí november nezažili, no v zápase so súčasným zlom sa sami za seba postavili za rovnaké hodnoty ako vtedy my.
Čo očakávate od protestov dnes? Kedy si podľa vás ľudia budú môcť povedať, že demonštrácie splnili svoju úlohu? A na čo by sme si mali – poučení vývojom po roku 1989 – dávať pozor teraz, aby sme sa od vysnených ideálov opäť nevzdialili?
Demonštrácie považujem za prebudenie. Nimi sa nič neskončilo, nimi sa to iba začalo. Nasadenie na námestiach bude musieť vystriedať drobná vytrvalá práca na zmene našej politickej i občianskej reality. Bude treba na všetkých úrovniach preťať chápadlá chobotnice štátnej mafie. To nie je ľahká úloha. Vidím však okolo seba mnoho zodpovedných, obetavých mladých ľudí a viem si predstaviť, že sa silou vlastnou ich mladosti pričinia o to, aby zajtra bolo Slovensko pre človeka, no i pre les a zvieratá lepším miestom pre život.
Daniel Pastirčák
Kazateľ Cirkvi bratskej, spisovateľ a básnik, výtvarník. V r. 1987 absolvoval štúdium teológie na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave (dnes Evanjelická bohoslovecká fakulta UK), po ktorom začal pôsobiť ako kazateľ Cirkvi bratskej v Michalovciach. V r. 1989 tu spoluzakladal miestne koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu. Od r. 1992 žije a pôsobí v Bratislave. Je autorom desiatok kníh, pričom svoje verše, prózy a eseje publikoval už na prelome 80. a 90. rokov. Všestranný umelec sa venuje aj divadelnej a výtvarnej tvorbe.