Najväčšie klamstvo o Novembri je, že to všetko bolo vopred zinscenované
Valér Mikula bol jedným z prvých pedagógov, ktorí sa počas Nežnej revolúcie pridali k študentom. Už v pondelok ráno 20. novembra 1989 stál na parapete vo vestibule budovy UK na Šafárikovom námestí a podporil vyhlásenie vznikajúceho študentského štrajkového výboru. Spoluzakladal Verejnosť proti násiliu a bol pri tom, keď sa jej prvé vyhlásenie rodilo v budove Filozofickej fakulty UK na Gondovej ulici. Pri príležitosti 30. výročia novembra 1989 bol ocenený Zlatou medailou UK.
Ako by ste súčasným študentom opísali život za socializmu? V čom sa prejavovala nesloboda napríklad v živote vysokoškolákov?
Študentov dosť obťažovalo, že všetci museli absolvovať predmety tzv. povinného základu: dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia a KSČ, politická ekonómia, vedecký komunizmus. Boli to neobíditeľné zbytočnosti. Obmedzený prístup k literatúre, skreslená interpretácia dejín, povinná účasť na rozličných politických podujatiach, to všetko študenti vnímali ako prekážku normálneho štúdia. Pridajme k tomu donášačov tajnej služby s názvom Štátna bezpečnosť (ŠtB) takmer v každom krúžku. Chlapci mali navyše jeden deň v týždni od tretieho ročníka povinnú vojenskú prípravu. Všetci, samozrejme, potom chodili náležite ostrihaní.
Ako ste neslobodu pociťovali vy ako vysokoškolský pedagóg a vedec?
Každý vedel, že žijeme v neslobode, no pokiaľ nešlo o ideologicky exponované katedry, dalo sa existovať aj bez prisluhovania. Možno i vďaka tomu, že vždy sa našli aj prisluhovači, takže penzum prisluhovačstva bolo naplnené.
Bol na vás vyvíjaný tlak, aby ste vstúpili do strany?
Skôr by som to nazval lákaním. Vari trikrát som odolal „vábeniu sirén“ – prvýkrát ešte v Trnave na pedagogickej fakulte, tam som sa vyhovoril, že ešte nie som „zrelý“. Poslednýkrát to bolo na filozofickej fakulte vari už len rok pred Novembrom: prišla trojčlenná delegácia, že keď bude strana, bude aj docentúra. To mi už pripadalo celkom smiešne, nakrátko som ich odbavil.
Vedeli ste, že koncom 80. rokov medzi študentmi už vznikajú rôzne neformálne aktivity? Na UK vznikol samizdatový časopis Proglas, organizovali ekologické aktivity, brigády na záchranu pamiatok, diskusné krúžky...
Tušil som to, dalo sa to vycítiť. Ľudia okolo Proglasu boli aj moji študenti – Tomáš Hrivnák, Martin Homza, o časopise mi aj hovorili. Prvé číslo sa im však podarilo vydať až koncom januára 1990 a kuriózne je, že oni dvaja tam urobili so mnou rozhovor už ako s novým prodekanom.
Po zákroku v Prahe sa začal občiansky pohyb. Boli ste pri ňom od začiatku?
Áno, myslím, že už v sobotu večer hlásil Hlas Ameriky, čo sa stalo v Prahe a že zabili študenta. O také dva dni síce vysvitlo, že to bola provokácia ŠtB, ale tak či onak ľudia vnímali to mlátenie študentov ako veľkú nehoráznosť zo strany režimu. Hrniec prekypel. Ja som telefonoval v nedeľu ráno Petrovi Zajacovi, poznali sme sa z aktivít v literatúre, že treba niečo robiť. A on mi hovorí: „Už sa robí, príď o piatej do Umelky.“
Na budove FiF UK v uplynulých dňoch odhalili pamätnú tabuľu, ktorá pripomína, že v nej bolo napísané prvé vyhlásenie Verejnosti proti násiliu. Ako k tomu došlo?
Prvé stretnutie v Umeleckej besede slovenskej sa konalo v nedeľu 19. novembra a tam sa vykryštalizovala užšia „akčná“ skupina, ktorá sa stretla znova v pondelok v bufete divadla Malá scéna. Tam sa dohodlo na názve Verejnosť proti násiliu. Vedeli sme, že treba vydať nejaké vyhlásenie, aby toto spontánne hnutie malo svoju identitu. V bufete, pravdaže, neboli na to podmienky, a tak nás Alfréd Zimmermann, počítačový expert, zaviedol do kabinetu fonetiky na filozofickej fakulte, kde pracoval. Boli tam na tie časy moderné počítače i tlačiareň, takže prvé vyhlásenie VPN vzniklo už „moderným“ spôsobom – veď aj otváralo cestu k modernému Slovensku.
Študenti UK sa už v pondelok ráno zhromaždili vo vestibule budovy UK a prečítali tiež svoje vyhlásenie, v ktorom protestovali proti zásahu bezpečnostných síl voči študentom. Vy ste boli jeden z prvých učiteľov, ktorí sa k nim hneď pridali.
V nedeľu podvečer som bol na spomínanom stretnutí v Umelke, kde sa veci dali do pohybu. Paralelne aj študenti na internáte v Mlynskej doline pripravili vyhlásenie, o čom som nevedel. V pondelok ráno som išiel do školy s tým, že treba niečo robiť. Ale študenti už vedeli, čo chcú robiť. Zvláštnou náhodou sme sa stretli v budove univerzity, odchádzali práve do vestibulu, tak som išiel s nimi. Vestibul sa čoskoro naplnil, študenti prečítali svoje vyhlásenie, ja som ich podporil, objavil sa tam aj dekan a prodekani (iste dostali hlásenie) a po istých vyjednávaniach, najmä keď zástup bol už aj na ulici, čoho sa dekan zľakol, otvoril aulu. Za krátku chvíľu bola nabitá na prasknutie.
Nasledovali hektické dni, keď sa tvorili vyhlásenia, organizovali mítingy, diskusie, lepili plagáty. Chodili ste aj do iných miest?
Bol som s Radom Števčíkom v Trnave na svojej bývalej fakulte, asi na druhý alebo tretí deň po vyhlásení študentského štrajku. Tam sa však vedeniu podarilo študentov zastrašiť, takže fakulta bola ľudoprázdna, študenti boli buď na internátoch, alebo doma. Vrátnik nás udal prodekanovi a začali nás dokonca prenasledovať po budove. Keďže som to tam poznal, našli sme cestu von.
Filozofická fakulta mala zrejme náskok, študenti tam vyhlásili štrajk ako prví na Slovensku.
Pokiaľ ide o študentov, náskok tu bol, no pokiaľ ide o fakultných papalášov, tí boli možno zase najspomalenejší na Slovensku. Nie a nie sa vzdať. Jeden deň sa niečo dohodlo, akože súhlasili, a na druhý deň to neplatilo a bolo treba začať odznova. Symbolicky sa to prejavovalo na tom, ako si prvý deň štrajku zasadli v aule za predsednícky stôl, ale po trápnom „výkone“ ich študenti vyzvali: „Vy nás nereprezentujte, odíďte,“ a na ich miesto nastúpil študentský štrajkový výbor. Lenže na druhý deň si tam sadli znova a zase ich študenti museli poslať preč. Rovnako aj tretí deň. Keď bol 27. novembra vyhlásený generálny štrajk, uvolili sa, že sa ho zúčastnia – ale na čele fakultného sprievodu! Opäť ich museli študenti poslať dozadu. Celkom dozadku odišli až po desiatich dňoch, keď sa veľká väčšina fakultných zamestnancov prihlásila k dvanástim bodom VPN a Študentského hnutia a komunisti sa ocitli v izolovanej menšine. Ale kdeže tam celkom! Po niekoľkých rôčkoch všetky najdôležitejšie posty na fakulte opäť obsadili komunisti (teraz už, pravdaže, bývalí). Húževnatá čeliadka.
Ako by ste opísali prerod na nové pomery v podmienkach vysokej školy?
Spočiatku sa reformy na fakulte rozbehli rýchlo, ale po pár rokoch to už išlo známym leninským tempom: jeden krok vpred, dva kroky vzad. Mám nepríjemný pocit, že dnes – ak si odmyslíme tamtie ideologické omáčky – je situácia v školstve ešte horšia než pred novembrom 1989.
Zlatú medailu UK pri príležitosti 30. výročia Novembra dostal spolu s vami aj Ladislav Snopko. Poznali ste sa s ním?
Áno, ešte zo školy, študoval archeológiu. Znovu sme sa stretli v Novembri alebo nedávno pred ním, iste na nejakej „podvratnej“ akcii, ktorú on organizoval. Keď sa na jar 1990 stal ministrom kultúry, ponúkol mi funkciu námestníka. Ale ja som mal práve v tom čase možnosť ísť na stáž do Francúzska, a tak som uprednostnil „sladké Francúzsko“ pred „nežným Slovenskom“.
Neľutujete, že ste – ako on – nezostali v politike?
Možno to vyzerá, že som trochu zutekal z diania, ale mal som pocit, že nebudem chýbať. Nazdával som sa, že keď sa po troch mesiacoch vrátim, všetko tu už bude „klapať“. Také ilúzie sme mali... A ešte predtým, v januári 1990, keď sa kooptovalo do Federálneho zhromaždenia, mi tam za VPN ponúkli miesto, ale aj to som odmietol. Vlastne politiku som nikdy nemal rád, politika skazí aj anjela.
Myslíte si, že potrebujeme naozaj tých Mojžišových 40 rokov na zmenu? Zjednotíme sa do 10 rokov v základnom nazeraní na Nežnú revolúciu?
Je pravda, že tento štát sa dostal do takej mizérie, že človek má nutkanie povedať, že pri výročí Novembra skoro ani niet čo oslavovať. To však nie je pravda, vďaka Novembru tu máme základné slobody. Pravda je však aj to, že „staré štruktúry“ si tých „výdobytkov slobody“ nahonobili oveľa viac než ostatná populácia. Nuž, Mojžiš previedol svoj národ cez púšť a cez more, nás komunisti previedli cez lavičku.
Aké najväčšie klamstvo ste za tých 30 rokov počuli o Nežnej revolúcii?
Bolo ich dosť. To prvé – že „vépeenkári“, členovia VPN, študentom ukradli revolúciu – sa objavilo veľmi skoro. Ale najväčšie klamstvo je asi to, že všetko bolo vopred zinscenované. Tento nezmysel je medzi ľuďmi dosť rozšírený. Možno preto, že na začiatku bola tá eštebácka provokácia so zabitým študentom. No to bol len spúšťací moment, potom sa ľudia naozaj spontánne rozhodili, spontánne zhromažďovali. Nijaký konšpirátor by nezabezpečil aulu plnú študentov, nijaký eštebák by nenahnal tisícky ľudí na námestia. Takže môj odkaz dnešným mladým ľuďom a študentom je: konšpiráciu o tom, že Nežnú revolúciu „niekto“ pripravil a riadil, si netreba nechať od nikoho nahovoriť.
medailón
Valér Mikula
Vysokoškolský učiteľ, literárny vedec, kritik, editor a prekladateľ. V r. 1973 absolvoval štúdium slovenčiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte UK, neskôr bol odborným asistentom na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK v Trnave, od r. 1985 pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK. V r. 1992 bol menovaný za docenta, v r. 1997 za profesora. Po novembri 1989 krátko pôsobil ako prodekan FiF UK, v. r 1998 – 2001 bol vedúcim katedry, v r. 2005 – 2006 hosťoval na Štátnom inštitúte východných jazykov a kultúr v Paríži. Je autorom viacerých knižných monografií, vyšli mu aj výbery z literárnych kritík a publicistiky.