Ako sa „volilo“ pred novembrom 1989
V júni tohto roku si pripomenieme 30. výročie prvých slobodných volieb po páde komunistického režimu. Počas jeho vlády voľby v skutočnosti ani voľbami neboli, boli len akýmsi formálnym potvrdzovacím aktom naoktrojovaných kandidátov. Inými slovami: išlo o formálnu legitimizáciu režimu formou periodicky sa opakujúceho rituálu.
Režim politický pluralizmus len imitoval
Na každé miesto sa „volil“ len jeden určený kandidát, ktorý bol formálne nominantom Národného frontu Čechov a Slovákov – organizácie, kde boli združené politické strany a masové spoločenské organizácie. V skutočnosti však bola len jedným z nástrojov komunistickej strany na ich ovládanie. Existencia ďalších politických strán v rámci Národného frontu bola čisto formálna – vládnuci režim tak imitoval politický pluralizmus. Kandidátnu listinu napokon vždy schvaľovalo skutočné mocenské centrum štátu – Predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany ČSR.
Účasť formálne nebola povinná, ale...
Pre mnohých občanov boli tieto „voľby“ ponižujúcim aktom, keďže tak periodicky legitimizovali režim, s ktorým v skutočnosti nesúhlasili. Účasť voličov formálne nebola povinná, no existovali formy nepriameho nátlaku. V prípade neúčasti napríklad spravidla nasledovalo hlásenie zamestnávateľovi, čo mohlo mať pre profesijnú kariéru „absentéra“ ďalšie následky. Predsedovia volebných komisií boli pritom motivovaní k zabezpečeniu čo najvyššieho percenta účasti (zvyčajne 99 %). Tí, čo sa nezúčastnili, boli spravidla iniciatívne navštevovaní v mieste bydliska s prenosnou urnou.
Rozhodnutie ísť za plentu mohlo mať pre voliča následky
Najcharakteristickejším prvkom komunistických „volieb“ bolo, že v skutočnosti neboli tajné. Umožňovala sa totiž tzv. manifestačná voľba, t. j. volič len „mohol“, nie „musel“ ísť za plentu, a tak sa vedelo, kto mal v úmysle hlasovať proti určenému kandidátovi. To mohlo mať pre voliča následky (vážnejšie než pri neúčasti vo voľbách) – predovšetkým sa dostal do pozornosti represívnych orgánov ako odporca režimu.
Úlohou voliča teda bolo len vhodiť lístky, ktoré dostal do ruky, do volebnej urny a 99 % voličov poslušne urobilo to, čo sa od nich „očakávalo“. Vzhľadom na opísaný mechanizmus „volieb“ bolo otázkou len to, či bude výsledok 99,2 alebo 99,8 %...
O všetkých zastupiteľských zboroch sa „rozhodlo“ naraz
Počas tzv. normalizácie by sme opísaný rituál mohli nazvať „supervoľby“ – voliči naraz „hlasovali“ o všetkých zastupiteľských zboroch – všetkých stupňoch miestnych orgánov územnej správy (národných výboroch), republikových národných radách i oboch snemovniach Federálneho zhromaždenia ČSSR.
Takto generované zastupiteľské zbory, samozrejme, nepripúšťali existenciu politickej opozície. Ústavné orgány (vláda či jednohlasne hlasujúci parlament) i územná správa boli len poslušnými vykonávateľmi rozhodnutí vedenia vládnucej komunistickej strany.
Slobodné voľby v júni v roku 1990 boli zavŕšením revolučnej etapy transformácie spoločnosti po novembri 1989 a spĺňali demokratické štandardy bežné v parlamentných demokraciách západnej Európy.
Ondrej Podolec, právny historik, Právnická fakulta UK