Po balete mi pripadá veľa vecí veľmi jednoduchých
Keď bude na dôchodku, plánuje si kúpiť a stavať modelovú železnicu. Zatiaľ mu však bežný deň vypĺňa až príliš veľa aktivít, takže voľného času mu nazvyš neostáva. Hoci by sa všetky jeho činnosti dali zhrnúť do dvoch slov – tanec a škola, zaberajú mu toľko času ako inému celá strana v diári. Matúš Pomikal totiž nie je len študentom slovenského jazyka a literatúry v prvom ročníku magisterského stupňa štúdia na Filozofickej fakulte UK. Je tiež profesionálny tanečník v Slovenskom národnom divadle, v Divadle Nova scéna a v Slovenskom divadle tanca Jána Ďurovčíka.
Zo záložného plánu vášeň
Kariéra športovca, obzvlášť profesionálneho tanečníka, je nielen náročná, ale aj časovo obmedzená. Ak človek nechce „na staré kolená“, čo v tanečnom svete znamená často už v tridsaťpäťke, učiť mladších kolegov, musí včas zvážiť, čomu sa bude venovať, aby sa mohol neskôr uplatniť aj mimo tanečného univerza. Konzervatórium študentov vzdeláva tak, aby z nich po ukončení školy boli „hotoví“ tanečníci pripravení stať sa súčasťou profesionálneho tanečného ansámblu bez potreby ďalšieho vzdelávania. Ak teda nemajú víziu učiť, z čisto z pragmatického hľadiska nemajú dôvod pokračovať v ďalšom štúdiu, napríklad na VŠMU. Do rovnakej skupiny patrí aj Matúš, ktorému taká škola nemá ako interpretovi čo ponúknuť. Ako sám skonštatoval, nemá žiadne vlohy na to, aby sa neskôr živil výhradne učením, a to aj napriek tomu, že jeho mamina je učiteľka na základnej škole. „Nikdy nebolo mojím snom študovať na VŠMU. Tá škola je určená pre ľudí, ktorí buď chcú v budúcnosti učiť, alebo sa chcú ďalej vzdelávať v tomto odbore. Zväčša skončia ako učitelia na konzervatóriách či ZUŠ. To ma nikdy nebralo,“ vysvetľuje. Ak by sa Matúš aj neskôr rozhodol stať učiteľom alebo v tanečno-divadelnom svete tzv. baletným majstrom, stačili by mu na to aj roky tanečnej praxe v divadle. Problém nastáva v iných prípadoch. Ak tanečník aj odíde na dôchodok, vyplácanie penzie je naviazané na skutočnosť, že sa zamestná. Veľa tanečníkov tak končí napríklad na mieste predavačov, čo je po ich kariére veľmi fyzicky vyčerpávajúce. Študijné osnovy konzervatória sú ochudobnené o predmety ako matematika či iné prírodné vedy. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je následná životná cesta študenta tanečného konzervatória oklieštená o možnosti viac, než by bola po inom type štúdia. „Po kariére často prichádza obdobie, keď sa človek hľadá a sám seba sa pýta, čo ide teraz robiť. Celý život sa venoval tancu, nič iné nevie, tak skúša,“ približuje psychiku tanečníka Matúš. S vedomím, aká náročná môže byť rekvalifikácia v neskorom veku, sa však rozhodol „poistiť“ a zamedziť tým prípadnému stresu. Nad štúdiom na Filozofickej fakulte UK premýšľal už dávnejšie, no s prácou na plný úväzok v SND by sa mu to nepodarilo spojiť. On si však cestu našiel.
Z národného divadla do školských lavíc
Po absolvovaní tanečného konzervatória Matúš nastúpil do baletu SND, kde odtancoval sedem sezón. Chuť posunúť sa ďalej, ale aj rozšíriť si obzory, spoznať nových ľudí i nové produkcie a divadlá ho priviedla na cestu tanečníka na „voľnej nohe“. Vďaka okolnostiam, ktoré toto rozhodnutie so sebou prinieslo, ho odvialo aj do úplne iných profesijných vôd. Na rok mal možnosť skúsiť si aj prácu redaktora. Aj to ho pri následnom výbere študijného odboru priviedlo na križovatku, kde sa rozhodoval medzi slovenčinou a žurnalistikou. „Po balete človeku pripadá veľa vecí jednoduchých. Niekedy je to totiž veľmi náročné. Premôcť ani nie tak hlavu, ale skôr telo. A keďže som chcel robiť niečo, kde využijem svoju mentálnu kapacitu, bolo jasné, že sa vydám cestou vedy. Myslel som si, že slovenčina by mohla naplniť moje očakávania, čo sa nakoniec aj potvrdilo,“ približuje cestu na UK. K tomuto rozhodnutiu prispelo aj jeho šťastie na kvalitných učiteľov slovenčiny počas základnej školy i konzervatória a inšpirácia, ktorú mu svojou prácou poskytli. To sa podľa neho nezmenilo ani na vysokej: „Napriek všetkým nedostatkom, ktoré v školstve všeobecne vládnu, sú katedry slovenského jazyka a slovenskej literatúry a literárnej vedy veľmi profesionálnymi pracoviskami. Vyučujúci sú naozaj odborníci a ľudia na správnom mieste. Rovnako ako publikácie a výskumy, ktoré produkujú.“
Beletriu? Nie, radšej štúdiu
Keď sa Matúša opýtate, či ho viac baví literatúra alebo lingvistika, bez hlbšieho uvažovania vám odpovie, že je to u neho vyrovnané. Keď ho však chvíľu necháte premýšľať, pretože si uvedomíte, že kým popíjal kávu, často s nadšením rozprával o prednáškach lexikológie s profesorkou Oľgou Orgoňovou, hodinách všeobecnej jazykovedy s profesorom Jurajom Dolníkom, o dialektológii s docentkou Gabrielou Múcskovou či areálovej lingvistike s profesorom Pavlom Žigom, odpoveď trošku prehodnotí: „Nie som ten typ čitateľa, ktorý trávi nad beletriou svoj voľný čas alebo cestu vlakom. Tým, že pracujem v divadle, vidím tiež prepojenosť v oblasti drámy, ale ja si skôr prečítam štúdiu alebo otvorím jazykovedný časopis.“
Jeho spätosť s jazykom vidieť aj na viacerých prácach, ktoré boli úspešné aj mimo seminárov. V bakalárskej práci sa venoval problematike aktuálnych riešení jazykových poradní na Slovensku. S touto témou a jej teoretickým spracovaním získal rok predtým aj tretie miesto na študentskej a vedeckej odbornej konferencii v rámci Katedry slovenského jazyka FiF UK. „Skúmal som facebookovú skupinu Jazyková poradňa ASAP, čo pre mňa predstavovalo prepojenie dnešného sveta a výdobytkov, ktoré prináša, s teoretickým zázemím, ktoré sa buduje už veľa rokov.“ O čo v nej konkrétne išlo? „Zbieral som postrehy používateľov jazyka v tejto uzavretej skupine, ktorú nespravuje profesionálny jazykovedec alebo jazykový ústav, ale bežní ľudia si tu radia navzájom. Porovnával som to s formou a prístupom jazykovej poradne, ktorú zastrešuje Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, pričom mojím cieľom bolo navrhnúť alebo minimálne ponúknuť nejaké riešenia alebo modely na zlepšenie komunikácie medzi oficiálnou jazykovou poradňou a používateľmi jazyka. Asi najočividnejšou výhodou facebookovej skupiny je to, že ide o poradenstvo v reálnom čase. Človek nemusí čakať deň a viac na mail. Komplexné spracovanie tejto témy by si však žiadalo obšírnejšiu prácu.“ Ide o kvalitný zdroj informácií? „Sám som bol prekvapený, že sa tí ľudia vyznajú a sú medzi nimi naozaj aj puristi, potom takí, ktorí majú radi svoj jazyk a chcú ho dobre ovládať, ako i používatelia, ktorí sa stretnú s nejakým jazykovým problémom, nevedia ho vyriešiť, tak sa obrátia na túto poradňu, kde je otvorená diskusia. Tá nie je len o domnienkach, ľudia si tu vymieňajú aj informácie o zdrojoch, ktoré konkrétny jav naozaj vysvetľujú,“ ozrejmuje Matúš, ktorý je dnes v prvom ročníku na magisterskom stupni štúdia, čo znamená, že ho čochvíľa čaká výber diplomovej práce. O tom, čomu sa v nej bude venovať, zatiaľ nemá presnú predstavu. „Ale keďže mám blízko k divadlu, je možné, že sa zameriam na jazykový obraz tanečného divadla a do práce implementujem nielen poznatky, ale aj kolegov,“ dodáva. Napriek tomu, že škola a divadlo mu zaberajú podstatnú časť dňa a na ostatné veci mu veľa času neostáva, participoval na tvorbe katedrového časopisu Kulturárium, dokonca mu v rámci praxe v rukách pristála knižka jeho učiteľa z konzervatória.
Rómeo a Júlia, ale aj Richard III.
Momentálne Matúš účinkuje v troch divadlách a popritom sa venuje aj individuálnym projektom. Ako externý tanečník je súčasťou súboru Slovenského divadla tanca, ktoré založil choreograf a režisér Ján Ďurovčík. „Interný zamestnanec má stálu pracovnú dobu. Začína sa tréningom baletu alebo moderného tanca, každý podľa toho, čomu sa venuje. Pokračuje sa skúškou predstavenia, ktoré má tanečník v repertoári, alebo si študuje niečo iné, takže tých osem hodín vyplní úplne bez problémov. Nemal by som tam kam vtesnať školu,“ vysvetľuje. Hoci si zahral v Richardovi III. i v Rómeovi a Júlii, medzi jeho najobľúbenejšie diela z jeho vlastného repertoáru patrí Mamma Mia!, a to aj napriek tomu, že je to, ako sám vraví, úplná estráda. „Nejde o nejaké hlboké umenie. Netvári sa to ako Ibsen a nedoťahuje sa to ani na Rómea a Júliu, ale baví ma vizuál, páči sa mi, že sa to robí identicky na celom svete, takže keď sa to hrá na svete v 80 divadlách, všade je to veľmi podobné. Dalo by sa tomu vytknúť milión vecí, ale je to sám osebe titul, ktorý sa hrá už tri roky a je neustále vypredaný. Dokonca som tam za ten čas nedostal ani vlastnú mamu a sestru,“ hovorí s úsmevom. Jedným dychom však dodáva, že vždy mal rád aj klasický balet a klasické diela, ku ktorým vždy inklinoval. Jedným z nich je aj slávna baletná rozprávka pre deti i dospelých Spiaca krásavica od Čajkovského. „Ide o skvost romantického baletu, ktorého premiéra sa odohrala v roku 1852, v čase, keď ruský balet zažíval svoj vrchol. Poznať to na úchvatnej výprave, ale i nádhernej hudbe a choreografii. Zároveň je to pre mňa baletné dielo, ktoré mi prinieslo prvé sólové úlohy a v ktorom som tancoval aj ako dieťa ešte počas konzervatória a aj hneď po nástupe do divadla,“ uzatvára túto tému Matúš.
Keď príde posledná derniéra
A čo potom, keď sa poslednýkrát zatiahne opona? Sám vraví, že by chcel, keď to príde, spraviť za tanečnou kariérou hrubú čiaru. To však neznamená, že keď sa ráno rozhodne, večer sa tak stane. Toto rozhodnutie je pre tanečníka zvyčajne dlhší proces. „Ostanú ešte živé predstavenia, ktoré mám naštudované. Tie sa po čase, samozrejme, ,zdernierujú‘, ale niektoré sa budú určite hrať ďalších 15 rokov, i keď časom sa ,vyalternujú‘. Od určitého momentu to však bude pre mňa znamenať aj to, že nebudem brať žiadnu novú produkciu a budem sa môcť naplno venovať svojim ďalším aktivitám,“ načrtáva svoje plány Matúš. Najradšej by spojil príjemné s užitočným, takže ak sa mu úspešne podarí zvládnuť magisterský stupeň štúdia, nechal by sa nahovoriť aj na doktorandské štúdium, ale všetko závisí aj od záujmu katedry.
Izolovaný od priestorov školy aj divadla
Jeho večne nabité dni, rovnako ako dni mnohých navôkol, vystriedal momentálne úplne opačný režim. „Epidémia nás zasiahla počas jednej z hlavných skúšok Aidy, vyslovene in medias res pred premiérou. Nakázali nám len vziať si potrebné veci a opustiť divadlo. O týždeň nato sme sa dozvedeli, že sa rušia predstavenia do konca júna, a potom prišlo aj rozhodnutie o predčasnom ukončení divadelnej sezóny, takže do divadla sa dostaneme asi až v auguste, ak vôbec,“ približuje Matúš, ktorému sa tak až do odvolania zrušili všetky umelecké aktivity. Hoci sa sám zaraďuje do skupiny ľudí, ktorí nie sú veľmi na „online sebaprezentáciu“, a radšej si zacvičí sám doma, viacerí jeho kolegovia v tieto dni na sociálnych sieťach SND ponúkajú videá svojich domácich tréningov, vďaka ktorým môžu aj bežní smrteľníci aspoň privoňať k životu profesionálneho baletného tanečníka. V škole sa zas z prezenčného štúdia stalo zrazu dištančné, čo je pre interaktívny typ študenta, akým práve Matúš je, celkom nová situácia, na ktorú si pomaly zvyká. „Viem, že sa to v momentálnej situácii inak robiť nedá a semester treba dokončiť, tak uvidíme, ako to celé dopadne,“ uzatvára s pochopením v hlase.
Nikoleta Janková