Zahraničných turistov zaujíma, ako tu žijeme
Hoci má z Prírodovedeckej fakulty UK titul z jadrovej chémie, do ktorej bol „cvok“ od základnej školy, už 35 rokov sa živí sprevádzaním turistov, a to nielen po Slovensku, ale celej strednej Európe. Naštartoval to nevydarený zájazd v NDR, ktorý absolvoval ako tretiak na strednej za výborné študijné výsledky. V Prahe im ušiel vlak, v Berlíne následne zmeškali prípoj, navyše vychytali sprievodcu, ktorý hovoril lámanou nemčinou. Keďže má nemčinu ako druhý materinský jazyk, ako 17-ročný sprievodcovi pomáhal s manažmentom celého zájazdu. Ten ho potom povzbudil, aby si ešte pred maturitou spravil sprievodcovské skúšky. Tak sa i stalo. A hoci v roku 1985 nastúpil na výšku, popri štúdiu si sprevádzaním privyrábal. Z pasie sa neskôr stala práca na plný úväzok, ktorá v 90. rokoch viedla k založeniu vlastnej cestovnej kancelárie. S Mariánom Bilačičom, dnes predsedom Slovenskej spoločnosti sprievodcov cestovného ruchu, ktorý chrlí zaujímavé príbehy na počkanie, sme sa porozprávali o krásach i nástrahách jeho práce, ale aj tom, čo na našom hlavnom meste fascinuje a zaráža cudzincov.
Ako sa za tých 35 rokov, čo sa sprievodcovstvu venujete, zmenila Bratislava z pohľadu ponúkaných služieb či turistickej infraštruktúry? A ako sa za ten čas zmenila povaha vašej práce?
Asi najvýraznejšie zmeny priniesol rok 1989. Po otvorení hraníc sa totiž dostavil hurá efekt, začalo k nám prichádzať veľmi veľa zahraničných turistov, no na ten nával sme tu vtedy vôbec neboli pripravení. I keď sme už vtedy mali hotely a reštaurácie, ktoré boli naozaj veľmi kvalitné, bolo ich málo a vo všeobecnosti dopyt po službách vysoko prevyšoval dostupnú ponuku. Turisti, ktorí sem vtedy prišli, tak Bratislavu našli vo veľmi ubiedenom, zanedbanom stave. Našťastie, Bratislava za posledných 30 rokov výrazne skrásnela, tiež pribudlo množstvo podnikov, i keď, bohužiaľ, pribudli podľa klasického Gaussa od jednotky až po päťku.
Zmenilo sa tiež spotrebiteľské správanie, t. j. preferencie, potreby či nároky nášho zákazníka. Pred tými 30 rokmi panovala taká predstava, že do Tatier príde rakúsky dôchodca, ktorý si po večeri dá dve pivá, vypije tri borovičky a bude šťastný. Lenže dnešný 60-ročný dôchodca bol už na Maldivách, má smartfón s takmer neobmedzeným prístupom na internet a jeho dve pivá a tri borovičky vôbec neuspokojujú. Od svojho pobytu čaká viac. To všetko sa odrazilo aj na našej práci. Ľudia si dnes diktujú už úplne iné veci, čoraz viac prejavujú záujem o personalizované služby, už nechcú byť súčasťou 50-členného „stáda“. Čoraz častejšie tak sprevádzame menšie skupinky či jednotlivcov, príp. páry.
Výrazne sa zmenili aj možnosti propagácie či získavania informácií. Príchod internetu aj v našom odvetví znamenal prelom. Klienti dnes viac vedia, i keď často veľmi povrchne, chýba im tá pyramída súvislostí. Ale to je už našou úlohou – namiešať im z oceána informácií pestrý kokteil, ideálne poldecák aperitívu na povzbudenie chuti. To je to umenie kvalitného sprievodcu.
A čo otázky od zahraničných turistov – čo sa vás pýtali vtedy a čo sa pýtajú dnes?
Je zaujímavé, že tie najčastejšie otázky sa za tri desaťročia vlastne vôbec nezmenili. Zahraniční turisti sa nás stále pýtajú najmä na náš osobný príbeh. Zaujíma ich, ako sme žili za socializmu, čo sme robili počas Nežnej revolúcie, čo po nej, čo sme mali, čo nemali, aké máme tradície... Mnohých zaujíma hospodárska situácia našej krajiny – to, že sme automobilová veľmoc, mnohí ani len netušia. Často sa pýtajú aj na to, koľko zarábame, aké platíme dane, kedy ideme do dôchodku. Keď poviete Američanom, že tu majú všetci zdravotné poistenie, tak sú z toho v šoku. Jasné, za tie roky občas padli aj veľmi svojské otázky – či máme doma splachovacie záchody, chladničku alebo televízor, či sme videli helikoptéru a pod. A tiež si nás už vtedy plietli so Slovinskom. Česi sa nám na tom dlho smiali, dnes sa smejeme my Čechom, lebo Česko si turisti začínajú mýliť s Čečenskom (v angl. Czechia verzus Chechnya – pozn. red.).
Zmenil sa vďaka cudzincom nejakým spôsobom váš pohľad na Bratislavu?
Hlavne na začiatku nám ich pripomienky pomáhali meniť našu sprievodcovskú optiku. Lebo kým my sme sa to kedysi snažili tlačiť najmä na tie najstaršie historické budovy, chválili sme sa zachovanými palácmi, oni nás upozorňovali na úplne iné objekty – zaujal ich napríklad Dom služieb Baťa na Hurbanovom námestí alebo Obchodný dom Dunaj na Námestí SNP, ktoré boli postavené v 30. rokoch a predstavujú vrcholné diela funkcionalistickej architektúry u nás. Takže často prejavovali záujem o stavby typické pre prvú Československú republiku, ktorú socializmus z našich dejín úmyselne „vykracoval“. V tých časoch sme sa o takýchto pamiatkach neraz dozvedali najmä z literatúry, ktorú si so sebou doniesli práve zahraniční návštevníci.
Niečo podobné vnímam aj dnes. Kým my sa za tých 40 rokov socializmu ešte stále akosi podvedome hanbíme, snažíme sa radšej upriamiť pozornosť inam, množstvo zahraničných turistov, a to aj mladé generácie, tá socialistická tvár Bratislavy často priam až fascinuje. A to či už ide o stavby z tohto obdobia, zvyšky pôvodnej železnej opony pri Cyklomoste slobody v Devínskej Novej Vsi, alebo vojenské bunkre v Petržalke.
S akými reakciami na Bratislavu sa vlastne najčastejšie stretávate?
Istou výhodou Bratislavy je, že cudzinci (s výnimkou tých scestovanejších) sem neprichádzajú s takmer žiadnymi očakávaniami. Bratislava je pre nich stále len niekoľkohodinovou prestávkou medzi Prahou, Viedňou, Budapešťou a Krakovom. Väčšina z nich je z nás potom veľmi príjemne prekvapená. Často nám vyvracajú našu predstavu o tom, že máme zle udržiavané mesto, za čo sa tu my stále bičujeme. Im sa Bratislava zdá čistá, bezpečná, jej historické centrum považujú za veľmi útulné – aj vzdialenosťou, aj atmosférou. Oceňujú, že tu máme veľa zelene, mesto na nich pôsobí mlado, vitálne, hodnotia ho ako moderné. Američania si napríklad nevedia vynachváliť, že tu máme lepšiu dostupnosť wi-fi než v USA či Kanade.
Okrem toho generálne na nich „zaberá“ to, že sme boli na križovatke dejín, že sa tu stretali rôzne kultúry, že tu vedľa seba celé storočia žili viaceré národy. Raz darmo – Bratislava sa môže na svojom území pochváliť keltským oppidom, rímskym vojenským táborom Gerulata v Rusovciach, hradom Devín, ktorý zohral dôležitú úlohu v časoch Veľkej Moravy, ale i tým, že bola viac než 250 rokov hlavným mestom Uhorska, konali sa tu korunovácie uhorských kráľov... Mieša sa tu keltské s rímskym, germánske so slovanským a uhorským. To všetko vyústilo do kozmopolitného charakteru mesta či pestrosti stavebných štýlov. A práve tá rôznorodosť je to, čo cudzincov u nás nadchne.
Na mnohých fungujú aj (pre nich dovtedy nepoznané) prepojenia na dejiny a známe mená, ktoré zasadíte do nášho kontextu. Napríklad to, že na výstavbu bratislavskej továrne Dynamit-Nobel (dnes Istrochem) dohliadal sám Alfred Nobel. Mesto už ako šesťročný navštívil aj Mozart, ktorý „koncertoval“ v Pálffyho paláci. Inak v Dóme sv. Martina sa druhýkrát vydala Mozartova vdova Konstanca. A práve v dóme uviedol v roku 1835 svoju Missu solemnis Beethoven. Alebo to, že vína Jakuba Palugyaya, známeho bratislavského vinára, servírovali na palube Titanicu. Carlton na dnešnom Hviezdoslavovom námestí navštívil okrem iných aj americký vynálezca Thomas Alva Edison či nórsky objaviteľ Fridtjof Nansen a Jules Verne tam v rámci svojho pobytu po večeroch spisoval poznámky k novému románu. A takto by som mohol pokračovať.
Čo zahraniční turisti nevedia veľmi pochopiť, sú graffiti na zrenovovaných fasádach, v niektorých to vyvoláva dojem až kriminálnej oblasti. Nechápu tiež to, že cez pešiu zónu ide chlapík na bicykli. Okrem toho Bratislava – v porovnaní s Prahou či Budapešťou – zatiaľ len minimálne využíva potenciál rieky. S Dunajom nám tu stále chýba priamy kontakt. Pochopilo to nákupné centrum Eurovea, ktoré výborne využilo nábrežie.
Z ktorých krajín turistov najčastejšie sprevádzate?
Delíme si to podľa jazykov – ja sprevádzam v nemčine, ruštine a angličtine. Posledné roky mi tak pripadli najmä klienti z Nemecka, Rakúska, Austrálie, USA, Ruska a Ukrajiny. A z Izraela – najmä posledné letá (okrem tohto „koronaleta“) boli v Bratislave vyslovene židovské.
Podľa čoho štruktúrujete výklad?
Výklad závisí od mnohých vecí. A to tak jeho obsah, ako i forma. Dôležité je uvedomiť si (a ideálne sa aj vopred informovať), koho pred sebou máte. Jedným z kľúčových faktorov je vek danej skupiny. Je jasné, že iný výklad ponúknem zájazdu seniorov a iný triede detí, ktoré treba stále zamestnávať, interaktívne vtiahnuť do deja, takže im často kladiem otázky, ale aj iniciujem rôzne súťaže – tie najmenšie napríklad hľadajú po meste korunovačné korunky.
Zvážiť treba aj vedomostný background vašich klientov. Zažil som sprievodkyňu, ktorá fakty síce sypala z rukáva, ale skupine turistov z USA vysvetľovala niečo v metroch a kilometroch, čomu okrem niekoľkých nadšencov a tých s lepším vzdelaním pravdepodobne nikto nerozumel. Turistom z ázijských krajín, pokiaľ naozaj nejde o skupinu akademikov, zas budete zväčša darmo vysvetľovať, že v dóme bola korunovaná Mária Terézia a že v Primaciálnom paláci bol podpísaný mier po bitke pri Slavkove, ktorý spolu s vytvorením Rýnskeho spolku fakticky znamenal koniec Svätej rímskej ríše národa nemeckého. Ak neboli predtým vo Francúzsku, zväčša u nich nepochodíte ani zmienkou o Napoleonovi. Je to prirodzené, veď my tiež nepoznáme čínske či japonské dynastie. Preto sa pri nich vyslovene kĺžeme po povrchu. Pre nich je dôležité najmä to, že sa pozerajú na niečo staré. A keď im poviete, že tá zlatisto sfarbená dlažba na Hlavnom námestí je zo špeciálneho druhu žuly s názvom China Yellow, tak budú jasať, lebo s mestom našli spoločný prienik.
Vo všeobecnosti sa vždy snažíte dostať k tomu, čo je klientom blízke. Minule som sprevádzal bývalého ministra zahraničných vecí z Luxemburska, ktorý sa zaujímal o všetko, čo súvisí s jeho rodnou krajinou. Asi ten najlepší moment, ktorý to prepojil, bola postava Žigmunda Luxemburského, ktorého možno považovať za jedného z najprínosnejších panovníkov pre rozvoj nášho hlavného mesta.
Ďalším dôležitým ukazovateľom je aj situácia. Musíte vychádzať z toho, aká je denná hodina, či sú tí ľudia unavení, či je to začiatok túry alebo koniec, či je teplo, chladno, či prší, fúka vietor... To všetko vplýva na ich pozornosť a naladenie a vy by ste to mali reflektovať. Veľakrát je to umenie – niekedy musíte doslova v priebehu jednej vety zmeniť celú choreografiu, neraz dokonca spravíte inú trasu. Okrem toho musíte dbať na to, aby ste to v danej situácii „neprešvihli“ s množstvom informácií. Ako povedal Komenský: „Žiak nie je nádoba, ktorú treba naplniť, ale pochodeň, ktorú treba zapáliť.“
Len faktografické veci už asi veľmi nefičia.
Ale fičia – robíme aj študijné zájazdy, kde si ľudia explicitne žiadajú výklad ku každej pamiatke, vtedy to rozoberieme „na súčiastky“. Vo všeobecnosti však dnes už platí, že tie fakty musíte uchopiť ako príbeh v zmysle infotainmentu, či už ide o príbeh známej osobnosti, budovy, celej štvrti, alebo mesta ako takého. Takéto príbehy hľadáme neustále.
Dajte nejaký príklad.
Úspechu sa teší napríklad príbeh o mestskom katovi, ktorý kedysi sídlil v dome na Baštovej, najužšej bratislavskej uličke. Bol totiž mimoriadne vyťaženým človekom – okrem popráv sa staral aj o čistotu mesta, musel čistiť záchody a stoky, odstraňovať hmyz z verejných budov, na starosti mal dokonca aj odchyt túlavých psov a mačiek, no a v neposlednom rade riadil aj nevestinec na dnešnej Obchodnej ulici, pričom tam jeho manželka robila gazdinú. Toto si turisti určite zapamätajú skôr než len suché skonštatovanie, že Matej Korvín udelil mestu právo meča v roku 1468.
Okrem obsahu však inovujeme aj formu prezentácie, lebo len hovorené slovo by už dnes nestačilo. Využívame rôzne audiovizuálne pomôcky – napríklad keď sa odvolávam na hudobného skladateľa Jána Nepomuka Hummela, bratislavského rodáka, počas presunu pustím jeho Trúbkový koncert. Máme už aj malé prenosné projektory, veľké ako knižka, takže im viem kdekoľvek na bielu stenu premietnuť objekty, ktoré dnes už neexistujú, či už vo forme 3D modelov, alebo dobových fotografií.
To základné motto znie: i tá najkrajšia pamiatka je sama osebe len čiernobielym nemým filmom; zvuk, farbu, vôňu a zmysel dostane až vtedy, keď o nej začne rozprávať sprievodca. Pričom ja stále hovorím, že sprievodcovi stačí, keď počas prehliadky použije päť percent z toho, čo vie. Problém je, že niektorí samozvaní sprievodcovia reálne vedia len tých päť percent. Ale to je, žiaľ, celosvetový trend vo viacerých oblastiach. No kým na Airbnb potrebujete disponovať aspoň jednou voľnou izbou s posteľou, na Uber taxikára vlastniť auto a vodičský preukaz, na to, aby ste mohli robiť nekvalifikovaného sprievodcu bez skúšok, vám stačí vlastne len trochu prehnaného sebavedomia. Takíto sprievodcovia však často neprezentujú našu krajinu korektne a v pozitívnom svetle, v ich podaní je to skôr klauniáda. Žiaľ, nie je proti tomu vôľa bojovať. Ale to by bolo na samostatný rozhovor.
Na čo si treba – okrem správneho dávkovania relevantných informácií – dávať ešte pozor?
Samostatnou kapitolou je výklad dejín, pri ktorom musíte byť „sakramentsky“ opatrní. Najlepšie je vyhnúť sa akýmkoľvek hodnoteniam, zvlášť keď ide o politiku. Tiež si musíte dávať pozor, koho pri zmienke o akomkoľvek konflikte nazývate spojencami či nepriateľmi. Spomínam si na prípad, keď sa pred rokmi v Bratislave konali futbalové majstrovstvá Európy hráčov do 21 rokov a kolegyňa sprevádzala turecký tím. Počas výkladu o našich dejinách bitku pri Moháči v roku 1526, ktorá otvorila Osmanskej ríši dvere do Uhorska na viac než 150 rokov, už akosi automaticky nazvala moháčskou tragédiou, teda tak, ako sa u nás bežne zvykne označovať. Samozrejme, turecká historiografia túto udalosť interpretuje inak. V autobuse ju vypískali – veď to bolo predsa moháčske víťazstvo! Dokonca prišla oficiálna sťažnosť od vedúceho výpravy, že išlo o úmyselnú provokáciu.
A potom sú to charakterové špecifiká pri jednotlivých národoch. Je totiž prirodzené, že iná kultúra má iný spôsob správania – to, čo je pre nás absolútne bežné, je pre inú kultúru nepredstaviteľné a naopak. S tým treba rátať, lebo keď to neviete, idete hlavou proti múru.
Napríklad?
Kým pri Nemcoch zväčša môžete rátať s dochvíľnosťou, južanom treba dopriať veľkorysú časovú rezervu, zvlášť ak potrebujete stihnúť autobus či rezerváciu v múzeu. Alebo kým turisti z Európy počítajú s tým, že budú chodiť, Američania čakajú, že budú veľmi málo chodiť, no a klienti z Indie či arabských krajín, tí nie sú takmer vôbec ochotní chodiť. Keď to viete dopredu, nie je to problém, využijete Prešporáčik. Pri skupine turistov z Izraela sa nám v reštauráciách zas veľmi často stáva, že sa obsluha začne pýtať, prečo sa hádajú. Oni sa však nehádajú, len sa rozprávajú, akurát sú pri tom – na náš vkus – pomerne hluční. Rusi zvyknú byť veľmi hrdí na všetko, čo s Ruskom súvisí vrátane jazyka, preto si veľmi potrpia na to, aby mal sprievodca v ruštine správny prízvuk. Klienti z arabských krajín či Izraela sa zas často nevedia zmieriť s tým, že sa u nás o cene nevyjednáva. Aj keď im to dopredu poviete, oni to skúsia. Samozrejme, tieto pozorovania neplatia univerzálne, každá skupina je iná a má svoje špecifiká, neuškodí však vopred sa pripraviť aj na takéto scenáre. No občas mám pocit, že asi to najťažšie a najnevďačnejšie je sprevádzať Slovákov v slovenčine.
Prečo?
Všetci všetko vedia. Bežne vedieme polemiky s tetuškou z Hornej Dolnej, či sa UFO na Moste SNP točí, lebo veď ona tam s manželom pred 30 rokmi bola a točilo sa. Nikdy sa netočilo. Ale vysvetlite jej, že nemá pravdu.
Takže ani po rokoch vám táto práca neprestáva prinášať výzvy, veď to je sen každého pracujúceho!
Istým spôsobom áno. Práca s ľuďmi je krásna, ale často aj náročná, lebo sú rôzne typy klientov – takí, ktorí energiu dávajú, a takí, ktorí vás pripravia aj o jej posledné zásoby. Veľkou výhodou tejto práce však je, že sa často dostanete až do trinástej komnaty svojich hostí. Napríklad v 90. rokoch som sprevádzal na hornej Nitre skupinu Nemcov, tých vysídlencov, ktorí museli po roku 1945 odísť, a v osade Dlhé Pole sme sa spolu s jednou paňou a jej dcérou išli pozrieť do jej rodného domu. Hoci nás najprv nechceli pustiť dnu, lebo sa báli, že si chce na dom činiť nároky, nakoniec z dverí vyšla v sprievode nevesty starenka o paličke, ledva sa k nám malými krokmi presunula, a v ruke niesla veľkú plechovú škatuľu plnú ľúbostných listov, čo pre paniu z môjho zájazdu písal ranený ruský vojak, ktorého tu počas druhej svetovej vojny ukrývali. Tie listy sa k svojej adresátke dostali po dlhých 45 rokoch. Bol to veľmi emotívny moment, nechýbali slzy. Dokonca sa nám potom podarilo toho ruského vojaka vypátrať v Černoviciach na Ukrajine, pani tam vycestovala a stretla sa s ním. To sú asi tie najkrajšie okamihy, pre ktoré mám svoju prácu naozaj rád.
Erika Hubčíková