Využívajme naše univerzitné budovy, vráti sa nám to
Ak by raz univerzita nemusela riešiť rekonštrukciu svojich budov a nebola by limitovaná peniazmi, sníva o športových zónach pre študentov v Mlynskej doline či veľkolepom univerzitnom múzeu v podzemí historickej budovy na Šafárikovom námestí. I keď to pri momentálnych finančných (ne)možnostiach znie ako výjav z vedecko-fantastického románu, Jana Duračinská, prorektorka UK pre majetok a investície, zostáva nohami na zemi. Vznik agendy, ktorá pred jej nástupom do funkcie na tejto úrovni neexistovala, berie predovšetkým ako jedinečnú príležitosť na nastavenie koncepcie nakladania s naším nehnuteľným majetkom. Jej absencia, a to tak na úrovni štátu, ako i UK spolu s ďalšími faktormi totiž priviedla univerzitu na cestu veľkého investičného dlhu. Viac o tom, čo sa s tým dá robiť a robí, ako i ďalších plánoch na poli nehnuteľného vlastníctva UK sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.
Začnime zhurta: čo všetko vlastne zahŕňa agenda majetku a investícií?
Tá agenda pozostáva z dvoch kľúčových zložiek, čomu zodpovedá aj organizačná štruktúra príslušného rektorátneho úseku pod mojím vedením. Jednou je správa nehnuteľností, ktorá rieši najmä tie každodenné činnosti spojené s ich údržbou a prevádzkou, teda upratovanie, drobné opravy, stráženie objektu a pod., ale napr. i manažment nájmov. Druhou zložkou je evidencia majetku a investície, pod ktorými sa myslia už investície významného („nekaždodenného“) charakteru, napr. výstavba, rozšírenie, rekonštrukcia či technické vybavenie objektov.
Špecifickým znakom tejto agendy je, že je priesečníkom viacerých oblastí – riešenie takmer každého problému vyžaduje nájsť odpovede na často komplexné otázky ekonomického, právneho i technického charakteru. Preto sme veľmi úzko poprepájaní s viacerými oddeleniami. Mojou úlohou je práve premosťovať tie oblasti, lebo ak sa ktorákoľvek zložka zasekne, ten kolos ďalej nepôjde. Z tohto hľadiska je to pomerne náročné. Je však dobré, že táto agenda na úrovni rektorátu vznikla, lebo sa k nej konečne môžeme postaviť strategicky.
Ktoré majetky rektorátny úsek pod vaším vedením priamo spravuje?
Priamo spravuje majetok v správe rektorátu, t. j. 40 budov a pozemky, ktoré nie sú v správe súčastí; zvyšok budov či pozemkov pod nás spadá len metodicky, to znamená, že každá súčasť si svoje objekty spravuje samostatne; my to len v prípade potreby metodicky koordinujeme. Samozrejme, keďže sme verejná vysoká škola, aj správa a nakladanie s majetkom UK má svoje limity, ktoré vyplývajú zo zákona. Napr. nájomné zmluvy sa môžu uzatvárať len na obdobie jedného roka, inak to musí schvaľovať akademický senát, pri predaji nehnuteľného majetku nad zákonom stanovenú sumu alebo zaťažení takého majetku vecným bremenom je potrebný aj súhlas správnej rady a až následne to podpisuje rektor ako štatutárny orgán univerzity.
Skúsme uviesť nejaké čísla na vytvorenie základnej predstavy o nehnuteľnom majetku UK. Aká je napr. rozloha všetkých univerzitných pozemkov? A koľko budov/objektov univerzite patrí?
Rozloha všetkých pozemkov, ktoré má vo vlastníctve UK, predstavuje cca 1,33 km2, čo je inak viac než trojnásobok rozlohy Vatikánu. Univerzita vlastní 178 budov, a to nielen v Bratislave či Martine, ale aj v Modre, Richňave, Lučenci či Blatnici. Naším cieľom je, aby bol majetok UK čo najviac využívaný.
Ale na vytvorenie základnej predstavy nám tu ešte jedno dôležité číslo chýba.
Ktoré?
Niekoľko desiatok miliónov eur, vo vzťahu k internátom sa hovorí o sume prevyšujúcej 30 miliónov eur – to je náš investičný dlh, ktorý si ako univerzita so sebou z minulosti nesieme.
To sa nám ako „podarilo“?
Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že to súvisí najmä s dlhodobým podfinancovaním školstva zo strany štátu. Nepomohlo tomu ani to, že Bratislavský kraj bol prakticky vylúčený z čerpania eurofondov. Ak by sa to v tomto smere teraz otvorilo, bolo by to skvelé.
Ale to je len jeden dielik skladačky. Tým nemenej dôležitým je, a to si musíme povedať na rovinu, že nám tu chýba strategický systém prerozdeľovania financií a plánovania investícií do obnovy nehnuteľného majetku, a to tak na úrovni štátu, ako aj univerzity.
To znamená?
Momentálne to funguje tak, že my ako univerzita štátu spíšeme požiadavky na financovanie, napr. na obnovu fasády tej a tej fakulty potrebujeme toľkoto eur a na výmenu okien inej fakulty toľkoto eur. Ministerstvu na základe toho pripravíme tabuľku očakávaných kapitálových výdavkov a ono následne rozhodne, na ktorú položku koľko eur účelovo vyčlení. To v praxi znamená, že i keď na sanáciu niektorej budovy akútne potrebujeme 600 000 eur, pričom ministerstvo nám na ňu pridelí napr. 300 000 eur a na inú rekonštrukciu nám dá 100 000 eur, systém je momentálne nastavený tak, že my nemôžeme tieto prostriedky bez ďalšieho zlúčiť a spoločne investovať do rekonštrukcie tej budovy, ktorá je v havarijnom stave. A keďže nám od štátu prichádza na každú položku aj v tom najlepšom možnom prípade len cca 50 až 70 % z toho, čo sme žiadali, často to znamená, že sa robí polovičná robota, čím sa rekonštrukčná „agónia“ zbytočne predlžuje a v konečnom dôsledku sa tak len navyšujú celkové náklady – keďže sa to kryje podľa momentálnych finančných možností, hrozí, že rekonštrukcia sa nespraví poriadne a včas, vďaka čomu si o rok nevyhnutná obnova tej istej budovy vypýta ešte viac.
Ďalšia vec je, že nikdy dopredu nevieme, koľko od štátu dostaneme. Dokonca nie vždy môžeme rátať s tým, čo nám bolo prisľúbené, čo komplikuje ďalšie procesy. Napr. pri piatich stavebných povoleniach predlžujeme platnosť už viac než 10 rokov, lebo hoci nám ako univerzite niekedy dávno štát prisľúbil prostriedky na výstavbu, zmenila sa vláda a my sme tie prostriedky nikdy nedostali. Nehovoriac o tom, že ak by nám ich teraz hoc aj hneď poskytli, vypracovaná projektová dokumentácia po toľkých rokoch už nereflektuje aktuálny stav ani kritériá určené novými technickými normami, ktoré by v súčasnosti budova mala spĺňať.
Druhou stranou mince je, že sa ako univerzita momentálne správame tak, ako to je nastavené zo strany štátu, čo v praxi znamená, že súčasti sledujú získanie prostriedkov predovšetkým na pokrytie svojich potrieb. To je na jednej strane pochopiteľné, lebo každá budova bojuje so svojimi problémami, no na druhej strane nám chýba spoločný postup. Verím však tomu, že ak by sme štátu v mene celej univerzity iniciatívne predostreli jednotný plán obnovy nášho nehnuteľného majetku, ktorý by bol v konečnom dôsledku výhodnejší aj pre štátne financie, štát by nás neignoroval.
Ako si to v praxi predstavujete?
V prvom rade ako proces, do ktorého by boli zapojení zástupcovia všetkých súčastí – fakúlt univerzity, napr. na úrovni kolégia rektora. Tí by po oboznámení sa s momentálnymi potrebami investícií do jednotlivých nehnuteľností hlasovaním rozhodli o prioritách do ďalšieho obdobia, napr. na päť rokov alebo na funkčné obdobie rektora, takže by sme konečne disponovali dlhodobejšou stratégiou obnovy našich budov. Napr. by sme si povedali, že ak tento rok dostaneme (vymyslím si) 1 200 000 eur, prioritne ich budeme investovať do sanácie vonkajšej fasády budovy tej fakulty, ktorá to nevyhnutne potrebuje. A ak by sme náhodou dostali viac, použili by sme to na druhú rekonštrukciu zo zoznamu odstupňovaných investičných priorít, na ktorom sme sa ako univerzita dohodli. A tak ďalej. Takýto spoločný postup by bol naozaj v záujme každej fakulty.
Rektor s týmto návrhom už vystúpil, momentálne dávame dokopy strednodobú koncepciu nakladania s nehnuteľným majetkom, ktorá by mala poslúžiť ako odrazový mostík k spomínaným systematickým riešeniam.
Čo je jej obsahom?
Veľmi zjednodušene možno povedať, že koncepcia ponúkne prehľad aktuálneho stavu nehnuteľného majetku UK, t. j. nielen to, koľko budov či pozemkov ako univerzita máme, ale i v akej „kondícii“ sú a nakoľko sa využívajú, pričom osobitný dôraz kladie na špecifikáciu nepotrebného majetku. Okrem toho sa v rámci koncepcie snažíme aj nastaviť adekvátnu nájomnú politiku, teda vypracovať pre jednotlivé druhy priestorov orientačný cenník nájmov, aby reflektoval aktuálnu situáciu na trhu.
V súvislosti s naplnením cieľov koncepcie sa ako nevyhnutnosť javí digitalizácia majetkovej agendy – potrebujeme urobiť najmä kompletnú elektronickú pasportizáciu objektov. To znamená, že by sme tú technickú dokumentáciu k objektom (teda plány budov vrátane vyznačenej infraštruktúry), ktorú v súčasnosti máme často len v podobe fyzických výkresov (pričom nie pri všetkých objektoch je na výkresoch zachytený aktuálny stav), preniesli do elektronickej podoby, čo by každej súčasti značne zjednodušilo správu majetku. V podstate by sme vytvorili helpdesk, ak by napríklad niekde prasklo potrubie, v systéme by ste si hneď vedeli pozrieť, kadiaľ to potrubie vedie. Okrem financií (cenový odhad kompletnej elektronickej pasportizácie všetkých našich objektov sa pohybuje v miliónoch eur) nás v tomto smere momentálne limitujú aj otázky súvisiace s možnosťami systému SAP. Minimálne by sme však mohli začať nejakými objektmi a postupne to dopĺňať.
Nastavovanie stratégie už na úrovni univerzity znie ako beh na dlhšie trate, o štáte ani nehovoriac. Ako si môžeme pomôcť už teraz?
My (a pod „my“ myslím všetkých zamestnancov univerzity) sa musíme v prvom rade snažiť o to, aby sme univerzitný majetok sami dostatočne využívali a vedeli tak zabrániť jeho schátraniu. Tým nemyslím len budovy fakúlt, ale i naše kongresové strediská v Modre-Harmónii a na Družbe či učebno-výcvikové zariadenia v Richňave a Modre-Pieskoch. Ako zamestnanci tam všetci máme zľavy – využime to. Robme tam konferencie či workshopy v rámci rôznych projektov, utužujme tam kolektívy, využime to na aktívnu rekreáciu s rodinou počas predĺženého víkendu. Každé jedno euro sa nám vráti späť – vieme to investovať do renovácie izieb, nákupu vybavenia, vylepšenia infraštruktúry. I keď to asi nikdy nebudú 4- či 5-hviezdičkové objekty s wellness a krytým bazénom, sú to objekty s vlastným kúzlom, kde nájdete štandardné vybavenie a dostatočné priestory, ktoré vieme vďaka aktívnemu využívaniu udržiavať na dobrej úrovni. Okrem toho ponúkame nádherné prostredie (všetky naše objekty naozaj majú génia loci), ale i ochotných a milých ľudí.
Pod správu RUK spadá aj tzv. profesorský dom. O čo ide?
Je to objekt pri Botanickej záhrade UK, kde sa nachádza 10 bytov – okrem jedného bytu všetky vlastní univerzita. Keďže momentálne nepotrebujeme budovať ubytovacie kapacity pre „domácich“ zamestnancov – podľa posledných informácií nie je v tomto smere dopyt vyšší než ponuka –, systém sme nastavili tak, že byty v profesorskom dome slúžia výlučne pre zahraničných lektorov na dlhodobý nájom (nad jeden mesiac), pričom v ponuke máme aj dva trojizbové byty, takže tam vieme ubytovať aj rodinu. Chceme týmto podporiť internacionalizáciu a vytvoriť ponuku prístupného ubytovania (doslova aj z hľadiska dopravy a dostupnosti do centra) pre zahraničných lektorov. Napr. minulý rok tam býval americký lektor s manželkou a tromi deťmi.
Pokiaľ ide o stav, sú to pekné, svetlé byty, za ktoré sa naozaj nemusíme hanbiť. I tak ich však musíme postupne renovovať, preto sme aj zvýšili ceny ubytovania, aby sme si to mohli dovoliť renovovať z interných zdrojov. Naďalej sme však oproti trhovým nájmom cca o 30 % lacnejší, nehovoriac o tom, že ide o bývanie v naozaj výbornej lokalite blízko karloveskej zátoky s dobrou dostupnosťou MHD. Skvelou správou je, že i napriek korone sa nám to stále darí zapĺňať – momentálne tu máme voľné už len dva z aktuálne dostupných bytov.
Čo ďalšie plány súvisiace s nehnuteľným majetkom v správe rektorátu?
Ja mám dve veľké priority. Prvou z nich je nový univerzitný archív. Naši archivári majú v súčasnosti totiž veľmi ťažké podmienky na fungovanie – je to nedôstojné pre nich, ale aj pre univerzitu, ktorá oslávila sto rokov. Archív UK od roku 2008 sídli na Starých gruntoch v priestoroch bývalej vojenskej katedry, ktoré na to neboli vôbec dimenzované. Archív totiž vyžaduje vhodné priestorové i klimatické podmienky reflektujúce rôznorodosť archivovaných materiálov, lebo my nearchivujeme len listinné dokumenty či fotografie, ale aj taláre, reťaze, pečatidlá atď. Okrem toho potrebujeme archívne materiály v čo najväčšej možnej miere digitalizovať, čo si žiada špecifické technické vybavenie. Preto by sme chceli v areáli postaviť nový archív spolu s dátovým centrom, pričom by táto budova konečne kvalitatívne spĺňala všetky potrebné parametre na tento typ pracoviska.
Zatiaľ to na základe odhadov (projektovú dokumentáciu ešte nemáme hotovú) vyzerá tak, že na to budeme potrebovať cca 7,5 milióna eur. Hoci by sme stavali na vlastných pozemkoch, ba ani výstavba samotného objektu by nebola taká drahá, najväčšou položkou je práve to potrebné technické vybavenie. Na margo tejto sumy len toľko, že štát v rámci tohtoročného rozpočtu vyčlenil dokopy pre všetky verejné vysoké školy (sic!) kapitálové dotácie vo výške 7 miliónov...
Čo druhá priorita?
Tou je vybudovanie nového infocentra v priestoroch na Štúrovej, ktoré spadajú pod správu rektorátu. Podobne ako nový archív, aj infocentrum bude slúžiť celej univerzite, čo znamená, že tam budeme propagovať všetky fakulty. Nebude to však len o poskytovaní informácií či propagačných materiáloch a predaji našich marketingových predmetov, ten priestor má oveľa väčší potenciál – je omnoho väčší než súčasné infocentrum v novej budove UK na Šafárikovom námestí, je svetlý, má veľké stropy, nehovoriac o skvelej lokalite v centre mesta, ktorú vďaka veľkým „výkladovým“ oknám neprehliadnete. Nové infocentrum by sme tak chceli využívať aj na diskusie, workshopy, možno komorné koncerty. V tejto veci aktívne komunikujeme aj s prorektorom pre vonkajšie vzťahy Radomírom Masarykom. Určite tam chceme mať aj oddychovú zónu, kde si študenti budú môcť prísť posedieť, občerstviť sa. Ten priestor má skutočne potenciál stať sa stretávacím miestom pre našich študentov, ako i prvotným kontaktom záujemcov o štúdium na UK.
Momentálne je to v procese prípravy projektovej dokumentácie. Hrubé odhady nákladov zatiaľ vychádzajú na cca 400 000 eur. O poskytnutie prostriedkov sme žiadali aj štát, rozhodol sa neprispieť, takže momentálne hľadáme možnosti, ako tie zdroje získať.
Veľké plány som zachytila aj v súvislosti s Lodenicou UK v karloveskej zátoke.
Áno, chceme tam priviesť život, navrátiť tomu tú správnu iskru, lebo sa to nevyužíva tak, ako by sa mohlo. Máme tam síce malé telocvične, ktoré niektoré fakulty využívajú, niektoré priestory prenajímame vodákom, chodia nám tam trénovať vrcholoví športovci, ale chceli by sme tam dotiahnuť najmä našich študentov, ktorí do tej zátoky jednoducho patria. S týmto cieľom sme dolný priestor jedného objektu (zatiaľ len na rok) prenajali malej kaviarničke. Pre vodákov sme zas vybudovali schody k Dunaju. Veľmi nádejne vyzerajú aj cyklotrasy pri Dunaji, ktoré tam chce vybudovať magistrát, no v tejto veci stále prebiehajú rokovania, uvidíme.
Čo ďalšie priority mimo výstavby?
Vysporiadanie pozemkov. Máme totiž situácie, kde objekt patrí univerzite, ale pozemky pod ním už nie alebo naopak. Tiež UK vlastní niekoľko úzkych pásov pozemkov pod verejnými komunikáciami, ktoré univerzita nebude reálne nikdy využívať. Takýchto konfliktov vlastníckych vzťahov máme pomerne veľa – napr. UK patria pozemky na Župnom námestí pred Najvyšším súdom, takže nás mesto pravidelne vyzýva, aby sme sa tam starali o zeleň atď. A naopak, až cca 25 % pozemkov pod botanickou záhradou nepatrí UK, ale Magistrátu hlavného mesta SR Bratislava. Rovnako tak časť pozemkov pod pedagogickou fakultou. Takto sa vzájomne blokujeme v plánoch revitalizácie či rekonštrukcie. Preto sme s magistrátom vstúpili do rokovaní. Je to čerstvé, nechcem to zakríknuť, ale rysuje sa šanca, že by sme si takéto pozemky vzájomne vysporiadali en bloc. Dohoda ohľadom vysporiadania pozemkov v Mlynskej doline sa finišuje aj s STU.
Pri rozprávaní o nehnuteľnom majetku UK sa nedá vyhnúť otázke kampusu. Je podľa vás reálne, že by niekedy v Mlynskej doline vznikol?
Myšlienka je to krásna – máme tam pozemky, je tam na to priestor, no na realizáciu takej významnej investície je potrebný strategický plán a dostatok financií. Momentálne je našou úlohou to územie chrániť tak, aby tam ten kampus raz mohol vyrásť, a aktívne sa brániť voči neoprávneným zásahom. Lebo mnohí sa na univerzitný majetok, ktorého je UK riadnym vlastníkom, pozerajú ako na verejný majetok slúžiaci úplne každému, resp. ako na majetok bez vlastníka. Napr. jeden mobilný operátor sa rozhodol umiestniť vedenie skrz pozemky UK bez toho, že by na to dala UK súhlas. Keďže však ide o verejného poskytovateľa, tento sa odvoláva na zákon, ktorý si vykladá tak, že to vlastne bez ďalšieho umožňuje. Ale takýmto spôsobom budeme mať o chvíľu územie popretkávané cudzími inžinierskymi sieťami, takže hoci tam mať UK vlastné pozemky, už budú zaťažené infraštruktúrou, ktorá nebude vo vlastníctve UK, takže keď budeme chcieť na nich čokoľvek vybudovať, budeme sa musieť obrátiť na mobilných operátorov, či tie siete nepreložia. Preto sme teraz v súdnom konaní, kde bojujeme s výkladom litery zákona. Bolo by to však ignorantstvo vlastníckych práv UK, ak by sme neuspeli.
Jana Duračinská
V r. 1999 absolvovala štúdium práva na Právnickej fakulte UK. Následne sa stala členkou Slovenskej advokátskej komory, v r. 2005 zložila advokátsku a v r. 2006 rigoróznu skúšku. Doktorandské štúdium na Katedre obchodného práva a hospodárskeho práva PraF UK, kde dodnes pôsobí, ukončila v r. 2013. V r. 2020 sa habilitovala. Počas svojej doterajšej právnej praxe sa profesijne zameriavala najmä na právo obchodných spoločností a obchodné záväzkové vzťahy so špecializáciou na výstavbové projekty. Od r. 2019 je prorektorkou UK pre majetok a investície.