Šafko, ako ho ne(s)poznáte
Z auly máte fotku ešte z promócie staršej sesternice, v amfiteátri ste decentne prezívali nejednu prednášku či zasadnutie akademického senátu, za tie roky ste niekoľkokrát stihli nakuknúť do Rektorskej siene UK, dokonca ste niečo počuli aj o jedálni a bufete, čo ešte pred pár rokmi fungovali v suteréne. Myslíte si, že vás historická budova univerzity na Šafárikovom námestí už nemá čím prekvapiť? Držte si klobúky – s inžinierom Petrom Vrbom, vedúcim rektorátneho oddelenia prevádzky, údržby a opráv, sme navštívili miesta, o ktorých ste doteraz nepočuli.
Mnohé konštrukčné tajomstvá súvisia s tým, že architekt František Krupka budovu pôvodne naprojektoval ako komoditnú burzu. Jedným časom sa uvažovalo, že bude slúžiť ako obchodný dom. Tesne pred dokončením stavby v r. 1935 sa však rozhodlo o definitívnom pridelení novostavby univerzite a jej úprave pre potreby vysokej školy. Prispeli k tomu intenzívne rokovania zástupcov UK s vládou a politikmi, ktoré inicioval vtedajší rektor Antonín Kolář. Do budovy, ktorej slávnostné otvorenie sa uskutočnilo v marci 1937, sa už na jeseň 1936 okrem rektorátu a kvestúry nasťahovali aj dve fakulty – právnická a filozofická, ktoré tu sídlia dodnes. Mimochodom, do budovy sa kedysi nechodilo cez hlavné dvere v oblúku priečelia, ale častejšie cez menšie dvere kúsok napravo od oblúka. „Za nimi, v priestore, ktorý dnes obýva Centrum informačných technológií UK, sa nachádzala šatňa,“ prezradí pán Vrba, kým nás vedie vestibulom k výťahu pri rektorátnej podateľni na prízemí. Hoci v ňom stlačí to najvyššie číslo – päťku, vypadne z neho, že budova má v skutočnosti deväť podlaží. Vraj sa o tom o chvíľu presvedčíme na vlastné oči.
Pôjd s potenciálom
Výťah nás vyvezie na poschodie, kde sídlia tri katedry FiF UK: sociológie, filozofie a dejín filozofie, logiky a metodológie vied. Prechádzame chodbou, až zastavíme pri nenápadných bielych dverách. Pán Vrba zaloví v malej plastovej vaničke plnej kľúčov. Po odomknutí dverí sa nám núka pohľad na strmé schodisko vedúce na povalu alebo, ak chcete, „utajené“ šieste poschodie. Priestor, ktorý korunuje nižší drevený krov podopierajúci šikmú strechu valbového typu, vôbec nie je malý. „Ak by toto uvidel nejaký developer, hneď by tu spravil kancelárie alebo aspoň dva byty,“ domnieva sa. „Stačilo by obetovať jednu miestnosť na 5. poschodí, spraviť cez ňu poriadne schody, zvýšiť strechu a dať tu vikiere. Ako inak, na to nám momentálne chýbajú peniaze, ale rozvíjať sa máme kde,“ hovorí. Podobné priestory (spolu s miestnosťami údržbárov a skladom Historického seminára) nám ukáže aj na povale nad preskleným výťahom, nachádzajúcim sa v blízkosti prepojenia starej a novej budovy.
Druhý suterén kedysi zalievala voda
Zhora sa po schodoch dostaneme až k bufetu a neďalekej Súdnej sieni na prízemí. Hoci jej návštevu nadnes vynecháme, dozvieme sa, že sa v jej útrobách, v miestnosti bez okien, nachádza celouniverzitná klimatizovaná serverovňa, do ktorej majú prístup len vyvolení. My však schádzame nižšie – až do druhého suterénu, ktorým budova očividne disponuje. Pán Vrba nám tu ukáže rozvodnú skriňu s hlavným vypínačom, ktorým by sme za sekundu odpojili od elektriny celú budovu. V inej miestnosti – v bezpečnej vzdialenosti od elektrorozvádzača – nájdeme však i pozostatky „univerzitného prameňa“, ako ho s úsmevom nazve náš sprievodca. Keď na univerzite začal pred 30 rokmi pracovať, druhý suterén zalievala voda do výšky takmer jedného metra. Pred 25 rokmi sa začalo s odčerpávaním, preto tu my vidíme už len úzku, dopoly zaliatu jamu a v nej ponorené čerpadlo, ktoré stále sem-tam zapnú. Neďaleko sa nachádza prázdna, hrubo omietnutá miestnosť, ktorú počas bombardovania Bratislavy koncom druhej svetovej vojny zasiahla bomba, čo padla na ulicu vedľa Ponorky. „Vraj tu vtedy bola uskladnená čokoláda, takže keď bomba vybuchla, roztopená čokoláda sa rozprskla na steny, na ktorých to bolo poznať ešte niekoľko rokov,“ rozpráva pán Vrba historku ako z príbehu Roalda Dahla. Jedným dychom však dodá, že to nie je potvrdená informácia.
Utajené schody do podzemia
Pomaly prechádzame do prvého suterénu, kde ešte pred pár rokmi fungovala jedáleň. Je tu živo, vo veľkom sa tu pracuje, úspešne vymenili už väčšinu rozvodov. Nie však preto tu sme. Pán Vrba nás, preskakujúc sutiny, vedie k pomerne nedávnemu objavu – dvojkrídlovému schodisku, ktoré v rámci prebiehajúcej rekonštrukcie našli v zamurovanej miestnosti. Nikdy sa nesprevádzkovalo. Kam presne vedie? „Pod sochu Komenského vo vestibule,“ znie odpoveď. Len si to predstavte – schody uprostred vestibulu, ktorými zídete do suterénu! „Okrem toho tieto steny,“ otočí sa schodisku chrbtom a ukáže pred seba, „sú len vymurované priečky, dajú sa vybúrať, čím by sme získali priestor takmer vo veľkosti auly. Stálo by tu akurát šesť nosných stĺpov,“ hovorí.
Múzeum v rondeli pod foyer?
To najlepšie si pán Vrba nechal na koniec. Vchádzame do priestoru niekdajšej kotolne priamo pod foyer (zhora k nám dokonca dolieha klopkavý zvuk vysokých podpätkov), ktorý má výšku dvoch podlaží. S troškou predstavivosti pripomína priestory Štúdia v SND. To asi napadlo aj Jurajovi Kukurovi, ktorý prišiel s plánom vytvoriť tu divadelnú scénu. Hoci sme totiž na úrovni prvého suterénu, pred nami sa rozprestiera jama sčasti zasypaná sutinami, ktorej dno predstavuje podlažie druhého suterénu. V nej kedysi boli štyri veľké kotly, ktorými sa vykuroval celý objekt. Pôvodne boli parné, neskôr ich prerobili na plynové. „Tie si pamätám ešte aj ja, cca pred 20 rokmi sme ich demontovali,“ hovorí pán Vrba. Jamu obdĺžnikového tvaru asi spolovice obkolesuje múr, ktorého kontúry verne kopírujú charakteristický rondel priečelia budovy. Za týmto múrom sa nachádza v cca trojmetrovej vzdialenosti múr rovnakého tvaru. V priestore medzi nimi sa uskladňovalo uhlie, ktoré do kotlov prepravovali (asi elektrifikované) závesné vozíky idúce po koľajniciach cez celý oblúk. Škvara sa potom vyvážala von výťahom ústiacim pod oknami CIT UK. Hoci by ste tu dnes už vozíky nenašli, konštrukčný systém koľajníc sa zachoval. Ten spolu so stropom preštrikovaným potrubiami a komínmi naboku dáva priestoru industriálny – a dnes tak moderný – vzhľad. Nie div, že práve tu by prorektorka Jana Duračinská chcela raz spraviť celouniverzitné múzeum, ideálne aj s atrapami vozíkov.
Zdá sa vám to nereálne? „Rektorská sieň, kde sa dnes prijímajú najváženejšie zahraničné návštevy vrátane prezidentov, kniežat a princezien, bola ešte pred pár rokmi skladom nevyužívaných počítačov – starých ozrút, ktoré fungovali ešte na dierne štítky. Až rektor Ferdinand Devínsky si povedal, že tam spraví reprezentačný priestor,“ spomína si pán Vrba. Mimochodom, v rondeli priečelia budovy sa pôvodne nachádzal Amfiteáter Pavla Jozefa Šafárika, ktorý presahoval cez tri podlažia. V prvej polovici 90. rokov sa však uskutočnila rekonštrukcia podľa plánov Jána M. Bahnu, Františka Starého a Igora Palča, čím vznikli dva plnohodnotné celky: Rektorská sieň UK a poslucháreň Auditorium maximum – dvojpodlažná horná časť na 2. poschodí. Očividne stačí mať víziu a... A tie nešťastné peniaze. Dobrou správou však je, že nevyužitý potenciál budovy na Šafku je stále obrovský.