V bludisku matfyzáckych chodieb
V septembri Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK oslávila 40 rokov od svojho vzniku. Súčasťou osláv, ktorých priebeh narušila korona, bola aj prehliadka jej priestorov s výkladom architekta Martina Zaičeka. Ten nás upozornil na historicko-architektonické kontexty spojené s areálom, za ktorým stojí nedávno zosnulý Vladimír Dedeček – muž veľkých konceptov, ktorý navždy zapísal Slovensko na mapu neskorej moderny.
Najprv krátko k histórii. Hoci sa matfyzáci dočkali vlastnej fakulty až v r. 1980, matematika a fyzika sa na univerzite začali prednášať už v r. 1940, a to v rámci vtedy čerstvo zriadenej prírodovedeckej fakulty, ktorej vznik urýchlilo zatvorenie českých vysokých škôl nemeckými okupantmi krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny. Mimochodom, práve do týchto čias možno datovať smelý plán ľudáckeho režimu za slovenského štátu, ktorý chcel podľa vzoru megalomanských projektov tretej ríše vybudovať obrovský univerzitný kampus v areáli Bratislavského hradu, ktorý bol vtedy ruinou. Keďže však tento plán už v zárodku stroskotal a univerzita sa naďalej dynamicky rozvíjala, problém nedostatočných priestorov, ako aj ich rozptýlenia po celom meste bol každým rokom vypuklejší. Vyriešiť to mala výstavba univerzitného areálu, pre ktorý sa už v 50. rokoch vyhliadli pozemky v Mlynskej doline, kde sa v tom čase rozprestierali vinice.
V Mlynskej mal sídliť aj rektorát a ďalšie dve fakulty
Povereníctvo SNR pre školstvo a kultúru naň z iniciatívy vedenia UK vyhlásilo architektonickú súťaž v r. 1964, ktorú vyhral návrh Vladimíra Dedečka. Hoci sa na jeho diela zniesla po r. 1989 obrovská vlna kritiky, za temer pol storočia trvajúcu a mimoriadne plodnú kariéru (z Dedečkových architektonických návrhov by sa dalo vyskladať priemerne veľké slovenské mesto) si Dedeček uchoval jasné modernistické myslenie. To, že bolo v mnohom nadčasové, potvrdzuje aj jeho najväčší projekt – plán univerzitného mestečka v Mlynskej doline. I keď ten sa, žiaľ, nakoniec realizoval iba spolovice. (O jeho plánoch s internátmi na Starých gruntoch sa dočítate viac na str. 30 – 32.)
Podoba, v ktorej poznáme areál PriF a FMFI UK dnes, totiž nezodpovedá pôvodnej Dedečkovej vízii. Tá bola oveľa veľkorysejšia. Impozantné plány rátali s mestečkom tiahnucim sa z Mlynskej doliny cez nábrežie, kde sa dnes nachádza VI Družba UK, Botanická záhrada UK, FTVŠ UK, a malo pokračovať popri nábreží smerom k centru. Priamo v Mlynskej doline okrem 10 pavilónov prírodovedcov mali stáť aj budovy filozofickej a právnickej fakulty, ako aj výšková budova rektorátu, hlavná knižnica a aula maxima. Srdcom celého areálu malo byť centrálne námestie ako symbolický priestor dialógu, otvorenosti a komunikácie. Dnes na jeho mieste síce nájdete pekný parčík a bronzovú sochu Mikuláša Kopernika od Tibora Bártfaya, ale objekty FEI STU sa tomuto priestoru otáčajú chrbtom, čím zmenšujú jeho potenciál.
Hoci sa s prvou etapou výstavby začalo v r. 1967, pôvodný plán stroskotal už v r. 1968 – tak ako množstvo iných vízií sociálno-hospodárskeho a kultúrneho rozvoja vtedajšieho Československa. Nezanedbateľnú úlohu v tom zohrala obava moci z prílišnej koncentrácie inteligencie na jednom mieste. Postavil sa tak z neho len fragment a aj to so značnými technickými nedokonalosťami. V prvej etape výstavby v r. 1967 – 1978 vybudovali pavilóny matematiky, výpočtového strediska, fyziky 1 a 2. Päť pavilónov dnešnej PriF UK sa do užívania postupne odovzdávalo v r. 1976 – 1988. Nespokojný Dedeček sa však z projektu stiahol už koncom 60. rokov. Výstavbu po ňom prevzala projekčná kancelária školských stavieb IPO, ktorá navrhla aj pavilóny FEI STU.
Po stopách architektovho rukopisu
Koncept Vladimíra Dedečka ostal nedopovedaný, no i tak Mlynská dolina dodnes nesie jeho nezameniteľný architektonický rukopis. Zjavné je to pri pohľade zhora – Dedeček univerzitný areál navrhol ako sústavu poprepájaných pavilónov a átrií, ktorá sa vyznačuje jasnou až sochárskou kompozíciou hmôt, prácou s rytmom a opakovaním vo veľkorysej mierke. To však nie je jediné, čo ho ako architekta v tomto priestore prezradí.
Už pri pohľade na pavilón F1 pozornosť upúta nezvyčajná fasáda. Ide o tzv. sklomozaiku, ktorá bola pre Dedečka natoľko kľúčová, že jej výrobu v Jablonci nad Nisou blízko Liberca údajne sám zaplatil zo svojich odmien. Vďaka tomuto materiálu totiž fasáda nie je fádna, pretože počas dňa pracuje so svetlom – keď sa do nej oprie slnko, ožíva. V jej silne modernistickej kombinácii modrastých stien a červenej sklomozaiky na stropoch a podhľadoch možno dešifrovať Dedečkov charakteristický farebný kód. (Výnimkou je výťahová šachta obložená sklomozaikou pripomínajúcou nočnú oblohu, ktorú sme neskôr našli na najvyššom poschodí budovy, a to príznačne v blízkosti katedry astronómie.)
Ďalšie prekvapenie čaká po vchode do budovy. Ak vás matfyzáci vystríhajú pred šikmou plochou, nemusia nevyhnutne narážať na chybu v argumentácii. Plochy do viacúrovňového vnímania priestoru tu totiž zdvíhajú originálne riešené rampy. Je to unikát, ktorý by sa dnes v tejto podobe pre prísnejšie nastavené technické normy už nedal realizovať. Umne sú tu vymyslené aj svietidlá, ktoré zvýrazňujú plasticitu stien či stropov. (Vidno to aj na fotke posluchárne A z pavilónu posluchární.)
Labyrint, kde sa dá ľahko stratiť i nájsť
To najlepšie sa však začína až teraz – labyrint chodieb, v ktorých sa Zaička držíme ako pomyselnej Ariadninej nite. Kým míňame stovky metrov nábytku, ktorý tu cielene supluje priečkové murivo medzi miestnosťami a chodbou, dozvedáme sa, prečo sa architekt rozhodol práve pre tento koncept. Dedeček si totiž počas celej tvorivej dráhy uchoval modernistickú vieru v schopnosť architektúry premeniť a kultivovať spoločnosť. Preto priestor koncipoval tak, aby napomáhal sociálnej interakcii. V Dedečkových labyrintoch sa tak dá síce ľahko stratiť, ale aj nájsť niečo, o čom sme ani netušili, že to hľadáme. Napr. vnútroblokové átriá, ktoré sú chránené pred vetrom, slnkom a hlukom zvonku. (To na fotke nájdete v pavilóne informatiky.) V jeho ponímaní mali byť živými komunikačnými prepojeniami medzi priestormi – miestami, kde sa ľudia stretávajú, diskutujú. Tak – ako akési horizontálne vzdušné ulice – mali fungovať aj spojené (a toľko zatracované) balkóny, ktoré sa nachádzajú na južných priečeliach pavilónov fyziky, ale najmä na pavilónoch PriF UK. Ide o asi najviac nepochopený aspekt Dedečkovej tvorby, i keď dnes sa takýmito priestormi rada popýši každá moderná kancelárska budova.
Ako nás na záver upozornil Zaiček, v prípade Mlynskej doliny ide o rovnaký koncept univerzitného mesta, ako má MIT v USA alebo Freie Universität v Berlíne. „Len to treba dotiahnuť do konca. Napriek všetkému by sa i dnes pri väčšej vôli dalo na Dedečkov koncept ľahko nadviazať,“ dodal.
Erika Hubčíková