Palác, kde sa to všetko začalo
Po minuloročných storočnicových oslavách sa už asi nenájde človek, ktorý by vznik najstaršej slovenskej univerzity nedatoval do r. 1919. Tí s lepšou pamäťou si možno dokonca spomenú, že za deň jej zrodu možno považovať 27. jún – vtedy Národné zhromaždenie ČSR prijalo zákon, ktorým bola zriadená Československá štátna univerzita v Bratislave, neskôr premenovaná na Univerzitu Komenského. Ako je teda možné, že v budove Aspremontovho paláca na dnešnej Špitálskej ulici sídlila lekárska fakulta už od r. 1918? A prečo sa tu promócia prvého absolventa UK mohla uskutočniť už vo februári 1920, necelé tri mesiace po slávnostnom otvorení prvého akademického roka? Ani vám to nevychádza? Vydajte sa hľadať odpovede spolu s nami na Sasinkovu ulicu.
Najprv však krátko k areálu Lekárskej fakulty UK, do ktorého vchádzame. Ak by ste sa naň pozreli z vtáčej perspektívy, s istou dávkou blahosklonnej tolerancie sa dá povedať, že jeho kľúčové budovy vytvárajú ramená pravouhlého trojuholníka, pričom jeho pomyselným vrcholom je nárožný vstup do budovy Starých teoretických ústavov LF UK na Sasinkovej 2. Práve tam sme sa stretli s inžinierkou Evou Zradulovou z oddelenia prevádzky a správy majetku, ktorá nás ochotne previedla spleťou chodieb.
Pred Amosom mala v Bratislave univerzitu Sissi
Kým sa dostaneme na koniec ramena tiahnuceho sa pozdĺž Špitálskej ulice, t. j. k Aspremontovmu palácu, kde sa to na UK všetko začalo, máme čas na krátky exkurz do histórie. Odpoveď na prvú otázku z úvodu si totiž žiada návrat do konca 19. storočia. Vtedy na území Uhorska pôsobili dve lekárske fakulty – jedna na budapeštianskej univerzite a druhá na univerzite v Kluži (v dnešnom Rumunsku). Keďže však dopyt študentov po univerzitnom vzdelávaní prevyšoval momentálnu ponuku, uhorské vládne kruhy začali uvažovať o zriadení ďalšej univerzity.
Debatu na túto tému inicioval predovšetkým vtedajší minister školstva Ágoston Trefort. Práve on už v 70. rokoch za potenciálne sídlo tretej uhorskej univerzity označil dnešnú Bratislavu. Hoci touto správou zožal nadšené ovácie u miestnych zákonodarcov, ktorí okamžite vyjadrili ochotu jej vznik aj finančne podporiť, treba povedať, že na túto poctu okrem Bratislavy ašpirovalo viacero miest – uvažovalo sa aj o Košiciach, Debrecíne, Päťkostolí (dnešný Pécs), Rábe (dnešný Győr) a hlavne Segedíne, ktorý sa v tom čase spamätával z „potopy tisícročia“. Výhodou Bratislavy bolo, že už v tom čase disponovala viacerými nemocnicami a zdravotníckymi zariadeniami, takže mala výborné predpoklady na klinickú výučbu. Nádeje na vznik univerzity však na dlhší čas stopla choroba a napokon aj skoré úmrtie ministra Treforta.
Veci sa dali opäť do pohybu až v r. 1911, keď uhorská vláda ohlásila úmysel založiť súčasne dve univerzity – jednu v Debrecíne a druhú v Bratislave. Vládny návrh v r. 1912 prijal aj parlament a cisár František Jozef I. krátko nato rozhodol, že sa univerzita v Bratislave bude volať Bratislavská uhorská kráľovská Alžbetina univerzita po jeho (vtedy už zosnulej) manželke – Alžbete Bavorskej, slávnej Sissi. Obyvatelia mesta splnili svoj záväzok a do konca roka dali dokopy trojmiliónový príspevok na vybudovanie univerzity.
V hre bol Grasalkovičov palác i Horský park
Je zaujímavé sledovať, o akých lokalitách pre lekársku fakultu sa v rámci mesta uvažovalo. Napríklad Trefort sa počas návštevy Bratislavy zvlášť zahľadel do Grasalkovičovho paláca a vyslovil želanie získať ho pre univerzitu. Nepochybne smelým (a asi rovnako nereálnym) nápadom bol aj Primaciálny palác. Veľmi nádejne to však vyzeralo s pozemkom St. Genois (dnešný Horský park), čo kvitovali viacerí moderne zmýšľajúci obyvatelia mesta, podporujúci myšlienku postaviť univerzitu v prírode, ďaleko od mestského ruchu.
Dlhoročné vajatanie napokon rázne ukončil minister školstva Béla Jankovich vynesením verdiktu v r. 1913: kým na Schiffbeckovom pozemku (okolie dnešnej Medickej záhrady) vybudujú budovy právnickej a filozofickej fakulty, ako aj centrálnu budovu a aulu univerzity, areál lekárskej fakulty vznikne na Lanfranconiho pozemku (v blízkosti dnešného Mosta Lafranconi).
Tak nám zabili Ferdinanda
Plány na výstavbu však zmaril sarajevský atentát, po ktorom vypukla prvá svetová vojna. Alžbetina univerzita tak začala svoju činnosť v ak. r. 1914/1915 v existujúcich priestoroch mesta: sídlom rektorátu, právnickej i filozofickej fakulty sa stala budova na Kapitulskej ulici, Aspremontov palác sídlom lekárskej fakulty. Tá začala s výučbou v letnom semestri 1917/1918 v priestoroch paláca i v dnešnej Nemocnici Staré Mesto na Mickiewiczovej ulici.
Dlho jej to však nevydržalo. Koniec vojny priniesol porážku monarchie i vznik ČSR v októbri 1918. Hoci Vavro Šrobár ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska chvíľu uvažoval o zachovaní Alžbetinej univerzity, napokon podľahol argumentom o nevhodnosti existencie maďarskej vysokej školy na národnostne zmiešanom území Bratislavy. Alžbetina univerzita sa preto onedlho presunula – aj s profesormi – do Budapešti a neskôr do Pécsu, kde sídli dodnes. Ostali tu však po nej niekoľkí študenti, ako i priestory, ktoré novovzniknutá UK prebrala.
Sídlo vážených grófov i obchodníka s ošípanými
Konečne sa dostávame k nehnuteľnému klenotu v správe fakulty – Aspremontovmu palácu, ktorý spoznáte podľa nezameniteľnej žltej fasády. Pani Zradulová nás pred vstupom upozorní na zurčiacu fontánu, osadenú do barokového bazéna. Dielo od výtvarného umelca Pavla Mikšíka tvorí kamenný stĺp s kompozíciou štyroch holubov. „Minulý rok sme ju zrekonštruovali a opäť sfunkčnili v rámci revitalizácie celého areálu pri príležitosti 100. výročia založenia fakulty,“ oznámi pyšne. Kolega fotograf ju odfotí spolu s prednou časťou paláca.
Ten tu dal okolo r. 1770 postaviť Ján Nepomuk Gobert z Aspremontu, gróf z uhorského šľachtického rodu pôvodom z Lotrinska. Architekt Jan Josef Talherr budovu navrhol ako rozsiahly jednoposchodový palác so stredným pavilónom a lomenými krídlami, ktorého priečelie i úprava hlavných vnútorných priestorov patria k najlepším ukážkam barokového klasicizmu v Bratislave. Hlavná fasáda paláca smeruje do Medickej záhrady upravenej podľa dobového vkusu vo francúzskom štýle. Z pozemku fakulty by ste sa tam dostali masívnou kovovou bránou – ako však naša sprievodkyňa podotkne, tá sa otvára len výnimočne.
Vchádzame dnu. Na prízemí paláca, kde dnes okrem dekanátu sídli aj ústav hygieny a epidemiológie, nás očarí Kaplnka Svätého kríža. Jej dominantou je Oltár Ukrižovania, zhotovený z červeného a bieleho mramoru. Nad oltárom sa rozprestiera vysoká kupola s veľkým priestorovým vydutím zdobená freskovou maľbou s motívom anjelov adorujúcich eucharistiu, ktorá je dielom popredného rakúskeho umelca Franza Antona Maulbertscha alebo maliara z jeho okruhu.
Z kaplnky sa chodbou a pozoruhodným asymetrickým schodiskom dostanete na piano nobile, t. j. „vznešené“ poschodie typické pre tento druh stavieb, ktoré v strede ukrýva slávnostnú sálu zastrešenú širokou kupolou. Na výzdobe jej stien nájdete motívy vavrínových vencov, stužkových girlánd a medailónov. Nechýba ani troje dverí vedúcich pôvodne do menších salónov, dnes kancelárií dekanátu. Štvrté dvere vedú na balkón stojaci na tzv. toskánskych stĺpoch, z ktorého vidíte priamo na Labutiu fontánu v Medickej záhrade. Výhľad, i keď bez fontány, lebo tá tu pribudla až neskôr, si musel užívať aj gróf Eszterházy, ktorý palác spolu so záhradou kúpil v r. 1781. Za jeho čias sa stal miestom povestných záhradných slávností. Niekoľkokrát tu vraj koncertoval aj hudobný skladateľ Joseph Haydn. Po takmer sto rokoch však Eszterházyovci pozemky predali rodine Jankovitsovej a v 2. polovici 19. storočia ich odkúpil veľkoobchodník s ošípanými Karol Schiffbeck, podľa ktorého sa palác kedysi nazýval Schiffbeckov.
Ale späť k sále, ktorá v súčasnosti slúži ako miestnosť vedeckej rady fakulty. Práve tu sa 9. decembra 1919 konalo slávnostné otvorenie prvého akademického roka na UK, počas ktorého zaznel príhovor prvého rektora Kristiana Hyneka. Prítomným, medzi ktorými nechýbal ani bratislavský župan Matej Metod Bella, poslanec Národného zhromaždenia ČSR Pavel Blaho či francúzsky plukovník Jean Pierre Brau, veliteľ mesta Bratislavy, sa prihovoril aj minister Šrobár, ktorý tento deň označil „za jeden z najsvetlejších, ktoré zasvietili nad Slovenskom“. Mimochodom, Šrobár ako vyštudovaný lekár na LF UK neskôr pôsobil, dokonca sa stal jej prvým profesorom sociálneho lekárstva.
S priestormi fakulta zdedila aj výzvy
To však zďaleka nie je jediné „tenkrát poprvé“ tejto miestnosti. Práve tu sa totiž 28. februára 1920 konala aj promócia prvého absolventa UK Pavla Halašu, rodáka z Martina, ktorý sa na štúdium zapísal v decembri 1919 spolu s ďalšími 138 študentmi a piatimi študentkami. Ako sa k diplomu stihol dopracovať necelé tri mesiace po prvej prednáške na pôde fakulty?
Odpoveď je pomerne jednoduchá – lekárska fakulta po Alžbetinej univerzite totiž nezdedila len budovu paláca, ale aj výzvy spojené s nedostatkom potrebných priestorov a vybavením teoretických ústavov. Preto LF UK bezprostredne po svojom vzniku poskytovala len vzdelávanie v klinických predmetoch, takže v prvých rokoch prijímala iba študentov, ktorí absolvovali minimálne štyri semestre medicíny na niektorej zo zahraničných univerzít. To bol aj prípad Pavla Halašu, ktorý študoval medicínu v Budapešti a Kluži, ako i Vlasty Marie Bordovskej, našej prvej absolventky, na ktorej promóciu si univerzita musela počkať až do januára 1921.
A hoci sme týmto zodpovedali aj druhú otázku z úvodu, natíska sa ďalšia, ktorá úzko súvisí s našou tematikou budov: ako dlho takto na fakulte fungovali? Odpoveď nachádzame v dobových prameňoch. Nekompletnosť fakulty postupne vyústila do stagnácie: mnohé posluchárne boli takmer prázdne, čo vyučujúcich značne frustrovalo. Platilo tak heslo tres faciunt collegium: profesor prednášal, ak mal aspoň troch poslucháčov. Hoci sa profesorský zbor od začiatku energicky dožadoval otvorenia prvých ročníkov, po týchto skúsenostiach pritvrdil. I tak sa však s výučbou teoretických disciplín začalo až od ak. r. 1922/1923. No priestory boli naďalej nedostatočné, preto muselo vedenie fakulty pristúpiť k ďalším krokom.
Budovy pre teoretické ústavy
To už opúšťame Aspremontov palác a vraciame sa k vrcholu nášho trojuholníka a súčasne ďalšej kultúrnej pamiatke v správe fakulty. Cestou míňame budovu fakultnej nemocnice, v ktorej priestoroch sídli okrem iného poliklinika cudzokrajných chorôb či Akademická knižnica LF UK, ako i budovu bývalej koniarne, kde by ste dnes našli imunologický ústav a výpočtové stredisko.
A je to tu: budova Starých teoretických ústavov LF UK, ktorá sa považuje za najlepšie dielo rondokubistického zamerania na Slovensku. Jej nezvyčajný pôdorys zaujme aj neskúsené oko laika. Objekt stojí na nároží, do ktorého je orientovaný polvalcový hlavný vstup, ktorým sme do areálu vošli. Za ním je v interiéri monumentálne trojramenné schodisko. Architektovi Klementovi Šilingerovi, autorovi projektu, treba uznať, že s objemom stavby narábal originálne – z hlavnej časti členenej masívnymi polvalcovými pilastrami a rímsami, ktoré sú na najvyššom poschodí zvlnené, totiž vybiehajú do Sasinkovej ulice dva zasklené polvalce pitevní, ktoré spoznáte podľa mreží na oknách. K budove z druhej strany patrí aj veľká a oknami veľkoryso presvetlená poslucháreň, lokalizovaná vo vnútornej časti „účka“ objektu. Tá dostala pomenovanie po tvorcovi slovenského anatomického názvoslovia a niekdajšom prednostovi tamojšieho anatomického ústavu Júliusovi Ladzianskom-Ledényim.
Ani postavenie tejto budovy v r. 1927 však nedokázalo uspokojiť priestorové potreby rozrastajúcej sa fakulty. V r. 1960 k nej tak podľa projektu Jozefa Lacka a Milana Škorupu pristavali symetrické krídlo tzv. Nových teoretických ústavov LF UK, ktoré predstavuje najdlhšiu časť druhého ramena nášho trojuholníka tiahnuceho sa pozdĺž Sasinkovej. Zo strany Medickej záhrady objektu dominuje vystupujúca oblúková stavba s veľkou a menšou aulou. Zo Sasinkovej ulice budovu určite neprehliadnete vďaka ústrednému klasicizujúcemu vstupu s pieskovcovými reliéfmi a veľkými vitrážovými oknami, ktoré vyobrazujú popredné osobnosti medicíny. Pri Hippokratovi, Avicennovi, Jesseniovi či Pavlovovi tu snáď už chýba iba bájny Asklépios so svojím hadom, ktorého – na rozdiel od záhad počiatkov našej lekárskej fakulty – tak ľahko nerozmotáme.
Erika Hubčíková