Dedičstvo Vladimíra Dedečka
Incheba, Slovenský národný archív, Najvyšší súd SR. Spoločným menovateľom týchto stavieb nie je nikto iný ako legenda slovenskej i svetovej architektúry Vladimír Dedeček, ktorý ich navrhol a projektoval. S jeho menom sa spája aj veľká časť infraštruktúry Univerzity Komenského v Bratislave. Výraznú tvár vytvoril obom prírodne orientovaným fakultám v Mlynskej doline – Prírodovedeckej fakulte UK i Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK. Unikátny rukopis autora je rozpoznateľný aj v prípade Átriových domkov.
Tento rok 29. apríla navždy odišiel vo veku 91 rokov jeden z najvýznamnejších architektov 20. storočia v našom regióne. Vytvoril nezameniteľné stavby, ktoré sú nielen reprezentantom doby, v ktorej vznikali, ale aj hodnotným architektonickým dedičstvom, ktoré nám zanechal. Venoval sa funkcionalizmu. Pre tento štýl je príznačná teória, že všetko je podriadené funkcii – „forma nasleduje funkciu“. Uplatňuje sa tu minimalizmus a zrušenie všetkého zbytočného. Z estetického pohľadu sa odpútava od histórie a umeleckej stránky. Prvoradými sú sociálne úlohy, bezozdobnosť, konštrukcia, geometrické tvary či asymetria. Čiže formu určujú funkcie stavby. Budovy obvykle vychádzajú z kvádra, majú plochú strechu a pásové okná.
Znie vám to povedome? Ak ste sa prechádzali po chodbách napríklad spomínaných fakúlt v Mlynskej doline, viete presne, o čom je tento architektonický štýl. Funkcionalizmus sa prejavuje aj v interiéroch, a to použitím linolea, koženky, chrómu, skla či lakovaného dreva.
Veľkolepý projekt Mlynská dolina
O výstavbe Mlynskej doliny sa začalo hovoriť začiatkom 60. rokov. Ideou bolo vybudovať univerzitný komplex kampusového typu. V r. 1966 predstavili verejnosti ambiciózny projekt takmer desaťtisícového mesta s námestím a parkom. „Na miestach niekdajších vinohradov na ploche 56 ha bude do r. 1980 stáť celé vysokoškolské mesto, moderné, s architektonicky hodnotnými budovami pre viac ako 9000 vysokoškolákov,“ píše dobová Naša univerzita. A to nie je všetko. „Študenti nebudú musieť za saunou do Fínska, budú im slúžiť vlastné v Mlynskej doline, umiestnené na projektoch areálu v blízkosti športových zariadení,“ zneli sľuby. Realitu poznáme; mimochodom, skutočná kapacita mestečka je necelých 7000 lôžok.
Areál sa začal budovať v novembri 1966. Išlo nielen o stavbu študentského mesta, ale aj celý komplex stavieb Prírodovedeckej fakulty UK vyčlenených pre prírodovedecké odbory, matematiku a fyziku. (Viac na str. 40 – 41.)
Typický šachovnicový pôdorys, ktorý Dedeček uplatnil pri pavilónoch oboch prírodovedných fakúlt, sa opakuje aj pri Átriových domkoch. Pôvodne sa počítalo s oveľa bohatšou zástavbou v internátnej časti Mlynskej doliny. Domčeky boli naplánované do tvaru srdca, ako vidieť v architektonickom pláne. Západná časť (na mape horná) sa však nikdy nezrealizovala.
Vladimír Dedeček plánoval internátne mestečko s ideou hmotovo-priestorového kontrastu s výškovými budovami v strede, obklopenými átriovými domčekmi z každej svetovej strany. V časti ohraničenej výškovými budovami a medzi kubickými domčekmi sa malo nachádzať internátne námestie, park a počítalo sa s množstvom zelene. Priestor na oddych mali poskytovať plánované átriá uprostred jednotlivých hmotovo rovnakých osemnástich objektov citlivo zasadených do terénu, pôsobiacich terasovitým usporiadaním aj vďaka ustúpenému štvrtému podlažiu. V prípade átriových stavieb sa projektanti inšpirovali starými Rimanmi a tiež v tom čase populárnym štýlom hojne využívaným v severských štátoch.
Projekt Mlynskej doliny sa však od začiatku boril s nedostatkom stavebných kapacít. V r. 1976 univerzita priznáva, že sa výstavba Átriových domkov oproti dohodnutým termínom oneskoruje a kvalita prác je nedostatočná. V tom istom čase sa staval aj internát Družba a tiež prístavba rektorátu v zadnej časti historickej budovy univerzity na Šafárikovom námestí. Hádam práve pre meškanie a málo pracovných síl sa do výstavby internátov začali zapájať aj samotní študenti. V tom čase to nebolo obzvlášť výnimočné, študenti stavali napríklad aj internát Mladá garda Slovenskej technickej univerzity.
Staval po celej republike
Univerzita Komenského nebola zďaleka jedinou vysokou školou, ktorej budovy Vladimír Dedeček projektoval. Navrhol aj komplex Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, ktorý bol v r. 2014 vyhlásený za kultúrnu pamiatku, či Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene, dnes Technickú univerzitu vo Zvolene. Oblasti školstva sa venoval obzvlášť. Spolu s Rudolfom Minovským vytvoril netradičné usporiadanie školských budov, napríklad druh pavilónov škôl v Bratislave koncom 50. rokov minulého storočia. Školské stavby, areály a budovy občianskej vybavenosti projektoval počas obdobia profesionálnej zrelosti.
Boli to časy budovateľského nadšenia. Slovensko sa spamätávalo z veľkého ničenia počas druhej svetovej vojny. Zároveň prišla v 50. rokoch veľká populačná vlna. „Cieľom bolo otvoriť čo najviac škôl a pozdvihnúť vzdelanosť, aby sa národ uplatnil a prerazil do sveta. Slabý a zničený priemysel nemohol uživiť ľudí,“ vysvetľoval Vladimír Dedeček staviteľský boom. S odstupom času priznal, že to bola chyba: „Balzac povedal, že keď sa hlupák naučí čítať a písať, až vtedy to vidno.“ Niekoľko rokov pred svojou smrťou v dokumente Petra Szalaya hodnotil bývalý režim, že stavať stačilo menej, ale lepšie.
Dedečkove majstrovské diela vznikali v 70. a 80. rokoch. A to najmä tie z úvodu tohto textu. Medzi nimi aj premostenie Slovenskej národnej galérie, ktoré patrí medzi jeho najkontroverznejšie diela. Istá časť odbornej obce ho dokonca navrhovala zbúrať. Finálna podoba diela sa však od autorovej v mnohom líšila, medziiným aj použitými materiálmi.
Do histórie architektúry sa Dedeček navždy zapísal svojím uplatňovaním princípu rovnováhy, využívaním pokročilých materiálov a jedinečným priestorovým konceptom.
Lenka Miller