O jedinečnej výstave v synagóge, ktorá sa udiala „medzi dvomi vlnami“
Projekt profesorky Jaroslavy Šickovej-Fabrici, akad. sochárky, pôsobiacej na Pedagogickej fakulte UK, zaujal komplexnosťou myšlienkového prepojenia, ktorého nosnou ideou bola téma znovuzrodenia. Bol lokalizovaný do Lučenca, kde umelkyňa prežila detstvo v dome svojich starých rodičov. Vďaka tejto životnej fáze si zachovala silné citové väzby na tunajšie prostredie.
Lokalizácia výstavy, ako i jej 10 monumentálnych betónových objektov exteriérovej inštalácie sa viaže (umelecké dielo Decalóg totiž ostane v areáli synagógy natrvalo) na voľný parter okolo neprehliadnuteľného objektu eklektickej synagógy. Od jej úspešného zreštaurovania a návratu do mestského organizmu Lučenca uplynulo 5 rokov. Vo výstavnom koncepte umelkyne je toto päťročné obdobie znovuzrodenia kultovej architektúry povýšené na „zvýznamnený“ časový interval Rebirthu. Dnes už v Lučenci nejestvujúca komunita židovských spoluobčanov sa pripomína prostredníctvom zmysluplných kultúrnych aktivít, ktoré nachádzajú dôstojný rámec pod klenbou bývalého sakrálneho priestoru.
Rovnocennou zložkou projektu Rebirth je rekapitulácia odborných aktivít významnej arteterapeutky, ktorá prakticko-didaktickými, organizačnými a publikačnými výstupmi prekročila hranice domáceho pôsobenia a vydobyla si rešpektovanú pozíciu v širokom nadnárodnom kontexte.
Číselná symbolika 20 alebo „XX“ reprezentuje časový údaj dvadsaťročnej existencie občianskeho združenia Terra Therapeutica, ktoré profesorka Jaroslava Šicková založila v roku 2000 spolu s manželom Jánom Šickom, akad. sochárom, a tromi študentkami arteterapie na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave (Zuzanou Thullnerovou, Barborou Vodičkovou a Ester Kwiasnievskou).
Objem arteterapeutických aktivít jubilujúcej umelkyne nás oprávňuje konštatovať, že disponuje silou osobnosti, invenciou, neúnavným vciťovaním sa do duchovných potrieb znevýhodnených skupín populácie, najmä detí a mladistvých. Dnes už môžeme povedať, že takto zameraný sebarealizačný program sa stal jej celoživotnou náplňou, lebo jeho začiatky siahajú do polovice 80. rokov 20. storočia.
Vyslovujeme súčasne rešpekt dvojjedinej existencii – arteterapeutky a aktívnej výtvarnej umelkyne sochárky, ktorá v toku rokov rozvíja vlastnú umeleckú sebavýpoveď. Ak hľadáme energetické zdroje tejto inšpiratívnej osobnosti, potom jedinou odpoveďou sú jej erbové vlastnosti: humánny prístup k ľudským bytostiam s hendikepom a bezhraničný altruizmus. Dôležitou súčasťou trojjediného projektu Rebirth je časová súslednosť autorkinej jubilejnej výstavy v lučenskej synagóge a paralelne bežiaca výstava prác študentov arteterapie na Katedre výtvarnej výchovy PdF UK, kde sochárka pôsobí od roku 1991. Študentské práce spolu s prácami klientov miestneho združenia Alternatíva nezávislého života sú vystavené v neďalekom kaštieli v Dolnej Slatinke. Arteterapeutické workshopy, ktoré sochárka a arteterapeutka realizovala počas trvania výstavy a na jej závere koncom augusta, prilákali slušný počet záujemcov z celého Slovenska. Sprievodné koncerty priniesli do podujatia kvalitné hudobné zážitky: na otvorení výstavy zaznel hudobný recitál mladej speváčky Miriam Kaiser a pri zakončení projektu potešil najmä milovníkov džezu koncert skupiny Illés Benjamin trio z Budapešti.
Ideovým zámerom výstavnej súčasti projektu bola ušľachtilá myšlienka „nápravy mravov“ súčasnej spoločnosti. Jeho vizualizácia sa rozčleňuje na exteriérovú inštaláciu Decalog, ktorá využíva voľný terén po asanovanom objekte rabínovho domu a ako memento zostáva voľnou plochou v urbanistickom kontexte panelového sídliska z poslednej tretiny 20. storočia.
Interiér synagógy sa využil ako výstavný priestor, v ktorom jubilujúca sochárka rekapituluje svoje životné a tvorivé etapy prostredníctvom subtílnejších komorných umeleckých artefaktov: objektov z pálenej hliny a porcelánu, krehkých a zraniteľných, ale aj malieb, prác na papieri či jedinej figuratívnej evokácie ženskej postavy zahalenej do (hlinenej) drapérie, ktorá je pripomienkou jej vlastnej matky, profesionálne vzdelanej maliarky a sochárky – Jaroslavy Fabriciovej, rodenej Ďuriškovej. Tá bola podobne ako jej dcéra Jaroslava Šicková kedysi žiačkou profesora Jozefa Kostku, ale i Jána Mudrocha, pričom celý svoj život zasvätila výtvarnej pedagogike na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave.
V exteriéri uskutočnená priestorová inštalácia starozákonného Dekalógu (Desatora) je vizualizovaná prostredníctvom „nájdených predmetov“ masívnych železobetónových sui generi stél, ktoré doslúžili v pôvodnej utilitárnej funkcii oporného lešenia pri skladovaní vyťaženej drevnej suroviny. Vztýčené v pravidelných vzdialenostiach rovnobežne s pešou komunikáciou, opatrené železnými tabuľkami s textami jednotlivých Božích prikázaní, evidentne demonštrujú povážlivú materiálovú a rovnako tak aj hodnotovú devastáciu.
Stali sa mementom voči prekračovaniu odvekých zákonov morálky a etiky. Umelkyňa sa dovoláva morálneho znovuzrodenia prostredníctvom návratu k základným mantinelom správania jednotlivca i spoločnosti. Zo zorného uhla napĺňania osobného programu umelkyne jednotlivé železobetónové objekty – tabule Desatora – svojou „nadrozmernosťou“ korešpondujú so záujmom autorky vyjadrovať svoje výtvarné predstavy prostredníctvom veľkoformátových priestorových artefaktov v intenciách svojho štúdia v ateliéri monumentálneho sochárstva. Šickovej záujem o tento druh monumentálnej sochárskej realizácie našiel uplatnenie v jej aktívnej účasti na tridsiatich medzinárodných sochárskych sympóziách na Slovensku (Vyšné Ružbachy, Topoľčianky, Dudince), ale aj v Európe, v Ázii a Austrálii, kde úspešne reprezentovala Slovensko a zanechala rozmerné sochy z mramoru (Taliansko, Rakúsko, Bulharsko, Japonsko, Austrália) i zo žuly (Južná Kórea), ale aj pieskovca (Nemecko). Manuálna ťažká práca na sochách ju ako ženu sochárku stála veľa fyzickej sily a námahy, ale nepochybne ju aj recipročne posilnila. Fyzicky, psychicky i osobnostne.
Dôležitým rituálom interaktívneho fungovania exteriérovej inštalácie v rámci vernisáže výstavy bol akt pripevňovania (privesovania) malých kovových nápisových štítkov s jednoslovným textom („Odpusť“ či „Prepáč“) na jednotlivé stély Dekalógu ako možný „participatívny“ dej, pripravený umelkyňou pre prítomných návštevníkov.
Jaroslava Šicková-Fabrici študovala na VŠVU v sochárskom ateliéri prof. Jozefa Kostku, ktorý bol už rodinnými koreňmi zviazaný s pálenou hlinou. Šickovej afinita k tomuto sochárskemu materiálu sa preukázala ako celoživotná. Osudové spojivá s regiónom Lučenca, ktorý je bohatý na zdroje kvalitnej keramickej hliny, preukázala sochárka v tejto expozícii v použití hlinenej suroviny z blízkej továrne Žiaromat, a. s., Kalinovo, kde pred viac ako tridsiatimi rokmi zakladala spolu s kolegami zo Združenia keramikov Slovenska Medzinárodné keramické sympózium, ktoré funguje dodnes ako jedno z najstarších podujatí tohto druhu na Slovensku.
V interiéri synagógy sa divák stretne s modifikáciou nádob či schránok, prezentovaných ako otvorené (aby z nich a do nich mohli prúdiť duchovné odkazy a obsahy), pričom namiesto prípadného dekoru povrchov farebnými glazúrami im priznala, pre jej tvorbu už príslovečnú, čistú monochrómnosť pálenej neglazovanej hliny, šamotu, ktorej povrch plasticky aktivovala súvislými textovými fragmentmi, realizovanými ňou overeným vlastným tvorivým postupom – lisovaním. Takto koncipované trojrozmerné artefakty pôsobia výrazne sochársky, sú nositeľmi obsahových posolstiev, ktoré načierajú do filozofických, náboženských či duchovne zacielených textov. Slovo a jeho posolstvo tak nemajú pre Šickovú len platnosť vizuálneho ozvláštenia či lettristickej alebo dadaistickej hry s písmom, ale sú zámerným prostriedkom sebareflexie či obrany voči negatívnym javom súčasnosti, výzvou, prosbou, osobnou modlitbou...
Jaroslava Šicková-Fabrici zaťažkáva svoju výtvarnú výpoveď osobnou autorskou mytológiou a v tejto pozícii je už spoľahlivo rozpoznateľná v množine súčasných vizuálnych umelcov. Priestor interiéru synagógy na oboch ženských eporách (poschodie nad parterom) venovala sochárka spomienkam na oboch rodičov. Zvolila si stratégiu reinterpretácie ich vlastných umeleckých tvorivých prejavov.
Spúšťačom spomínania na otca JUDr. Ondreja Fabriciho, v posledných rokoch života pôsobiaceho na Právnickej fakulte UK v Bratislave, ktorý písal duchovnú poéziu, ale ktorého dielo ostalo doteraz len v samizdatoch, sa stal útly zošitok rukopisnej básnickej zbierky, zaplnený riadkami jeho básní, ktorý sa zachoval v rodinnom archíve. Rukopisné texty v ňom obsiahnuté, poznačené osobnostnou kaligrafiou autora, sa stali inšpiračnou surovinou pre cyklus papierových reliéfov, koláží, pričom ďalšie texty našli svoje uplatnenie aj na vonkajších i vnútorných stenách nádob z papiera i z pálenej hliny.
Centrálnym motívom druhej empory, venovanej reinterpretácii matkinho maliarskeho odkazu, je minicyklus autorkiných malieb, v ktorých reinterpretuje, variuje matkin obraz zátišia na stole so džbánom a jablkami, zasadený do modro ladeného interiéru, kde dominuje drapéria. Tento obraz predstavuje pre dcéru esenciu matkinho maliarskeho majstrovstva a má pre ňu neopakovateľné citové vyžarovanie. Matkin obraz – zátišie, podobne ako otcov básnický zošit, sú uložené v sklenených vitrínach ako niečo, čo si autorka mimoriadne cení.
Inštalácia prechádza do priestorového riešenia prostredníctvom kôpky rozsypaných keramických jabĺk, ktoré nie sú vytvorené v realistickej farebnosti, ale sú transponované do rozprávkovej verzie „zlatých jabĺk“ – všetky sú poznačené zlatou alebo modrou glazúrou. Ako enigmatické zjavenie je v priestore umiestnená osamelo stojaca ženská postava zo šamotu (ako jediný figuratívny artefakt celej výstavy) v mierne podživotnej veľkosti. Cez hlavu má prehodenú reálnu drapériu z ľahkej modrej látky, ktorá je zjavnou evokáciou modrej farby z interiéru zachytenej na matkinom obraze.
Atmosféru výstavy utvrdzuje pôsobivé video s inštaláciou stél a na nich povešaných vlajúcich bielych plachiet v exteriéri, na ich pôvodnom mieste vo voľnej krajine na predmestí Lučenca, kde ich autorka pred časom objavila, aby až neskôr zistila, že sa nachádzajú práve v miestach, kde sa pred 500 rokmi odohrala historická bitka pri Lučenci.
Spolutvorcami videa, režírovaného samotnou autorkou, sú syn sochárky Ján Šicko ml., rešpektovaný grafický umelec a docent na VŠVU, a synovec autorky Maroš Šicko, fotograf a filmár, ako i Matúš Šicko, 11-ročný vnuk, ktorý je autorom sprievodnej hudby.
Invenčný projekt jubilujúcej autorky sochárky a arteterapeutky Jaroslavy Šickovej-Fabrici presvedčivo naplnil deklarovaný cieľ.
REBIRTH v jej autorskej réžii nie je hrou na nezáväzné snenie, je účtovaním s aktívnym životom, žitým v službe výtvarnému umeniu, rovnako ako v službe pre potreby blížneho, ktorému pomocou umenia pomáha jubilantka otvárať závory vylúčenosti.
Projekt podporil Fond na podporu umenia.
Ľuba Belohradská