S humorom ide život i veda ľahšie
„Už v 17 rokoch som vedel takmer správne napísať vzorec chloridu sodného SoCl a kysličníka siričitého KS (teraz je to oxid sírový SO). Po skončení strednej školy mi tak bolo jasné, že moje budúce pracovisko by malo mať niečo spoločné s chémiou. Do úvahy pripadali dve významné inštitúcie: vysoká škola a chemická čistiareň odevov. Rozhodol som sa pre vysokú – bola o 25 metrov bližšie.“
Takto „spomína“ na vlastné vedecké začiatky v jednom zo svojich legendárnych textov profesor Karol Jesenák, ktorý na Prírodovedeckej fakulte UK pôsobí už 40 rokov. Napriek tomu, že je odborníkom v oblasti anorganickej a materiálovej chémie a má na konte desiatky úspešných výskumov, približne 160 vedecko-populárnych článkov, 18 monografií a učebníc, chrlí podobné vyjadrenia na svoju adresu so železnou pravidelnosťou a s kamennou tvárou Angličana. Práve on stojí za mnohými príspevkami a prednáškami, v ktorých si robí žarty nielen zo seba, ale i z vedy a akademického prostredia. Už dlhé roky je tiež účastníkom obľúbených patavedeckých seminárov, ktoré sú jedinečným dôkazom toho, že ani univerzitným učiteľom – napriek serióznosti ich vedeckej a pedagogickej práce – zmysel pre humor rozhodne nechýba.
Pamätáte si na svoj prvý deň na UK?
Dokonca veľmi dobre. Priznám sa, z vtedajších priestorov som nebol práve nadšený. Chemické katedry našej fakulty vtedy ešte sídlili v strede mesta, v budove niekdajšieho súdu na Šmeralovej ulici. Dnes je na jej mieste budova Najvyššieho súdu SR. Boli to väčšinou tmavé a zanedbané priestory, ktoré vznikli dosť amatérskou prestavbou kancelárií, vyšetrovacích a iných miestností. Prvý problém, ktorý sa ma vtedy bezprostredne dotýkal, bolo presvedčiť holuby, aby aj s hniezdom opustili priestor vetracieho otvoru nášho laboratórneho digestória. Nebolo to ľahké, pretože tieto vtáky mali silného spojenca v jednej našej kolegyni. Zastávala asi názor, že výpary jedovatých chemikálií by mali uvedomele prekľučkovať cez všetky chodby až k hlavnému vchodu do budovy. Ten by mal slúžiť predsa všetkým.
Na rozdiel od vnútorných priestorov niekdajšieho súdu (ktoré sme však veľmi skoro opustili presťahovaním sa do Mlynskej doliny) moji starší kolegovia pôsobili sympatickým dojmom.
Mnoho rokov ste účastníkom obľúbených humorných patavedeckých seminárov organizovaných Prírodovedeckou fakultou UK a Fakultou matematiky, fyziky a informatiky UK. Kedy a u koho sa vlastne zrodil nápad začať s týmito seminármi?
Tieto semináre sa začali už koncom osemdesiatych rokov a hlavnú zásluhu na tom mali učitelia zo spomenutých fakúlt: profesor Ivan Černušák, docent Ján Benko a docent Andrej Ferko. Talent všetkých troch využívať svoju vysokú profesionálnu odbornú úroveň na produkovanie neskutočných „vedeckých“ hlúpostí je obdivuhodný.
Máte nejakú obzvlášť obľúbenú patavedeckú teorému?
Snáď k „najhodnotnejším“ patrí moje zistenie, že zloženie stravy vysokoškolských učiteľov výrazne ovplyvňuje úroveň ich pedagogickej práce. Aby som bol stručný, ak chcete dobre učiť, mali by ste jesť kukuričné lupienky (4 ks denne v čase medzi 16.23 a 16.27 hod.). Téma stravovania univerzitných pedagógov bola obsiahnutá aj v mojej poslednej patavedeckej prednáške na oslavách 100. výročia založenia UK. Jej názov znel „Vplyv biorezonancie, delenej stravy a energie jin na úroveň prednášok zánovného vysokoškolského učiteľa“. (Verím, že informácie z nej jej poslucháči využijú už v tomto semestri.)
Ako na tieto vaše aktivity reagujú študenti?
Niekedy sú spočiatku v rozpakoch, avšak väčšina z nich sa veľmi pohotovo zorientuje aj napriek tomu, že ide o vyslovené hlúposti zabalené do odbornej terminológie. Výsledok je ten, že niekedy kontrujú podobným spôsobom. To je potom úplná katastrofa, pretože študenti by si nemali robiť žarty zo svojich učiteľov. (smiech)
S týmto životným prístupom máte určite kopec zaujímavých zážitkov, ktoré si spájate so svojím pôsobiskom...
Takých je naozaj veľa. Zväčša ide o zážitky súvisiace so situačným akademickým humorom. Spomeniem však aspoň jednu príhodu. Na jednej svojej prednáške (na chemickej konferencii) som v jej závere tvrdil, že k práve prezentovaným výsledkom výskumu sme sa dopracovali v našom trojčlennom výskumnom kolektíve vďaka racionálnej a spravodlivej deľbe práce. To znamenalo, že prvý z mojich kolegov robil všetky syntézy nových látok, tiež merania spektier, ovládacie programy k prístrojovému vybaveniu, umýval zároveň laboratórne sklo a vykonával aj ďalšie potrebné práce. Ja som pripravoval kávu a tretí kolega (v dobre ušitom obleku) tú kávu pil. Odpustil som si však poznámku, že z autorského kolektívu záverečnej publikácie sme prvého kolegu vyškrtli. Samozrejme, že to, tak ako všetko, nebola úplná pravda.
Spomienky na našu univerzitu, ktoré však pravdepodobne nevymaže ani moja blížiaca sa starecká demencia, sa vždy budú spájať s obdobím deväťdesiatych rokov, keď som trávil v laboratóriu so svojím starším kolegom doktorom Ľubomírom Kuchtom nočné zmeny pri dosť nebezpečných vysokotlakových syntézach aerogélov. Tie trvali približne 40 hodín, čo znamenalo najmä to, že sme pozorovali ručičky manometra a rôznych iných prístrojov a snažili sme sa otáčaním rôznych ventilov a gombíkov dostať ich do tej správnej polohy. Hlavný úspech tejto práce spočíval v tom, že naša fakulta zostala na svojom pôvodnom mieste.
Je pre vás humor len účinným prostriedkom na odľahčenie atmosféry alebo k univerzitnému prostrediu neodmysliteľne patrí?
Je pravdou, že humorom sa dá na univerzite dosiahnuť veľa pozitívneho, avšak ak mám hovoriť za seba, žarty si nerobím s týmto vedomím. Sú obyčajne iba nejakou spontánnou reakciou: mnohé vážne veci sú mi jednoducho smiešne. Iná vec však je vytvoriť nejaký vtipný článok alebo prednášku. To dá väčšinou dosť práce. Na otázku, či humor k akademickému prostrediu neodmysliteľne patrí, sa síce nedá odpovedať kladne, platí však, že na univerzite máte na žarty omnoho väčší priestor. Snáď aj preto, že inde by vás za ne vyhodili z práce. Napríklad v úvode svojej poslednej prednášky pre stredoškolských učiteľov chémie o výrobe výbušnín na Slovensku som dementoval vymyslené ohováranie, že som si túto tému zvolil s cieľom dať učiteľom návod, ako vyhodiť do povetria príslušné ministerstvo (MŠVVaŠ SR). Viete si predstaviť, že by tieto reči tolerovala nejaká štátna inštitúcia?
Tip redakcie: Čitateľom, ktorí si chcú o akademickom humore vytvoriť serióznu predstavu, odporúčame do pozornosti fotoalbum „Veda trochu inak“ na našom univerzitnom Facebooku.