Čo sa vo svete píše o vojne v Ukrajine? – 2. časť

Študentky a študenti prekladateľstva na Katedre anglistiky a amerikanistiky (Filozofická fakulta UK) sa v posledných týždňoch venovali prekladom textov, ktoré súvisia s vojnou v Ukrajine. Vytvorili koláž textov reprezentujúcu obraz tohto konfliktu v anglofónnom svete.

---

Na záver prinášajú v spolupráci s vyučujúcim Petrom Barrerom aj preklad textu Martina M. Šimečku do angličtiny.

Koordinátori iniciatívy: Zuzana Bujačková, Katedra rusistiky a východoeurópskych štúdií v spolupráci so Šimonom Kotvasom, Katedra anglistiky a amerikanistiky.

 

Pre ľahšiu orientáciu a prehľad tém, ktoré rezonovali v anglofónnych médiách uvádzame obsah:

1. Ukrajinka Oleksandra: „Moje mesto ostreľujú, ale vlastná mama mi neverí“
2. V snahe pomôcť si ľudia rezervujú ubytovanie na Ukrajine cez platformu Airbnb
3. Ukrajina: S transparentmi a so slzami v očiach – Poliaci vítajú utečencov ako vlastnú rodinu
4. Ukrajina: „Snažíme sa im povedať pravdu“ – výchova detí počas vojny
5. Mladí Ukrajinci bojujú s proruskými trollmi
6. Ukrajina: boj o záchranu umeleckých pokladov krajiny
7. Ukrajinskí hudobníci sa počas útokov stávajú vojnovými reportérmi a usporadúvajú finančné zbierky pre armádu
8. Ukrajina: Dirigent Vasilij Petrenko prerušuje svoju prácu v Rusku
9. „Prišla príliš neskoro“: Čínski študenti po úteku z Ukrajiny kritizujú reakciu veľvyslanectva
10. Pomôžem im! Cesta jedného muža z Portlandu až na ukrajinský front
11.  Ukrajinské víťazstvá vo „vojne na platforme TikTok“ nestačia na zastavenie rakiet Vlada Votrelca
12. Vladimir Putin: zázračný obranca kresťanstva alebo najhorší človek?
13. Pred 20 rokmi som opustila Ukrajinu. Ona však nikdy neopustila mňa
14. Obchody sa usilujú pokryť dopyt po vlajkách Ukrajiny
15. The Ukrainians are showing us the value of life itself

Ukrajinka Oleksandra: „Moje mesto ostreľujú, ale vlastná mama mi neverí“

Autori: Maria Korenyuková a Jack Goodman
Preklad: Barbara Floreková
Korektúra: Karolína Kollárová

 

Oleksandra sa spolu so svojimi štyrmi adoptovanými psami od začiatku ostreľovania ukrýva v kúpeľni svojho bytu v Charkove.

„Keď som počula prvé výbuchy, vybehla som z domu zobrať svoje psy z koterca. Ľudia panikárili, opúšťali svoje autá. Hrozne som sa bála,“ hovorí.

Dvadsaťpäťročná žena pravidelne komunikuje so svojou mamou, ktorá žije v Moskve. Ani tieto rozhovory a ani videá z jej ťažko bombardovaného rodného mesta ju však nedokážu presvedčiť o nebezpečenstve, ktoré jej dcére hrozí.

„Nechcela som rodičov vystrašiť, ale na rovinu som im povedala, že tu umierajú civilisti aj deti.“

„Aj keď sa o mňa boja, stále tvrdia, že to je celé len náhoda, že ruská armáda by nikdy neútočila na civilistov. Že to Ukrajinci zabíjajú svojich vlastných ľudí.“

Veľa Ukrajincov má rodinu za hranicami v Rusku. Niektorí z nich, rovnako ako i rodičia mladej Ukrajinky, však chápu prebiehajúci konflikt úplne opačne. Oleksandra je presvedčená, že za to môžu príbehy, ktoré im podsúvajú prísne kontrolované ruské médiá.

Podľa Oleksandry jej matka len opakuje vyhlásenia, ktoré počuje v ruskej štátnej televízii.

„Veľmi ma vystrašilo, keď moja mama presne citovala ruskú televíziu. Jednoducho vymývajú ľuďom mozgy. A oni im veria,“ hovorí Oleksandra.

„Moji rodičia síce chápu, že sa niečo deje, ale tvrdia, že nás Rusi prišli len oslobodiť. Vraj nič nezničia, nedotknú sa nás. Myslia si, že útočia len na vojenské základne.“

Kým sme robili rozhovor s Oleksandrou, ostreľovanie pokračovalo. Internetové pripojenie bolo slabé, takže sme si museli posielať hlasové správy.

„Už som takmer zabudla, ako znie ticho. Strieľajú nepretržite,“ povedala.

V ruskej štátnej televízii sa však v ten istý deň neobjavila žiadna zmienka o strelách dopadajúcich na obytné štvrte Charkova, o mŕtvych civilistoch, ani o štyroch ľuďoch, ktorí zahynuli, keď stáli v rade na vodu.

Ruské médiá tvrdia, že Ukrajincov neohrozujú ruské ozbrojené sily, ale ukrajinskí nacionalisti, ktorí používajú civilistov ako ľudské štíty.

„Podľa ruskej štátnej televízie, vojnu, ktorú nazýva „špeciálnou oslobodzovacou operáciou“ začala ukrajinská agresia.“ Každému ruskému médiu, ktoré použije slová „vojna“, „invázia“ alebo „útok“, hrozí, že ho ruský cenzúrny úrad zablokuje za „zámerné šírenie nepravdivých informácií o aktivitách ruskej armády“ na Ukrajine.

Ruský parlament najnovšie dokonca schválil zákon, podľa ktorého môžu ľudia za šírenie nepravdivých informácii o ruskej armáde čeliť až pätnástim rokom väzenia.

Niektorí Rusi vyšli do ulíc protestovať proti vojne – zábery z takýchto demonštrácii však už hlavné štátne televízne kanály neukazujú.

 

Vojna v ruskej televízii – úplne iná realita

Mykhailo, známy kyjevský majiteľ reštaurácii, nemal čas, ani chuť sledovať vysielanie ruskej televízie o invázii.

Keď sa začalo ostreľovanie hlavného mesta Ukrajiny, spolu s manželkou sa sústredili len na jedno – ako ochrániť svoju šesťročnú dcéru a malého syna.

V noci sa ich deti budili na hlasné výbuchy a nevedeli prestať plakať. Rodina sa preto rozhodla presťahovať sa na predmestie Kyjeva a neskôr utiecť do zahraničia.

Odcestovali do Maďarska, kde Mykhailo nechal svoju manželku aj deti a vrátil sa na západnú Ukrajinu, aby pomohol ukrajinským vojenským jednotkám.

Prekvapilo ho, že sa mu jeho otec, ktorý pracuje v kláštore pri Nižnom Novgorode v Rusku, vôbec neozval. Zavolal mu a opísal mu, čo sa deje. On však všetko z toho odmieta so slovami, že to nie je pravda, že žiadna vojna nie je a že v skutočnosti len Rusi zachraňujú Ukrajinu pred nacistami.

Mykhailo mal vraj dovtedy pocit, že ho sila ruskej propagandy už nemôže prekvapiť, ale keď počul tieto slová od svojho otca, bol zdrvený.

„Môj vlastný otec mi neverí, aj keď vie, že som tu a všetko vidím na vlastné oči. Aj moja mama, jeho bývalá manželka, to celé zažíva na vlastnej koži,“ hovorí.

„Kvôli bombardovaniu sa skrýva u mojej starej mamy v kúpeľni.“

Ruské médiá sú už dlhé roky prísne kontrolované a divákom podsúvajú nekritický pohľad na Rusko a jeho kroky vo svete.

„Štátny naratív vždy ukazuje Rusko len ako obeť,“ vysvetľuje Dr. Joanna Szosteková, odborníčka na Rusko a politickú komunikáciu na Univerzite v Glasgowe.

„Dokonca aj v historkách o druhej svetovej vojne, Veľkej vlasteneckej vojne ako ju Rusi nazývajú, Rusko podľa štátnej propagandy v skutočnosti nikdy neurobilo nič zlé. A to je dôvod, prečo tomu ľudia neveria ani teraz.“

Väčšina Rusov sa podľa Dr. Szoszekovej nechce na veci pozerať z iného uhla pohľadu. Jednostranný naratív zaujatý voči Západu podľa nej vysvetľuje, ako môžu mať Rusi opačné názory ako ich príbuzní v susedných krajinách.

„Ľudia, ktorí kritizujú Rusko, boli príliš dlho prezentovaní ako zradcovia alebo zahraniční agenti; všetci kritici sú zahraniční agenti pracujúci pre Západ. Jasné, že potom neveríte už ani vlastnej dcére.“

Anastasiyini rodičia žijú v malej dedine vzdialenej 20 km od Doneckej ľudovej republiky ovládanej povstalcami. Dedina je stále pod kontrolou kyjevských úradov, ale v ich dome stále beží ruská štátna televízia. Dokonca majú hodiny nastavené na moskovský čas – spomienka na sovietsku minulosť.

Keď sa Anastasiya 24. februára zobudila v Kyjeve na zvuk sirén, vedela, ako budú jej rodičia reagovať.

„Mama bola prvá osoba, ktorej som zavolala, keď som dezorientovaná vyskočila o piatej ráno z postele. Znela prekvapene, že som zavolala, ale hovorila naozaj pokojne, takmer akoby sa nič nedialo,“ hovorí.

Anastasiya, ukrajinská korešpondentka pre BBC, ktorá sa do Kyjeva presťahovala pred 10 rokmi, po prebudení počula výbuchy bômb a premohli ju obavy, kde dopadnú tie ďalšie.

„Znova som zavolala mame. Povedala som jej, že mám strach. ,Neboj sa,‘ upokojovala ma, ,Rusi by nikdy nezaútočili na Kyjev.‘

Ale oni už naňho útočia, namietala Anastasiya.

„Povedala som jej, že tu zomierajú aj nevinní civilisti. ,Ale tí predsa zomierali aj u nás, keď Ukrajina zaútočila na Donbas!‘ zasmiala sa. Na chvíľu som stratila dych. Počuť vlastnú mamu hovoriť s takou krutosťou mi zlomilo srdce.“

Anastasiya sa domnieva, že práve ruské média pomohli vykresliť ruskú armádu ako „spasiteľa“, ktorý zbavuje Ukrajinu nacistov. Napriek tomu, že sa roky vyhýbala politickým hádkam s rodičmi, tentoraz mame od zlosti zložila telefón.

S Anastasiyou sme sa rozprávali počas toho, ako po štyroch nociach strávených v bombovom úkryte cestovala preč z Kyjeva. Jediné na čo dokázala myslieť bola nejasná budúcnosť.

„Hlavou mi prúdi nespočetné množstvo myšlienok. Čo s nami bude? Čo bude ďalej? Vrátim sa sem vôbec niekedy? Stretnem sa ešte s rodičmi? Stále ich veľmi ľúbim, ale mám pocit, že sa niečo vo mne zlomilo a nemyslím si, že sa to ešte dá napraviť.“

 

V snahe pomôcť si ľudia rezervujú ubytovanie na Ukrajine cez platformu Airbnb

Autorka: Ginger Adams Otis
Preklad: Karolína Kollárová
Korektúra: Barbara Floreková

V rámci marketingovej kampane, ktorá je založená na princípe šírenia informácií na sociálnych sieťach malou skupinou ľudí, sa pre Ukrajincov, ktorí čelia ruskej invázii, vyzbierali takmer dva milióny dolárov, uvádza spoločnosť Airbnb.

Hostitelia na platforme Airbnb v častiach Ukrajiny, ktoré postihla vojna, zaznamenali zvýšený počet rezervácií od hosti, ktorí sa nemajú v pláne prísť, no chcú vyjadriť svoju podporu.

Kampaň na sociálnych sieťach, ktorá sa začala 2. marca, spôsobila zvýšenie počtu rezervácií po celej krajine i vo chvíli, kedy ruské vojská bezhlavo ostreľovali civilistov v mestách ako Charkov, Černigov, Mariupol a Sumy.

Cieľom je, aby sa peniaze k Ukrajincom v danej oblasti dostali čo najrýchlejšie, povedal Rob Meehan, ktorý sa tiež zapojil do tejto kampane a zároveň je majiteľom niekoľkých ubytovacích zariadení v rámci platformy Airbnb v mestách Gudalajara a Puerto Vallarta v Mexiku.

Pán Meehan sa v piatok ráno prihlásil na platformu Airbnb a do vyhľadávača napísal Ukrajina. Keď sa na stránke objavil byt v hlavnom meste Kyjev, okamžite ho zarezervoval na prvé dve voľné noci, čo ho dokopy stálo 229 amerických dolárov.

„Tak ako mnoho iných ľudí, i ja cítim napätie. Všetko to nešťastie, ktoré sa tam deje,“ povedal v piatok.

Pán Meehan je sám hostiteľom, a preto vie, že k majiteľovi sa peniaze dostanú do jedného dňa od príchodu hosťa. Airbnb uvádza, že platba je uvoľnená do 24 hodín od času možného ubytovania sa, pričom nezáleží na tom, či sa hosť objaví, alebo nie.

Hostiteľke napísal správu, že jeho rezervácia bola prejavom podpory, a že sa nechystá prísť. Ona mu o chvíľku odpísala a ďakovala mu za podporu.

„Bojovný duch Ukrajiny sa nedá zastaviť,“ povedala hostiteľka vo svojej správe, o ktorú sa pán Meehan podelil s denníkom The Wall Street Journal, „Umrie až s posledným Ukrajincom.“

Pán Meehan je jeden z tisícok ľudí po celom svete, ktorí si zarezervovali ubytovanie cez platformu Airbnb a snažia sa tak podporiť ukrajinských občanov. Tento nápad sa začal šíriť na sociálnych sieťach začiatkom tohto týždňa.

Kampaň sa rozbehla, keď výkonný riaditeľ spoločnosti Airbnb, Brian Chesky, zazdieľaľ pôvodný príspevok na svojom profile na platforme Twitter. Spoločnosť Airbnb spustila svoju vlastnú iniciatívu v snahe poskytnúť dočasné ubytovanie pre takmer 100 000 utečencov z Ukrajiny skrz platformu Airbnb.org, ktorá je ich neziskovou dcérskou spoločnosť založenou na princípe zdieľaného ubytovania. Airbnb taktiež pozastavila všetku svoju činnosť v Rusku a Bielorusku.

Do štvrtkového večera bolo na Ukrajine zarezervovaných viac než 60 000 nocí, čo vytvorilo zisk takmer 1,9 milióna amerických dolárov, uviedla platforma Airbnb v piatok. Hostia zo Spojených štátov amerických si zarezervovali 34 000 nocí, tí z Veľkej Británie okolo 8000 nocí a Kanaďania okolo 3000.

Spoločnosť uviedla, že v reakcií na „inšpiratívnu štedrosť, ktorú vyvolala kampaň, sa vzdala všetkých provízií z rezervácií na Ukrajine.

To, že sa spoločnosť Airbnb vzdala provízie, vo veľkej miere ovplyvnilo rozhodnutie zástupcu cestovnej kancelárie žijúceho vo Veľkej Británii, Grahama Bishopa Macridesa, o tom, či si má na Ukrajine zarezervovať ubytovanie.

 Povedal, že na Twitteri oslovil spoločnosť Airbnb, aby sa uistil, že všetky peniaze z rezervácií pôjdu priamo hostiteľovi. Keď mu to spoločnosť potvrdila, začal o tom hovoriť iným, pričom oslovil hlavne svoje kontakty v sektore cestovného ruchu.

„Mám pocit, že nerobíme dosť,“ okomentoval tak pán Macrides reakciu západných krajín na túto krízu.

Členovia Severoatlantickej aliancie viackrát zopakovali, že sa do konfliktu sami priamo nezapoja. Avšak Spojené štáty americké, Veľká Británia aj Európska Únia na Rusko uvalili tvrdé sankcie a na Ukrajinu poslali zbrane, peniaze, ako aj iné formy pomoci.

„Takto môžeme urobiť aspoň niečo, aby sme Ukrajincom ukázali, že nie sú sami. Sme tam s nimi i my,“ povedal pán Macrides.

Prvú rezerváciu si urobil u rodiny, ktorá ho ubytovala počas jeho návštevy Kyjeva v roku 2019.

„Vrúcne mi poďakovali a poprosili ma, aby som sa za nich modlil, lebo to veľmi potrebujú,“ povedal Macrides, „Požiadali ma, aby som ľudom povedal, nech si zarezervujú ubytovanie v meste Charkov, pretože sa tam dejú hrozné veci.“

Rusko obkľúčilo Charkov, druhé najväčšie mesto Ukrajiny. Letecké nálety zničili budovy a donútili tisícky obyvateľov hľadať úkryt na vlakovej stanici, kde čakajú na evakuáciu.

Iné veľké mestá čelia neustálemu útoku. Obyvatelia Kyjeva znášajú každodenné pokusy ruských vojsk získať nad nimi nadvládu. Od 24. februára, kedy sa začala vojna ruského prezidenta Vladimíra Putina s cieľom poraziť ukrajinskú, demokraticky zvolenú vládu a prerušiť styky Ukrajiny so Západom, sa ukrajinským špeciálnym jednotkám úspešne darí brániť im v tom.

Obyvatelia malebného Ľvova, mesta s modrými vežičkami a rakúsko-uhorskou architektúrou, sú pripravení stať sa záložným hlavným mestom, ak vláda, na ktorej čele stojí prezident Volodymyr Zelenskyj, bude donútená opustiť Kyjev.

Ľvov sa taktiež stal skladom zbraní a materiálu, ktoré na Ukrajinu dopravili krajiny Západu. Vyvolalo to určité obavy, keďže by to z Ľvova mohlo urobilo ďalší dôležitý cieľ ruskej armády.

„Cítim sa tak bezmocne,“ povedal Rob Bujan, ktorý prevádzkuje firmu poskytujúcu poistenie v meste Hudson, asi 160 kilometrov severne od New Yorku.

V piatok si cez Airbnb zarezervoval dve noci vo Ľvove za 85 amerických dolárov na noc. Pán Bujan povedal, že si prezeral všetky ponuky a ich predchádzajúce hodnotenia, aby si overil, že peniaze posiela spoľahlivému hostiteľovi a nie podvodníkovi.

Hostiteľovi povedal, že nepríde a ak niekto potrebuje ubytovanie, nech mu ho poskytne. „Stovky tisícok Američanov a Európanov podali Ukrajine pomocnú ruku. Nikdy na to nezabudneme,“ odpísali mu hostitelia.

Pán Bujan povedal, že práve odvaha prezidenta Zelenského bola jedným z dôvodov, aby hľadal cestu, ako pomôcť Ukrajincom.

„Všetkých nás prekvapil a spojil svet spôsobom, akým to nedokázal žiadny iný prezident pred ním,“ povedal pán Bujan, „Myslím si, že je to úžasné a ozaj neuveriteľné, ako sa Ukrajinci stavajú na odpor Rusku.“

 

Ukrajina: S transparentmi a so slzami v očiach – Poliaci vítajú utečencov ako vlastnú rodinu

Autor: Mishal Husain
Preklad: Zuzana Szmolková
Korektúra: Katarína Kotríková

Vítajú utečencov z celej Ukrajiny, ktorí prichádzajú do poľského pohraničného mesta Przemyśl, no vznikajú obavy, ako sa bude naďalej poskytovať humanitárna pomoc, ak bude vojna pokračovať.

„Za posledných 10 dní sme prijali 180 000 utečencov. Ak to bude takto naďalej pokračovať, ku koncu mesiaca tu budeme mať pól milióna ľudí."

Na preplnenej vlakovej stanici v Przemyśli, trinásť kilometrov od ukrajinskej hranice, je starosta 60-tisícového mesta Wojciech Bakun hrdý na to, , , čo mesto robí pre Ukrajincov, no taktiež sa obáva toho, čo ešte len príde. Je významnou osobou, oblečenou vo vojenskom odeve, prechádzajúcou sa po elegantnej stanici z 19. storočia. Momentálne je preplnená zásobami jedla, balenej vody, plienok, darovaného oblečenia a Ukrajincami sediacimi na stoličkách aj na zemi, ktorí sú obklopení batožinou, kočíkmi a domácimi zvieratkami.

Humanitárna pomoc závisí od dobrovoľníkov, ktorých sú tu stovky. Je možné to takto naďalej udržiavať? „Pravdepodobne nie,“ tvrdí starosta. „Sú pripravení na týždeň či dva, možno na mesiac, ale nie na dlhšie obdobie. Preto uvažujeme nad dlhodobou pomocou a diskutujeme s medzinárodnými organizáciami, ako to vyriešiť, ak to bude takto aj naďalej pokračovať.“

V hlavnej staničnej hale sa nachádzajú ľudia, ktorí precestovali veľké vzdialenosti a držia v rukách kúsky papiera a kartóny s načmáranými nápismi: Hostel v Gdansku pre ôsmich, Prichýlime rodinu – Varšava, 40 voľných miest v autobuse do Nemecka. Przemyśl je zrejmým stredobodom diania, pretože je na hlavnej trase cez hranicu, s vlakmi prichádzajúcimi z mesta Ľvov na západe Ukrajiny. Tie sú síce vypísané na tabuli príchodov, no na časový harmonogram sa už nedá spoliehať.

Na nástupišti s vlakmi prichádzajúcimi z Ukrajiny, som sa opýtal poľského páru, Pawla a Magdy, na koho tam čakajú. „Na ženu s tromi mačkami,“ odpovedali. Vyšlo najavo, že videli na Facebooku príspevok od ukrajinskej ženy, ktorá žije na Taiwane a hľadá niekoho, kto by sa stretol s jej 75-ročnou matkou Lyudmilou a prichýlil ju na noc predtým, ako bude ďalej pokračovať v ceste.

Pawel a Magda tam čakali už päť hodín. Vedeli, ktorým vlakom príde Lyudmila? Nie a ešte k tomu sa jej vybil telefón. Ako ju rozpoznajú? Pawel vytiahol zo svojho kabáta kúsok papiera s jej menom, no povedal, že budú hľadať niekoho s tromi mačkami. 

Bolo pre mňa pozoruhodné vidieť, koľko súcitu prejavovali Poliaci ohľadom situácie na Ukrajine. V očiach Pawla sa objavili slzy, keď vysvetľoval prečo boli s Magdou ochotní stáť toľké hodiny na stanici a zobrať so sebou nielen Lyudmilu, ale aj iných, ktorí by s ňou pricestovali. Nebol jediný, ktorý takto reagoval :„viacero ľudí, ktorých som stretol, sa citovo zrútilo, keď som sa ich opýtal, prečo boli ochotní poskytnúť vlastné domovy či pomôcť iným spôsobom.“

Dnešnú hranicu medzi oboma krajinami spájajú nielen dlhé historické väzby, ale aj rodinné a jazykové väzby, no Poliaci s nimi v tomto súcitia aj preto, lebo si vedia predstaviť, aké to je stáť proti Rusom. Od pádu komunizmu tu uplynulo iba niečo vyše 30 rokov a staršie spomienky na sovietsku okupáciu tu stále pretrvávajú. Navyše, nie každý dôveruje tomu, že byť pod záštitou NATO, ako je aj Poľsko, je dostatočnou ochranou pred Vladimírom Putinom.

Dokonca aj na Ukrajincoch, ktorí sem pricestujú s plánom, kam nakoniec pôjdu, je vidieť zreteľný šok, keď sa ich situácia zmení. Približne 30-ročná žena s jej 10-ročným synom Igorom vravela, že sa chceli dostať do Španielska, ale momentálne spanikárila. Stmievalo sa. „Nájdeme si miesto, kde prespíme, a ráno si premyslíme, čo ďalej.“

Ilona, ktorá stála neďaleko, tu bola s väčšou skupinou – s matkou, tetami, sesternicami a ich deťmi.  Nikto z nich nemal kufre, len batohy a cestovné tašky, v ktorých som videl jedlo a hračky. „Chceli sme, aby sme sa mohli ľahko presúvať,“ povedala. Je len 22-ročná študentka medicíny v poslednom ročníku, ktorá netuší ako si dokončí prax, aby sa mohla stať doktorkou, a taktiež nevie, čo sa stane s otcom, ktorého museli opustiť v Kyjeve.

„Ľudia v Przemyśli sú dobrosrdeční,“ povedal mi starosta, čo je bezpochyby pravda ohľadom ich prístupu k Ukrajincom. No miestni policajti tvrdili, že minulý týždeň zaútočili štyria páchatelia na troch afrických utečencov, a zaznamenali aj ďalší prípad verbálneho napadnutia. Starosta obvinil dezinformačnú kampaň, v ktorej kolovali správy o tom, že miestne ženy nie sú v bezpečí a ľudia by nemali opúšťať svoje domovy. Úrady teraz vyzývajú všetkých, aby zachovali pokoj a uisťujú, že nedošlo k zvýšeniu násilných incidentov.

Ak sú Poliaci plní emócii, je to tak aj v prípade Ukrajincov – vidno úľavu, že sa dostali do bezpečia, ale aj hlbokú vďačnosť za všetko, čo tu nájdu – ponuky na dopravu, ubytovanie, dary, či podporu. Vo veľkej pozlátenej miestnosti s vysokým stropom, ktorá bola predtým staničnou kaviarňou, je teraz detská kuchynka a v rohu aj domček na hranie.

Dve matky, ktoré práve pricestovali s tromi malými deťmi, sa vedľa toho vďačne usadili s úľavou, že majú s čím zaneprázdniť ich tri malé dievčatká a batoľa. V  momente keď majú ženy chvíľu pre seba vidím, aké majú strhané tváre a koľko toho majú na mysli.

No na stanici sa objavil aj jeden žiarivý úsmev. Patrí Olhe – Ukrajinke žijúcej v Nemecku niekoľko rokov. Pricestovala z Heidelbergu, aby prišla po svoju mamu. S ukrajinskou vlajkou okolo ramien drží v rukách tabuľku na ktorej je napísané, že ponúka odvoz aj pre ostatných cestujúcich. „Chcem Vám povedať, že z celej mojej rodiny je len moja mama pripravená opustiť Ukrajinu,“ poznamenala. „Všetci ostatní zostali, aby obránili krajinu. Toto je Putinov koniec.“

 

Ukrajina: „Snažíme sa im povedať pravdu“ – výchova detí počas vojny

Autor: Vibeke Venema
Preklad: Katarína Kotríková
Korektúra: Zuzana Szmolková

Na Ukrajine sa rodiny musia prispôsobiť novej desivej realite. Ako poviete malým deťom, že ste sa ocitli vo vojne?

Pred desiatimi dňami mal Anton Eine, ukrajinský spisovateľ vedeckej fantastiky, predstaviť svoju najnovšiu knihu, no v tom prišiel vpád Ruska. Teraz hovorí, že na ničom z toho už nezáleží. So svojou ženou a trojročným synom sa ukrýva v Kyjeve.

Bývajú v 24-poschodovom paneláku s podzemným parkoviskom, kde ľudia spia na betónovej podlahe. Je tu ukrutná zima a Anton sa obáva, čo by sa mohlo stať, keby sa budova zrútila, a preto sa on a jeho rodina cítia bezpečnejšie v štvorcovej betónovej šachte medzi výťahmi. Tá sa stala ich útočiskom počas neustáleho húkania sirén leteckého poplachu. Prinášajú hračky a synov tablet a dávajú pozor, aby vždy sedel v rohu, kde je to najbezpečnejšie.

Anton hovorí, že ich syn má obavy a kladie veľa otázok. "Včera moja žena odišla a keď sa vrátila, pýtal sa: ,Mami, strieľali na teba?‘ a ona povedala: ,Nie, zlatko,‘ a on pokračoval: ,Budú strieľať na mňa? Ja nechcem, aby robili pif-paf‘.“

Ako sa vyrovnať s úzkosťou spôsobenou konfliktom na Ukrajine

Anton hovorí, že niektorí rodičia prišívajú svojim deťom na oblečenie odznaky s ich krvnou skupinou a učia ich adresu bydliska a mená rodičov pre prípad, že by ich rozdelili. A zatiaľ čo sa ukrývajú v úkrytoch alebo sa snažia nastúpiť do vlakov smerujúcich do bezpečia, mnohí rodičia sa medzi sebou rozprávajú aj o tom, ako vojna vplýva na ich deti a ako ich najlepšie ochrániť pred traumou.

„Niektorí rodičia hovoria deťom, že je to hra,“ hovorí Anton. „My sa snažíme synovi povedať pravdu, ale jemnejším spôsobom, prispôsobeným mysli trojročného dieťaťa.“

„Hovoríme mu, že nás napadli zlí vojaci a dobrí vojaci, tí s ukrajinskou vlajkou, sú tí, ktorí nás chránia, a tu v tomto úkryte sa nemusí báť.“

Na kresbách jeho vlastného syna nie sú žiadne viditeľné znaky traumy, ale niektorí Antonovi priatelia majú staršie deti a na obrázkoch, ktoré kreslia, je jasne vidieť, ako ich situácia zasiahla.

Rodičia a zamestnanci zo škôlky, ktorú navštevuje jeho syn, zostávajú v kontakte prostredníctvom aplikácie Telegram, kde si vymieňajú rady, ako hovoriť s deťmi o tom, čo sa deje. To zahŕňalo dokonca aj návod, ako deťom vysvetliť, prečo je teraz pre dospelých nadávanie v poriadku, zatiaľ čo v bežnom živote to je nevhodné. „Ľudia teraz totiž nadávajú,“ vysvetľuje Anton.

Uvoľnili sa aj v otázke iných drobností. „Kvôli tejto situácii pozerá oveľa viac rozprávok a dávame mu oveľa viac sladkostí ako bežne. Potrebujeme ho niečím zamestnať – nesmie venovať príliš veľkú pozornosť tomu, čo sa deje.“

„Psychológovia nám radia, aby sme v týchto chvíľach boli k deťom jemnejší a prejavovali im oveľa viac lásky ako zvyčajne,“ tvrdí Anton.

Pokiaľ však ide o bezpečnosť, musia byť dosť prísni. Ich trojročný syn sa rýchlo naučil, že keď sa ozve siréna, rodina musí utekať a schovať sa. „Hneď ako počujeme sirény alebo dostaneme hlásenie, zakričíme: ,Do krytu!‘ a čokoľvek robí, nechá to tak a beží. Chápe, že situácia je mimoriadna. Dokonca nás prekvapuje, ako deti dobre chápu potrebu správať sa zodpovedne.“

Keďže ruské ostreľovanie sa zhoršuje a konvoje sa približujú, mnohí ukrajinskí rodičia sa rozhodli utiecť zo svojich domovov s malými deťmi na rukách.

Vedkyňa Hanna opustila Kyjev a odcestovala do Poľska so svojimi dvoma synmi, ktorí majú osem a šesť rokov. Celé dni doma počúvali výbuchy, okná sa chveli a ona im musela nejako vysvetliť, čo sa deje. Bolo pre ňu ťažké nájsť správny pomer medzi realitou a tým, koľko toho detská myseľ znesie.

„Bola to pre mňa ako matku výzva, pretože som musela nájsť rovnováhu medzi tým, ako im vysvetliť pravdu, ale zároveň ich príliš nevystrašiť,“ hovorí. „Tak som im len povedala, že na nás útočia, ale nateraz sme v bezpečí. Ak však budeme potrebovať odísť, musia ma počúvať.“

Musel sa zmeniť aj jej výchovný štýl – na diskusiu už nebol priestor. „Normálne ich požiadam, aby niečo urobili, ale teraz prišiel čas na rozkazy.“

Dieťa na hojdačke pred obytnou budovou v Kyjeve, ktorú poškodila raketa

Po niekoľkých dňoch ostreľovania Hanna cítila, že už nechce, aby jej deti počúvali bombardovanie a rozhodla sa opustiť Ukrajinu. „Bolo to príšerne ťažké rozhodnutie,“ hovorí.

Aj jej deti museli urobiť ťažké rozhodnutie – mohli si vziať len jednu zo svojich hračiek. Jej najstarší si vybral Bezzubého, hračku draka zo série filmov Ako vycvičiť draka, a jej najmladší si vybral hračkárske auto Transformer, ktoré sa mení na robota. „Bolo to pre nich veľké rozhodnutie,“ opisuje Hanna – možno rovnako dôležité, ako bolo pre ňu opustiť krajinu. „Myslím, že sme pri rozhodovaní boli v rovnakom emocionálnom rozpoložení.“

Do bezpečia v Poľsku sa dostali až po 52 hodinách. Hannin bývalý manžel išiel s nimi prvú časť cesty autom, ale potom sa musel vrátiť a nastúpiť do boja. Hanna hovorí, že cestovanie vo vojnovej zóne s dvoma deťmi bolo vyčerpávajúce a chápe, prečo sa mnohí jej priatelia rozhodli zostať bližšie k domovu.

Teraz sú v bezpečí, ale chlapci sa veľa pýtajú na svojich starých rodičov a najmä na otca, ktorý tam zostal. „Ich otázky sú srdcervúce, pretože sa ma každý deň pýtajú, či je nažive, alebo či ešte má ruky a nohy. Majú strach, že sa mu môže stať niečo veľmi zlé.“

Hanna im vraví, aby sa snažili žiť v prítomnosti. „Všetko, čo máme, máme práve teraz. Momentálne sme v bezpečí,“ hovorí.

To, koľko toho povedať svojim deťom, musia zvážiť všetci rodičia. Oksana utiekla zo svojho rodného mesta Ľvov na západe krajiny a teraz je taktiež v Poľsku. Jej šesťročná dcéra trpí autizmom a neznáša hlasné zvuky, preto ju sirény leteckého poplachu veľmi desili. Videla, že aj jej matka je nervózna, a tak jej Oksana povedala pravdu o tom, čo sa deje.

„Vysvetľovala som jej, že je vojna a musíme byť v bezpečí a že kvôli tomu všetkému teraz zomrelo veľa ľudí,“ opisuje Oksana. „Myslím si, že je dôležité, aby deti neboli zavádzané, keď sú dosť veľké na to, aby to pochopili, pretože vycítia, že atmosféra je zlá.“

Irynin syn má len dva roky, a preto sa rozhodla, že mu nebude o tom príliš veľa rozprávať. Po troch nociach strávených v bombovom kryte opustili Irpin, malé mesto neďaleko Kyjeva, a odišli na západ Ukrajiny.

Chlapec je príliš malý na to, aby pochopil to nebezpečenstvo, tak mu povedala, že idú bývať k priateľom. „Nepovedala som mu, že je vojna. Nie som si istá, či to mám robiť, keď je taký malý, pretože si myslím, že by to situáciu len zhoršilo.“

Čo sa týka Antona a jeho rodiny, ruské jednotky sa blížia a možno ich budú musieť čoskoro evakuovať. Nie je si istý, kam. „Nikto nevie, ktoré miesto je najbezpečnejšie – je to hazard,“ dodáva.

 

Mladí Ukrajinci bojujú s proruskými trollmi

Autorka: Marianna Springová
Preklad: Alžbeta Hajičková
Korektúra: Natália Jirkalová

 

Aké je to byť mladým Ukrajincom vystaveným vojne, zatiaľ čo sociálne médiá zaplavil chaos a dezinformácie?

24-ročná Katrin sa minulý štvrtok zobudila na zvuk výbuchu v Kyjeve a čoskoro našla svoje sociálne siete zaplavené znepokojujúcimi príspevkami.

„Ako prvé sme si museli zbaliť veci a ísť do pivnice,“ hovorí teraz už z bezpečia zo svojho malého rodného mesta neďaleko Ľvova, kam utiekla so svojím priateľom, susedmi a ich psom.

„Hneď potom, ako sme zišli dole, som si začala prehliadať Instagram. Bolo to vo všetkých príbehoch a príspevkoch.“

Nevidela len desivé, skutočné príspevky svojich priateľov, ale aj falošné informácie vrátane komentárov na sieti TikTok. Komentáre pochádzali od účtov, ktoré tvrdili, že vojna nie je skutočná alebo že je to hoax.

„Po zablokovaní jedného takéhoto profilu sa objavil ďalší, na profilovej fotke bolo iné dievča, a dostávala som správy v ruštine,“ uvádza Katrin.

Trollovia sa vyznačovali tvorivosťou a kontaktovali mladé ženy po celej krajine.

Fámy na Telegrame

Alina, 18, sa ocitla v úplnej panike po tom, ako zbadala príspevky v ruštine, ktoré informovali o údajnom blížiacom sa ostreľovaní a následnom zničení jej obytnej štvrte v meste Záporožie na juhovýchode Ukrajiny. Tieto zvesti sa ukázali byť nepravdivé.

Alina sa so mnou rozprávala zo svojej izby, vyčerpaná po nociach plných leteckých útokov a schovávania sa v úkryte. Alina dosvedčuje, že fámy sa rýchlo presunuli do četovacej aplikácie Telegram. Šírili ich ľudia so zjavným cieľom vyvolať paniku.

„Rusi vyhľadávajú obzvlášť naše čety a píšu o hrozbe nejakého výbuchu. Niekto napíše, že sa v našej blízkosti nachádza znak bomby, a potom niekto iný túto informáciu vyvráti,“ vysvetľuje Alina.

Ďalšie video, ktoré videla na Telegrame svedčilo o explózii na letisku v jej rodnom meste. Nakoniec sa ukázalo, že išlo o inú explóziu v meste blízko Mariupoľu.

Medzi často zdieľané záznamy patrili zábery iných, starších konfliktov alebo aj masívneho výbuchu v Bejrúte z roku 2020. Klipy sa šírili aj na sieti TikTok, kde dosiahli milióny pozretí.

Marta má 20 rokov a vypuknutie vojny ju zastihlo v Londýne, kde navštevovala svojich priateľov. Dosviedča, že videla videá zo Sýrie a Iraku.

„Publikovali ich ako ukrajinské,“ dodáva.

Rozpráva o pocitoch hrôzy a zlosti, ktoré jej spôsobili videá na stránke TikToku Pre teba (FYP – prvá stránka, na ktorú sa dostanete po otvorení aplikácie TikTok), pretože sa veľmi strachuje o svojich priateľov a rodinu na Ukrajine.

 

Ukrajina: boj o záchranu umeleckých pokladov krajiny

Autorka: Katie Razzallová
Preklad: Alžbeta Hajičková
Korektúra: Natália Jirkalová

 

Videli sme video, na ktorom ľudia vytvárali dlhý rad pred Múzeom výtvarného umenia v Odese. Video pochádza z nedele 20. februára a zachytáva zrejme posledný raz, kedy muži, ženy a deti čakali v rade v snahe vidieť poklady tohto múzea (10 000 umeleckých diel, najstaršie zo 16. storočia, vrátane diel od autora z Odesy, Vasilija Kandinského, priekopníka abstraktného umenia).

--

Iba o päť dní neskôr Rusko napadlo Ukrajinu.

Odesu založila Katarína Veľká na konci 18. storočia a nachádzajú sa v nej dokonale zachované architektonické diela z 19. storočia a nádherná neobaroková budova opery. Dnes sa Odesa pripravuje na ruský útok, rovnako ako aj iné mestá naprieč krajinou. Úradujúca riaditeľka múzea Oleksandra Kovalčuková utiekla do Bulharska kvôli svojmu ročnému synovi. Vnútorne je ale veľmi rozpoltená.

„Cítim sa ako zradkyňa,“ povedala. „Zradila som svojich zamestnancov. Samozrejme sa cítim preto vinná. Múzeum výtvarného umenia v Odese bolo mnoho rokov ako moje dieťa, takže som sa musela rozhodnúť, ktoré dieťa chcem opustiť. Rozhodla som sa splniť svoj záväzok a postarať sa o malého syna.“

Riaditeľka múzea v ukrajinskom hlavnom meste Kyjeve, Olesia Ostrovska-Liutaová, urobila iné, ale rovnako ťažké rozhodnutie. Zostáva v Kyjeve aj napriek tomu, čo mi povedala: „Situácia pre múzeá a kultúrne inštitúcie je rovnaká ako pre nemocnice, školy a obytné oblasti – všetkých nás ostreľujú.“

Mystetskyi Arsenal patrí medzi najväčšie európske múzeá umenia a uchováva ukrajinské avantgardné aj súčasné diela. Olesia považuje za svoju misiu ochrániť ich a hovorí, že zostane v Kyjeve: „... pokým bude stále možné chrániť našu inštitúciu.“

„Keď to už viac nebude možné, situácia sa zmení,“ dodáva.

„Čelíme nie len útoku na Ukrajinu, ale aj na našu kultúru,“ povedala mi počas hovoru cez Zoom, ktorý sekal a zamŕzal. Nachádza sa vo vojnovej oblasti. Skôr je prekvapujúce, že hovor bolo vôbec možné uskutočniť.

Text obrázku: Ukrajinské Ministerstvo zahraničných vecí. Ako následok ruskej invázie zhorelo približne 25 umeleckých diel od vynikajúcej ukrajinskej umelkyne Márie Prynačenkovej. Tieto maľby boli uchovávané v múzeu v meste Ivankiv v Kyjevskej oblasti. Prynačenková vytvorila celosvetovo známe diela. Jej výnimočný talent očaril aj Pabla Picassa. Názov obrazu: Two-headed chicken (Dvojhlavé kura) z roku 1977.

Ukrajina je domovom siedmich lokalít svetového dedičstva UNESCO. Jednou z nich je Chrám svätej Sofie v Kyjeve s nádhernými kupolami a dych berúcou byzantskou freskou Panny Márie. Ďalšiu môžeme spomenúť ukážkovú historickú architektúru v centre Ľvova na západe krajiny.

Anna Reidová napísala knihu Borderland: A Journey Through the History of Ukraine (voľný preklad: Hranice: Sprievodca históriou Ukrajiny) a tvrdí, že bombardovanie Ľvova, Odesy, Kyjevu a Černihivu na severe a ich stredovekých kostolov, kláštorov a jedinečných zbierok ikon bude: „... kultúrna strata pre Európu na úrovni zničenia Drážďan počas druhej svetovej vojny.“

Čo sa týka múzeí v krajine, je skutočne málo možností ako môžu zamestnanci ochrániť ich budovy pred ruským útokom. Podľa Kovalčukovej „múzeá nemajú protipožiarny systém pre obrovský investičný dlh“.

Kovalčuková ďalej pokračuje takmer dokonalou angličtinou: „Ktorékoľvek múzeum zasiahnuté plameňom zhorí celé a my stratíme veľké množstvo nádherných umeleckých diel, dedičstvo a historické artefakty.“

Napriek tomu vidíme boj za záchranu pokladov  v múzeách a hrôzu z vysokej ceny, ktorú umenie už zaplatilo. Podľa správ z mesta Ivankiv severozápadne od Kyjeva vyhorelo vinou ruských síl miestne múzeum aj so svojimi umeleckými dielami .

Vnútri sa nachádzalo 25 malieb slávnej ukrajinskej ľudovej maliarky Márie Prymačenkovej, ktorú Pablo Picasso nazval umeleckým zázrakom vďaka jej použitiu výrazných svetlých farieb a naivného štýlu.

Niektoré diela boli údajne zachránené. Podľa denníku The Times miestny obyvateľ vbehol do horiacej budovy v snahe zachrániť čo najviac malieb. Odhaduje sa, že pred ohňom zachránil približne 10 veľkých umeleckých výtvorov, ale zatiaľ nie je známe, o ktoré ide.

Podľa rodáka z Kyjeva a kritika umenia Konštantína Akinshu ukrajinské Ministerstvo kultúry vydalo pokyny na ochranu a prípadnú evakuáciu múzejných zbierok niekoľko týždňov pred začiatkom vojny.

Akinsha uvádza, že chcel zúfalo docieliť okamžitú evakuáciu zbierok. Povedal mi: „Náš prezident je hrdina, ale toto sa odohralo v čase, keď ešte tvrdil, že nemáme prečo panikáriť, že k žiadnej invázii nepríde. Autority zabránili evakuácii umeleckých diel, aby nespôsobili paniku.“

Dozvedela som sa o úsilí zdigitalizovať celý inventár diel, ktoré teraz vyvíja niekoľko tisícok múzeí naprieč krajinou. Chcú tak urobiť pre prípad, že by padli do ruských rúk. Tiež existujú snahy o presunutie diel na tajné miesta. Šíria sa aj informácie o tom, že zamestnanci múzeí prespávajú zabarikádovaní v pivniciach spolu s najcennejšími umeleckými výtvormi.

Nikto nechce verejne hovoriť o aktuálnom dianí zo strachu , že by mohol prilákať pozornosť ruských okupantov alebo zlodejov. Napriek tomu mi Kovalčuková prezradila: „Takmer v každom múzeu zamestnanci spávajú. Zostávajú tam celé dni, aby boli blízko k umeniu, aby mohli spraviť rozhodnutia na poslednú chvíľu. Žiaľ, nemôžem vám povedať viac.“

O múzeu výtvarného umenia hovorí: „Spravili sme, čo sa dalo, aby sme zabezpečili bezpečie zbierky.“

Ostrovska-Liutaová mi povedala o múzeu Mystetskyi Arsenal len toto: „Keď začala vojna, mali sme pokyny , podľa ktorých sa máme v takejto situácii správať. Vytvorili sme vlastné bezpečnostné plány a správame sa podľa nich. Múzeum je uzavreté a strážené.“

Rusi sa približujú ku Kyjevu a v hlavnom meste sme v uplynulých hodinách počuli výbuchy, čo znamená, že už môže byť príliš neskoro na presun niektorých mobilnejších pokladov z mesta (mnoho ľudí dúfa, že sa tak stalo v utajení, aspoň v niektorých prípadoch).

Ľudia vyvíjajú tlak na zabezpečenie umeleckých diel na miestach, ktoré ešte nie sú v plameňoch. Anna Reidová hovorí o mestách ako Odesa a Ľvov, ktoré ešte nie sú okupované a majú bohaté múzejné zbierky: „Mali by sme im poskytnúť všetku možnú pomoc na premiestnenie zbierok do bezpečia,“ či už do protileteckých krytov alebo za hranice krajiny.

Úplne iný príbeh sa píše o budovách, ktoré prirodzene nie je možné premiestniť. „Ľvov je ako Salzburg,“ pokračuje Reidová. „Odesa je dokonale zachované mesto z 19. storočia, známe svojimi nádhernými stromami, dláždenými ulicami a morským nábrežím. Je to klenot a potrebuje protivzdušnú obranu.“

Kyjev už čelí útoku. Ostrovska-Liutaová informuje: „K nám všetkým prichádza obrovská hrozba zo vzduchu. Z tohto dôvodu Ukrajinci dôrazne žiadajú  zaviesť bezletovú zónu nad Ukrajinou.“

Ukrajinskí ľud je jasnou prioritou, chrániť ich najviac ako sa dá je rozhodujúce. Tento národ má ale tiež bohatú históriu a len nedávno sme boli svedkami toho, ako predošlé sovietske riadenie zničilo ukrajinských kultúrnych predstaviteľov a umelecké diela. Existujú obavy, že Rusi to chcú urobiť znovu.

Kovalčuková sa vyjadrila: „Verím, že ruský zámer zničiť ukrajinské umenie dáva zmysel. Je to umenie, ktoré ukazuje naše ukrajinské dedičstvo, ukazuje, že máme inú históriu, že sme iní, odlišní od Rusov. V Ruskej federácii pre naše umenie nebude miesto. Prestane existovať.“

 

Ukrajinskí hudobníci sa počas útokov stávajú vojnovými reportérmi a usporadúvajú finančné zbierky pre armádu

Autor: Mark Savage
Preklad: Alex Barák, Matúš Nemergut
Korektúra: Linda Horobová

 

Minulý víkend utiekla Olga Korolovová z domova z ukrajinského mesta Černihiv so svojou dcérou, psom a všetkým majetkom, ktorý sa jej podarilo vtesnať do dvoch tašiek.

„Šoférovala som ako blázon,“ hovorí. „Uvidela som bombu a dokázala som myslieť len na jedno: ‚uteč kvôli dieťaťu‘.“

Šoférovala niekoľko hodín, až kým neprešla cez hranice Poľska, kde mala v ten istý večer hrať na koncerte.

Korolovová, jedna z najlepších ukrajinských techno dídžejok, v ten večer zahodila svoj zoznam skladieb a hrala výlučne hudbu od iných ukrajinských umelcov.

„Plakala som na pódiu,“ vyjadrila sa pre BBC News. „Hrala som a plakala som. Bol to najťažší koncert v mojom živote, ale vedela som, že určite musím niečo urobiť.“

Korolovová venovala svoj honorár ukrajinskej armáde a charitatívnym organizáciám, ktoré pomáhajú ľuďom vysídleným v dôsledku konfliktu. Nasledujúci večer usporiadala na svojom YouTube kanáli samostatnú finančnú zbierku. Na svojom profile na Instagrame, ktorý bol kedysi domovom očarujúcich cestovateľských fotografií a záberov z nočných klubov, teraz zdieľa aktuálne informácie z Ukrajiny a zábery z ruskej invázie.

Jej cieľom je ukázať rozsah vojnových škôd svojim fanúšikom, najmä tým ruským.

„Som v šoku, že ľudia v Rusku nevidia pravdu,“ hovorí. "Je to akoby boli v Severnej Kórei, bez informácií. Moji fanúšikovia z Ruska mi posielajú správy, v ktorých píšu: ‚To nie je pravda. Je to lož. Všetky tvoje príspevky sú lož.‘ Nechcú to vidieť."

Korolovová nie je sama. Tvárou v tvár vojne sa energická a prosperujúca ukrajinská hudobná scéna stala akýmsi neoficiálnym spravodajským kanálom. Dokumentuje konflikt pre publikum, ktoré možno nesleduje tradičné spravodajské kanály.

„Každý teraz oslovuje svoje publikum na sociálnych sieťach,“ hovorí folková speváčka Chrystyna Solovijová.

„Šírime informácie o udalostiach v mestách, snažíme sa osloviť Rusov, aby išli na protesty, a hovoríme im, že toto je ruská vojnová agresia voči Ukrajine.“

Stovky ukrajinských umelcov na YouTube nahradili náhľady svojich videí obrázkom vlajky krajiny s nápisom: „Zatiaľ čo vy pozeráte toto video, Ukrajinci umierajú pri ruských útokoch. Zastavte to.“

Svjatoslav Vakarčuk, frontman ukrajinskej rockovej skupiny Okean Elzy, na Facebooku každú hodinu zverejňuje aktuálne informácie o konflikte. V jednom videu navštívil zranených vojakov v nemocnici, v ďalšom je v nepriestrelnej veste a má prejav v uliciach Charkova, v inom zasa rozváža autom potraviny a palivo do Kyjeva.

„Som v tejto časti sveta známym človekom. Snažím sa preto využiť túto pozíciu a urobiť všetko, čo môžem,“ hovorí Svjatoslav.

 

Apelujme na ich inštinkty

Slava svojou tichou skromnosťou podceňuje svoju úlohu vo verejnom živote Ukrajiny. Bývalý politik, ktorý sa v roku 2008 vzdal mandátu na protest proti skorumpovanej politickej kultúre na Ukrajine, neskôr zohral kľúčovú úlohu v revolúcii na Majdane, ktorá vyvrcholila zosadením prezidenta Viktora Janukovyča.

Ako súčasť skupiny Okean Elzy je pravdepodobne najobľúbenejším spevákom v krajine – ekvivalentom Brucea Springsteena alebo Paula McCartneyho na Západe – a v roku 2014 prilákal na koncert najväčšie publikum v histórii Ukrajiny. Kľúčové je však to, že v Rusku je rovnako populárny.

Hovorí, že využíva všetok svoj kultúrny vplyv, aby zmenil názory ľudí na súčasný konflikt.

„Už je neskoro posielať fanúšikom len správy,“ hovorí. „Teraz sa väčšinou rozprávam s ľuďmi, ako sú matky ruských vojakov, a vysvetľujem im, že ak nezabránia deťom ísť do vojny, dostanú ich späť v truhle. Musíme apelovať na ich inštinkty.“

Zatiaľ čo dídžejka Korolovová hovorí, že ruskí poslucháči sú voči takýmto posolstvám odolní, Eugene Abdukhanov z metalcorovej skupiny Jinjer má inú skúsenosť.

„Dostal som niekoľko správ od našich ruských fanúšikov, v ktorých sa ospravedlňujú a píšu, že sú určite proti,“ vyjadroval sa z juhovýchodnej časti Kyjeva.

„Z ruskej strany som nedostal žiadne nahnevané správy, ktoré by sa to snažili ospravedlniť. Aj keď niektorí ľudia zastávajú tento militaristický postoj, hanbia sa natoľko, že sa mi o tom nezmienia.“

Podobne ako mnohí hudobníci, aj Abdukhanov zanechal svoju každodennú prácu, aby sa mohol sústrediť na bezprostrednú humanitárnu krízu. V súčasnosti zakladá charitatívnu organizáciu, ktorá má „pomáhať armáde, pomáhať civilistom“ a čoskoro sa pripojí k svojim priateľom pri prevádzkovaní útulku, ktorý poskytuje „zásobu potravín, vodu a ochranu“ ľuďom vysídleným v dôsledku konfliktu.

Na západe v meste Ľvov pracuje s utečencami aj Chrystyna Solovijová.

„Ľvov je preplnený, takže chodím do utečeneckého centra a poskytujem tam psychologickú pomoc. Mnohí ľudia sú v šoku a nevedia povedať ani to, z ktorého mesta prišli alebo kedy naposledy jedli.“

„Sotva spím a nemám chuť do jedla, ale cítim sa bezpečne.“

 

„Energická hudobná scéna“

Snáď ani netreba pripomínať, že toto ukrajinskí špičkoví hudobníci od svojej kariéry zrejme neočakávali.

Krajina má prosperujúcu, rozmanitú hudobnú scénu, ktorá prináša domácu príchuť do hip-hopu, punku, elektronickej tanečnej hudby, popu a psychedelického rocku.

Hoci vyprodukovala len zopár medzinárodných hviezd, jej hudba je mimoriadne príjemná pre tých, ktorí vyrástli na západnom rocku – čiastočne aj preto, že ukrajinský jazyk je hypnoticky melodický a obsahuje viac mäkkých spoluhlások než iné slovanské jazyky.

Ukrajinská ľudová tradícia, ktorá zahŕňa rituálne náreky a lyrické ľúbostné piesne, je rovnako bohatá i emotívna a táto vášeň pretrváva aj u súčasnej generácie hudobníkov.

„Ukrajinci tvoria veľa hudby v rôznych žánroch,“ hovorí Darcja Tarkovsková z iniciatívy Music Export Ukraine. „Jedným z ich nezameniteľných a zaujímavých prístupov je využívanie ľudových motívov a etno prvkov v piesňach. Toto je veľmi charakteristický znak.“

Nájdete tu skupiny ako Onuka, ktorej elektro-folkové balady evokujú hudbu hudobníčky Björk či hudobníka Four Tet; alebo kapela DakhaBrakha, ktorá tradičné melódie premieňa na zmes neočakávaných hudobných štýlov z celého sveta.

Speváčka Dorofeeva zas tvorí uhladené popové hitovky v štýle speváčky Dua Lipa; skupina Fo Sho spája temné hip-hopové rytmy so svojím etiópskym dedičstvom; kapela Aspire tvorí nekompromisný, spätnou väzbou nasiaknutý hard rock; a Anastasija Topoľskajová, známa ako Nastia, bola britským dídžejským časopisom vyhlásená za jednu z 30 najlepších alternatívnych dídžejok a dídžejov na svete.

Scéna zrodená v konflikte

Paradoxne, práve ruská anexia Krymu v roku 2014 urýchlila rozvoj hudobnej scény v krajine, hovorí hudobník Kostiantyn Počtar, ktorý sa preslávil s rockovou kapelou 5 Vymir a teraz vystupuje sólovo pod umeleckým menom Postman.

„Umelci z Európy a Ameriky sem odmietli prísť, pretože sa báli vojny,“ vysvetľuje. „Takže my, ako mladé kapely, sme mali možnosť nastúpiť a hrať v týchto obrovských veľkých halách.

Takto sme začali, ale všetci sme mali na pamäti, že zajtra sa môže vojna začať znova, pretože sme vedeli, že Rusko sa na Kryme nezastaví.

Jednoducho sme si povedali: ‚Dobre, ak má byť zajtra koniec, musíme sa zabaviť.‘ Takto sme to celé tie roky robili a výsledkom bola naozaj, naozaj energická hudobná scéna.“

Počtar bol minulý týždeň, keď Rusko zaútočilo, v Poľsku, ale jedna z jeho piesní, Ulice Kyjeva (angl. Streets Of Kyiv), sa stala zdrojom útechy pre ľudí žijúcich v krytoch a podzemných bunkroch v ukrajinskom hlavnom meste.

„Veľmi ma to dojalo, pretože je to veľmi citlivá pieseň,“ hovorí. „Je o jemnom type lásky k mestu, ktoré vám možno nie je schopné lásku opätovať.

Keď mi ľudia v kryte povedia, že na nich tri dni útočia a oni počúvajú túto pieseň, vždy ma to dojme.“

Odmlčí sa, pretože ho premôžu emócie: „Nie som si istý, či som o tom schopný povedať viac, prepáčte.“

Podobnú skúsenosť mala aj speváčka a skladateľka Chrystyna Solovijová. Minulý týždeň, len niekoľko hodín pred tým, ako ruské vojská prekročili hranice na Ukrajine, vydala demo pieseň, ktorá sa stala výkrikom ukrajinského odporu.

„Snívam o tom, že pôjdem k nášmu moru na Krym,“ spieva za zvučných akordov klavíra, „ale prekliati kati zaberajú naše domovy / tak sa pripravte na boj.“

„V tých posledných hodinách mieru som cítila úzkosť a chvenie,“ píše e-mailom zo západoukrajinského Ľvova.

„Náladu piesne diktuje život na Ukrajine, kde už osem rokov prebieha permanentná vojna proti Rusku. Táto pieseň je adresovaná mladým ľuďom, ktorí sa rozhodnú vziať do rúk zbraň, aby bránili našu slobodu.

Včera ma jeden z našich vojakov požiadal, aby som mu poslala audionahrávku samostatne, pretože nie všade je internet. Dúfam, že sa mi čoskoro podarí nahrať štúdiovú verziu.“

Pre väčšinu umelcov však už tvorba hudby nie je hlavným záujmom.

„Jednoducho teraz nemám vášeň hrať,“ hovorí dídžejka Korolovová, ktorej dom bol zničený a manžel zostal v Černihive.

„Vojna definitívne prevrátila (moje) hodnoty,“ súhlasí Eugene Abďuchanov zo skupiny Jinjer. "Nemyslím na svoju prácu, podnikanie, kapelu, popularitu, nič podobné. Myslím len na svoju rodinu, pretože tá je mimo Ukrajiny. Oni ma naozaj potrebujú a ja nemôžem byť s nimi.“

Kostiantyn Počtar volí v Poľsku iný prístup – organizuje improvizované turné s cieľom získať peniaze pre obete konfliktu.

Jeho agent Bartek prišiel s týmto nápadom v sobotu, keď sa na Facebooku spýtal fanúšikov, či by nechceli usporiadať koncert – či už v nejakom podniku, škole, kostolnej sále alebo dokonca vo svojej obývačke. Do hodiny mal 60 ponúk. Počtar odohral prvý termín v nedeľu.

„Keď došlo k invázii, najskôr som bol trochu znechutený vziať gitaru a hrať,“ hovorí. „Ale teraz to musím robiť.

Nie som si istý, či by som bol schopný vrátiť sa do Kyjeva, vziať do ruky pištoľ a začať strieľať – ale vezmem gitaru a použijem ju ako zbraň.“

Mnohí ďalší ukrajinskí hudobníci musia zvažovať, či by sa aj oni chopili zbrane.

„Vezmem svoje deti do bezpečného domu a potom sa vrátim a budem sa riadiť pokynmi vlády,“ povedal nedávno pre Euronews Andrij Chlyvňuk z pop-rockovej skupiny Boombox: „Hudobníci sú mierotvorcovia, ale teraz nie je čas hrať na gitarách. Je čas vziať pušky.“

„Ak k tomu dôjde, niet inej cesty,“ súhlasí Abďuchanov.

Hudobníci alebo nie, Slava hovorí, že odhodlanie krajiny je neotrasiteľné.

„Všetci vrátane mnohých západných analytikov si boli istí, že Rusku bude trvať dva dni, kým zdolá Ukrajinu. Je to už šiesty deň a my sa držíme, odolávame a zvíťazíme.

„Ruskí vojaci majú len rozkazy, ale my máme motiváciu.“

 

Ukrajina: Dirigent Vasilij Petrenko prerušuje svoju prácu v Rusku

Preklad: Linda Horobová
Jazyková korektúra: Matúš Nemergut

 

Významný ruský dirigent odkladá prácu vo svojej vlasti pre „tragédiu, ktorá sa odohráva na Ukrajine“.

Vasilij Petrenko, umelecký riaditeľ Ruského štátneho symfonického orchestra J. F. Svetlanova, tvrdí, že tam nebude pracovať, „kým nebude nastolený mier.“

Ako dirigent pôsobí taktiež v Mládežníckom orchestri Európskej únie, Kráľovskej liverpoolskej filharmónii a Kráľovskom filharmonickom orchestri.

Ruskú inváziu na Ukrajinu označil za „jedno z najväčších morálnych zlyhaní nášho storočia.“

Ruský štátny symfonický orchester J. F. Svetlanova je jedným z najstarších symfonických telies v krajine a v roku 2021 oslávil 85. výročie založenia.

 

Priateľstvo a porozumenie

Vo vyhlásení vydanom šesť dní po tom, ako Rusko začalo útok na Ukrajinu, v dôsledku ktorého krajinu zasiahli nálety a delostrelecké útoky, Petrenko, narodený v Petrohrade, uviedol, že „historické a kultúrne väzby medzi ruským a ukrajinským národom, na ktoré som hrdý, nikdy nemôžu byť zneužité na ospravedlnenie ruskej invázie.“

„Tragédia, ktorá sa odohráva na Ukrajine, je už teraz jedným z najväčších morálnych zlyhaní a humanitárnych katastrof nášho storočia,“ povedal Petrenko.

„V reakcii na tieto hrozné udalosti som sa rozhodol prerušiť svoju prácu v Rusku... kým nebude nastolený mier.“

Dirigent, ktorý získal ocenenie Classic Brit Awards, dodal, že verí v „priateľstvo a porozumenie aj napriek všetkým hraniciam.“

„Mier sa musí nastoliť čo najskôr,“ povedal.

Petrenko bol v rokoch 2006 až 2021 šéfdirigentom Kráľovskej liverpoolskej filharmónie a momentálne je laureátom dirigovania orchestra, ktorý 27. februára otvoril svoj koncert interpretáciou ukrajinskej hymny.

Dirigent Domingo Hindoyan povedal publiku, že túto hudobnú skladbu zahrali „na znak solidarity s ukrajinským ľudom“ a ako „svoje protivojnové stanovisko.“

 

„Prišla príliš neskoro“: Čínski študenti po úteku z Ukrajiny kritizujú reakciu veľvyslanectva

Autor: Vincent Ni
Preklad: Michal Švihla
Korektúra: Monika Otrubová

 

Zatiaľ čo čínske štátne médiá chvália efektívnosť zastupiteľského úradu, výpovede uviaznutých občanov svedčia o inom.

--

Yang, 22-ročný študent klasickej hudby v Kyjeve, zavolal s prosbou o pomoc na čínske veľvyslanectvo hneď po vpáde Ruska na Ukrajinu 24. februára. Skúsil to niekoľkokrát, ale linka bola obsadená.

„Neviem, prečo nám veľvyslanectvo nepovedalo, že má vypuknúť vojna, keď iné krajiny svojim občanom odporúčali opustiť krajinu ešte o niekoľko dní skôr,“ povedal. Yang potom nasledoval núdzové protokoly svojej univerzity a uchýlil sa do úkrytu civilnej ochrany. O niekoľko dní neskôr sa v kruhu jeho priateľov začalo hovoriť o únikovej ceste. Rozhodol sa ísť podľa inštrukcií a utiecť po svojom.

Už skoro dva týždne predtým, ako sa Rusko dalo do pohybu – čo čínske médiá označili za „špeciálne vojenské operácie“ – odporúčali krajiny vrátane Spojeného kráľovstva a Kanady svojim občanom opustiť Ukrajinu. V prípade Číny, ktorá mala v krajine skoro 6000 občanov, k tomu došlo až deň po vypuknutí vojny.

„Kým sa dozvedeli, že má vypuknúť vojna, už bolo na evakuáciu príliš neskoro,“ povedala Yun Sun, riaditeľka programu špecializujúceho sa na Čínu v Stimsonovom centre vo Washingtone. Do vypuknutia vojny bolo veľa vysoko profilovaných čínskych komentátorov a spravodajských portálov hlboko presvedčených, že západné predpovede o invázii sú iba falošné správy.

Čína sa v pondelok vyjadrila, že väčšina z ich obyvateľov už Ukrajinu opustila. V ten istý deň na každoročnej tlačovej konferencií s čínskymi a zahraničnými žurnalistami v Pekingu sa minister zahraničných vecí Wang Yi vyjadril pri zodpovedaní otázok od tlačovej agentúry Nová Čína k miliónom čínskych občanov žijúcich v zahraničí, že krajina im vždy bude kryť chrbát. Jeho vyjadrenie neskôr zverejnili naprieč čínskymi médiami.

Kým však štátne médiá chválili zastupiteľský úrad za odvedenú prácu, jeho reakcia od začiatku vojny pritiahla vlnu kritiky od niektorých čínskych študentov sídliacich v Ukrajine, ktorí strávili niekoľko dní uväznení v úkryte civilnej ochrany v cudzej, vojnou postihnutej krajine. Tvrdia, že pomalé zverejňovanie odporúčaní a mätúce správy veľvyslanectva (vrátane odporúčania, že by na svoje vozidlá mali vystaviť čínsku vlajku, ktoré o deň neskôr nahradili odporúčaním „nevystavovať žiadne identifikujúce symboly“), ktoré boli v silnom kontraste s obrazom poriadku a autority, ktorý sa Peking snažil vytvoriť za posledné roky.

„Čínske orgány štátnej správy, ako aj iné štátom sponzorované médiá, si už dlhšiu dobu privlastňujú oportunistický prístup. Každú udalosť využijú ako príležitosť na podporu propagandistických cieľov,“ skonštatovala Ling Li, expertka v oblastiach čínskej politiky a práva na Viedenskej univerzite.

„Toto sa udialo presne vtedy, keď veľvyslanectvo stiahlo svoje predošlé odporúčanie po zistení, ako negatívne vnímajú Ukrajinci a medzinárodné komunity proruské stanoviská, s čím veľvyslanectvo zjavne vôbec nerátalo, keď narýchlo vydalo svoje prvé odporúčanie.“

V utorok sa pracovník veľvyslanectva oznámil britským novinám The Guardian, aby si na získanie vyjadrenia veľvyslanectva hľadala iný spôsob jej kontaktovania, keďže konkrétna linka slúžila iba pre Čínskych občanov sídliacich v Ukrajine. Na otázku, ktoré oddelenie by mohlo médiám poskytnúť odpovede na otázky, reagoval, že veľvyslanectvo žiadne takéto oddelenie nemá. Veľvyslanectvo minulý týždeň ohlásilo, že v neskorých večerných hodinách 28. februára začalo evakuovať prvú várku ínskych občanov. V rozhovore pre Global Times so sídlom v Pekingu opísal predstaviteľ veľvyslanectva logistické výzvy spojené so sťahovaním občanov popri zúriacej vojne.

Náročný a osamelý útek

Minulý utorok zverejnila jedna znepokojená ínska študentka z Kyjeva nahrávku svojho zúfalého hovoru s pracovníkom veľvyslanectva, v ktorom jej bolo povedané, aby sa na mieste ukryla alebo aby sama nastúpila na vlak do Ľvovu. Nesúcitní vlastenci sa jej však na internete vysmievali, po čom príspevok vymazala.

Yangov útek tiež neprebehol hladko. Prvého marca o siedmej ráno nasledoval únikovú trasu a vydal sa ku Kyjevskej železničnej stanici. „Stanica bola preplnená ľuďmi, ktorí sa zúfalo snažili dostať preč,“ povedal. „Našťastie som si konečne nasadol na vlak. Na nástupišti sa muži lúčili so svojimi manželkami a deťmi. Bola to scéna, akú som videl iba vo filmoch. Nikdy na ňu nezabudnem.“

Údajne strávil 10 hodín státím v preplnenom vlaku. Na ceste si uvedomil, že z Kyjeva utiekol v takom zhone, že si zabudol vziať svoje dve milované violončelá. Jeho hudobné nástroje s ním za posledných päť rokov precestovali Čínu a Ukrajinu. Aj jeho počítač ostal v úkryte civilnej ochrany. Mal so sebou iba batoh s pasom, nejakým oblečením a bankové karty. Jeho cesta mierila do Ľvovu na západe Ukrajiny a odtiaľ do Poľska.

Cyklisti si podávali ukrajinskú vlajku so sloganom „Stojíme za Ukrajinou“ napísaným čínskymi znakmi na stene pred Kanadským veľvyslanectvom v Pekingu.

Yang mal šťastie. Podľa štátnych médií bol 1. marca postrelený a zranený Čínsky občan, keď sa snažil utiecť z východnej Ukrajiny. Deň predtým sa hovorca ministerstva zahraničných vecí vyjadril, že Peking „pracuje na všetkých možných spôsoboch ako pomôcť čínskym občanom na Ukrajine pri odchode z krajiny“. Veľvyslanectvo začalo na svojej oficiálnej webstránke a na oficiálnom účte na sociálnych médiách vydávať viaceré inštrukcie na evakuáciu a otvorené listy, vrátane jedného, ktorý objasňuje, že veľvyslanec sa večer 26. februára – po vypuknutí vojny – stále nachádza v Kyjeve, aby pomáhal.

K 23-ročnému Luovi, ďalšiemu čínskemu študentovi, ktorý si želá zostať v anonymite, sa oficiálny plán dostal príliš neskoro. Keďže už niekoľko dní nepočul žiadne správy zo svojho veľvyslanectva, Luo naskočil na motocykel, aby so svojím Iránskym spolužiakom opustil Kyjev v momente, keď 24. februára vypukla vojna.

Najprv sa zastavili u spoločného priateľa, ktorý býval v dome v malej dedine, aby si oddýchli a vymysleli podrobný plán po viac ako dvadsiatich štyroch hodinách na cestách. Do Ľvovu sa konečne dostali 28. februára a našli auto, s ktorým zamierili do poľského mesta Medyka, ktoré sa nachádza v juhovýchodnom Poľsku na hranici s Ukrajinou.

Avšak na polceste k poľským hraniciam ich zápcha prinútila opustiť vozidlo. „Tak sme sa rozhodli, že k hranici sa dostaneme pešo,“ objasnil Luo. Keď sa vydali na cestu, boli tri hodiny poobede. Na hranicu konečne dorazili o šiestej ráno ďalšieho dňa.

Na hranici uvideli dva dlhé zástupy. Jeden slúžil pre ukrajinských občanov, kde boli poväčšine ženy, deti a starší ľudia. Druhý slúžil pre cudzincov, kde boli poväčšine Indovia a ľudia zo severnej Afriky, opísal Luo. O deň neskôr, 2. marca, sa Luo konečne dostal cez hranicu a to vďaka oznámeniu z Varšavy, ktoré prišlo dva dni predtým, a ktoré dovoľovalo čínskym občanom vstúpiť do Poľska bez Schengenského víza.

Yang a Luo sú po svojom utrpení v bezpečí v Poľsku. Podľa štátnych médií v sobotu v Číne pristáli prvé dva lety s evakuantmi. Luo však povedal, že by rád zostal v Poľsku, pretože letenky do Číny sú príliš drahé.

„Nerozumiem tomu. Každý rok poskytuje Čína milióny dolárov rozvojovým krajinám, ale finančne nepomôže svojim občanom, ktorí sú nútení utekať domov,“ povedal Luo. „Nikdy by som si nemyslel, že sa mi toto stane.“

Yang, ktorému bol vykonaný PCR test ako súčasť požiadaviek pred odchodom, si zaobstaral letenku a v najbližších dňoch sa teší  na návrat na juh Číny. V pondelok ráno zavolal svojmu 70-ročnému učiteľovi violončela, ktorý sa rozhodol zostať na Ukrajine, aby zistil, či je v poriadku.

„Rozlúčil som sa s ním. Sľúbil som mu, že po vojne sa vrátim na jeho hodiny, aby som dokončil svoje štúdium.“

 

Pomôžem im! Cesta jedného muža z Portlandu až na ukrajinský front

Autor: Sergio Olmos
Preklad: Veronika Ščepánová
Korektúra: Šimon Kotvas

 

Sergej Korenev je jedným zo 66 000 Ukrajincov, ktorí sa v týchto dňoch vracajú naspäť do svojej rodnej vlasti. „Chcem pomôcť mojim priateľom. Sú mi viac ako spolubojovníci.“

Upršaný štvrtkový večer v parku neďaleko Portlandu.

Sergejovi (44) nezostáva veľa času. Už o pár hodín sa vydá polnočným letom na dlhú cestu na Ukrajinu. Napriek tomu si ani dnes nenecháva ujsť skateboardovanie svojej dcéry Anny (11).

Chodí s ňou do tohto parku už mesiac. „Poď, ešte poď, super,“ povzbudzuje svoju dcéru po rusky aj v tento večer. Pozoruje, ako sa za ním spúšťa z malého kopca a na tvári neskrýva úsmev z jej pokroku.

Hneď vedľa stojí aj jeho staršia dcéra Maria (17). Na hlave má kapucňu z mikiny, ale do telefónu nepozerá. Naopak, jej pozornosť je pevne sústredená na otca a sestru.

Medzitým sa Ukrajinou ozýva streľba. Sergejova mama sa ukrýva vo svojom dome blízko Kyjeva. Úplne sama. Synove priority sú jasné: odviesť mamu do bezpečia susedného Poľska a následne bojovať za svoju vlasť.

Správy o hromadení ruských vojsk na hraniciach s Ukrajinou Sergeja znepokojovali od samého začiatku. S obavami sledoval, ako sa situácia bude vyvíjať. V osudnú noc invázie mu napísala aj jeho bývalá žena Valentina Korenevová. O tom, že sa vráti na Ukrajinu, bolo rozhodnuté už vtedy.

„Situáciu na Ukrajine som pozorne sledoval od jesene minulého roka, vlastne my všetci,“ tlmočil Sergejove slová jeho brat Alex Korenev. „Ale keď nakoniec skutočne došlo k invázii, nemohol som sa na to len tak prizerať z pohodlia svojho domova. Musel som niečo urobiť.“

Sergej Korenev, ktorý pochádza zo židovskej rodiny, je jedným zo 66 000 Ukrajincov, ktorí sa vracajú naspäť do rodnej vlasti s cieľom odvrátiť ruské útoky. Reaguje tak na výzvu ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorý požiadal všetkých občanov Ukrajiny žijúcich v zahraničí, aby sa vrátili a bojovali za svoju krajinu.

Neskôr sa už vo svojom byte vo Vancouvri v štáte Washington tento milujúci otec oboznamuje so všetkými priehradkami svojho nového vojenského batoha. Nevezme si so sebou veľa vecí, preto každý predmet vyberá starostlivo. Na sedačke má vyložený laptop, slúchadlá, rukavice, nové, ešte nerozchodené, vojenské topánky a diabetické puzdro s inzulínom – život zachraňujúce pre cukrovkára 2. typu.

Jeho ukrajinský pas vôbec nie je ohnutý ani opotrebovaný, len pečiatky v ňom svedčia o jeho bohatej histórii. Sergej opatrne balí aj šál futbalového tímu Dynamo Kyjev. Ešte skontroluje kapsičku s kľúčmi od maminho bytu a zazipsovanú ju vkladá do tašky.

„Veľa mojich priateľov pôsobí v jednotkách územnej obrany. Keďže sa poznáme, viem im pomôcť. Ponúkol som sa, že im prinesiem potrebné veci, a tak mi poslali zoznam,“ hovorí Sergej, pričom zarámované vyznamenanie od ukrajinských špeciálnych jednotiek, o ktoré sa zaslúžil svojou prácou s veteránmi, zostáva skryté na poličke za malým televízorom.

Sergej si na batoh si ešte nalepí malú ukrajinskú vlajku. „Je to veľký patriot,“ potvrdzuje jeho brat Alex, ktorý v americkom Vancouvri žije už 11 rokov. „Vracia sa na Ukrajinu, do napadnutej vlasti, lebo chce pomôcť svojim spolubojovníkom.“ Alex tvrdí, že jeho brat si túto potrebu pomáhať so sebou nesie už od roku 2013, kedy počas nešťastných udalostí na masových protivládnych protestoch na Námestí nezávislosti prišli o život aj jeho priatelia.

O rok neskôr, po vypuknutí bojov vo východnom Donecku založil Sergej spolu s interiérovou dizajnérkou Valentinou nadáciu, prostredníctvom ktorej sa snažili zmierniť dosahy na aktérov vojny a ich blízkych. Veľa padlých otcov a synov za sebou zanechalo zúbožené rodiny odkázané na vojnou zničené príbytky, ktoré už dávno nepripomínali teplý domov. Nadácia preto zbierala stavebný materiál darovaný dodávateľskými firmami, ktorý sa potom využil na výmenu strechy či opravu potrubia. Samozrejme, všetko zadarmo. Do prác sa navyše mohli zapojiť aj veteráni, ktorí vo vojne stratili zmysel života. S kladivom či štetcom v ruke sa opäť mohli cítiť užitoční.

Pomoc manželov sa dostala aj k samotnej, v tom čase ešte len vznikajúcej, ukrajinskej armáde. Jednotka špeciálnych síl bola premiestnená do kasární s holými stenami a za ich zútulnením stáli práve Sergej s Valentinou. „Založením okien, dverí, položením podlahy a vymaľovaním stien, sa im podarilo vytvoriť obývateľný priestor, kde pravdaže, nechýbal ani nábytok,“ opisuje Alex.

„Imigráciou do Spojených štátov amerických chceli svojim dcéram poskytnúť príležitosť na lepšie vzdelanie, na lepší život,“ pokračuje. „Vyhrali v lotérii o zelenú kartu a taká šanca sa predsa len nezahadzuje.“

Sergej sa postupne vyrovnáva so životom na americkom severozápade. Ako hovorí jeho brat: „Skúša miestne remeselné pivá. Keď narazí na niečo nové, vždy si kúpi pár plechoviek, rád k tomu spraví aj pár fotiek a všetko následne zaarchivuje.“

Napriek tomu, že doma rozpráva len po rusky a angličtinu sa ešte len učí, dostal Sergej vďaka spoločnostiam ako Uber a DoorDash možnosť pracovať ako šofér na voľnej nohe. Navyše, jazdenie pre DoorDash ho priviedlo aj k spoznávaniu chutí rôznych krajín. „Často domov nosí napríklad pochúťky stredomorskej kuchyne, ale aj rýchle občerstvenie z reťazca Chick-fill-A a samozrejme veľa pizze,“ prezrádza Alex. 

Jeho brat dnes v noci opúšťa svoj domov s troma jasnými cieľmi. Prvý sa týka finančnej zbierky, ktorú so sebou ponesie až do rodnej vlasti. Ukrajinskej komunite v Oregone sa celkovo podarilo vyzbierať 9 000 dolárov. Ďalšie príspevky od svojich ukrajinských priateľov vyzdvihne Sergej v New Yorku. Odtiaľ ho čaká dlhý let do Varšavy. Následne sa chce cez pozemnú hranicu dostať až na Ukrajinu, kde je jeho cieľom hlavné mesto Kyjev. Úloha je dostať svoju mamu čo najrýchlejšie do bezpečia, najlepšie preč z krajiny. Nakoniec je Sergej odhodlaný napomôcť ukrajinskej armáde vyhrať vojnu. „Idem pomôcť svojim priateľom, ktorí sú mi viac ako spolubojovníkmi,“ hovorí.

Pred samotným odchodom sa ešte zastaví u Valentiny, kde okrem lúčenia necháva aj svoje SUV značky Mercedes. Na tvári sa mu zračí prekvapenie, keď mu zrazu vkladá do rúk nový pár vojenských topánok. Rýchlo si ich vyskúša, odloží do tašky a Marii podá bloček od tých pôvodných. Vraj nech ich vymenia za peniažky.

Aj keď sa Valentina o svojho bývalého muža bojí, plne ho podporuje v jeho rozhodnutí. „Myslím si, že takto je to správne,“ potvrdzuje aj slovne. „Samozrejme, že s dievčatami máme veľký strach, ale dala som mu sľub, že v tejto situácii pomôžem ako to len bude v mojich silách. A ak bude treba, pôjdem aj na Ukrajinu, no nateraz cítim, že užitočnejšou budem tu.

Okolo polnoci už Sergej kráča po boku svojho brata a svojich drahých dcér k predletovej kontrole na letisku v Portlande. Zrazu z peňaženky vyberie dolárové bankovky a podá ich Anne. O chvíľku už dcérku drží pevne v náručí. Okoloidúci pár sa pri dojímavej scéne na okamih pristaví. V tom jeden z nich ukáže na ukrajinskú vlajku, ktorá vytŕča zo Sergejovej tašky. Netreba viac slov. Obaja dobre vedia, čoho sú svedkami. Podvedome ustúpia, aby rodine nechali priestor na rozlúčenie.

Anna teraz plače v sestrinom objatí. Práve im odišiel otec. Pridá sa k ďalším bojovníkom, ktorým nie je ľahostajný osud Ukrajiny. Keď sa Marii spýtame, ako sa cíti, odpovedá bez zaváhania: „Či sa bojím? Nie. Som hrdá.“

 

Ukrajinské víťazstvá vo „vojne na platforme TikTok“ nestačia na zastavenie rakiet Vlada Votrelca

Autor: John Naughton
Preklad: Karolína Kollárová
Korektúra: Barbara Floreková

Rusi prekvapujúco prehrávajú bitku na sociálnych sieťach. No poraziť Putina v teréne je už iný príbeh.

Je teda konflikt na Ukrajine „vojnou na TikToku“, ako ho niektoré svetové média vnímajú, či všeobecnejšie, „prvou vojnou na sociálnych sieťach“? Keď na Ukrajinu prichádzali ruské tanky, obvykú ponuku na TikToku pozostávajúcu z mémov, vtipov a tréningových, či tanečných videí, nahradili zábery k sebe sa chúliacich prestrašených ľudí, výbuchy v uliciach miest a rakety na Ukrajinskej oblohe. Agentúra Reuters uviedla, že: „Ukrajinskí influenceri na sociálnych sieťach pridávajú videá, na ktorých sú zabalení do prikrývok v podzemných bunkroch a ulicami sa valia vojenské tanky. Bezútešné zábery sa vo videách objavujú v kontraste s fotografiami rozkvitnutých kvetov a vysmiatych priateľov z obdobia, kedy v ich mestách ešte vládol pokoj.” Nabádajú svojich sledovateľov, aby sa modlili za Ukrajinu, finančne prispeli na pomoc ukrajinskej armáde a žiadajú hlavne ruských používateľov, aby sa zapojili do protivojnových snáh.“ Používatelia TikToku v celej krajine začali naživo zdieľať zábery z vojny a prílevu ruských síl, čím Vladovi Votrelcovi zmarili možnosť manipulovať s informáciami o tom, čo sa naozaj deje.

Všetko toto je ohromujúce. Išlo o svetielko nádeje (minulý týždeň možno jediného) v týchto temných časoch. Chris Stokel-Walker zo spravodajského kanálu Vice napísal, že to, čo sme mohli pozorovať bola „mém-ifikácia invázie na Ukrajinu“. V online svete ide o veľkú vec, keďže mémy sa dajú využiť na ovládnutie informačného priestoru, ktorý je momentálne považovaný za dôležitý prvok akéhokoľvek konfliktu. Je to však zvláštne, lebo až doteraz sme si mysleli, že Rusi sú v tom doslova olympijskí šampióni.

Človeku hneď napadne známa „Gerasimova doktrína“ – moderná, ruská, vojenská teória, ktorá kladie dôraz skôr na nabúranie sa do nepriateľskej spoločnosti, než na priamy útok. A napriek tomu, sa v prvých dňoch útoku na Ukrajinu Rusom nedarilo získať pevnú pôdu pod nohami, a to z časti preto, akým spôsobom západné platformy umlčali ruské dezinformačné agentúry, no i preto, že pro-ukrajinské hlasy na Twitteri, Instagrame, Facebooku a TikToku sú doslova ohlušujúce.

Prečo sa teda TikTok stal tak dôležitým? Jednou z odpovedí, tvrdí Stokel-Walker, je to, že TikTok sa ako médium pre vojnu veľmi hodí. „Vrhne používateľa strmhlav do pohlcujúceho nekonečného prúdu svižného obsahu,“ píše, „a je navrhnutý tak, aby upútal všetku pozornosť. I legitímne informácie môžu byť spracované poburujúcim spôsobom a momentálne je len málo vecí, ktoré sú poburujúcejšie než to, čo sa deje na Ukrajine.“ Pre používateľov TikToku je veľmi ľahké stať sa tvorcami, keďže stačí, ak zareagujú na už existujúce video, pridajú ho do svojho kanálu a tak sa video rýchlejšie šíri po internete.

Má to však i svoje nevýhody, podobné tým, ktoré má i tlačidlo Zdieľať na Twitteri. Ak iba staviate na niečom, čo ste dostali od niekoho iné, znamená to, že možno neúmyselne šírite dezinformácie. Dobrým príkladom je jedno známe video, ktoré sa objavilo na TikToku s názvom Ruský výsadkár natáča video na TikTok pri zoskoku na Ukrajinu, no pôvodne bolo zverejnené na Instagrame už v roku 2015.

Neznamená to, že na platforme TikTok je viac dezinformácií, než na iných sociálnych sieťach, len to poukazuje na to, že je ťažké si overiť pravosť toho, čo sa na ňom objavuje. Pozitívom je, že internet slúži aj na vyvracanie klamstiev. Rusi s tým už majú pár skúseností. Ruská spravodajská služba Tass informovala, že 21. februára prekročilo ruské hranice päť Ukrajincov v dvoch obrnených transportéroch, a že Rusi obe vozidlá zničili a zabili celú posádku. Investigatívni novinári z portálu Bellingcat v krátkom čase odhalili, že toto video je nepravdivé. Geolokačné údaje ukázali, že video nevzniklo v Rusku, ale v okupovanej časti Ukrajiny, pričom tento typ obrnených transportérov Ukrajina ani nevlastní a tieto poškodené transportéry boli iba namaľované tak, aby pripomínali tie ukrajinské.

Pozorovať, ako Ukrajinci čeliaci útoku porážajú Putina na sociálnych sieťach, je neuveriteľne uspokojujúce. Vo vzduchu však cítiť závan Arabskej jari – sklon pomýliť si internetové nadšenie s triezvejšou realitou moci, ideológie a krutosti. Keď sa Stalin dozvedel, že pápež nesúhlasil s niečím, čo mal on v pláne, chladne odsekol: „Koľko divízií má pápež?“ Niečo podobné platí aj dnes. Čeliac porážke svojich botov na sociálnych sieťach a vykázaniu z technologických platforiem, by sa Vlad Votrelec mohol tiež spýtať, koľko rakiet má TikTok alebo Facebook ? Odpoveď pozná, tak ako aj my. Mémy nedokážu vyhrať bitku o Ukrajinu.

 

Vladimir Putin: zázračný obranca kresťanstva alebo najhorší človek?

Autor: Tim Costello
Preklad: Alžbeta Nagyová
Korektúra: Milan Velecký

 

Pravoslávna viera ruského prezidenta je síce ústredným prvkom jeho svetonázoru, ale využíva ju na ospravedlnenie invázie a násilia v mene Boha

Keď Rusko napadlo Ukrajinu, prezidenta Vladimira Putina mnohé západné médiá vykreslili ako najhoršieho človeka na svete.

Komentátori vyhlasujú, že tento vopred premyslený akt je zlo. Ja s tým nemôžem nesúhlasiť. Vidieť v Európe vojnu, takmer 80 rokov po skončení druhej svetovej vojny, je nemysliteľné. Akými inými slovami sa dá opísať takéto násilie a človek, ktorý takýto útok sám schválil? Teraz, keď Putin dvakrát vzniesol desivú hrozbu jadrových zbraní – keď Rusko označil za „jeden z najsilnejších jadrových štátov“ a neskôr nariadil, aby boli jadrové sily uvedené do „špeciálnej pohotovosti,“ – narúšajú náš pokoj celosvetové predstavy o nástražnom drôte vedúcom k jadrovému armagedonu . Aké iné slovo ako zlo by toto vystihovalo? Myslím si, že pri  týchto úvahách chýba rozmer pomenovania Putinovho falošného mesiášstva a viery. A ako služobníkovi evanjelia ma tento pohľad veľmi zarmútil.

Osobne som sa musel zamyslieť nad týmto mužom a nad tým, či som cítil, že som v prítomnosti zla. V roku 2013 som sa s Putinom stretol na jeho dači dve hodiny cesty od Moskvy. Trvalo vyše hodiny a pol. Bol zdvorilý a zvedavý a dokonca súhlasil s niektorými našimi požiadavkami. Spolu s delegáciou troch ďalších ľudí sme odchádzali s vedomím, že by mohol byť rozumný. Nikto z nás ho nepovažoval za zlo. Ale teraz sám neviem.

Bolo to pri príležitosti stretnutia G20, ktorému Rusko predsedalo, a Putin bol prvým lídrom, ktorý pozval lídrov občianskej spoločnosti, aby sa stretli na najvyššej úrovni a mali rovnaký priestor vyjadriť sa ako podnikateľská skupina G20. Viedol som austrálsku delegáciu a naliehali sme naňho, aby prestal biť ruské mimovládne organizácie a poskytol priestor aj na nesúhlas a diskusiu občianskej spoločnosti. Na počudovanie to nezavrhol.

Ako si tak spomínam, bolo tam niekoľko zaujímavých bodov. Na stretnutie sme čakali v predsieni pod obrazom prvej krymskej vojny. Jediné, čo som o nej vedel, bol príbeh Florence Nightingalovej, nie to, prečo sa bojovalo a dokonca ani to, kto vyhral. Putinov asistent nám povedal, že vojna v rokoch 1853 až 1856 bola pre Putina osobná a Rusi si ju pamätali, akoby to bolo len včera. Kresťanské Rusko bolo šokované, že kresťanský Západ sa postavil na stranu moslimských Turkov a porazil ich. Na to som si spomenul neskôr, keď Putin v roku 2014 anektoval Krym a bezohľadne vtrhol na suverénne ukrajinské územie.

Putin na stretnutí povedal, že trvá na tom, aby sa mladí Rusi začali vracať do kostola. Na krku nosil krížik a neskôr som sa dozvedel, že ho tajne pokrstila matka, keďže otec bol ateista. Zdalo sa, že ho fascinuje, že som kňaz, a pýtal sa ma na vieru. Zatlačil som na pílu a nadhodil otázku, prečo odsúdil skupinu Pussy Riot za to, že spievali v moskovskom Chráme Krista Spasiteľa, na čo on odpovedal, že cirkev to hlboko urazilo. Povedal som, že cirkev však napriek urážke verí v prvoradosť odpustenia, nie trestu za rúhanie, a on sa na mňa pozrel s nechápavým žmurkaním, akoby chcel povedať, prečo by odpúšťali? Ale či som cítil, že som v prítomnosti zla? Nie.

Od Putina sme počuli veľa kriku o hrozbe pre Rusko z obkľúčenia NATO a ospravedlnení invázie s cieľom denacifikovať Ukrajinu a zastaviť ich genocídu Rusov. To všetko je propaganda a nezmysel. Čo sa však prehliadlo, je náboženský rozmer v Putinovom myslení, hoci pri delegitimizácii Ukrajiny ju označil za neodňateľnú súčasť ich vlastnej histórie, kultúry a duchovného priestoru.

Tento duchovný priestor je dôležitým bodom, ktorý sa často prehliada. V roku 988 bol Vladimír, knieža Kyjevskej Rusi, prvým konvertitom na kresťanstvo. V Kyjeve zvolal celé mesto na brehy Dnepra na hromadný krst. Zrodila sa svätá Matka Rus. V roku 2019 sa ukrajinská cirkev rozišla s ruskou cirkvou a vyhlásila svoju nezávislosť. Putin a ruská cirkev to však nechcú akceptovať, pretože ona je tou pomyselnou matkou cirkvi pre celú Rus.

Povzbudilo ma, keď som si prečítal, že pred niekoľkými dňami približne 176 ruských pravoslávnych kňazov podpísalo otvorený list odsudzujúci vojnu. Je to malá trhlina v Putinovom úplnom ovládnutí cirkvi v Rusku. Takéto náznaky nesúhlasu poukazujú na obnovu evanjelia mieru a presahujú náboženský kmeň Rusi.

Napriek rokom boľševizmu tento pocit svätého osudu Kyjeva a Matky Rusi nikdy nezmizol a Putin je jeho zástancom. Za Putina sa pravoslávna cirkev chválila, že stavia a otvára tri chrámy denne, a oslavovala návrat Krymu. Niet divu, že pred desiatimi rokmi pravoslávny patriarcha Kirill nazval Putina „Božím zázrakom“.

A v Putinovej mysli to ide ešte ďalej.

V čase, keď ma vypočúval ohľadom kresťanstva na západe, údajne v jednom prejave v roku 2013 povedal: "Vidíme, že mnohé euroatlantické krajiny v skutočnosti odmietajú svoje korene vrátane kresťanských hodnôt, ktoré tvoria základ západnej civilizácie. Popierajú morálne zásady a všetky tradičné identity: národnú, kultúrnu, náboženskú a dokonca aj sexuálnu."

Kyjev je podľa neho potrebné prevziať kvôli zachovaniu kresťanského boja. A na západe môže byť mnoho kresťanov, ktorí s niektorými jeho postojmi súhlasia.

Zázračný obranca kresťanstva alebo najhorší človek? Nuž, okrem iných, sú to práve ukrajinskí kresťania, ktorých teraz bez rozdielu vyvražďuje, a vôbec nepochopil Ježiša, ktorý povedal "blahoslavení sú tí, čo šíria pokoj".

Nie, ide o mocenskú víziu pretkanú nacionalistickou kresťanskou teológiou. A zlo je to správne slovo, keď vodca používa náboženstvo na ospravedlnenie invázie, násilia a vyhladzovania v mene Boha.

Tim Costello je spolupracovníkom Centra pre verejné kresťanstvo v Sydney

Upravená verzia tohto článku bola prvýkrát uverejnená tu a je opätovne publikovaná so súhlasom autora.

 

Pred 20 rokmi som opustila Ukrajinu. Ona však nikdy neopustila mňa

Autorka: Žanna Sloniowská
Preklad: Alžbeta Nagyová
Korektúra: Milan Velecký

Žanna Sloniowská je spisovateľka a prekladateľka, ktorej prvý román, „Dom s vitrážou“, sleduje súčasnú ukrajinskú identitu.

KRAKOV, Poľsko – Pred niekoľkými rokmi po mojej prednáške v malom poľskom meste si k môjmu stolu prisadol starý muž. „V akom jazyku snívate?“ spýtal sa. „Vo všetkých, ktoré ovládam,“ odpovedala som úprimne, keďže som v podstate trojjazyčná. Muž odvetil s miernym nádychom odsúdenia: „Ste človek bez identity.“

Usmiala som sa. Jeho poznámka nebola nezvyčajná: v rôznych verziách som ju počula mnohokrát za tie roky, čo som sa usadila v Poľsku. Podľa všetkého existoval len jeden správny spôsob, ako byť Poliakom, a len jeden spôsob, ako vyslovovať poľské slová. Ale bolo tu niečo, čomu on, podobne ako ostatní Poliaci vychovaní v obmedzenom zmysle národnej identity, nerozumel. Som z Ukrajiny  a ukrajinská identita je priepustná, inkluzívna, viacvrstvová a, čo je veľmi dôležité, stále sa vyvíja.

Ak to Poliaci dovtedy nevedeli, teraz budú mať príležitosť to zistiť. Pre brutálny útok Ruska viac ako milión Ukrajincov a Ukrajiniek prekročilo hranice Poľska. Čakali s deťmi a staršími príbuznými v dlhých, pomalých radoch, so slzami v očiach sa lúčili so svojimi manželmi a synmi a vstupovali do nového života. Je to tragický zvrat.

Moja skúsenosť naopak nebola vôbec bolestivá, keď som pred takmer 20 rokmi odišla z Ukrajiny. Nebola vojna a nebola som utečenka. Uvedomujem si, aké mám šťastie. Viem však, aké to je opustiť svoj domov a krajinu a začať odznova. No môžem povedať, že odchod, nech sa zdá akokoľvek definitívny, nikdy nie je večný. Oboje si v sebe stále nosíte. Domov a krajina sú neustále vo vašej prítomnosti, niekedy blízko, inokedy ďaleko, no osvetľujú vám cestu do budúcnosti.

Narodila som sa vo Ľvove v roku 1978, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Mesto predtým patrilo asi 400 rokov Poľsku a bolo miestom, kde vedľa seba žili Poliaci, Ukrajinci, Židia a Arméni. V mladosti som nasiakla touto pohraničnou identitou a myslela som si o sebe, že žijem na križovatke kultúr, teda nikdy som nebola úplne pripútaná iba k jednej. Takže po páde Sovietskeho zväzu ma nový ukrajinský štát veľmi nezaujímal. Namiesto toho som túžila vidieť Paríž, Rím a Madrid s ich kostolmi a múzeami, aj keby to znamenalo napoly hladovať, spať v parkoch a stopovať.

Po svojich cestách som sa chcela niekde usadiť – a vybrala som si Poľsko, čím som splnila babkino želanie. Ani som to nenazývala emigráciou, koniec koncov, môj rodný Ľvov bol vzdialený len asi 185 kilometrov. Po vstupe Poľska do Európskej únie v roku 2004 sa však hranica medzi oboma krajinami, predtým tak ľahko priechodná, obohnala ostnatým drôtom. Aby sa Ukrajinci dostali do Poľska, museli čakať v špeciálnom rade, oveľa dlhšom ako občania EÚ.

Začala som snívať o zrušení hraníc. Keby Ukrajina vstúpila do Európskej únie, mohla by som si opäť vážiť svoju pohraničnú identitu – a vyzeralo by to trochu ako v Druhej poľskej republike, medzivojnovom štáte, kde žili bok po boku Poliaci, Ukrajinci a iné národnosti. Samozrejme, nebola to idylka: Poľský štát tvrdo zaobchádzal s menšinami a Ukrajinci, ktorí chceli študovať vo svojom jazyku alebo vyznávať svoje náboženstvo, čelili útlaku. Medzi Ukrajinou a Poľskom je stále veľa tabuizovaných oblastí.

V tom čase som sa nepovažovala za Ukrajinku. Pochádzala som zo Ľvova, hovorila som po rusky, poľsky, ukrajinsky a žila som v Poľsku. To mi prišlo dosť. Keď som však snívala o tom, že medzi nami padne hranica, vypukla na Ukrajine v roku 2004 Oranžová revolúcia – séria protestov, ktoré vyjadrovali nielen odpor Ukrajincov voči korupcii, ale, možno ešte hlbšie, aj ich európske túžby. Na demonštrácii solidarity v Krakove som sa prvýkrát v živote ocitla s modro-žltou vlajkou v ruke. Ako povedal môj priateľ, vtedy sa začala formovať moja ukrajinská identita.

Nasledujúcich asi desať rokov sa to ďalej neposunulo. Mala som príbuzných a priateľov na oboch stranách hranice a pravidelne som bola tu i tam. Udalosti na Ukrajine som sledovala s odstupom, akoby som sa obávala, čo by sa stalo, keby som sa do toho úplne ponorila. Poznala som niekoľko vzdelaných talentovaných mladých Ukrajincov, ktorí sa snažili budovať novú krajinu. Po niekoľkých rokoch boli zlomení, vyhorení a trpko sklamaní korupciou, ktorá sa zdala byť neprekonateľná. V Poľsku som medzitým pokračovala v budovaní vlastného života. Vydala som sa, mala som deti a pracovala som na svojom prvom románe, čiastočne inšpirovanom farebnou ukrajinskou revolúciou.

Potom sa do kyjevských ulíc nahrnula ďalšia revolúcia. Na Majdane, hlavnom námestí, protestujúci odvážne požadovali, aby vláda zrušila svoje rozhodnutie odstúpiť od asociačnej dohody s Európou a aby sa zaviazala sa k prozápadnej ceste. Počas piatich osudných dní vo februári 2014 sa situácia zvrtla na násilnú a asi stovka pokojných demonštrantov zomrelahttps://www.maidanmuseum.org/en/node/348. Z tejto udalosti, známej ako Revolúcia dôstojnosti, sa zrodila moja ukrajinská identita. Počas tých dní som sa prvýkrát začala nazývať Ukrajinkou.

Pripojili sa ku mne státisíce mojich krajanov, ktorí sa po protestoch a ruskej anexii Krymu presťahovali do Poľska. Taxikári, kaderníci, lekári a učitelia robili z drsného šuchotavého zvuku poľštiny jazyk, ktorý sa melodicky ozýval. Historické tabu tu síce s nami zostalo, ale rovnako zostali aj milostné vzťahy, obchodné dohody a novonarodené ukrajinsko-poľské deti. Stále tu bola prísna hranica Európskej únie, ale vo vzduchu sa vznášal aj duch obnovenej Druhej poľskej republiky.

Miešanie a splývanie oboch krajín teraz dosiahlo novú úroveň. Od prvého dňa ruskej invázie mi takmer bez prestávky zvonil mobil. Nebolo takmer jediného poľského priateľa alebo známeho, ktorý by nevyjadril solidaritu alebo nebol pripravený pozvať utečencov k sebe domov, nebolo jediného, ktorý by nechcel odviezť, nakŕmiť, liečiť, darovať, podporiť. Bola to ohromujúca záplava spolupatričnosti. Bolo to ako zápal novej lásky: Ukrajinské vlajky sa zrazu objavili všade.

Zmenila sa aj hranica. V týchto dňoch ju Ukrajinci môžu prekročiť bez dokladov, bez covidových testov. Môžu si so sebou zobrať svojich domácich miláčikov. Môžu telefonovať zadarmo a majú voľné lístky na vlak. Keď prekročia hranice, všetky dvere v Poľsku sú pre nich otvorené. Poliaci dokonca začali do ukrajinčiny prekladať svoje kreslené filmy - aby sa deti utečencov mohli zasmiať a uvoľniť po nociach strávených počúvaním sirén leteckého poplachu.

Samotný význam slova ukrajinský sa v Poľsku mení. Kedysi obsahovalo také nuansy ako napríklad východniar, sedliak alebo dokonca divoch. Teraz to slovo znie inak. Keď sa to slovo vysloví, počujem statočný bojovník a náš brat. Pre tých, ktorí pod tlakom bombardovania a útokov zanechávajú svoje životy za sebou, sa bratské uznanie zdá byť úplne na mieste.

 

Obchody sa usilujú pokryť dopyt po vlajkách Ukrajiny

Autor: Stu Mills
Preklad: Monika Otrubová
Korekcia: Michal Švihla

 

Podporovatelia Ukrajiny masovo kupujú vlajky a iné modro-žlté symboly

--

Dvaja dodávatelia vlajok a štátnych symbolov v Ottawe tvrdia, že sú zahltení dopytom po vlajkách Ukrajiny, pretože obyvatelia Kanady podporujú krajinu napadnutú Ruskom.

Rusko oznámilo, že v pondelok otvorí niekoľko humanitárnych koridorov, ktoré majú umožniť civilistom utiecť z Ukrajiny. Tieto evakuačné trasy však viedli väčšinou do Ruska a jeho spojenca Bieloruska, čo vyvolalo kritiku zo strany Ukrajiny. Počas toho ruská armáda pokračovala v bombardovaní ukrajinských miest vrátane Mykolajiva, nachádzajúceho sa južne od hlavného mesta Kyjeva, čo dosvedčovalo, že nedôjde k väčšiemu prerušeniu vojenských akcií.

V hlavnom meste Kanady obyvatelia vyjadrovali svoju podporu Ukrajine kúpou kanadsko-ukrajinských odznakov, nálepiek a vlajok.

Obyvateľ Ottawy Doug Hunter vyšiel v pondelok z obchodu The Flag Shop na ulici Bank Street s taškou, v ktorej bola zložená ukrajinská vlajka v plastovom obale. Ako povedal, bola to posledná vlajka na sklade a mal ju v úmysle vyvesiť na stožiari pri svojom dome.

„Je to príležitosť brániť demokraciu na celom svete," povedal Hunter.

„Ukrajina je v hroznej situácii a bol by som rád, keby sme pre ňu mohli urobiť oveľa viac. Takto ich môžeme aspoň podporovať."

Majiteľ obchodu Al McLaughlin hovorí, že nárast dopytu po ukrajinskej vlajke nemá obdobu, a že za posledný týždeň predal tisíce kusov. Nie je mu však po vôli, aby z konfliktu profitoval.

„Je to dilema," povedal McLaughlin, ktorý nazval výklad svojho obchodu „stredobodom" svetových udalostí.

„Takýmto spôsobom by sme určite nechceli zarábať peniaze. S radosťou by som prišiel o všetku túto tržbu, ak by sme sa tomu celému vyhli."

V obchode The Flag Shop šijú mnohé vlajky sami a vlajka Ukrajiny je jedna z tých ľahších na výrobu, vďaka svojim modrým a žltým pruhom, objasnil McLaughlin.

 

Nevídaný dopyt                                     

Dodávateľovi pre obchod World of Maps na ulici Wellington Street sa už minuli ukrajinské vlajky , hovorí majiteľka Peta Thomsová.

V pondelok jej kuriér doviezol kanadsko-ukrajinské odznaky a niekoľko samolepiek na auto, ale tie sa rýchlo vypredali.

„Toto všetko pre jednu krajinu? To sme ešte nezažili," povedala Thomsová a dodala, že dopyt po vlajkách krajín, ktoré vyhrali Majstrovstvá sveta vo futbale, bol jednoznačne menší.

Na udržanie kroku s dopytom začala spolu s manželom Bradom Greenom tlačiť modré a žlté pruhy ukrajinskej vlajky na veľké listy špeciálneho syntetického materiálu, ktorý sa bežne používa na mapy.

Manželia do výkladu nalepili veľkú mapu Ukrajiny a tvrdia, že rodiny sa pravidelne zastavujú a na mape hľadajú orientačné body známe zo správ o ruskej invázii.

Thomsová a Green prijímajú pri pokladni finančné príspevky do Kanadského Červeného kríža a prisľúbili, že prispejú rovnakou sumou až do výšky 2000 dolárov.

Túto sumu minulý víkend bez problémov dosiahli a tvrdia, že v tlačení ukrajinských vlajok budú pokračovať.

„Je čas dať peniaze tam, kde budú užitočné," povedal Green.

 

The Ukrainians are showing us the value of life itself

Autor: Martin M. Šimečka
Preklad študentov KAA pod vedením Petra Barrera

Europe invests the most in human life, but only now are we seeing that this is an illusion because the cost of security has not been factored in.

"Today people know again that there are things worth suffering for, and that the things that are worth suffering for are what make life worth living." This sentence was written forty-five years ago by the Czech philosopher Jan Patočka after the formation of the Charter 77 human and civil rights initiative – and just before he died after being interrogated by the State Security (StB).

There are probably not many Ukrainians who are familiar with Patočka’s statement, but they are nonetheless acting in accordance with it and with an obviousness that has taken Western Europe's breath away. The Ukrainians are suffering and dying because they want to live in a democracy as free people. We are amazed at their courage and sacrifice because we have long since stopped wondering what it would take to make us suffer. Our astonishment is a manifestation of the unspoken question: do these Ukrainians value their own lives so little that they are willing to make the ultimate sacrifice for things that we take for granted?

An erroneous claim

The European Union invests the most in human life. This can be seen in its standard of living and the extent of social welfare provision, meaning that it will not let you starve or die. This has all formed a level of protection and comfort that is unparalleled in human history. Indeed, a pleasant life has become not only a given for EU citizens but also something of an entitlement. Any politician who has tried to challenge this entitlement has automatically lost the popular vote.

After last week, however, it is clear that this high level of investment in wellbeing was illusory because it did not cover the real costs involved. It is as fictitious as the price we pay for the bananas we eat, which does not cover the associated environmental costs. The peace that has allowed us to live comfortably was also fictitious because it did not take the cost of our security properly into account. This is the reason why Vladimir Putin despises Europe and regards its people as corrupt and cowardly. Perhaps this is also the reason why Putin is keeping the Russian people in poverty even though Russia has huge oil and gas revenues. Indeed, enduring suffering and possibly dying in a war is easier if your life is worth little.

Seemingly, this also applies to Ukrainians. Andrei Kirilenko, a professor at the University of Cambridge, tweeted on 27 February that the Ukrainian city of Mariupol had just come under heavy fire when he phoned his mother. She had refused to evacuate and said goodbye to her son, saying, "My life started in poverty and it ends in war." But this would be a superficial perspective. In Kyiv, the Ukrainian journalist Nataliya Gumenyuk spoke to three women who had just joined the territorial defence force: the first was thirty-five years old and a lawyer and animal rights activist, the second was a former colonel whose son was in the army fighting, and the third was a nurse whose husband had also joined.

These women are risking their own lives, which they value highly. This is not because Ukrainians have higher wages than Russians but rather because they have a richer collective hope for the future. For them, this future is in Europe.

Previous signs

The real Europeans today are the Ukrainians because they remind us of the existence of things that are worth suffering for and that the rest of us have forgotten about. Even before 1989, the citizens of Western European countries, in particular, were aware that peace and democracy were not a given. But with the fall of Communism, the moral call to arms that Europeans had been trying to live up to was lost. In World Politics since 1989, the Belgian historian Jonathan Holslag stated that the 1990s created a generation without a passion for public affairs and one exhibiting a conscious indifference to things around them: citizens had become consumers.

The signs that the high value we place on life is in fact an illusion have been mounting in recent years. Indeed, Islamic terrorists can be seen as messengers of the future because with their attacks they have sent us the message that while we value our lives, they value death. (And this is what Putin is telling us today.) Then came the severe weather, telling us through storms, floods, and heatwaves that it would not value human life. And then came the COVID-19 pandemic, which pointedly warned us of our mortality.

Many Europeans did not want to see these signs, and they continued to insist that the right to a comfortable life free of suffering and sacrifice was as self-evident as the air we breathe. That all changed last week, although not many people realize it yet. Fortunately, European politicians have been among the first to do so, agreeing with unprecedented speed on sanctions against Russia and on military aid for Ukraine.

An era is coming in which living costs will rise, and this will inevitably reduce how much we invest in our wellbeing. But at the same time, the value of life itself will increase because we will have to answer the question of what is worth suffering and living for. We should be grateful to the Ukrainians for making it easier for us to find the answer.

---