Hojnosť jedál na Veľkú noc zabezpečila sýtosť po celý rok
Veľká noc tento rok pripadla na koniec marca a začiatok apríla. Veľkonočné tradície, ktoré sme dodržiavali dlhé stáročia, ako oblievanie či šibanie, sa už pomaly vytrácajú. Vedeli ste, že bahniatka kedysi slúžili ako ochrana pred bleskom? Zajac vraj prinášal nešťastie a veľkonočný stôl bol pestrý, rovnako, ako počas Vianoc. Ako vyzerali veľkonočné zvyky v minulosti a aké mali opodstatnenie? Viac nám v rozhovore prezradil etnológ z Filozofickej fakulty UK Juraj Janto.
Ako slávili Veľkú noc naši predkovia, vedeli by ste vymenovať niektoré zvyky, ktoré sa dnes už nedodržiavajú?
Ak hovoríme o veľkonočných zvykoch a obradoch, väčšina ľudí má na mysli asi najmä oblievačku a šibačku na Veľkonočný pondelok spojenú s vinšovaním a obdarovaním. Súčasťou veľkonočného obdobia boli však aj ďalšie, dnes už nevykonávané úkony, ako napríklad obradné umývanie ľudí na potoku pred východom slnka na Zelený štvrtok, Veľký piatok a Bielu sobotu, vyplachovanie úst proti boleniu zubov, kropenie stajne, nietenie nového ohňa na Bielu sobotu, zahrabávanie škrupín z vajec a kostí či používanie omrviniek z veľkonočného koláča alebo zvyškov z jedál na liečenie. Okrem toho naši predkovia obchádzali dom s posväteným jedlom, kládli vajíčka a pečivo na hroby príbuzných a podobne. Aj obradné piesne, chorovody a hry dospelých dievčat na Veľkonočnú nedeľu a pondelok sú dnes oživované nanajvýš folklórnymi skupinami, rovnako ako vynášanie Moreny alebo chodenie s letečkom jeden alebo dva týždne pred Veľkou nocou. Oslabil sa aj pôstny charakter predveľkonočného obdobia a ani väčšina veriacich už nedodržiava zdržanlivosť od mäsa či dokonca od všetkých živočíšnych produktov.
Čo bolo hlavnou úlohou týchto zvykov, prečo ich naši predkovia dodržiavali?
Tak, ako mnohé iné ľudové praktiky, aj zvyky a rituály Veľkej noci boli motivované vierou v magické pôsobenie, teda predstavou, že javy a predmety majú vzájomnú skrytú súvislosť a na tomto základe ich môžeme ovplyvňovať. Keďže pohyblivý sviatok Veľkej noci sa viazal k jarnému obdobiu, prebúdzajúcej sa prírode a začiatku poľnohospodárskych prác, aj vykonávané obyčaje a požívané jedlá mali zabezpečiť úspešný začiatok i výsledok hospodárenia, ale aj zdravia ľudí i zvierat. Tieto zvyky tiež chránili ľudí, dom a dobytok pred nečistými silami aktivizujúcimi sa na začiatku poľnohospodárskeho cyklu, no mali za úlohu aj získať náklonnosť zomretých predkov. Zvyky a obrady mali teda primárne magicko-prosperitné a očistné funkcie. Okrem staršej predkresťanskej vrstvy obyčaje formovala aj kresťanská rovina sviatkov, ktorá nadviazala, doplnila (napr. posväcovanie, samotný termín Veľkej noci), priniesla nové javy (pôst) alebo ďalšie interpretácie do vykonávaných úkonov jarného obdobia. A, samozrejme, súčasťou obyčají bola aj socio-integračná a psychohygienická funkcia, ktorá stmeľovala lokálne spoločenstvo a predstavovala vzory zaužívaného správania sa jeho členov.
Aké tradičné jedlá mali na stoloch počas veľkonočných sviatkov?
Typickým veľkonočným jedlom boli vajíčka ako symbol nového života a plodnosti, ktoré sa spájali s príchodom jari, nového vegetačného obdobia, a teda s potrebou zabezpečiť prosperitu v nadchádzajúcom období. Kresťanská rovina symboliky sa spájala s Kristovým hrobom, vzkriesením a nesmrteľnosťou a so skončením pôstu, v ktorom sa nejedli pokrmy živočíšneho pôvodu. Vajcia sa jedli uvarené alebo sa z nich robili vaječné jedlá ako praženica, baba, stratené kura, syrek. Ďalej sa konzumovalo špecifické pečivo a obradné koláče rôznych tvarov a názvov ako paska na východnom Slovensku, jidášky na západe či baránok. Jedli sa aj mäsité pokrmy, ktorých konzumácia súvisela so sviatočnými dňami a so skončením dlhého pôstu. Na vidieku to boli hlavne údená šunka a klobásy, tiež huspenina, jahňatá alebo kozľatá. Jedli sa aj mliečne výrobky ako tvaroh, syr či oštiepky. Pestrosť a hojnosť jedál na Veľkonočnú nedeľu mala zabezpečiť sýtosť všetkých členov rodiny po celý rok. Prestretý stôl tak pripomínal ten štedrovečerný.
Odkiaľ sa zobrali symboly Veľkej noci ako kraslice, bahniatka, baránok či zajace?
Vajíčka súviseli s uvedenou symbolikou zrodu nového života a plodnosťou a s úsilím zabezpečiť úrodu a prosperitu. Ich výzdoba mala tieto vlastnosti posilniť. Mladé vŕbové prúty mali obdobný význam oslavy príchodu jari a začiatku poľnohospodárskych prác. Ich posväcovanie na Kvetnú nedeľu v kostole súvisí s oslavou Kristovho vstupu do Jeruzalema, pri ktorom ho ľudia vítali s ratolesťami. Posvätené bahniatka sa v ľudových praktikách používali aj ako ochrana pred bleskom. Symbol baránka je zase spojený s kresťanským chápaním Ježišovej obety a pretavil sa do veľkonočnej konzumácie pečiva v tvare baránka alebo pečeného jahňaťa. Zajac predstavoval kultové zviera a symbol plodnosti u Germánov. Jeho vzájomné spojenie s vajíčkom súviselo aj s predstavou, že zajac, ktorý si na jar hľadal potravu v blízkosti obydlí, roznáša a skrýva veľkonočné vajíčka. Na Slovensku (a u Slovanov) prevládala ale skôr predstava o zajacovi ako nositeľovi nešťastia a v sviatočných jedlách sa nepresadil, pretože ako symbol bojazlivého utekajúceho zvieraťa by jeho konzumácia mohla spôsobiť, že od rodiny utečie šťastie (obdobne ako pri hydine). Ako symbol veľkonočných sviatkov sa u nás rozšíril pod vplyvom mestskej kultúry a obchodov v posledných desaťročiach.
Kedysi sa šibalo preto, aby z tela vyhnali všetko zlo a zabezpečili dievčatám zdravie, sviežosť, plodnosť. Prečo tomu ľudia verili?
Šibačka, ktorá bola charakteristická v minulosti najmä pre západné Slovensko (a západnú Európu), sa zakladala na magickej predstave, že dotykom čerstvých vŕbových prútov sa prenáša životodarná sila, plodnosť a zdravie. Obdobný význam mala oblievačka či kúpačka, typická skôr pre východné Slovensko. Obidva úkony boli spojené aj s vinšovaním a obdarovávaním. Samozrejme, okrem tejto magickej roviny, mali obyčaje aj iné motívy. Boli prejavom záujmu mládencov o dospelé dievčatá, mali svoju spoločenskú i zábavnú funkciu.
Dnes sa už oblievačka či šibačka považuje za celkom kontroverzný zvyk, vylievanie vedra ľadovej vody na dievčatá či šibanie korbáčom mnohí považujú za typ násilia. Aký máte na to názor?
Existencia a interpretácie obyčají súvisia s dôvodmi, pre ktoré sa vykonávajú. Magická funkcia sa stratila, mladí ľudia majú možnosť prejavovať o seba záujem inými spôsobmi, okrem toho dievčatá nemusia už zostať pasívne tak, ako „sa to patrilo“ v tradičnej kultúre. Aj motivácií zábavy konkurujú iné spôsoby a väčšina obyvateľov už žije v sídlach s mestským spôsobom života, kým tradičné obyčaje sa viazali na malé lokálne vidiecke spoločenstvá. A pokiaľ dievčatám či ženám nevyhovujú takéto „prejavy pozornosti“, majú už väčšiu možnosť ako sa im úspešne vyhnúť alebo komunikovať svoj nesúhlas. Aj v súvislosti s týmito zmenami sa zjemnili i prejavy oblievania či šibania. Vedrá studenej vody už určite dlho nie sú typické pre súčasnú podobu sviatkov vo väčšine vidieckych obcí, nehovoriac o mestách. Polieva sa väčšinou z fľašiek či hrnčekov, používajú sa voňavky, šibanie je symbolické. Médiá síce prinášajú zábery, ktoré sa vymykajú tomuto obrazu, ale často ide o štylizované prejavy napr. členov folklórnych skupín, ktoré programovo „pestujú tradície“. Stále pretrváva spoločenská (čiastočne i zábavná funkcia), v ktorej sú zvyky priestorom na posilňovanie sociálnych väzieb prostredníctvom návštev príbuzných a známych. Do šibania a oblievania sú zapojení najmä chlapci a, výraznejšie než v minulosti, aj starší ženatí muži.
Kam sa dnes uberajú veľkonočné zvyky? Ako budú podľa vás vyzerať o 10 – 20 rokov?
Základnými trendami, ktoré určujú aj podobu veľkonočných zvykov a obradov, sú sekularizácia – teda oslabovanie náboženskej roviny sviatkov, komercionalizácia a vplyv médií, ktoré šíria nové a globálne unifikujú zdieľané predstavy a praktiky. Na druhej strane je tu vlna vedomého objavovania a znovuoživovania tradičnej kultúry, či presnejšie folklorizmu – teda prejavov, ktoré existujú už s primárne inými funkciami (napr. „návratu k tradíciám“) a v inom kontexte. Veľkonočné obyčaje sa budú ďalej meniť a formovať práve v „diskusii“ týchto základných trendov.
Radka Rosenbergová