Historička: Najkomplikovanejšie je to s esesákom Klausom
Tiež ste sa v poslednom období „namotali“ na niektorý z dobových seriálov? RTVS vysielala úspešnú výpravnú minisériu Čas nádejí, na Markíze už beží piata séria telenovely Dunaj, k vašim službám. Pri oboch seriáloch spolupracovala ako historická konzultantka docentka Eva Škorvanková z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK. Aká bola jej úloha? Nakoľko mohla a môže profesionálna historička zasahovať do práce tvorivému tímu? Prečo nemôže byť vždy všetko v seriáloch tak, ako to bolo v skutočnosti? Poďte s nami do zákulisia tvorby populárnych seriálov.
9Začnime seriálom Čas nádejí. Išlo o pôvodný historický televízny seriál RTVS, ktorý v ôsmich častiach mapoval životné osudy troch generácií bratislavskej rodiny medzi rokmi 1914 až 1951. Seriál bol na naše pomery veľmi úspešný, dramatické osudy krčmára Gézu, jeho ženy Rózy, syna Vojtecha a jeho priateľky Ireny sledovalo množstvo divákov. Aká bola vaša úloha pri tomto seriáli?
Čas nádejí vznikol na základe detailného scenára, ktorý sa rodil dlho, tvorcovia ho mali dobre vyrešeršovaný a mali presnú predstavu o nosnom príbehu. Dejová línia bola vopred určená od začiatku až do konca. Mňa oslovili vo fáze prípravy natáčania a robila som najmä konzultácie týkajúce sa výpravy.
Napríklad?
Napríklad potrebovali vedieť, ako asi vyzeral výklad obchodu s klobúkmi v tridsiatych rokoch 20. storočia. Dala som im tiež nejaké tipy na dobovú módu. To bolo pomerne jednoduché, hľadala som v dobový časopisoch, novinách. Niektoré požiadavky však boli zložitejšie. Filmári napríklad potrebovali dobový vizuál rôznych dokumentov – kúpnopredajnej zmluvy alebo daňového priznania. Hľadala som teda v Slovenskom národnom archíve a aj inde vo fondoch úradov z tej doby. Nakoniec mi pomohol kolega a dokument sme našli v archíve v Leviciach. Originály vhodných dokumentov som odfotila a oni si podľa toho vytvorili rekvizity.
Intenzívnejšiu spoluprácu máte so seriálom Dunaj, k vašim službám. Prečo?
Je to iný typ seriálu ako Čas nádejí. Voľne vychádza zo španielskej predlohy (Cable Girls) a scenár pôvodne vznikal spolu s českou verziou s názvom Zlatá labuť. V súčasnosti už má na Slovensku „vlastný život“. Viaceré dejové línie sa postupne vyvíjajú, tvorcovia berú do úvahy popularitu jednotlivých postáv u divákov, ich záujem motivuje k tvorbe ďalšej série. Dej sa postupne posunul od r. 1938 až do r. 1942. Tvorcovia teda potrebujú historické konzultácie pred každou sériou, niekedy aj počas nakrúcania jednotlivých častí.
Čo konkrétne s vami konzultujú?
Spolupracujem s kolegyňou Katarínou Bohovou, našou doktorandkou, lebo práce je veľa. Najskôr sme scenáristom dodávali skeny rôznych dobových novín, kníh, dokumentov ako inšpiráciu. Postupne, ako seriál divákov čoraz viac zaujímal a pribúdali ďalšie série, menila sa aj naša práca. Veľmi skoro sa napríklad ukázalo, že len preklopiť situácie, ktoré zažívajú postavy českej Zlatej labute, do slovenského Dunaja sa nedá, lebo situácia v Prahe a v Bratislave v tomto období bola odlišná. Takže sa dejové linky postáv začali rozchádzať a tvorcovia sa s nimi museli popasovať.
Ktorá dejová linka sa ukázala ako komplikovaná z historického hľadiska?
Určite postava esesáka Waltera Klausa, ktorú hrá Ján Koleník. Čechy a Morava boli protektorátom Nemeckej ríše, de facto okupovaným územím, tam naozaj bolo výrazné zasahovanie nacistických pohlavárov do spoločenského diania. Slovensko bolo formálne samostatným štátom, mali sme tu síce nemeckých beráterov (poradcov), ale nezohrávali tu takú úlohu, ako tvorcovia pôvodne vymysleli pre nacistu v českej verzii. Väčšiu úlohu hrali slovenské bezpečnostné a represívne orgány. Ale obmedziť priestor jednej z divácky najobľúbenejších postáv, ktorú navyše Ján Koleník hrá úplne bravúrne, nebolo možné. Seriál je o zábave, a povedzme si úprimne, ide tam aj o komerčné záujmy – skrátka, Walter Klaus musel dominovať. Takže pri jeho príbehu sme museli od začiatku robiť veľa korektúr oproti českej verzii, aby to viac sedelo s realitou, vymyslieť, čo asi tak v Bratislave mohol robiť. Myslím, že sa to nakoniec tvorcom veľmi dobre podarilo.
Scenáre k Dunaj, k vašim službám píše viacero ľudí. V ktorej fáze prichádzajú za vami?
Najviac práce máme na začiatku novej série, keď sa vytvára hlavný „nástrel“ osudov jednotlivých postáv, kam sa posunú. Našou úlohou je pomôcť tvorcom, aby to zhruba sedelo s historickou situáciou. To je niekedy výzva a zápas so scenáristami, lebo oni tú postavu potrebujú niekam dostať, a my musíme vymyslieť, aby to aspoň čiastočne uveriteľne zapadlo do vtedajšieho diania. Niekedy sa to dá, niekedy nie. V Bratislave naozaj nebol spáchaný atentát na významného nacistu, ako to bolo v seriáli, ale tvorcovia skrátka pre dramatizáciu potrebovali tento motív. S tým sme nemohli nič robiť.
Netrápi vás to?
Som si vedomá, o aký žáner ide. Nie je to historický seriál, ale dobový seriál, čiže neopisuje historickú realitu, len je zasadený do istej doby. Ale musím povedať, že Dunaj robí skvelý scenáristický tím, sú veľmi skúsení a pracuje sa s nimi naozaj dobre.
Dunaj, k vašim službám beží už takmer dva roky, scenáre reagujú aj na „obľúbenosť“ niektorých postáv u divákov. Zapájajú vás do vymýšľania ich osudov?
Áno, za ten čas sa z niektorých doteraz neznámych mladých hercov a herečiek stali nové hviezdy, ťahajú sledovanosť a samozrejme, že záujmom tvorcov je, aby v seriáli zostali čo najdlhšie. Napríklad postava židovského mládenca Dávida je veľmi obľúbená medzi divákmi a našou úlohou je premyslieť, ako mohol prežiť, aby to bolo čo len trochu historicky možné.
Kde si napríklad tvorcovia dali povedať a skorigovali scenár podľa vašich pripomienok?
Museli sme korigovať niektoré detaily, ktoré vyplývali z územných zmien po 1. viedenskej arbitráži. V seriáli je napríklad postava, ktorá je z Lučenca, a v scenári sa objavilo, že cestuje domov. Ale Lučenec po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 pripadol Maďarsku, takže ak sme v seriáli už v r. 1942, cestovanie do a z Lučenca bolo cestovaním cez hranicu. Takéto detaily nemajú scenáristi problém upraviť. Mám tiež tendenciu tlačiť do deja čo najviac historických reálií, historického kontextu. Mojím malým víťazstvom sú také detaily, ako napríklad to, že v r. 1941 Vilma návšteve ponúkne chlieb s lekvárom a margarínom, nie maslom, lebo v ten rok bolo na Slovensku masla a vôbec potravín nedostatok. Ani Kučerovci si v tejto dobe určite nemohli natierať vianočku na prst nahrubo maslom! Tiež som postupne „zarazila“ popíjanie kávy. Pravú, zrnkovú kávu si cez vojnu mohla dovoliť možno tak bohatá pani Edita, ostatní pili len meltu. Páči sa mi, že aj cez takéto veci nabúravame rozšírený mýtus o tom, že za Slovenského štátu sa tu žilo v blahobyte.
Je to naozaj mýtus?
Dodnes sa objavujú sentimentálne spomienky o tom, ako za Slovenského štátu piekli najlepšie rožky... Ale realita bola, že minimálne v r. 1941 – 42, po tom, čo Nemci napadli Sovietsky zväz a Slovenský štát sa pridal, na Slovensku takmer nebolo dostať múku. Zásoby sa vyviezli pre armádu, doma bola múka na prídel, bolo jej málo a bola zlej kvality. Propaganda vtedy vymyslela tzv. národný chlieb, upečený zo zmesi ražnej, jačmennej múky, zemiakov, otrúb a podobných podradnejších surovín. Po novej úrode v r. 1942 sa situácia mierne zlepšila, ale ten spomínaný blahobyt Slovákov v tejto dobe je mýtus. Ako profesionálni historici môžeme napísať x štúdií o hospodárskej situácii za Slovenského štátu s množstvom faktov, ale takáto informácia sa dostane k minimu ľudí a mýtus si žije ďalej. Verím, že cez seriál sa dostane k tisíckam ľudí.
Zasahujete aj do hotových dialógov?
Niekedy robíme menšie úpravy. Postavy síce hovoria moderným jazykom, ale snažíme sa vyhodiť napríklad slangové výrazy alebo nadávky, ktoré sa vtedy naozaj nepoužívali, Tým, že mám načítané dobové pramene, tak viem, ako znel vtedajší jazyk, mám v uchu, čo príliš škrípe. Seriál je postavený na dialógoch postáv, do ktorých sa ťažko vsúvajú historické informácie, aby to nebolo príliš umelé. Ale som rada, že tvorcovia sa snažia k divákovi dostať kontext. Napríklad židovský kódex znel z rozhlasu. Takou „našou“ postavou je Imrich, cez neho dostaneme do deja mnohé z dobových udalostí, keď napríklad pri raňajkách číta noviny, komentuje udalosti.
Postavy v seriáli Dunaj pomerne dosť cestujú. Peter Kučera sa počas vojnových rokov dokázal dostať do Británie, bojovať proti Nemecku v britskom letectve, a potom sa znova objaviť v Bratislave, kde síce mal po návrate problémy s úradmi, ale celkom dobre z toho vyviazol. Bolo by v realite niečo takéto možné?
Nad týmto sme si dosť lámali hlavu, ako by sa to dalo spraviť, lebo tu sme tiež nemohli nič robiť – Peter sa musel vrátiť ku Kláre. Vymysleli sme, že by to mohlo ísť cez vichystické Francúzsko. Bol to tiež satelitný štát Nemecka, Slovenský štát s ním mal kontakty, odtiaľ sa Peter mohol dostať nazad do Bratislavy, kde mal konexie na polícii v Bratislave... Skrátka, nejako sme ho z toho dokázali vymotať. Priznám sa, že som sa trochu inšpirovala slávnym filmom Veľký flám s Louisom de Funèsom, v ktorom zachraňovali britských výsadkárov, ktorí sa potrebovali dostať z okupovaného Paríža práve do vichystického Francúzska, kde mali šancu uniknúť Nemcom.
Jedna z postáv sa v r. 1941 tiež vráti na Slovensko z Ameriky. Bolo takéto niečo vtedy ešte možné?
Nebolo to nepravdepodobné. USA síce neuznali Slovenský štát, ale kým USA nevstúpili do vojny a Slovenský štát im nevyhlásil vojnu, tak sa do Ameriky ešte dalo cestovať, čiže až do decembra 1941.
V seriáli ide o konkrétne historické obdobie, z ktorého sú známe mená osôb, ktoré v tých časoch boli povedzme ministrami či funkcionármi polície alebo Hlinkovej gardy. V seriáli sa však volajú ináč.
My by sme samozrejme vedeli tvorcom povedať, ako sa volal vtedajší bratislavský policajný prezident, ale rozhodnutie tvorcov bolo, že konkrétne mená predstaviteľov režimu zámerne nebudú spomínať.
Prečo?
Nie je to úplne jednoduché, ich potomkovia stále žijú. Ale občas sa nám podarí do deja dostať konkrétne postavy napríklad „pani ministrovú“, manželku predsedu vlády Tuku, alebo sériový vrah má aspoň krstné meno rovnaké so sadistickým vrahom, ktorý v Bratislave spáchal v období Slovenského štátu vraždu mladej učiteľky.
Riešite aj pri Dunaji rekvizity?
Niekedy, ale Dunaj sa natáča prevažne v ateliéroch, tie s nami skonzultovali na začiatku, a v ďalších sériách už netreba veľa meniť. A ak si niečo všimneme, veľmi rýchlo a ochotne to napravia, napríklad nesprávne vydania novín v seriálovej trafike. V tomto boli tvorcovia naozaj dôslední, množstvo rekvizít a častí výpravy je naozaj originálov, z rôznych starožitníctiev, búrz, nielen od nás, ale hľadali aj vo Viedni či v Budapešti. Uniformy či toalety sa šili presne podľa historických originálov.
Profesionálne ste sa venovali postaveniu žien počas Slovenského štátu. V oboch seriáloch – v Čase nádejí aj v Dunaji – je veľa výrazných ženských postáv, mnohé majú zaujímavé kariéry, sú samostatné, zarábajú si, rozvíjajú vlastné podnikanie. Zodpovedá to historickej skutočnosti? Mali ženy už v tomto období takéto možnosti?
Áno, mali. Ženy viedli živnosti, pracovali ako úradníčky, predavačky. Ale nemali to jednoduché. Mojou obľúbenou je postava Ireny v Dunaji. Tej síce v slovenskej verzii „zobrali“ lesbickú linku, ktorú nechali v českej Zlatej labuti, ale je na nej pekne ukázané, aké to mala žena ťažké, keď chcela mať slovo v riadení podniku, hoci i rodinného. Aj dejová linka Vilmy, kedysi pôrodnej babice a tiež ilegálnej anjeličkárky (ženy vykonávajúcej potraty), vychádza z historických reálií, sú doklady, že to tak bývalo.
Čo hovoria na seriál vaši kolegovia historici? Kritizujú historické nepresnosti?
Stalo sa mi, že mi kolega na konferencii začal vysvetľovať, prečo konanie nejakej postavy z Dunaja by nemohlo byť také, aké bolo, a že to sa vtedy nemohlo stať, lebo situácia bola taká a taká.
Ako ste reagovali?
Povedala som mu, že mi to nemusí vysvetľovať, viem, aká bola vtedy situácia, veď sa tým dvadsaťpäť rokov profesionálne zaoberám. Ale pri seriáli ide predovšetkým o príbeh, ktorý je zasadený do nejakej doby. Treba to rozlišovať. Nie je to historický dokument.
Na druhej strane, nedostane sa práve cez takýto typ umenia informácia o našich dejinách aj k ľuďom, na ktorých formálne vzdelávanie nezanechalo príliš silné stopy?
Určite, a to je aj dôvod, prečo som do tohto typu spolupráce šla. Chcem dúfať, že sa ľudia nad mnohým zamyslia a potom siahnu aj po odborných prácach, napríklad si pozrú dokumentárny film o tomto období. Oba seriály – Dunaj aj Čas nádejí – boli podľa mňa veľmi dôležité napríklad pri tom, ako opísali postupné zmeny správania sa k židovskému obyvateľstvu. Že to nebolo tak, že Židov zrazu zo dňa na deň naložili do vagónov a vyviezli. Nenávisť sa začala tým, že starú ženu zbili na ulici, vykrikovali na ňu, šikanovali ju, bezdôvodne jej vtrhli do domu, a vinníkov nikto nepotrestal. Prenasledovanie sa začalo nenávistnými prejavmi. Pri vzdelávaní o holokauste je dobré, keď si to mladý človek vie spojiť s konkrétnou postavou. Preto tak stále rezonuje Denník Anny Frankovej. Chcem veriť, že napríklad tragický príbeh Ireny z Času nádejí alebo peripetie Židov v Dunaji tiež zarezonujú u mladých ľudí u nás.
Nemáte teda problém s tým, že ako historička sa podpisujte pod telenovelu, niečo, čo nie je vždy úplne presné? Ako vedkyňa ste zvyknutá na presné narábanie s faktami.
Túto prácu vôbec neberiem ako nejaké znižovanie sa k ľudovému vkusu. Často sa hovorí, že sa máme z dejín poučiť. Takýmto spôsobom sa vieme. Teší ma, keď sa mi podarí preklopiť tú našu „kabinetnú vedu“ niekam, kde to má zásah, dostane sa to k ľudom. Mám vtedy pocit, že moja práca má reálny efekt na obyvateľov Slovenska. Je skvelé napísať karentovaný článok, ale popularizáciu vidím ako druhý pilier našej práce historikov a historičiek. Tínedžerka, ktorá sleduje seriál kvôli krásnemu hercovi a romantickej linke, si vďaka tomu možno zapamätá reálie z tej doby. Nerobím si ilúzie, že dejepis je na školách obľúbeným predmetom, ale mám ohlasy, že mladí sa o Dunaji rozprávajú v škole na hodinách dejepisu a takto sa možno zapoja aj žiaci, ktorí by si ináč z hodín nič neodniesli.
Budete môcť skúsenosti s konzultáciami pre filmových a televíznych tvorcov pretaviť aj do svojej vedeckej práce?
Áno, určite, už tak aj robím. Požiadavky scenáristov sú často výzvou, otázky, ktoré mi kladú, ma nútia zamýšľať sa nad rôznymi detailmi, hľadáme rôzne „chyby v systéme“, čo posúva aj môj výskum. Nedávno som sa dostala k fascinujúcej súkromnej pozostalosti, obsahuje veľa listov týkajúcich sa aj zásobovania a ďalšie nesmierne zaujímavé informácie. Z tejto pozostalosti pripravujem odbornú monografiu, čo bude – dúfam – pekná čiarka do výkazu vedeckej činnosti, ale nerobím si ilúzie, čítať to bude málokto. Keď som však ponúkla scenáristom niektoré aspekty života tejto ženy, využili ich v seriáli a verím, že divákom sa jej príbeh dostane pod kožu. Toto je pridaná hodnota, ktorú v odbornej historickej práci nevieme dosiahnuť, ale cez umenie áno.
| Doc. Mgr. Eva Škorvanková, PhD., vyštudovala históriu a archeológiu na Filozofickej fakulte UK, pôsobí na Katedre všeobecných dejín FiF UK. Zameriava sa na dejiny konca 19. a prvej polovice 20. storočia, publikovala práce týkajúce sa dejín slovenskej menšiny v srbskej Vojvodine. Venuje sa dejinám žien v 20. storočí v kontexte strednej Európy, okrem iných prác je autorkou monografie Strážkyne rodinných kozubov? Ženy v ideológii a politike Slovenského štátu. Venuje sa tiež popularizácii histórie, pôsobila ako historická konzultantka pre seriál RTVS Čas nádejí, v súčasnosti je historickou konzultantkou seriálu Dunaj, k vašim službám, ktorý vysiela TV Markíza. |
Barbora Tancerová