Rozhodca Ľuboš Rupčík: Slovenská gymnastika zaspala dobu
Rozhodca športovej gymnastiky Ľuboš Rupčík, ktorý pôsobí na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, sa už trikrát zúčastnil na olympijských hrách. Nechýbal ani tento rok v Paríži. Zvláštnosťou je, že v roku 2024 Slovensko nevyslalo na Olympijské hry (OH) žiadneho gymnastu či gymnastku. Naživo sledoval aj slávnu Simon Biles, ktorá je gymnastickým fenoménom, aký už nikdy neuvidíme.
Na prelome júla a augusta ste sa zúčastnili na hrách XXXIII. olympiády v Paríži. Bola to už vaša tretia olympijská skúsenosť. Ako by ste ju porovnali s tými predchádzajúcimi v r. 2016 v Riu a v r. 2020 v Tokiu?
Nedá sa to ani porovnať, v roku 2016 sa mi však v Riu splnil sen. Vždy som túžil robiť rozhodcu na olympiáde. V roku 2020 boli OH obmedzené, nazvali sme ich ‚väzenskými hrami‘. Okrem hotela a športovej haly sme nevideli absolútne nič, mali sme zákaz vychádzať z hotela, zákaz navštevovať sa a stretávať sa na izbách s inými rozhodcami, každý sme boli separátne na izbe. Stále nás kontrolovali, či už cez rôzne aplikácie, meranie teploty alebo slinné testy. Nemohli sme využívať športoviská. Preto boli teraz OH v Paríži neuveriteľným zážitkom.
Aká bola atmosféra v Paríži?
Celý Paríž žil olympiádou. Keď som vystúpil z metra, na každom mieste mali dobrovoľníkov, na bezpečnosť dohliadali policajti aj vojaci. Predali 9,5 milióna vstupeniek, športová gymnastika bola vypredaná, aj ostatné športy zaplnili diváci.
Čo pre vás osobne znamená účasť na OH?
Ide o vrchol práce rozhodcu. Nielen športovci si získajú účasť tréningami, ale aj rozhodca musí konzistentne správne pracovať a neustále sa vzdelávať, aby sa na olympiádu dostal. Sledovať všetky zmeny, úpravy, ktoré sa stále dopĺňajú do pravidiel. Počas štvorročného olympijského cyklu musí každý rozhodca podávať kvalitné výkony, aby sa následne prebojoval na olympiádu. Rozhodcov v športovej gymnastike mužov je okolo 1200, na samotnú olympiádu môžu vybrať iba 54. Mám výhodu v tom, že som rozhodcom najvyššej svetovej kategórie, ktorú môže rozhodca mať, je nás iba 25 na svete. Moja účasť je teda viac-menej istá, ale stále som musel správne rozhodovať na vrcholných podujatiach, aby som si nejakými pochybeniami nezabarikádoval cestu na olympiádu.
Ako na sebe pracujete, aby ste získali miesto rozhodcu na OH?
Každá príprava sa začína obnovením si rozhodcovskej kvalifikácie vždy na konci roka, v ktorom sa konajú hry olympiády, pretože v športovej gymnastike sa pravidlá súťaženia menia každé štyri roky. Preto musíme úspešne vykonať rozhodcovské skúšky. Pár dní po olympiáde vydali nové pravidlá na ďalší cyklus olympiády, preto sa už začínam učiť. Následne každý rok absolvujeme svetové poháre, majstrovstvá Európy, majstrovstvá sveta, na ktorých musíme správne hodnotiť. Aj účasť na týchto podujatiach si vyžaduje prípravu. Takže pre každého rozhodcu je neustála príprava veľmi dôležitá, aby nás nominovali na najväčšie športové podujatie.
Ktorí gymnasti a gymnastky vás v Paríži najviac uchvátili?
Tých, ktorí ma svojimi výkonmi uchvátili, bolo viacero. Výstup alžírskej gymnastiky Kayly Nemurovej na bradlách bol športovým zážitkom, takú zostavu na bradlách nemala žiadna žena na olympiáde. Carlos Yulo z Filipín ma uchvátil výkonom na prostných, dlhodobo spolupracoval s japonským trénerom a pripravoval sa v Japonsku. Írskeho pretekára na koni s držadlami Rhysa McClenaghana sledujem už dlhé roky, má neuveriteľnú techniku na koni, dostal sa aj do Tokia, kde mu to však nevyšlo. Čakal som, že predvedie to, čo má. Od týchto športovcov očakávajú, že budú prepisovať históriu, čo sa aj stalo. Žiadni iní gymnasti z týchto krajín nedostali na vrcholovom podujatí medailu. No a potom tam bola Simone Biles, ktorá je gymnastickým fenoménom, aký už asi nikdy v živote neuvidíme.
Priebeh gymnastiky na OH ste aj komentovali pre televíziu, stretli ste sa so zaujímavým momentom, keď všetky favoritky vo finále na kladine popadali, aj viacerí z mužov padli na hrazde. Čo to najčastejšie spôsobí? Alebo je bežné, že všetky favoritky spadnú?
Stáva sa to, ale nie tak často. Pretekárky boli pripravené na viac ako 100 %. Skôr zavážila dôležitosť podujatia, gymnastky vedia, že musia zacvičiť úplne bez chyby. Kladina má navyše šírku 10 cm, každé vychýlenie či malá chybička zničí celú štvorročnú snahu na úspešné umiestnenie. Tým, že favoritky popadali, sa zrazu otvorili dvere pre ostatné gymnastky, čo im začalo zároveň zväzovať ruky. Síce nie som športový psychológ, ale myslím si, že toto zohrávalo určitú rolu. Hrazdu považujeme za kráľovnú gymnastických náradí. Na tomto náradí vo finále zacvičili celú svoju zostavu bez pádu iba dvaja pretekári z ôsmich.
Ak spadnú, majú ešte šancu sa umiestniť?
Áno, majú. Na hrazde sa delilo tretie miesto medzi čínskeho pretekára a pretekára z Taiwanu, ktorí obaja padli, avšak zacvičili tak, že to vyšlo aj na medailové umiestnenie, keďže všetci ostatní tiež padli.
Určite za to môže sčasti aj stres. Vy ako rozhodcovia vidíte, že pretekár je pred svojou zostavou v strese?
Áno, vidíme. Samozrejme, pretekárky a pretekári majú aj mentálny koučing, aby dokázali stres potlačiť. Každý pretekár je však v strese, ide o olympiádu, najväčšie športové podujatie, ktoré sa koná raz za štyri roky. Celá štvorročná príprava smeruje len na jeden deň, počas ktorého sa musia predviesť. Všetci tí, ktorí boli vo finále, nezvyknú často pokaziť svoju zostavu. Ale stáva sa, že ak gymnasta vo finále padne, môže cvičebný tvar opakovať a následne ho zacvičí úplne bez chyby.
Na ktorý ďalší zaujímavý moment si ešte spomeniete a čím vás zaujal?
Zaujímavých momentov bolo neskutočne veľa. Tešil som sa na francúzskeho pretekára Samira Ait Saida, jediného francúzskeho gymnastu, ktorý sa prebojoval na olympiádu, čo bolo zvláštne, keďže Francúzi sú všeobecne veľmi silnými pretekármi, pričom Samir sa jediný kvalifikoval cez svetové poháre. Je miláčikom francúzskeho publika, poznám ho aj osobne, veľakrát som ho hodnotil na viacerých podujatiach. Prial som mu, aby získal medailu. Žiaľ, hoci vo finále zacvičil nádhernú zostavu, skončil štvrtý. Rozhodcovia ho ohodnotili korektne, všetci siedmi sa zhodli na zrážkach. Okrem toho francúzske gymnastky,kandidátky na medailu, sa nedostali do žiadneho finále. Pravdepodobne nezvládli tlak domáceho prostredia, pretože minulý rok boli na majstrovstvách sveta (MS) druhé. Francúzi od nich očakávali, že v domácom prostredí dosiahnu neuveriteľné výsledky. Preto to pravdepodobne psychicky nezvládli.
Majú pretekári počas OH k dispozícii aj psychológa?
Áno, aj naša slovenská výprava mala športovú psychologičku. Preto predpokladám, že aj výpravy z ostatných krajín majú takúto osobu. Psychológa majú pred pretekmi a po nich, ale počas súťaže sú odkázaní sami na seba. Nemôže byť priamo na športovisku, kde je presne stanovená kvóta na počet trénerov, pretekárov a lekárov, športový psychológ tam nemá miesto.
Tému, ako pracovať so stresom, riešite aj so svojimi zverencami na tréningoch?
Pracujem s mládežou a snažím sa im hovoriť, aby cvičili v pokoji. Samozrejme, už aj v takomto veku vstupuje do hry športový psychológ, ktorý má nezastupiteľné miesto v športovej príprave. V každom športe rozhodujú detaily, takže konzultácia so športovým psychológom je veľmi dôležitá.
Športová komisia vrátila rumunskú gymnastku Anu Barbosu na tretie miesto finálovej súťaže žien na prostných, Američanka Jordan Chiles musela vrátiť bronzovú medailu. Čo si o tom myslíte? Toto sa až tak často nedeje...
Za celú svoju kariéru som sa nikdy nestretol s tým, že by na takomto významnom podujatí rozhodoval športový arbitrážny súd o tom, že má súťažiaca vrátiť získanú medailu. To, že protestovali proti hodnoteniu, to sa stáva bežne. Ide o normálnu súčasť pretekania, je to zakotvené aj v pravidlách, že tréner má možnosť podať protest proti známke D, ktorá ovplyvňuje konečnú známku pretekára. Známka D stanovuje obťažnosť zostáv, teda aká náročná je predvedená zostava. Mne osobne sa to na kruhoch stalo asi štyrikrát. Pokiaľ zacvičia technicky správne, cvičebný tvar uznávame. Stáva sa však, že je to na hrane, či rozhodcovia uznajú obťažnosť daného cvičebného tvaru do D známky, alebo nie. Vtedy rozhodcovia majú svoj pohľad na dané cvičenie. Neviem, čo sa tam presne udialo, kde trénerka videla, že by mohol byť priestor na podanie protestu. Využila svoju možnosť a podaná sťažnosť bola oprávnená, pretože známku zmenili. Vedia si to spätne pozrieť na videu, pretože súťaž zachytáva niekoľko kamier z rôznych uhlov. Všetko to však vyhodnocuje kamerový systém, nie ľudia. Systém vie presne definovať uhlovú odchýlku a objektívne určiť, či zacvičili správne. Uvediem len malý príklad, ktorý sa nám stal na kruhoch pri dvoch japonských pretekároch a pri rovnakom cvičebnom tvare. Pravidlá uvádzajú, že povolená odchýlka, pri ktorej môžeme uznať cvičebný tvar, je do 45°. V oboch prípadoch sme usúdili, že nebol v tejto povolenej odchýlke, na základe čoho japonskí tréneri podali protesty. V prvom prípade systém vyhodnotil, že gymnasta bol odchýlený od predpísanej polohy 49° a protest zamietli. V druhom prípade systém zaznamenal uhlovú odchýlku 42° a protest uznali. Tento rozdiel nezaznamenáte ľudským okom. Máme ani nie sekundu na to, aby sme sa rozhodli.
Budú rozhodcovia čeliť nejakým následkom? Napríklad, či nejako budú musieť obhajovať svoju medzinárodnú licenciu...
Určite nie, pretože protest je bežnou praxou, buď ho zamietnu, alebo akceptujú. Podávanie protestov pomáha stanoviť korektné poradie. Tak ako vo futbale systém VAR, tak aj v športovej gymnastike sa technika posúva vpred a veľmi napomáha rozhodcom. Netrestajú ich, pretože nejde o zámerné pochybenie, nie sme žiadnym spôsobom pokutovaní. Iné by bolo, keby to rozhodca spravil zámerne a zvýhodnil by iného pretekára. Vtedy tieto priestupky rieši disciplinárna komisia, a keď tá uvedie, že rozhodca porušil pravidlá, dostane pokarhanie, alebo mu pozastavia rozhodcovskú činnosť. A to je tá situácia, ktorá môže zahatať rozhodcovi cestu pri nominácii na olympiádu.
O Simone Biles vyšiel aj seriál na Netflixe. Videli ste ho? Čo si o ňom myslíte?
Áno, videl som ho. Simone Biles je fenoménom športovej gymnastiky, taká pretekárka už nebude. V Tokiu od nej všetci očakávali výhru, vyvíjali na ňu tlak, čo psychicky nezvládla. Vďaka tomuto dokumentu sa mohla vyrozprávať zo všetkých svojich problémov. Vrátila sa neuveriteľne silná po psychickej stránke, po výkonnostnej stránke je už 11 rokov vysoko nad ostatnými. Myslím si, že tento seriál bol veľmi dobre spracovaný.
Je to pre gymnastiku pozitívne alebo skôr negatívne, keď sa vybudoval takýto „kult“ jednej hviezdy?
Mala prekonať pretekárku z vtedajšieho Sovietskeho zväzu Larisu Latyninovú, ktorá získala 9 zlatých medailí, Simone sa jej mohla vyrovnať. Myslím si však, že to neriešila. Aj keď jej to nevyšlo, tak súťažila veľmi dobre. Vždy je pre akýkoľvek šport veľkým prínosom, keď sa medzi nimi vybuduje taká hviezda. Je to len v prospech toho športu, lebo mládež má ku komu vzhliadať a snažiť sa mu priblížiť.
Kým v Londýne boli gymnasti Samuel Piasecký a Mária Homolová, v Tokiu a v Riu Barbora Mokošová, tento rok sme nevyslali nikoho. Čo by sme mali zmeniť?
Slovenského zástupcu na olympiáde sme mali každý rok. Nielen v gymnastike, ale v celom slovenskom športe prebiehajú rôzne diskusie na tému ako ďalej, pretože si uvedomujeme, že sme ‚zaspali dobu‘. Stále o zmenách len rozprávame, ale nedochádza k nim. Nemáme vybudovanú infraštruktúru, nemôžeme konkurovať ostatným krajinám, ako sú Cyprus, Nórsko, Švédsko, Fínsko, Česko, Rakúsko či Maďarsko, kde majú niekoľko gymnastických hál aj kvalifikovaných trénerov. So všetkými týmito krajinami sme kedysi súperili na rovnakej úrovni, teraz ich nevieme dobehnúť. Potrebujeme telocvične, športovú gymnastiku trénujeme v amatérskych podmienkach.
Už dlhšie tvrdíte, že na Slovensku nemáme dobré podmienky pre gymnastiku. Pôsobíte ako pedagóg na FTVŠ, máte dosť študentov či študentiek trénerstva gymnastiky?
Keďže nemáme veľa športových gymnastov či gymnastiek, tak aj záujem študovať túto športovú špecializáciu nie až taký veľký. Teraz nastupujú dvaja študenti do prvého ročníka špecializácie športovej gymnastiky. Máme niekoľko ďalších študentov v iných ročníkoch. Športová gymnastika je veľmi náročným športom, ide o niekoľko rokov odriekania, výsledky sa dostavia až po rokoch. Pre mladých to nie je jednoduché. Sám to poznám, som predsedom Gymnastického klubu v Šamoríne, kde trénujeme veľa detí, avšak ak máme vhodného adepta na športovú gymnastiku, tak rodičia aj deti po čase zistia, že tréning je veľmi náročný. Preto si radšej vyberú iný šport.
Radka Rosenbergová