Tomáš Akvinský bol alternatívou k dobovému mainstreamu

Relikvia – stehenná kosť – Tomáša Akvinského, významného stredovekého filozofa, teológa, univerzitného pedagóga a dominikánskeho rehoľníka, putuje v týchto týždňoch po Slovensku, pri príležitosti 750. rokov od jeho smrti. Tomáš Akvinský, „anjelský doktor“, bol vo svojej dobe akademickou celebritou, univerzity za jeho prednášky platili zlatom. Čo môže povedať aj dnešným ľuďom? Ako by asi reagoval na dnešných popieračov faktov? O Tomášovi Akvinskom, relikviách, smrti či pochovávaní sme sa zhovárali s historikom stredoveku Gabrielom Hunčagom, absolventom doktorandského štúdia na Filozofickej fakulte UK. Je zároveň dominikán, kňaz na bratislavskej Kalvárii a relikviu Tomáša Akvinského zažil úplne zblízka.

---

Prečo v týchto dňoch putuje po Slovensku relikviár s kosťou Tomáša Akvinského?

Roky 2023, 2024 a 2025 sú všetky spojené s výročiami Tomáša Akvinského. V r. 2025 uplynie 800 rokov od narodenia, v r. 2024 si pripomíname 750 rokov od smrti a v r. 2023 to bolo 700 rokov od jeho kanonizácie, vyhlásenia za svätého. Každé z týchto výročí má v našej dominikánskej reholi osobitnú štruktúru slávenia. Tento rok, keďže ide o pripomienku jeho fyzickej smrti, putuje jeho relikvia.

Môžeme si v tomto prípade byť istí, že je to naozaj kosť z tela Tomáša Akvinského? Lebo v stredoveku boli relikvie pomerne slušný „biznis“, existovalo kupčenie s nimi, falšovanie.

Relikvia je z kláštora dominikánskych kontemplatívnych klauzúrnych sestier v Ríme na Monte Mario. Je to veľmi stará komunita z čias života svätého Dominika, konvent, ktorý má viac ako 800 rokov a má bohatú zbierku relikvií. Všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že kosť je pravá, hoci samozrejme nemáme nijaké lekárske testy alebo analýzu DNA. Ale máte pravdu, kupčenie s relikviami bolo také rozšírené, že Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 musel rázne zakročiť. Aby sa zabránilo podvodom a rôznym falzifikátom, nariadil, že všetky relikvie musia mať potvrdenie o pôvode a musia byť uložené vhodným spôsobom. Ale aj tak sa nedá úplne zabrániť falzifikátu. Napríklad aj v prípade Tomáša Akvinského existujú dve lebky, ktoré sa uctievajú. 

Ako sa to mohlo stať?

Spôsobili to zrejme „ťahanice“ o jeho telo a teda aj relikvie v časoch po jeho smrti. Tomáš Akvinský zomrel cestou na Druhý lyonský koncil v cisterciánskom kláštore vo Fossanova v Taliansku. Ten odmietol vydať telo, lebo Tomáš Akvinský už vtedy žil v povesti svätosti a bol slávny ako významný dobový intelektuál. Teda súčasníci vedeli, že jeho telo bude mať „cenu“, a chceli si ho nechať pre seba. O niekoľko desaťročí neskôr si jeho ostatky vyžiadali od pápeža dominikáni a preniesli ich do Toulouse. Neďaleko Fossanovy, v Privarne, sa však po čase objavil relikviár s lebkou a dokumentom, ktorý hovoril, že je to Tomášova lebka. Uctievajú ju tam už od r. 1585, na sviatok sv. Tomáša robia veľké procesie. V oboch komunitách sú presvedčení o tom, že tá ich je pravá.

Skúste vysvetliť, prečo vznikla táto tradícia uctievania relikvií, fyzických pozostatkov mŕtvych.

Už od čias raného antického kresťanstva existovala úcta k telesným pozostatkom mučeníkov a významných osobností. Dávali ich do oltárov v chrámoch, členovia komunity ich mali mať pred očami ako príklad heroického spôsobu života. Z toho sa dodnes zachovala tradícia, že do oltára sa dáva relikvia svätca. Pápež Gregor Veľký povedal takú známu vetu: ubi pars est, ibi totum – kde je časť, tam je celok. V tomto kontexte teda veríme, že čiastková prítomnosť telesnej schránky významnej postavy či svätca zahŕňa istou formou prítomnosť toho človeka.

V kostoloch na Slovensku nie je relikvie veľmi vidieť, kým napríklad v Taliansku majú veľmi často vystavené v sklenených relikviároch celé kostry rôznych svätých. Prečo?

V Taliansku majú inú mentalitu, zároveň majú túto tradíciu od ranokresťanských čias. Hocijaký vidiecky kostolík tam má pod oltárom v sklenenej truhle oblečené kostrové pozostatky, často je tam meno, ktoré človek nikdy nepočul, nejaký ranokresťanský martýr z 3. storočia. Taliani aj novodobých svätých ukladajú do relikviárov. U nás máme inú tradíciu. Možno aj tým, že nemáme takých naozaj národných svätých, ktorí formujú kultúrnu identitu. Napríklad v Čechách aj ateista vie, že svätý Václav je vévoda české země, a jeho bába je svätá Ľudmila, lebo sa to učia v škole, na sv. Václava majú štátny sviatok, jeho lebka je v kráľovskom poklade v Chráme sv. Víta v Prahe. Boli to ich národní česky hovoriaci svätci, ktorí sa aj hlásili k českej identite. V tomto prostredí stovky rokov vyrastajú. My nikoho takého nemáme, a to je podľa mňa jeden z dôvodov, že sme k relikviám a ostatkom trochu rezervovanejší. Našou národnou patrónkou je Panna Mária, ktorej všetky hypotetické relikvie zrušila dogma o jej nanebovzatí.

Čo dokáže Tomáš Akvinský povedať ľuďom aj dnes? Od jeho smrti uplynulo 750 rokov, trištvrte tisícročia.

Tomáš je veľmi sympatický v tom, že môže osloviť veľmi široké spektrum ľudí. Od tých, ktorí sú náboženskí založení, pretože jeho spôsob života spĺňa všetky atribúty svätosti. Zároveň disponuje aj sekulárnymi cnosťami, ako sú pracovitosť, čestnosť. Bol to intelektuál par excellence, vynikajúci učiteľ. Keď sa pozriem na to, ako učil, tak sa mi zdá, že jeho vyučovacia metóda nestratila nič z aktuálnosti. Pre zaujímavosť, sicílsky panovník Karol I. z Anjou si ho tak cenil, že bol ochotný platiť dominikánskemu kláštoru v Neapole uncu zlata (31 g) každý mesiac, ak Tomáš príde učiť na jeho univerzitu v Neapole. Za obdobie, počas ktorého u nich Tomáš učil, vyplatil kláštoru pol kila zlata.

Dá sa povedať, že bol akademickou celebritou svojej doby.

Áno. Je dodnes príťažlivý svojou erudíciou a schopnosťou byť inovatívny, nebáť sa ísť do nových vecí. V dobe, v ktorej tvoril, bol vlastne alternatívou k dobovému mainstreamu. Je známy aj ako majster argumentácie. Bol ovplyvnený logikou a prístupom Aristotela, ktorého epistemológia je postavená na kategóriách. Kvalitu poznatkov rozdelíme do kategórií a potom ich podrobujeme kritike, hľadáme pro et contra, pre a proti. Vylučovaním rôznych naozaj nepravdivých, mytologických, úplne nevedeckých dôvodov Tomáš vedel vyčistiť argumentáciu od hlúpostí, od vecí, ktoré stáli iba na nejakej osobnej predstave nositeľa.

Toto by sa hodilo v diskusiách s tými, ktorí dnes svoj názor vyhlasujú za fakt. V súčasnosti vidíme krízu rozumnej argumentácie. Priestor dostávajú aj úplne nevedecké názory, ich zástancovia tvrdia, že majú na to právo, lebo ide o ich názor.

Dnešní plochozemci a podobní by si mali osvojiť jeho metódu a nazeranie na problém, skúmanie jednotlivých pro et contra z rôznych vedných odborov. Keby ju používali, pochopili by, že ich argumentácia je smiešna, pavedecká, úplne hlúpa.

Ako by dnes podľa vás reagoval Tomáš Akvinský?

Som presvedčený, že dnes by bol jedným z intelektuálov alebo akademikov, ktorý by nebol ticho, k dôležitým témam dneška by nepochybne zaujal stanovisko. Veľmi veľa písal, najmä teologické a filozofické diela, ale viedol aj bohatú korešpondenciu, písal listy a odpovede. Ako učiteľ pôsobil v Neapole, opakovane v Paríži, v Orviete, v Ríme, v Kolíne nad Rýnom. Mal teda celoeurópsky prehľad, plastickú predstavu o tom, ako to v intelektuálnych centrách vtedajšej Európy chodí. Keď nejaký jeho erudovaný súčasník niečo tvrdil, čo sa Tomášovi zdalo, že to nie je úplne pravda – nielen záver, ale aj cesta, ktorou dotyčný dospel k tomu záveru, podrobil jeho argumenty kritike a napísal traktát, odpoveď. Takto písal napríklad aj o demokracii, o slobode. Zaujal stanovisko k systému fungovania mestských komún, v ktorých si v tých časoch mestské štvrte volili svojich delegátov a tí potom volili podestu, starostu. Tomáš Akvinský sa s takýmto spôsobom vlády – kde sa argumentuje, hlasuje a väčšina hlasovaním demokraticky presadí, čo pokladá za dobré – do značnej miery stotožňoval.

Ak by sme sa vrátili k relikviám a úcte k ostatkom – za správny „kresťanský“ spôsob sa donedávna považovalo pochovávanie celého tela do zeme, aj kremácia bola cirkvou odsudzovaná. Ako je to dnes?

Keďže kresťania veria na „vzkriesenie tela“ po druhom príchode Krista, v začiatkoch kresťanstva prevážila tendencia pochovať celé telo, ktoré potom vstane z mŕtvych. Kremácia sa spájala s pohanskými kultmi. Ale teologická diskusia o tom, čo bude s tými, ktorých telá sa nezachovali, vždy bola, aj v stredoveku. Po Druhom vatikánskom koncile bola táto diskusia uzavretá s tým, že Bohu nič nie je nemožné, môže vzkriesiť aj človeka, ktorého fyzické telo nebolo pochované do zeme. Každý má možnosť voľby. Sú konzervatívnejšie oblasti, kde volia klasické pochovanie tela, a stále majú na to priestor, naopak, v mestách je už väčšina pohrebov kremáciou.

V tomto „dušičkovom“ čase sa zvyčajne otvárajú aj rôzne krypty a kostnice, a najmä z barokových čias sa zachovali viaceré, kde sa z ľudských ostatkov robilo dokonca „umenie“. Čo bolo dôvodom?

Malo to najmä výchovný charakter: memento mori – pamätaj na smrť. A v baroku aj rekatolizačný motív, lebo Martin Luther inak vníma smrť. Grécka, pravoslávna aj katolícka cirkev majú tradíciu, že človek zomrie a v hodine smrti príde jeho osobný súd. Luther vyšiel z antickej tradície o spánku – človek zomiera, duša odchádza po smrti a nejaké neurčité miesto a akoby spí až do druhého príchodu Krista, kedy bude súd. Za protireformácie sa preto cirkev snažila pripomenúť dôležitosť pripravenosti na okamih smrti. Aby si človek pripomenul, že skôr alebo neskôr každého čaká tento osud, budeme musieť prejsť bránou smrti a na zemi zostanú len kosti.

Dá sa tým vysvetliť aj odlišné prežívanie spomínania na mŕtvych v USA, ktoré boli spočiatku osídlené najmä protestantmi? Tradičné dušičkové tiché spomínanie na mŕtvych nahradil v podstate veselý Halloween, ktorý je stále viac prítomný aj u nás.

V Amerike nastal v otázke postoja k zosnulým a posmrtnému životu kompilát rôznych tradícií. Utekali tam z Európy puritáni, rôzne protestantské spoločenstvá, ale aj katolíci z Írska. V tradícii amerického kresťanstva sa to všetko zmiešalo, a prevážila nekatolícka tradícia. Dnes sa zdá, že Halloween v komerčnej oblasti ostatné tradície prevalcoval.

Ako to vy vidíte s Halloweenom?

Netreba to veľmi riešiť. Je to komerčná aktivita, záleží na každom, čo si z toho vyberie. Kto chce, nech sa obklopí tekvicami, chodí pomaľovaný alebo sa hrá na upíra, kto nechce, nech to nerobí, nemalo by sa to vnucovať tým, ktorým sa to nepáči. Podľa mňa sa tomu pripisuje zbytočne veľa atribútov, ktoré to nemá. Dnes ide v prvom rade o lukratívny biznis.

Aby sme sa vrátili k relikvii Tomáša Akvinského – ako by k nej mal dnešný človek pristupovať?

Samozrejme, v sekulárnom prostredí sa dá na ňu nazerať aj ako na nejakú kuriozitu, ale my ako rehoľa sme jej prítomnosť využili ako príležitosti oboznámiť ľudí so životom a dielom toho významného muža, trochu ho zviditeľniť, ako svätca, dominikána aj ako excelentného intelektuála, ktorý môže inšpirovať. Pripravili sme napríklad text s interpretáciou myšlienok Tomáša Akvinského o sebaláske. V dnešnej dobe je to dôležitá téma aj v sekulárnom prostredí. Aby človek vedel naplniť to kresťanské miluj blížneho svojho ako seba samého, musí mať sebaúctu, vedieť svojím spôsobom milovať aj samého seba. Tomáš k tejto problematike zaujal stanovisko. Takže program pobytu relikvie v jednotlivých komunitách spájame aj s takouto formáciou.

Kde ju môžeme vidieť?

Relikvia putuje najmä po dominikánskych komunitách na Slovensku. Vidieť ju teda možno v Bratislave, Dunajskej Lužnej, Košiciach, Zvolene a Žiline. Okrem toho aj tam, kde sú rehoľné sestry dominikánky a laické dominikánske bratstvá.

Máte s relikviou aj nejaký osobný zážitok?

Viezol som relikviár zo Zvolena do Bratislavy a vrátil som sa neskoro v noci. Už som nechcel ísť odomykať kostol, tak som si sv. Tomáša nechal na izbe. Musím priznať, že to bol pre mňa silný zážitok. Viedol som s ním intenzívny vnútorný dialóg o všetkom možnom, čo som v živote zažil. Mal som mu čo povedať.

Barbora Tancerová

 

Mgr. PhDr. Gabriel Hunčaga, OP, PhD., je historik stredovekár, člen Rehole kazateľov (dominikáni). Vyštudoval muzeológiu a históriu na Sliezskej univerzite v Opave, teológiu v Košiciach a v štúdiu histórie pokračoval v Banskej Bystrici a vo Viedni. Doktorát získal na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Prednáša cirkevné dejiny na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Pôsobí vo farnosti Bratislava – Kalvária.

---