„SNP predstavuje jedno z najväčších protihitlerovských vystúpení v tyle nemeckej armády,“ vysvetľuje historik Martin Vašš
29. augusta 2025 si pripomíname 81. výročie Slovenského národného povstania (SNP). Išlo o ozbrojené povstanie proti fašistickému režimu, ktoré vypuklo v roku 1944 v Banskej Bystrici ako odpoveď na okupáciu Slovenska nacistickým Nemeckom. Na povstaleckom území sa bojovalo viac než dva mesiace. O tom, aký odkaz dodnes SNP nesie, ako vyzeral život obyčajných ľudí počas povstania a prečo naň majú Slováci rozdielne názory porozprával docent Martin Vašš, historik z Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty UK, ktorý sa venuje slovenským dejinám 20. storočia.
V čom podľa Vás spočíva hlavný odkaz SNP?
Z historického hľadiska SNP predstavuje mimoriadnu udalosť slovenských dejín a má svoje miesto aj v dejinách druhej svetovej vojny, keďže predstavuje jedno z najväčších protihitlerovských vystúpení v tyle nemeckej armády a významné pri tom je, že to bola primárne slovenská akcia. Odkaz SNP sa dá aktualizovať pre súčasnosť prostredníctvom myšlienky, že podstupovať obete s cieľom prispieť k nastoleniu ľudskej slobody a dôstojnosti má vždy zmysel.
O SNP sa najčastejšie hovorí v kontexte vojenských operácií a politických rozhodnutí. Ako však vyzerala jeho ľudská stránka – každodenný život obyčajných ľudí počas povstania?
Vďaka úsiliu povstaleckých orgánov boli viac-menej saturované elementárne materiálne potreby obyvateľstva a zásobovanie potravinami. V roku 1944 bola dobrá úroda a podarilo sa zabezpečiť výživu aj pre mestské obyvateľstvo. Centrum povstania bolo navyše oblasťou, v ktorej sa pestovali zemiaky. To isté platilo aj pre živočíšnu výrobu a zásobovanie mäsom bolo preto na začiatku povstania dobré. Vzhľadom na neustále zmenšovanie povstaleckého územia sa logicky zhoršovali aj možnosti zásobovania. Napriek snahám SNR dochádzalo aj k násilnému rekvirovaniu nezodpovednými partizánskymi skupinami. Palivové drevo na kúrenie sa kvôli nedostatku nákladných áut rozvážalo pomocou povozníkov. Začiatkom októbra 1944 prestal byť distribuovaný cukor a prejavoval sa nedostatok piva. Napriek vojnovému stavu prekvapujúco fungoval aj kultúrno-spoločenský život – spomeňme aspoň Frontové divadlo. Dochádzalo tiež k presunom časti obyvateľstva z oblastí, ktoré získali pod svoju kontrolu nemecké jednotky, pri čom nemecká okupačná moc obnovila transporty židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov. V tejto súvislosti treba vyzdvihnúť, že vďaka odvážnym a obetavým jednotlivcom sa podarilo zachrániť pred deportáciami tisíce židovských občanov.
Verejnosť je dnes pri hodnotení dejín často rozdelená, týka sa to aj SNP?
Samozrejme, súvisí to jednak s demokratickou pluralitou, ale v prípade SNP siahajú korene sporov priamo k nemu. Samotní organizátori povstania boli politicky rozdelení na demokratický a komunistický odboj. Do úvahy treba brať aj existujúci ľudácky režim, ktorého predstavitelia na čele s jeho prezidentom a vodcom Jozefom Tisom sa rozhodli stáť na strane nemeckých okupantov proti povstaniu. Tiso sa o povstaní hneď vyjadril demagogicky a dehonestujúco a označil ho za „čecho-luteránsko-židovsko-boľševický puč“. Od začiatku SNP tak vznikol hlavný deliaci múr a polarizácia medzi povstaleckými silami a ľudáckym režimom a neskôr v podmienkach obnovenej tzv. tretej Československej republiky (1945 – 1948) taký istý deliaci múr vznikol medzi Demokratickou stranou a Komunistickou stranou Slovenska. Po zániku Slovenského štátu vzniká ľudácky exil, ktorý odmietal akceptovať SNP a obnovenie ČSR, ale ten mohol reálne ovplyvňovať verejnú mienku na Slovensku až po roku 1989. Treba tiež brať do úvahy štyridsať rokov diktovaný a deformovaný výklad SNP v réžii komunistického režimu, ktorý ahistoricky preferoval komunistický na úkor demokratického odboja a tým aj partizánov na úkor nosnej sily povstania – povstaleckej armády. Nesmieme tiež podceňovať rodinnú pamäť a taktiež náboženské zretele, pretože v prípade Slovenského štátu išlo o úzke prepojenie štátu a cirkvi (rímskokatolíckej), čo pre časť kléru a veriacich z hľadiska historickej pamäti vyvolávalo a môže teoreticky ešte aj dnes vyvolávať pozitívne predstavy o tomto režime a štáte. Niektorí odmietali SNP najmä preto, že jeho cieľom bolo obnovenie Československej republiky. Po roku 1992, keď sa SNP stalo štátnym sviatkom, sa o jeho pozitívnom význame v akademických kruhoch nepochybuje a medzi historikmi existuje zhoda v tom, že ide o politicky veľmi dôležitú a mimoriadnu udalosť našich dejín.
V posledných rokoch rastie záujem o prechod Cesty hrdinov SNP – turistickej trasy vedúcej naprieč Slovenskom. Vnímate tento fenomén ako pozitívny spôsob, ako si pripomínať SNP a udržiavať povedomie o jeho odkaze?
Pochybujem, že turistom a turistkám na tejto trase ide o pripomínanie si SNP, i keď by tam mali byť informačné tabule, ktoré by informovali o histórii SNP. Za podstatnejšie pri udržiavaní historického povedomia o SNP považujem kvalitnú výučbu v rámci školského systému a mediálne pripomínanie si tejto udalosti, či už prostredníctvom tlače, dokumentárnych alebo hraných filmov a v neposlednom rade verejných diskusií a prednášok historikov a historičiek.
Vanessa Massayová